Tak sa zhovárali večer, ženúc do chlievov bravy, čo sa dosýta napásli v lese a na lúkach šírych - vzpierajúc sa a nerady bravy hnali sa domov do chlievov svojich, chrčiac a ručiac ostrými hlasmi.

Homér: Odysea (XXII. spev)

V utešenom kraji veselého Anglicka, ktorý zavlažuje rieka Don, rozprestieral sa za starých čias širočizný les, pokrývajúci temer úplne pôvabné vŕšky a údolie medzi Sheffieldom a pekným mestom Doncasterom. Ešte aj dnes možno nájsť zvyšky tohto pralesa v šľachtických sídlach, ako sú Wentworth, Wharncliffe Park a v okolí Rotherhamu. Tu šarapatieval v dávnych časoch rozprávkový wantleyský šarkan, tu prehrmela nejedna zúrivá bitka, keď v občianskych vojnách bojovali proti sebe dve ruže, tu sa dobre darilo za starých čias odvážnym hôrnym chlapcom, ktorých činy ospevuje toľko anglických piesní.

Tu je aj javisko nášho deja, ktorý sa odohrával na konci vlády Richarda I. Po jeho návrate z dlhého zajatia túžili všetci poddaní, no už aj strácali nádej; veď trpeli po celý čas najrôznejšie skrivodlivosti ako naj utláčanejší nevoľníci. Šľachta, ktorej moc za Štefanovej nadvlády príliš zosilnela a ktorú si Henrich II. svojou prezieravosťou ako-tak podrobil korune, snažila sa teraz zo všetkých síl vrátiť k starej nezávislosti. Pohŕdala nemohúcnosťou anglickej štátnej rady, opevňovala si hrady, rozmnožovala počet svojich poddaných a vazalov. Všetkými prostriedkami usilovala sa zhromaždiť okolo seba také mocné vojsko, aby mohla hrať dôležitú úlohu v zmätkoch, ktoré - tak sa zdalo - hrozili národu.

Situácia nižšej šľachty čiže franklinov (ako ich volali), ktorí podľa zákona a ducha anglickej ústavy mali právo pokladať sa za nezávislých v tejto feudálnej tyranii, stala sa takto veľmi neistou. Ak hľadali ochranu u susedných drobných kniežat, a to sa stávalo najčastejšie, boli nútení prijať na jeho dvore feudálne úrady alebo sa zaviazať sľubmi vzájomnej ochrany alebo spojenectva podporovať knieža v rôznych podujatiach. Pravda, vykúpili si tým dočasný pokoj, no jednak za cenu nezávislosti, jednak za istého nebezpečenstva, že sa budú musieť zúčastniť na dajakej nerozvážnej výprave, do ktorej ich zaženie ochrancova ctižiadosť. No aj tak mali mocní baróni naporúdzi toľko spôsobov, ako utláčať a trápiť svojich vazalov, že im nikdy nechýbala zámienka a vôľa týrať a prenasledovať až na okraj záhuby hociktorého z menej mocných susedov, ktorý by sa bol pokúsil dostať z ich moci a bol by sa v tých nebezpečných časoch spoliehal iba na pokojné správanie a na zákony krajiny.

A keď Viliam, normanský vojvoda, dobyl Anglicko, tyrania šľachty a utrpenie nižších vrstiev sa ešte zväčšili. Ani po štyroch generáciách sa nepriateľská krv Normanov a Anglosasov nepomiešala natoľko, aby sa v jednotnom jazyku a v spoločných záujmoch spojili obidve nepriateľské plemená, z ktorých jedno ešte vždy pociťovalo opojné víťazstvo, kým druhé úpelo pod následkami porážky. Po bitke pri Hastingse všetka moc prešla do rúk normanskej šľachty, ktorá, ako nás uisťujú kronikári, ju využívala neobmedzene. Rody saskej šľachty alebo kniežat boli takmer úplne vykynožené alebo vydedené. Ba málo bolo tých, čo si udržali pôdu v krajine svojich predkov. Kráľovská politika oddávna oslabovala zákonnými i nezákonnými prostriedkami tú časť národa, o ktorej sa právom nazdávala, že živí v sebe najzarytejšiu nenávisť k svojim premožiteľom. Všetci panovníci z normanskej krvi zjavne uprednostňovali svojich normanských poddaných; poľovnícke, ale aj iné zákony, tak isto neznáme miernejšiemu a slobodnejšiemu duchu Haskej ústavy, ťažili bedrá porobených obyvateľov, aby tým ťažšie boli feudálne okovy, ktoré ich zvierali. Na dvore a na hradoch vysokej šľachty, kde sa v nádhere pretekali s kráľovským dvorom, hovorilo sa iba po francúzsky. Aj na súde sa súdilo a vynášali rozsudky v tomto jazyku. Slovom, francúzština bola jazykom hodnostárov, rytierov a súdov, kým oveľa mužnejšia a výraznejšia anglosaština ostala iba pre dedinčanov a jednoduchý ľud, ktorý nevedel hovoriť iným jazykom. No vlastníci pôdy cítili potrebu dorozumieť sa s utláčanými, ktorí pôdu obrábali. Pomaly vznikala akási zmiešanina francúzštiny a anglosaštiny, vďaka ktorej sa navzájom rozumeli. Z tejto potreby pomaly sa zrodila dnešná angličtina, v ktorej reč víťazov a reč premožených sa šťastne zmiešali a ktorá sa odvtedy obohatila vypožičanými výrazmi z klasických jazykov, ako aj národov južnej Európy. Nazdávam sa, že bolo treba pripomenúť čitateľovi tento stav krajiny, aby nezabudol, že hoci sa v živote Anglosasov po vláde Wiliama II. neprihodila nijaká veľká historická udalosť - či už vojna, alebo povstanie - jednako až do panovania Eduarda III. jatrila im rany myšlienka na slávnu minulosť a na terajšie poníženie, a tak pokorenie spôsobené dobytím krajiny udržiavalo priepasť medzi potomkami víťazných Normanov a premožených Sasov.

Slnko zapadlo za bujnou trávnatou čistinou hustého lesa, o ktorom sme sa zmienili na začiatku tejto kapitoly. Stá a stá košatých dubov so širokou korunou, s nízkym pňom a hrubými konármi, ktoré kedysi možno boli svedkami mohutného pochodu rímskych vojsk, rozpínali nad hustým pokrovcom utešenej zelenej pažite svoje pokrivené konáre. Miestami sa pomiešali s bukmi a rozmanitým krovím tak husto, že neprepustili ani šikmé lúče zapadajúceho slnka. Inde zasa roztvorili sa a vznikli podlhovasté čistiny, v pestrej spleti ktorých sa oko s potešením kochá, kým živá fantázia v nich vidí cestičku k ešte divším miestam lesnej samoty. Tu vrhali na močaristú pôdu lomené a menlivé svetlo červenkasté slnečné lúče, zachycujúce sa miestami o spráchnivené vetvy a pne stromov, zarastené machom, tam zasa v jagavých záplavách ožiarili trávnik, voľne naň dopadajúc. Uprostred čistiny bol nezvyčajne holý priestor a zdalo sa, že sa tu kedysi konali druidské bohoslužby, lebo na vŕšku, príliš pravidelnom na to, aby ho vytvorila príroda, ostali ešte stopy kruhu z hrubých neotesaných kameňov veľkých rozmerov. Sedem kameňov sa ešte vypínalo, ostatné boli vyvrátené zo svojho miesta asi horlivosťou daktorého novoobráteného kresťana a povaľovali sa blízko pôvodného miesta alebo na svahu vŕšku. Iba jeden veľký kameň za zrútil a zatarasil cestu malému potôčiku, vinúcemu sa na úpätí výšiny, a proti tejto prekážke tichá a pokojná rúča j sa ozývala hlasom odporu.

Obraz krajiny dopĺňali dve ľudské postavy. Ich šaty a zovňajšok nič nezakrývali z drsnej dedinskej zapadnutosti, akými boli v tých časoch lesnaté kraje západnej časti yorského grófstva. Starší chlap vyzeral drsný, divý a hrubý. Ťažko si predstaviť jednoduchší oblek ako ten, čo mal na sebe. Bola to akási tesná kazajka s rukávmi, zošitá z vypracovanej kože dajakého zvieraťa, na ktorej ponechali všetku srsť, no časom sa ošúchala na toľkých miestach, že z jej zvyškov ťažko by sa dalo uhádnuť, akému tvoru kedysi kožušina patrila. Tieto primitívne šaty mu siahali od krku po kolená a nahradzovali všetky ostatné časti odevu. Otvor pri krku bol široký iba natoľko, aby ním prestrčil hlavu, takže si ich majiteľ pretiahol cez hlavu a plecia asi ako modernú košeľu alebo starý rubáš. Nohy mu chránili sandále priviazané na lýtkach tenkými remeňmi z diviačej kože. Tak to nosievali škótski horali. Aby mu šaty lepšie priliehali k telu, mal ich v drieku stiahnuté širokým koženým opaskom s mosadznou prackou; na jednom boku mal pripevnenú k opasku akúsi kapsu, kým na druhom sa mu hompáľal baraní roh s náustkom, aby sa na ňom dalo trúbiť. Za opaskom bol zastrčený široký, ostro zahrotený dvojsečný nôž s rohovou rukoväťou, ktorý už vtedy poznali ako sheffieldské nože. Hlavu mal nepokrytú, chránili mu ju iba husté, spletené vlasy, ktoré od slnka dostali akýsi ryšavý odtieň, živo kontrastujúci s hustou bradou, skoro žltkastou alebo jantárovou. Mal však na sebe ešte dačo pozoruhodné, čo netreba zabudnúť: bol to mosadzný kruh, pripomínajúci psí obojok, no bez známky a pevne spojený okolo krku, dosť voľný, aby mu nebránil dýchať, a predsa taký tesný, že bez pilníka by sa nedal sňať. Na tomto neobyčajnom náhrdelníku bol saskými písmenami vyrytý nápis:

"Gurth, Boewulphov syn, rodom nevoľník Cedrika z Rotherwoodu."

Vedia pastiera svíň (lebo to bolo Gurthovo zamestnanie) sedel na vyvrátenom druidskom pomníku chlap asi o desať rokov mladší, ktorého odev, hoci sa ponášal na druhov oblek, bol z lepšej látky a fantastickejší. Purpurový kabátec sa mu kedysi niekto pokúsil pomaľovať najpestrejšími grotesknými ozdobami. Mal na sebe prehodený krátky pláštik, siahajúci sotva do polovičky stehien. Bol z tmavočerveného súkna, dosť špinavý, lemovaný žltou farbou. A keďže si ho mohol prehodiť cez jedno alebo druhé plece, alebo sa doň zahaliť podlá vôle, bola šírka pláštika celkom neprimeraná jeho dĺžke a tvorila akúsi fantastickú drapériu. Chlap mal na pleciach a na krku strieborné náramky a náhrdelník, na ktorom bolo napísané: "Wamba, syn Pochabého, je nevoľníkom Cedrika z Rotherwoodu". Sandále mal také ako jeho spoločník, no namiesto kožených remeňov mal lýtka v akýchsi gamašiach, z ktorých jedna bola červená a druhá žltá. Hlavu mu pokrývala čiapka, na ktorú boli dookola prišité akési zvončeky, temer tej istej veľkosti, aké sa priväzujú na krk sokolom, a tie cengali pri každom pohybe hlavy, a keďže málokedy ostal hoc len na minútku v tej istej polohe, zvončeky neprestajne hrkotali. Okolo kraja čiapky bol tvrdý kožený pás, prelomený nahor, podobný korune, kým dienko čiapky bolo predĺžené a padalo mu na plece ako na staromódnej nočnej čiapke alebo na plátennom cedidle, alebo ako chochol prilbice moderného husára. Aj na túto časť čiapky boli prišité zvončeky. Táto okolnosť, ba aj tvar celej čiapky, ako aj napoly pochabý, napoly huncútsky výraz tváre, dostatočne prezrádzali, že majiteľ patrí medzi domácich šašov či bláznov, ktorých mávali boháči, aby im pomáhali na hrade zaháňať nudu dlhých hodín. Tak ako jeho spoločník, i šašo mal na opasok pripevnenú kapsu, no nemal tam ani roh, ani nôž, vari preto, že pokladali za nebezpečné zveriť ostrú zbraň príslušníkovi jeho remesla. Zato bol ozbrojený dreveným mečom, podobným tomu, s akým na javisku vystupuje harlekýn.

Zovňajškom sa títo dvaja chlapi nelíšili natoľko ako spôsobmi a správaním. Otrok či nevoľník bol zarmútený, pochmúrny. Upieral na zem zrak s hlbokou skľúčenosťou, ktorú by bolo možné pokladať za apatickú, keby oheň, ktorý mu chvíľami vzbĺkol v oku, nebol prezradil, že pod beznádejnou malomyseľnosťou sa skrýva pocit utláčanosti a duch odporu. No Wambov vzhľad, ako to už zavše býva u ľudí jeho druhu, vyjadroval akúsi prázdnu zvedavosť a v každom pohybe ustavičný nepokoj, spojený s najväčšou úctou k vlastnému postaveniu a k dojmu, akým chcel zapôsobiť. Obaja sa zhovárali po anglosasky, tak, ako sme už spomenuli, hovorili všade v nižších vrstvách, vari okrem normanských vojakov a osobného služobníctva vysokej feudálnej šľachty.

"Svätý Withold nech škára tie čertovské prasce!" skríkol pastier svíň a hlasne zatrúbil na roh, aby zhromaždil svoje stádo. Prasce sa mu totiž porozchádzali a na jeho volanie odpovedali zvukmi rovnako melodickými, no nijako sa neponáhľali od skvelej hostiny bukvíc a žaluďov, na ktorých tučneli, ba nemienili ani opustiť barinaté brehy riečky, kde sa niektoré, napoly zahrabané v blate, lenivo povaľovali a vôbec nedbali na volanie svojho strážcu. "Kliatba svätého Witholda na ne i na mňa," hneval sa Gurth, "nech nie som chlap, ak dvojnohý vlk neuchytí z nich zopár pred súmrakom! Zubaj, sem sa, sem!" volal z plného hrdla na ošklbaného krívajúceho psa, polochrta, poloovčiaka. Zdalo sa, ani čo by chcel svojmu pánovi zhromaždiť spurných krochkáčov, ale v skutočnosti ich rozháňal, hádam preto, že neporozumel sviniarov rozkaz alebo že dobre nepoznal svoje povinnosti, ba možno aj zo zlomyseľnosti, čím iba zväčšoval zmätok, miesto aby ho odstránil. "Nech mu diabol vytrhá všetky zuby," zvolal Gurth, "a matka všetkého zla nech potresce lesného strážcu, ktorý odtína našim psom predné pazúry a mrzačí ich, takže sú nanič. Nože mi, Wamba, pomôž, ak si chlap! Obíď pekne pahorok, aby si sa k nim dostal po vetre. Ak sa ti to podarí, poženieš ich pred sebou ako nevinné barance."

"Nuž", prevravel pomaly Wamba a ani sa nepohol, "opýtal som sa svojich nôh a obidve sú toho názoru, že by som zneuctil svoju vznešenú osobu a kráľovskú garderóbu, keby som sa vláčil v jemnom šatstve po blate. Dobre ti radím, Gurth, zavolaj Zubaja a nechaj stádo tak. Ak sa stretne s čatou pochodujúcich vojakov, hôrnych chlapcov alebo tulákov, nestane sa im nič horšieho, ako že sa na tvoje nemalé pohodlie a pre tvoju útechu stanú ešte pred svitaním Normanmi."

"Bravy že sa stanú Normanmi a pre moju útechu?" opakoval Gurth. "Vysvetli mi to, Wamba, lebo mám mozog pritupý a myseľ priveľmi utrápenú na hádanky."

"Nuž povedz, ako voláte tie krochkavé zvieratá, čo chodia po štyroch?"

"Nuž prasce, ty blázon, prasce, veď to vie každý pochabel," odpovedal pastier.

"A prasa (svine) je slovo saské. Nuž, ako voláte sviňu, keď zabitá, obarená, rozštvrtená a zavesená za nohy ako zradca?"

"Bravčové (pork)," odpovedal pastier.

"Nuž vidíš, som naozaj rád, že to vie aj taký blázon, ako si ty," vravel Wamba. "A pork je hádam pekné normansko-francúzske slovo. Nuž teda, kým zviera žije a je pod ochranou saského nevoľníka, je známe pod saským menom, no keď ho dopravia do zámockej jedálne na hostinu vznešených pánov, stáva sa normanským a volá sa ,pork'. Čo ty na to, priateľ Gurth?"

"Nuž, priateľ Wamba, to je veru svätá pravda, hoci sa zrodila v bláznovej hlave."

"Ba ešte by som chcel k tomu niečo dodať," pokračoval Wamba tým istým tónom. "I starý vôl (ox) nosí svoje saské priezvisko, kým ho pasú lapaji a nevoľníci, ako si ty, no stane sa hovädzinou (beef), ohnivým a chrabrým Francúzom, ak sa dostane pred vznešené čeľuste, ktorým je súdené zjesť ho. Mynheer Calf (teľa) sa tak isto premení na monsieura de Veau (teľacinu). Kým sa oň treba starať, je Sasom, a keď sa stane pôžitkom, dostáva normanské meno."

"Môj ty svätý Dunstan!" odvetil Gurth. "Hovoríš smutnú pravdu. Nechali nám iba vzduch, ktorý dýchame, a aj to neradi, aby sme vládali uniesť ťarchy, ktoré na nás navalili. Čo je najjemnejšie a najtučnejšie, to je pre ich stôl, čo je najkrajšie, pre ich lôžko, naši najlepší a najsmelší ľudia bojujú vo vojsku cudzích pánov a ich kosťami belejú sa vzdialené krajiny. Ostalo tu málo tých, čo by mali vôľu alebo silu chrániť nešťastné Sasko. Bože, požehnaj nášho pána Cedrika, že sa tak chlapsky drží a neustúpi! Ale vraj sám Reginald Front-de-Boeufu) k nám prichádza a čoskoro uvidíme, že Cedrikova námaha veľa nezmôže. Sem sa, sem," zavolal opäť hlasnejšie. "Tak, tak, dobre si to vykonal, Zubaj. Vidíš, teraz ženieš celé stádo pred sebou a pekne si počínaš, kamarát!"

"Počuj, Gurth," vravel šašo, "vidím, že ma pokladáš za blázna, lebo ináč by si nestrkal do levej papule hlavu. Stačí povedať slovo Reginaldovi Front-de-Boefovi alebo Filipovi de Malvoisin, že si zradne hovoril o Normanoch - a si stratený. Budeš sa kolísať na niektorom strome ako odstrašujúci príklad všetkým, čo nepekne hovoria o vrchnosti."

"Ty pes, azda ma nechceš zradiť!" zľakol sa Gurth. "Hádam si ma nevylákal, aby som ti rozprával na svoju škodu?"

"Zradiť ťa?" čudoval sa šašo. "Nie, bláznov rozum nestačí na taký mrzký čin múdreho človeka - no ticho, ktosi sem ide."

A počúval dupot blížiacich sa koní.

"Čo nás do toho," odsekol mu Gurth, ktorému sa napokon podarilo zhromaždiť stádo a hnať ho so Zubajom dlhým priesekom.

"Nie, ja tých jazdcov musím vidieť," odpovedal Wamba, "možno prichádzajú z krajiny víl s posolstvom kráľa Oberona."

"Bodaj ťa skántril mor," hneval sa pastier svíň, "ako môžeš takto tárať, keď niekoľko míľ za nami sa rozpútala strašná búrka, plná bleskov a hromov? Nečuješ, ako buráca hrom? Ešte nikdy som nevidel padať z mračien také veľké, prudké, ťažké kvapky. Aj duby, hoci vietor neduje, stenajú a ich mohutné konáre praskajú ako pred búrkou. Ak chceš, vieš byť rozumný, nuž teraz mi uver a, poponáhľajme sa domov, kým sa nad nami nerozzúri búrka."

Wamba uznal vážnosť tejto výzvy a nasledoval svojho spoločníka; Gurth uchopil veľký kyjak, čo ležal vedľa neho v tráve a poberal sa preč. A tak tento druhý Eumaios rýchlo kráčal lesnou čistinou a hnal pred sebou - spolu so Zubajom - celé krochkajúce stádo.

Väčšmi než mních, ten boží služobník, je vášnivý a skvelý poľovník.

K zbožnosti, možno, celkom ľahostajný, uctieva zbožne kone v svojej stajni, a keď si opát vyjde na koni, zlátená uzda hneď mu zazvoní, kantár jak zvon sa vôkol ozýva, zvon kláštora, v ňom opát prebýva.

Chaucer: Canterburské poviedky

Hoci pastier Gurth Wambu ustavične napomínal a poháňal, lebo dupot konských kopýt sa približoval, jednako mu nezabránil, aby sa pri každej príležitosti neoneskoril pod nejakou zámienkou: tu odtrhol strapec nedozretých lieskovcov, tam sa obzrel za dedinským dievčaťom. Preto ich jazdci čoskoro dohonili.

Bolo ich desať; dvaja, čo jachali na čele sprievodu, boli podlá všetkého vznešeného pôvodu a ostatní asi ich sluhovia. Postavenie a hodnosť jedného z tých dvoch sa dala ľahko zistiť. Bol to vyšší duchovný. Na sebe mal rúcho mnícha cisterciánskej rehole, no z jemnejšieho súkna, než to dovoľovala regula. Plášť aj kapucňa, ušité z najjemnejšieho flanderského súkna, splývala v bohatých, elegantných záhyboch na peknej, hoci vari trochu tučnej postave. Jeho výzor práve tak málo svedčil o sebazapieraní ako jeho šaty o pohŕdaní svetskou márnivosťou, črty tváre zdali sa na pohľad dobré, nebyť akéhosi epikurejského žmurkania okom, ktoré prezrádzalo obozretného rozkošníka. No povolanie a okolnosti naučili ho rýchlo ovládať výraz tváre, hoci bol povahou vlastne dobromyseľný a kamarátsky zhovievavý. I keď to zakazovali kláštorné pravidlá aj predpisy pápežov a koncilov, rukávy tohto hodnostára boli podšité a lemované vzácnou kožušinou, plášť pri krku zapnutý zlatou prackou a celý rehoľný šat bol okrášlený a vyšperkovaný ako šaty dajakej kvakerskej krásavice, ktorá si síce zachovala odev i znaky svojej sekty, no jemnejším materiálom a jeho úpravou zmenila ich jednoduchý vzhľad na koketný a vábivý, až príliš pripomínajúci svetskú márnivosť.

Tento dôstojný hodnostár sedel na mocnej, tučnej mulici, ktorej postroj bol bohato vybíjaný a ktorej uzda, podľa vtedajšieho zvyku, bola ovešaná striebornými spiežovcami. Spôsob, akým sedel na mulici, nepoukazoval na kláštornú neohrabanosť, naopak, svojou eleganciou prezrádzal dokonalého jazdca. Videlo sa, že túto skromnú mulicu, hoci bola mocná a dobre vycvičená na príjemnú a pohodlnú jazdu, používal svetácky mních iba na cestovanie. Fráter, ktorý ho sprevádzal, viedol mu pre iné príležitosti jedného z najkrajších španielskych koní, aké kedy vychovala Andalúzia a ktoré obchodníci s veľkými ťažkosťami a za drahé peniaze dovážali pre bohatých a urodzených pánov. Sedlo i postroj tejto utešenej paripy boli zakryté dlhou prikrývkou, siahajúcou až po zem a bohato vyšitou mitrami, krížmi a inými cirkevnými znakmi. Druhý fráter viedol zasa druhú mulicu svojho pána, obťaženú batožinami. Dvaja mnísi z tej istej rehole, ale nižšej hodnosti, šli na konci sprievodu: smiali sa, zhovárali spolu a nevšímali si ostatných členov spoločnosti.

Spoločníkom cirkevného hodnostára bol vyše štyridsaťročný chlap, chudý, no mocný, vysoký a svalnatý. Na statnej postave, otuženej námahami a neustálym cvikom, neostalo - ako sa zdalo - nič z mäkkých častí tela: telo bolo samý sval, kosť a šľacha, ktoré už pretrpeli tisíc útrap a boli ochotné podstúpiť nové. Hlavu mal pokrytú šarlátovou čiapkou, lemovanou kožušinou, podobnou tým, čo Francúzi volajú "mortier", lebo sa ponášajú na obrátený mažiar. Tvár mal celkom odkrytí! a jej výraz naháňal cudzincom úctivý strach - ak nie priam hrôzu. Bola to tvár už od prírody prísna a výrazná, stálym pobytom na tropickom slnku čierna ako tvár černocha. Za riadnych okolností by sme povedali, že črty tváre odpočívajú už po búrke vášní, ktorými prešli, no vystupujúce žily na čele a prudké pohyby hornej pery a dlhých fúzov pri najmenšom vzrušení ukazovali, že búrka by mohla zasa ľahko prepuknúť. Každý pohľad bystrého čierneho oka dokazoval, koľko ťažkostí a nebezpečenstiev už podstúpil tento jazdec, a zdalo sa, že túži po prekážkach iba pre vlastnú radosť, aby ich silnou vôľou a odvahou prekonal. Hlboká jazva na obočí zvyšovala prísnosť tváre a dodávala pochmúrny výraz oku, ktoré bolo tiež trošku zasiahnuté touto ranou, takže ostrosť pohľadu, hoci dobrá, bola mierne narušená.

Rytierove šaty sa tvarom ponášali na šaty jeho spoločníka. Mal na sebe dlhý mníšsky plášť, no červená farba ukazovala, že jazdec nepatrí ani k jednej zo štyroch obvyklých kláštorných reholí. Na pravej strane plášťa mal prišitý z bielej látky kríž, zvláštneho tvaru. Tento plášť zakrýval dačo, čo na prvý pohľad nesúhlasilo s jeho strihom, totiž drôtenú košeľu, rukávy, ba aj drôtené rukavice, upletené tak šikovne a tak pružne priliehajúce k telu, ani čo by ich dnes utkali na tkáčskych krosnách z menej tvrdého materiálu. Prednú časť stehien - pokiaľ ich bolo vidno cez záhyby plášťa - tiež prikrýval pancier. Kolená a nohy mu chránilo niekoľko tenkých oceľových platničiek, ktoré šikovne prečnievali jedna cez druhú a boli navzájom pospájané. Železné pančuchy, siahajúce od členkov po kolená, účinne chránili lýtka a dopĺňali tak jazdcov ochranný pancier. Za pásom visela mu dlhá dvojsečná dýka - jediná útočná zbraň.

Nesedel ako jeho druh na mulici, ale na mocnom cestovnom koni, aby šetril svoju ušľachtilú paripu, určenú do boja. Tú viedol vzadu panoš; bola vo vojnovom postroji, na hlave s ochranným oceľovým krytom, z ktorého nad čelom trčal krátky hrot. Na jednej strane visela vojnová sekera, bohato vyrytá damascénskymi ozdobami, na druhej rytierov šišak, ozdobený chocholom, drôtená kapucňa a dlhý rytierov šišak, ozdobený chocholom, drôtená kapucňa a dlhý obojručný meč, aký vtedy používali rytieri. Druhý panoš niesol vztýčenú pánovu drevenú kopiju, na konci ktorej viala zástavka s vyšitým krížom toho istého tvaru ako na plášti. Niesol i rytierov malý trojhranný štít, hore dosť široký na to, aby ochránil prsia, a dolu zahrotený. Bol pokrytý červeným súknom, aby nik nevidel heslo.

Za týmito dvoma panošmi kráčali dvaja otroci. Podľa tmavých tvárí, bielych turbanov a orientálnych oblekov sa dalo súdiť, že pochádzajú z niektorej krajiny Ďalekého východu. Rytier i celý jeho sprievod pôsobili divo a cudzokrajne. Panoši boli bohato oblečení a otroci mali na hrdle strieborné náhrdelníky, ba na tmavohnedých ramenách, holých po lakte, a na nohách, holých od polovice lýtok až po členky, mali náramky z toho istého kovu. Ich hodvábny odev bol bohato vyšívaný a dokazoval zámožnosť, ako aj vysoké postavenie ich pána, čo viditeľne kontrastovalo s vojenskou jednoduchosťou jeho odevu. Služobníci boli ozbrojení krivými šabľami, ich rukoväť a opasok, na ktorom visela šabľa, holi vyzdobené zlatom a dobre pristali k tureckým dýkam, ešte bohatšie vypracovaným. Pred sedlom mali zväzok oštepov, dlhých asi štyri stopy, na konci s ostrým oceľovým hrotom; táto zbraň bola u Saracénov veľmi rozšírená a používajú ju ešte i dnes pri vojenských cvikoch, nazvaných El Jerrid, ktoré sú na Východe dosiaľ dobre známe.

Kone sluhov vyzerali práve tak cudzokrajne ako ich jazdci. Boli to saracénske kone, teda arabského pôvodu. Mali štíhle, jemné údy, malé kystky chlpov na zadných nohách, jemnú hrivu. Ľahkosť, sviežosť ich pohybov sa ostro odlišovala od ťažkých koní, aké chovali vtedy vo Flámsku a Normandii a na ktorých bojovali rytieri oblečení do ťažkého panciera. Popri orientálnych koňoch vyzerali ako stelesnená hmota vedľa jej tône.

Nezvyčajný vzhľad tohto sprievodu upútal nielen Wambovu pozornosť, ba prebudil zvedavosť aj jeho menej ľahkomyseľného spoločníka. V mníchovi hneď spoznal opáta jorvaulského kláštora, široko-ďaleko známeho milovníka poľovačky, dobrých jedál a - ak mu nekrivdili chýry - aj iných rozkoší svetských, ktoré sa veru s rehoľnými sľubmi menej zrovnávajú.

No predstavy o správaní sa svetských kňazov, ba aj rehoľných, boli vtedy také voľné, že opát Aymer mal v okolí svojho opátstva celkom dobré meno. Bol povahy prostej a veselej, rozhrešenia z obyčajných pokleskov udeľoval zhovievavo, a preto bol obľúbený v šľachtických rodinách, aj u veľmožov, lebo s mnohými bol v príbuzenskom pomere; veď aj sám pochádzal zo vznešenej normanskej rodiny. Najmä panie neboli ochotné príliš podrobne rozoberať mravné zásady známeho obdivovateľa ich pohlavia, lebo vedel vtipne zaháňať nudu, ktorá sa často udomácnila v komnatách a sieňach starých feudálnych hradov. Nik nemal radšej poľovačky než opát a každý o ňom vedel, že tak vycvičené sokoly a tak rýchle chrty nemá nik v celom North Ridingu ako on. Za toto ho mali radi hlavne mladí šľachtici. Pravda, na starcov musel zapôsobiť dačím iným, no keď bolo treba, vedel i na nich urobiť dobrý dojem. Hoci poznal knihy iba povrchne, stačilo mu to, aby si vynútil úctu týchto nevzdelancov k predstieranej učenosti; a jeho vážne správanie sa i povznesený tón reči, akým velebil autoritu cirkvi a kňazstva, napĺňal ich pocitom úcty k toľkej zbožnosti. Ba i prostý ľud, ktorý zvyčajne najprísnejšie pozoruje správanie svojich pánov, zažmúril oči nad roztopašnosťami opáta Aymera. Veď bol veľmi štedrý a dobročinnosť, ako vieme, zakryje veľa hriechov, pravda, inak, ako prikazuje Písmo. Najväčšiu časť kláštorných príjmov mu ponechali, aby nimi narábal podľa vôle, takže mohol míňať veľké sumy nielen na seba, ale aj byť štedrý k dedinčanom a pomáhať biednym. Keď videl niekto opáta Aymera uháňať na poľovačku alebo pridlho vysedávať na hostinách, alebo keď ho niekto zbadal, ako sa včasráno vracia do kláštora zadnou bránou, ani čo by sa vkrádal domov z nejakej nočnej schôdzky, iba mykol plecom a zmieril sa s týmito pokleskami, lebo vedel, že veľa jeho spolubratov žije podobne a nemá pritom tie dobré vlastnosti, čo vyvážili opátove hriechy. Naši saskí nevoľníci dobre poznali opáta Aymera aj jeho povahu a neogabane sa mu poklonili, načo ich on požehnal: "Benedicite, raez filz."

Ale nezvyčajný výzor opátovho spoločníka a jeho otrokov ich tak prekvapil a zdesil, že takmer nepočuli jeho otázku, či nevedia o dajakom pohostinnom dome nablízku. Veľmi ich prekvapil napolo kláštorný a napolo vojenský vzhľad opáleného cudzinca, ako aj šaty a zbrane jeho orientálnych otrokov. Ba aj reč, v ktorej ich opát požehnával a pýtal sa ich, hoci jej rozumeli, znela nemilo ušiam saských nevoľníkov.

"Pýtal som sa vás, dietky," opakoval opát hlasnejšie, a teraz už použil ,lingua franca', ktorou sa zvyčajne dorozumievali Normani a Anglosasi, "či by sme našli tu v okolí dobrého človeka, ktorý by z lásky k bohu a z úcty k našej matke cirkvi poskytol pre dnešnú noc pohostinstvo a trošku občerstvenia dvom najpokornejším služobníkom svätej cirkvi s ich sprievodom." Hovoril dôrazne, čo akosi čudne kontrastovalo s pokornými výrazmi, ktoré pokladal za vhodné použiť.

,Dvaja najpokornejší sluhovia našej svätej cirkvi?' opakoval si Wamba v duchu, lebo - hoci bol blázon - staral sa, aby svoje poznatky nevyslovoval veľmi hlasno. ,To by som potom ozaj rád videl jej hodnostárov, hlavných vincúrov a vôbec vyššie služobníctvo.´

Keď v duchu takto pouvažoval nad opátovými slovami, pozrel hore a povedal hlasno:

"Ak dôstojní páni majú radi dobré jedlo a mäkkú posteľ, stačí prejsť niekoľko míľ. Prídu do brinxworthského opátstva, kde ich pre vysokú hodnosť zaiste prijmú čo najdôstojnejšie; ak by sa však chceli večer kajať, nech idú touto čistinou a dostanú sa ku companhurstskej pustovni, kde dostanú útulok na noc pod strechou zbožného pustovníka, ktorý sa s nimi podelí o dobrodenie svojich modlitieb."

No opát pri obidvoch návrhoch iba pokrútil hlavou.

"Priateľko," vravel, "cengot zvončekov ti poplietol rozum, a preto nevieš, že clericus clericum non decimat, to jest, že my duchovní nezneužívame vzájomne svoje pohostinstvo, ale že ho požadujeme radšej od svetských osôb, a tak im poskytujeme príležitosť, aby poslúžili bohu, keď uctia a pohostia jeho služobníkov."

"Veď hej," vravel Wamba, "som iba somár, a mám preto česť nosiť zvončeky tak isto ako mulica vašej dôstojnosti, ale predsa sa mi len zdalo, že by naša svätá cirkev mala začať s milosrdenstvom u seba."

"Dosť už bezočivosti, oplan akýsi," vykríkol ozbrojený jazdec a prerušil šašove reči ostrým a prísnym tónom. "Ukáž nám cestu, ak vieš, ku - ako sa volá ten váš franklin, opát Aymer?"

"Cedrik," odpovedal opát. "Cedrik Saský. Povedz, priateľko, či sme blízko jeho sídla a či by si nám neukázal k nemu cestu?"

"Cestu ťažko nájsť," vravel teraz Gurth, ktorý až dosiaľ čušal. "A Cedrikova rodina sa zavše skoro uchýli na odpočinok."

"Čuš a netáraj, darebák," vravel rytier. "Zaiste ochotne vstanú, aby poskytli, čo treba, pocestným, ktorí sa nijako nemusíme ponižovať a prosiť o pohostinstvo, ale môžeme si ho vymáhať."

"Neviem," odpovedal Gurth chmúrne, "či mám ukázať cestu do domu svojho pána tým, čo žiadajú ako svoje právo prístrešie, o ktoré by mnohí prosili ako o láskavosť."

"Chceš sa mi priečiť, otrok?" odvetil rytier. Potom bodol koňa ostrohami, prinútil ho polobratom postaviť sa naprieč cesty, natiahol bič, čo držal v ruke, aby potrestal to, čo pokladal za sedliacku bezočivosť.

Gurth naň blysol nahnevaným pohľadom, plným pomsty, potom zúrivo, hoci váhavo položil ruku na rukoviatku noža. No opát Aymer popohnal mulicu medzi svojho druha a pastiera svíň, aby zabránil zrážke.

"Pre svätú Máriu, Brian, veď už nie ste v Palestíne a nerozkazujete pohanským Turkom a neveriacim Saracénom. My ostrovania nemáme radi údery, iba azda tie, čo zasiela svätá cirkev, ktorá tresce toho, koho miluje."

Obrátil sa k Wambovi a zdôraznil svoju žiadosť striebornou mincou: "Ukáž mi, milý synu, cestu k Cedrikovi Saskému. Veď ju isto poznáš. Tvojou povinnosťou je uviesť na dobrú cestu pocestného, i keby jeho poslanie bolo menej úctyhodné ako naše."

"Veru, ctihodný otec," vravel šašo, "saracénska hlava vášho ctihodného sprievodcu ma natoľko poplietla, že som zabudol cestu domov - neviem ani, ako sa ta večer dostanem."

"Čuš," odpovedal opát, "keby si chcel, mohol by si nám ju ukázať. Tento dôstojný brat strávil celý život v boji so Saracénmi, aby oslobodil Svätý hrob. Patrí medzi templárských rytierov, o ktorých si už iste počul. Je to napoly mních, napoly vojak."

"Ak je iba napoly mníchom," vravel šašo, "nemal by sa správať celkom nespravodlivo k tým, ktorých stretne cestou, hoci by mu aj hneď neodpovedali na otázky, do ktorých ich nič nie je."

"Odpustím ti tento žart," odpovedal opát, "no s podmienkou, že nám ukážeš cestu k Cedrikovmu domu."

"Tak dobre," vravel Wamba, "nech sa vaše dôstojnosti uberajú touto cestou, kým sa nedostanú ku krížu, ktorý sa prepadáva do zeme a z ktorého vari iba lakeť vyčnieva nad zemou. Od kríža sa rozbiehajú štyri cesty, vy sa uberajte naľavo a dúfam, že nájdete prístrešie, skôr než príde búrka."

Kňaz sa poďakoval múdremu radcovi, jazdci popchli kone a poponáhľali sa, lebo sa chceli dostať pod strechu ešte pred búrkou. Keď v diaľke utíchol dupot koní, vravel Gurth svojmu druhovi: "Ale sa ctihodní páni budú správať podľa tvojej múdrej rady, majú málo nádeje, že sa ešte dnes v noci dostanú do Rotherwoodu."

"Veď to som chcel," odpovedal šašo so smiechom. "No ak budú mať šťastie, dostanú sa do Sheffieldu - a tam skôr patria. Nie som predsa taký zlý horár, aby som ukázal psovi, kde sa ukrýva zver, ak nechcem, aby sa za ňou rozbehol."

"Na môj veru," vravel Gurth, "nebolo by dobré, keby Aymer uvidel lady Rowenu, a ešte horšie by bolo, keby sa Cedrik povadil s týmto vojenským mníchom - a nazdávam sa, že by sa tak iste stalo. No my, ako dobrí sluhovia, len načúvajme a pozorujme, jazyk však držme za zubmi."

Vráťme sa však k jazdcom, ktorí čoskoro zanechali ďaleko za sebou oboch nevoľníkov. Zhovárali sa spolu normansko-francúzskym jazykom, akým vtedy hovorili príslušníci vyšších tried, okrem niekoľkých šľachticov, čo sa ešte pýšili svojím saským pôvodom.

"Čo zamýšľali tí oplani svojou bezočivosťou?" opýtal sa templár benediktína. "A prečo ste mi zabránili, aby som ich potrestal?"

"Nuž, brat Brian," odpovedal opát, "pokiaľ ide o prvého, ťažko povedať, prečo blázon pochab o hovorí, a ten druhý chlap je potomok divého, nepoddajného kmeňa, akých ešte vždy nájdeš medzi potomkami premožených Sasov. Títo ľudia sa najviac potešia, keď môžu dajako preukázať nenávisť voči svojim premožiteľom."

"Veď by ho bol môj bič poučil, ako sa má správať," poznamenal Brian. "Viem, ako zaobchádzať s takými odbojníkmi. Naši zajatí Turci boli zúriví a nepoddajní ani sám Odin8), no jednako za dva mesiace, ktoré prežili u mňa pod dozorom môjho strážcu otrokov, stali sa pokornými, úslužnými, ochotnými a povoľnými. Pravda, človek sa musí vždy chrániť pred ich jedom a dýkou, lebo i jedno i druhé by použili pri každej príležitosti.

"Veď hej," odvetil opát. "Ale každá krajina má svoje mravy a zvyky. Myslím, že potrestať tohto darebáka by nám nepomohlo nájsť cestu do Cedrikovho domu, a keby sme cestu jednako boli našli, dopomohlo by to iba k zvade medzi vami a Cedrikom. Spomeňte si len, čo som vám už vravel: tento bohatý franklin je pyšný, divý, žiarlivý a svárlivý. Je protivníkom šľachty, ba aj svojich susedov Reginalda Front-de-Boeuf a Filipa Malvoisina, ktorí veru nie sú deťmi. Tak tvrdo bráni práva svojho rodu a taký je pyšný na svoj priamy pôvod od Herewarda, slávneho bojovníka heptarchie, že ho všeobecne volajú Cerikom Saským. Pýši sa, že patrí ku kmeňu, z ktorého mnohí sa usilujú zatajiť svoj pôvod, aby sa vyhli podielu na vae victis, čiže na biedach, ktoré sú údelom premožených."

"Opát Aymer," odpovedal templár, "ste dobre vychovaný človek, jemný znalec krásy a skúsený vo veciach lásky ani trubadúr. Treba, aby krása tejto preslávenej Roweny bola naozaj veľká, žeby vyvážila sebazaprenie a zhovievavosť, ktorú mám vynútiť, keď si chcem získať náklonnosť takého odbojného chlapiska, za akého ste mi vylíčili Cedrika, jej otca."

"Cedrik nie je jej otcom," odpovedal opát, "ba ani blízkym príbuzným. Rowena pochádza zo vznešenejšieho rodu, než akým sa môže pochváliť Cedrik, a sú rodom iba vzdialení príbuzní. Nazdávam sa však, že je jej samozvaným poručníkom, a jeho chránenka je mu práve taká drahá ako vlastné dieťa. Veď jej krásu čoskoro uvidíte sám a nech som neveriaci a neverný syn svätej cirkvi, ak jej čistá pleť, ušľachtilý, no jednako sladký výraz nežného modrého oka nevypudí z vašej mysle čiernovlasé palestínske devy, ba všetky hurisky Mohamedovho raja."

"Pamätáte sa akiste na našu stávku," vravel templár. "Čo ak tá, ktorú tak veľmi vychvaľujete, bude na miskách pri vážení ľahšou?"

"Dal som do stávky svoju zlatú reťaz proti desiatim vedrám chioského vína, ktoré už je tak bezpečne moje, akoby bolo v kláštornej pivnici pod kľúčom starého vincúra Denisa."

"Hej, a ja sám mám byť sudcom," vravel templár; "stávku prehrám, ak uznám, že som od posledných Turíc nevidel takú krásnu devu. Či tak znela naša stávka? Opát, vaša reťaz je vo veľkom nebezpečenstve; budem ju mať na krku na zápasišti v Ashby-de-la-Zouche."

"Vyhrajte ju čestne," vravel opát, "a noste si ju, kedy chcete. Vaše rytierske a kňazské slovo mi je zárukou, že mi dáte spravodlivú odpoveď. No poslúchnite ma v jednom. Svoj jazyk spiľujte k trocha väčšej zdvorilosti, než na akú ste si navykli odvtedy, čo rozkazujete neveriacim zajatcom a východným otrokom. Keby sa Cedrik Saský cítil nejako urazený - a uraziť ho možno veľmi ľahko - je to človek, čo bez ohľadu na váš rytiersky stav, na moje vysoké postavenie alebo na posvätnosť nás oboch by nám ukázal dvere a poslal nás na čerstvý vzduch sa vyspať, hoc aj o polnoci. Buďte opatrný najmä v spôsobe, ako budete pozerať na Rowenu, ktorú stráži s naj žiarlivej šou starostlivosťou; keby nás v tom čo najmenej podozrieval, boli by sme stratení. Povráva sa, že vyhnal z domu svojho jediného syna, lebo pozdvihol zaľúbene oči k tejto krásavici, ktorú možno zbožňovať zďaleka, no ku ktorej nie je dovolené priblížiť sa s inými pocitmi, než s akými vchádzame do kaplnky Panny Márie."

"Dobre, to mi stačí," odpovedal templár, "dnešnú noc sa už akosi premôžem a budem skromný ani dievča. No pokiaľ ide o vaše obavy, že by nás mohol násilne vyhnať, ja a moje pážatá s Hametom a Abdallom by sme vás už vedeli ochrániť pred touto urážkou. Verte, že budeme dosť mocní, aby sme si prístrešie vydobyli."

"Tak ďaleko to nesmie dôjsť," odpovedal opát; "aha, tu je šašov zapadnutý kríž, ale noc je taká temná, že ťažko rozoznať ďalšiu cestu; ak sa nemýlim, kázal nám ísť naľavo."

"Nie, napravo," vravel Brian, "spomínam si."

"Naľavo, celkom iste naľavo, veď sa dobre pamätám, kam ukazoval svojím dreveným mečom."

"Áno, ale ho držal v ľavej ruke a mieril hrotom napravo," vravel templár.

Ako to už býva v takýchto prípadoch, každý bránil svoj názor so zvyčajnou zaťatosťou. Privolali aj ostatných členov výpravy, no všetci boli vtedy priďaleko a nevideli, kam vlastne Wamba ukazoval. Napokon Brian uvidel čosi, čo dosial pre tmu nezbadal, a vykríkol: "Tu leží spiaci - či mŕtvy chlap pod krížom. Hugo, poštekli ho trošku svojím oštepom."

Len čo sa tak stalo, postava sa zdvihla a zvolala rýdzou francúzštinou:

"Nech ste ktokoľvek, je nezdvorilé rušiť ma v mojom rozjímaní."

"Chceli sme sa vás iba opýtať na cestu do Rotherwoodu, kde sídli Cedrik Saský," odpovedal opát.

"Aj ja sa ta poberám," odpovedal cudzinec, "ak by som mal koňa, rád by som vás sám odprevadil, lebo cesta, hoci ju poznám veľmi dobre, je trošku spletitá."

"Neminie vás vďaka a odmena, priateľu, ak nás bezpečne zavediete k Cedrikovi," vravel opát.

Rozkázal ktorémusi zo svojich ľudí, aby koňa, na ktorom doteraz sedel, prepustil cudzincovi, čo ich mal viesť, a aby si sám sadol na koňa, čo doteraz viedol za uzdu.

Ich vodca sa pobral opačným smerom, než ktorý im ukázal Wamba - veď šašo to urobil len preto, aby zablúdili. Cesta viedla vždy hlbšie a hlbšie do hustého lesa, pretínala niekoľko riav, cez ktoré bol prechod nebezpečný, lebo sa tam rozprestierali aj močiare. Zdalo sa, že cudzinec akosi inštinktívne poznáva, kde je pôda najpevnejšia a kde sa možno prebrodiť najistejšie. Napokon ich opatrne zaviedol k väčšej čistine, než boli tie, čo dosiaľ videli, ukázal na širokú, nízku budovu, vypínajúcu sa na konci čistiny, a povedal opátovi: "Hľa, Rotherwood, sídlo Cedrika Saského."

Bola to radostná správa pre Aymera, ktorého nervy neboli najsilnejšie a ktorý pri prechode cez močiare prežil toľko neistoty a rozčúlenia, že nebol ani natoľko zvedavý, aby sa aspoň jednou otázkou obrátil k svojmu sprievodcovi. Teraz však, keď konečne holi v bezpeke, blízko prístrešia, opátova zvedavosť sa začínala prebúdzať a opýtal sa sprievodcu, kto je a čím je.

"Som pútnik, vracajúci sa zo Svätej zeme," znela odpoveď.

"Boli by ste lepšie urobili, keby ste tam boli ostali a bojovali za oslobodenie Svätého hrobu," povedal templár.

"Zaiste, dôstojný pán rytier," odpovedal pútnik, ktorý, ako sa zdalo, templára dobre poznal, "nuž ale možno sa čudovať, že pokojný dedinčan, ako som ja, zrieka sa cieľa, keď tí, čo sa zaviazali prísahou, že oslobodia Sväté mesto, potulujú sa tak ďaleko od miesta, kam ich volá povinnosť?"

Nahnevaný templár už chcel odpovedať, no opát mu v tom zabránil. No bolo mu čudné, že ich sprievodca po takej dlhej neprítomnosti dobre pozná cestu lesom.

"Veď som sa v tomto kraji narodil," odpovedal cudzinec, ale vtom už sa blížili k Cedrikovmu sídlu. Bola to nízka nepravidelná budova s niekoľkými dvormi či ohradami, čo zaberali veľkú plochu. Hoci veľkosť obydlia dokazovala majiteľovo bohatstvo, samotná budova sa predsa len líšila od vysokých hradov s mnohými vežami a cimburiami, v ktorých sídlili normanskí šľachtici a ktoré sa stali obľúbeným stavebným štýlom po celom Anglicku.

No ani Rotherwood nebol bez ochranných zariadení, lebo v tých nepokojných časoch nemohlo byť bez nich ani jedno sídlo. Inak sa mohlo stať, že ho daktorú noc vydrancujú a vypália. Dookola obkľučovala hrad hlboká priekopa, napájaná vodou z blízkej rieky. Dvojitá ohrada či palisáda, postavená zo zaostrených brvien dovezených z blízkeho lesa, chránila vonkajší a vnútorný breh priekopy. Na západnej strane bol cez vonkajšiu ohradu vstup spojený padacím mostom s bránou vo vnútornej ohrade. Brány chránili akési výbežky, na ktorých v prípade potreby mohli umiestiť lukostrelcov alebo prakovníkov.

Pred vonkajšou bránou templár mocne zatrúbil na roh, lebo sa práve spustil dávno ohlášaný dážď.

Z chladného brehu, germánske kde more večite hučí, kvitnúci a mocní, modrookí a plaví prišli Sasi.

Thomson: Sloboda

V sieni, príliš nízkej v pomere k jej ohromnej dĺžke a šírke, stál dlhý dubový stôl z hrubo otesaných dosák, len zväčša ohobľovaných: Cedrik Saský sa práve chystal s chuťou večerať. Od voľného neba oddeľovala miestnosť iba povala z brvien a trámov, pokrytých šindľami a slamou. Na obidvoch koncoch siene boli veľké kozuby, no komíny boli tak nevhodne postavené, že do sály vnikalo práve toľko dymu, koľko unikalo vlastným komínovým otvorom. Tento neprestajne vnikajúci dym vyhladil brvná a trámy nízkej siene a pokryl ich čiernou vrstvou sadzí. Po stenách miestnosti viseli vojnové a lovecké nástroje a v každom kúte boli dvere, ktorými sa vchádzalo do ostatných častí rozľahlej budovy.

Aj ostatné zariadenie celého sídla dýchalo drsnou jednoduchosťou saského obdobia, ktorej Cedrik s hrdosťou ostával verný. Podlaha bola zo zmiešaniny hliny a vápna, udupanej na hmotu, aká sa často používa v terajších stodolách na humne. Asi v štvrtine miestnosti bola podlaha vyvýšená o stupeň a toto miesto, ktoré volali prestolom, bolo vyhradené pre popredných členov rodiny a vynikajúcich hostí. Pre nich bol postavený na vyvýšené miesto stôl pokrytý prekrásnym šarlátovým súknom. K prostriedku stola bol pristavený ešte jeden dlhší stôl, siahajúci až na koniec siene: bol pre služobníkov a ľud nižšej vrstvy. Celok mal tvar písmena T a ponášal sa na niektoré staré, podobne upravené tabule, ktoré ešte aj dnes vidieť na starobylej cambridgeskej alebo oxfordskej univerzite. Na prestole boli ťažké stoličky, vyrezané z dubového dreva, nad nimi a vyvýšeným stolom bol napnutý baldachýn, aby chránil vznešené osoby, keď zasadli na toto čestné miesto, pred zlým počasím, hlavne pred dažďom, ktorý tu i tam veru prenikol škárami v streche.

Múry tejto vyvýšenej časti komnaty pokrývali závesy alebo pokrovce, ba aj na podlahe boli pokrovce; všetko bolo ozdobené výšivkami pestrých, ba až divokých farieb. Dolný koniec stola, ako sme už spomenuli, nemal nad sebou kryt, holé múry boli hrubo omietnuté, podlaha hrboľatá, bez pokrovca, stôl nebol prestretý a namiesto kresiel mali tam iba hrubé, ťažké lavice.

Uprostred vyvýšeného stola stáli dve kreslá, vyššie ako ostatné. Boli určené pre pána domu a domácu paniu, ktorí sedávali za vrchstolom pri hostinách, a z toho pochádzal ich saský čestný titul, ktorý značí asi darcovia chleba.

Pred každým kreslom stála krásna vyrezávaná a slonovinou vykladaná podnožka na znak osobitného vyznačenia. V jednom kresle sedel Cedrik Saský a bez ohľadu na svoju hodnosť slobodného pána či franklina (tak ho nazývali Normani) zúril od podráždenej netrpezlivosti, keď videl, že večera ešte nie je hotová - hneval sa, ako by sa bol hneval každý vtedajší, ba aj terajší hospodár.

Hradný pán už svojím vzhľadom dokazoval, že bol priamej, no prudkej a hnevlivej povahy. Bol strednej postavy, široký v pleciach, s dlhými ramenami a mocnými nohami, ako človek navyknutý znášať útrapy bojov alebo poľovačiek. Tvár mal širokú, oči veľké, belasé, črty tváre otvorené a úprimné, zuby pekné, pravidelne formovanú hlavu s výrazom dobromyseľnosti, akú vídavame u prudkých a prenáhlených pováh. V očiach mal pýchu a nedôveru, lebo po celý život sa zastával práv večne napádaných, a keďže situácia v krajine bola vždy napätá, hnev a bojovnosť ho nútili ustavične bdieť. Dlhé plavé vlasy, rozčesané uprostred od temena až po čelo, padali mu po obidvoch stranách až po plecia, a hoci bol Cedrik takmer šesťdesiatnik, ešte mu nezačali šedivieť.

Oblečený bol do tmavozelenej tuniky, lemovanej okolo hrdla a na rukávoch kožušinou, ktorú volali minever; bola to kožušina menej kvalitná ako hermelín a vyrábali ju vraj z kože sivej veveričky. Tunika nebola zapnutá a visela na ňom voľne. Pod ňou mal tesne priliehavé, krásne šarlátové šaty. Nohavice z tej istej látky mu nesiahali ani po holé kolená. Na nohách mal obuté sandále, aké nosili dedinčania, no oveľa jemnejšie a vpredu zdobené zlatými prackami. Na rukách mal navlečené zlaté náramky a okolo hrdla širokú reťaz z toho istého vzácneho kovu. Okolo drieku bol opásaný bohato vykladaným opaskom a na ňom mu visel krátky, rovný, dvojsečný, zahrotený meč. Cez operadlo stoličky mal prehodený šarlátový plášť podšitý kožušinou a bohato vyšívanú čiapku z tej istej látky. Toto dopĺňalo odev bohatého šľachtica, keď sa chystal vyjsť z hradu. O operadlo kresla mal opretý krátky oštep so širokým hrotom z lesklej ocele. Na prechádzke mu slúžil podľa potreby ako palica alebo ako zbraň.

Na rozkazy a želania saského šľachtica čakalo viac služobníkov; ch šaty ukazovali rozličné odtiene akosti medzi nádherou pánovho šatu a jednoduchosťou Gurthovho obleku, ktorý pásol svine. Niekoľko vyšších služobníkov stálo na prestole za svojím pánom, ostatní sa ponevierali v dolnej časti komnaty. Potom tu boli aj rôzni iní služobníci: niekoľko vysokých, chlpatých chrtov, akých vtedy používali pri poľovačke na jelene a vlkov, aj niekoľko poľovníckych psov so silnou kostrou, hrubou šijou, širokou hlavou a dlhými ušami, zo dvaja menší psi, ktorých dnes voláme teriérmi. Všetci netrpezlivo čakali na večeru. Tieto zvieratá s bystrosťou svojho plemena chápali náladu svojho pána a chránili sa vyrušiť ho z pochmúrneho mlčania. Pravda, Cedrik ich udržoval v úctivej vzdialenosti bielou palicou, ktorá mu ležala pri tanieri; krotil ňou prílišnú dotieravosť štvornohých služobníkov. Iba obľúbený starý vlčiak, na ktorého mal každý ohľad, ľahol si tesne pred kreslo svojho pána a občas sa odvážil položiť mu na kolená svoju širokú chlpatú hlavu, alebo na ruku papuľu, a tak upútať na seba jeho pozornosť. No aj toho prísne zahriakol: "Lež, Balder, lež, nechce sa mi žartovať."

Cedrik bol dnes naozaj nepokojný. Lady Rowena, ktorá sa toho dún vybrala na večerné služby božie do vzdialeného kostola, práve sa vrátila a preobliekala, lebo jej premokli šaty, keď ju cestou prekvapila búrka. Jeho mrzutosť dráždilo aj to, že nič nevedel o Gurthovi a jeho stáde, hoci mali byť už z lesa dávno doma. Oneskorenie mohol pričítať tomu, že ho prepadli zbojníci, ktorí na každom kroku ohrozovali osobnú bezpečnosť, a boli ich plné lesy, alebo že padol za obeť násiliu niektorého susedného šľachtica, ktorého vlastná moc tak zaslepila, že nedbal ani na zákony spravodlivosti. Pre Cedrika to bolo dôležité, lebo bohatstvo saských statkárov predstavovali väčšinou veľké stáda ošípaných, ktoré v lesnatých krajoch ľahko nachádzali obživu.

Saský barón sa veru mal čo znepokojovať z týchto dvoch príčin. No pridružila sa k nim ešte okolnosť, že neprichádzal Wamba, jeho obľúbený šašo, ktorý mu svojimi žartmi - nech už boli akékoľvek - korenil večerné jedlo a veľké glgy vína a piva, ktorými ho zapíjal. Ak pripomenieme aj to, že Cedrik od poludnia nič nejedol a že zvyčajná hodina večere sa už dávno minula, ľahko oznáme, že mal dôvod byť podráždený. Svoj hnev vyjadroval nesúvislými vetami. Mrmlal si ich čiastočne pre seba a čiastočne ich vravel služobníkom, čo stáli okolo neho, hlavne svojmu pohárnikovi, ktorý mu občas podal liek, čo ho upokojoval - strieborný pohár plný vína. "Prečo ešte nejde lady Rowena?"

"Upravuje si účes," odpovedala komorná tým sebavedomým tónom, akým by aj dnes prehovorila obľúbená komorná k otcovi rodiny; "či by ste vari chceli, aby si sadla za stôl v kapucni a spodnej sukni? Veď v celom grófstve sa nik nevie rýchlejšie obliekať ako moja pani."

Sas na tento nepopierateľný dôvod iba čosi zamrmlal a dodal: "Želal by som si, aby si v budúcnosti na pobožnosť do kostola svätého Jána zvolila lepšie počasie. No kde, dočerta, je tak dlho Gurth? Obávam sa, že nebude môcť zodpovedať za svoje stádo. Pritom je to verný a opatrný otrok. Chcel som mu dať lepšie miesto. Bol by som ho azda zadelil do svojej stráže."

Oswald, jeho pohárnik, skromne poznamenal, že od večerného zvonenia uplynula sotva hodina. Bolo to veľmi nešťastné ospravedlnenie, lebo pripomínalo Sasom nemilý zvyk.

"Dočerta s večerným zvonením," zvolal Cedrik, "s tyranským bastardom, ktorý ho vynašiel, ba aj s bezcitným otrokom, ktorého saský jazyk opakuje toto slovo pred saskými ušami! Večerné zvonenie," opakoval po chvíľke, "áno, večerné zvonenie, ktoré núti poriadnych ľudí zahasiť svetlá, aby zlodeji a zbojníci mohli vystrájať v tme. Nuž, pravda, večerné zvonenie - Reginald Front-de-Boeuf a Filip de Malvoisin vedia vyťažiť z večerného zvonenia práve toľko ako sám Viliam Ľavoboček alebo hociktorý normanský dobrodruh, ktorý bojoval pri Hastingse. Už viem, čo sa dozviem; zaiste mi oznámia, že mi rozobrali majetok, aby nezahynuli hladom vychudnutí banditi, ktorí nemajú iného zdroja zárobku, iba krádež a lúpež. Zavraždili môjho verného otroka a plienia moje majetky. A kdeže je Wamba? Kde len je? Či ste mi nevraveli, že odišiel s Gurthom?"

Oswald prikývol.

"Čím ďalej, tým lepšie. Tak aj saského šaša odvliekli, aby slúžil normanskému pánovi. Ale veď my sme všetci blázni, že im slúžime, a zasluhujeme si ich pohŕdanie a posmech viac, ako keby sme sa boli narodili iba s polovičným mozgom. No ja sa im pomstím," doložil a vyskočil zo stoličky, nahnevaný pre domnelú urážku, a chytil svoj oštep: "Budem sa ponosovať vo Veľkej rade, mám priateľov, mám prívržencov - vyzvem Normana na súboj, chlap proti chlapovi, nech si len príde vo svojej výzbroji, pancieri a so všetkým, čo zbabelcovi môže dodať odvahu. Svojím oštepom som prepichol aj hrubšiu ohradu, ako sú ich tri bojové štíty! - Myslia si, že som starec, ale uvidia! Pravda, som sám, bez detí, no v žilách Cedrikových koluje Herewardova krv. Ach, Wilfred, Wilfred," zvolal tichším hlasom, "keby si bol lepšie ovládal svoju šialenú vášeň, tvoj otec nebol by v starobe sám ani osamelý dub, ktorého polámané a bezlisté konáre sú vydané napospas víchrici." Táto úvaha, tak sa zdalo, premenila hnev na veľký smútok. Odložil svoj oštep, opäť si sadol do kresla, sklonil hlavu a hlboko sa ponoril do melancholických úvah.

Z rojčenia prebudil Cedrika hlas rohu. Ako odpoveď ozval sa štekot a zavýjanie všetkých psov, čo boli v sieni, a okrem nich sa ozvalo ešte zo dvadsať či tridsať iných psov, čo sa potulovali v ostatných častiach budovy. Bolo veru treba niekoľko úderov bielou palicou, ba zasiahlo aj služobníctvo, aby utíšili psí koncert.

"K bráne, sluhovia," zvolal Sas, keď sa krik utíšil natoľko, že ho sluhovia počuli. "Choďte pozrieť, čo nám oznamuje hlas rohu. Obávam sa, že je to správa o drancovaní a lúpeži spáchaných na mojich pozemkoch."

O necelé tri minúty oznámili sluhovia, že opát Aymer z Jorvaulx a šľachetný rytier Brian de Bois-Guilbert, komtúr smelej a ctihodnej rehole templárských rytierov, s malým sprievodom, pýtajú si nocľah a pohostinstvo, keďže sú na ceste na turnaj.

"Aymer? Opát Aymer? Brian de Bois-Guilbert?" mrmlal si Cedrik. "Obaja Normani - no či Norman, či Sas, pohostinstvo rotherwoodske nesmie sa dať zahanbiť. Nech sú vítaní, keď už si vyvolili zastaviť sa u nás - hoci by mi bolo vítanejšie, keby šli ďalej svojou cestou. No nepatrí sa šomrať pre večeru a nocľah: ako hostia i Normani potlačia svoju spupnosť. Nuž choďže, Hundebert," obrátil sa k svojmu akémusi majordómovi, ktorý stál za ním s bielou palicou v ruke, "vezmi so sebou šesť ľudí a zaveď cudzincov do hosťovských izieb. Postaraj sa im aj o kone a mulice a staraj sa, aby ich ľudia nemali nedostatok. Nech sa preoblečú, ak chcú, daj im ohňa a vody, aby sa mohli poumývať, a dones im aj piva a vína. Kuchári nech pridajú k večeri, čo narýchlo budú môcť, a nech nosia na stôl, len čo cudzinci budú hotoví. Povedz im, Hundebert, že Cedrik by ich prišiel uvítať aj sám, keby nebol urobil sľub, že nikdy nezostúpi z prestola svojej dvorany viac ako tri kroky, aby pozdravil niekoho, kto nepochádza zo saskej kráľovskej krvi. Choď a staraj sa o nich čo najlepšie, aby nemohli vo svojej pýche povedať, že saský neogabanec im ukázal aj svoju chudobu aj svoju skúposť."

Majordomus odišiel s niekoľkými sluhami vykonať pánove rozkazy. "Opát Aymer," opakoval si Cedrik, obracajúc sa k Oswaldovi, "ak sa nemýlim, je to brat Gilesa de Mauleverer, terajšieho pána Middlehamu?"

Oswald úctivo prikývol na znak súhlasu. "Jeho brat sa tam usadil neprávom a prisvojil si majetok vznešenejšieho rodu, rodu Ulfgara z Middlehamu. No či sa nesprávajú tak isto aj iní urodzení Normani? Tento opát je vraj trocha svetský a veselý kňaz, vraj radšej má pohár vína a lesný roh ako zvony a breviár. Dobre, nech teda príde, milo ho privítame. A akože sa volá ten templár?"

"Brian de Bois-Guilbert."

"Brian de Bois-Guilbert," opakoval si Cedrik zadumane a zamyslene. Žil zväčša medzi služobníkmi a navykol si vravieť skôr sám pre seba, ako zhovárať sa so svojím okolím. "Brian de Bois-Guilbert? Toto meno je široko-ďaleko známe v dobrom i zlom. Povráva sa o ňom, že je taký udatný ako najudatnejší z jeho rehole, no že je poškvrnený všetkými ich neresťami: pýchou, spupnosťou, ukrutnosťou a nemravnosťou. Je to vraj muž s tvrdým srdcom, ktorý necíti strach na zemi, ani úctu pred nebom. Aspoň tak vravia bojovníci, čo sa vrátili z Palestíny. Nuž, nech prídu, veď je to iba na túto noc, a preto nech je vítaný aj on. Oswald, choď, načapuj sud najstaršieho vína, prines na stôl najtuhšiu medovinu, najsilnejšie pivo, najsladší morat, najpevnejší mušt, najvoňavejší pigment, naplň najširšie rohy. Aj templári aj opáti majú radi dobré víno aj dobrú mieru. Elgita, choď a povedz lady Rowene, že dnes večer ju neočakávame v dvorane, iba ak by si sama želala prísť."

"Pravdaže si bude želať," odpovedala Elgita veselo, "veď vždy si dychtivo vypočuje, čo je nového v Palestíne."

Cedrik nahnevane pozrel na zhovorčivú komornú, no Rowena a všetko, čo sa jej týkalo, bolo uctievané a bezpečné pred jeho hnevom. "Ticho, dievča," vravel, "máš jazyk rýchlejší ako rozum. Choď a povedz svojej panej, čo som ti nariadil, a nech sa sama rozhodne, čo urobí. Tu aspoň ona, Alfrédov potomok, vládne neobmedzene."

Elgita odišla zo sály.

"Palestína!" opakoval Sas. "Palestína! Koľko uší očakáva túžobne správy, ktoré spustli križiaci a pokryteckí pútnici prinášajú z tejto osudnej krajiny! Veď i ja by som sa mohol vypytovať - i ja by som mohol vyzvedať s tlčúcim srdcom rozprávky, ktoré si navymýšľajú vagabundi, aby sa votreli do nášho pohostinstva - no nie. Syn, čo neposlúchol, už nie je mojím synom. Na jeho osude mi nezáleží viac než na osude naj poslednejšieho z tých, čo si pripli na rameno kríž a myslia si, že výstrednosťami a prelievaním krvi spĺňajú vôľu božiu."

Zmraštil obočie a na chvíľu uprel oči na zem. Keď ich zdvihol, na konci sály sa otvorili dvere a za majordómom s bielou palicou a štyrmi služobníkmi, čo niesli blčiace pochodne, vstúpili do sály večerní hostia.

Ovce a kozy vykŕmené zabili rúče,

bravy zakáľali, voly zabíjali tučné;

mäso ich piekli a delili na počesť hosťom,

víno miešali vzácne a poháre plnili zlaté.

Telemachos však Odysea posadil múdre

v mramorovej sieni celkom pri vchode samom,

stoličku nízku a stolček pred neho postavil malý

Homér: Odysea (XXI. spev)

Opát Aymer si naozaj zamenil svoje jazdecké šaty a obliekol si bohatšie, cez ktoré si prehodil ozdobne vyšívaný plášť. Okrem hrubého zlatého pečatného prsteňa, ktorý označoval opátovu hodnosť, mal na prstoch proti všetkým predpisom rehole veľa vzácnych šperkov. Sandále boli z najjemnejšej kože, akú dovážali len zo Španielska; bradu si ostrihal tak krátko, ako to len dovoľovala rehoľa, a oholené temä prikryl šarlátovou, bohato vyšívanou čiapočkou.

Aj zovňajšok templárského rytiera sa zmenil. Hoci bol menej prepychovo vyzdobený, jednako bol jeho úbor veľmi bohatý a pôsobil vznešenejšie ako opát. Namiesto panciera mal na sebe hodvábnu purpurovú tuniku, lemovanú kožušinou, cez ktorú mu v bohatých záhyboch splývalo dlhé rúcho oslnivej belosti; na čiernom zamatovom plášti sa mu na ramene jagal osemlúčový kríž jeho rehole. Na hlave už nemal vysokú čiapku, ktorá mu predtým pokrývala čelo; teraz ho zatieňovali krátke husté kučery, čierne ani havran, ktoré dobre pristali neobyčajne ohorenej pleti. Ťažko si predstaviť niečo krajšie a vznešenejšie ako jeho chôdzu a spôsoby - ibaže z nich vyžarovala neústupná povýšenosť, akú si ľahko osvojí ten, ktorého zvrchovanosti sa nič nestavia do cesty.

Za týmito dvoma význačnými hosťami kráčalo služobníctvo a v úctivej vzdialenosti za nimi sprievodca, na zovňajšku ktorého nebolo vidieť nič, iba zvyčajné pútnické rúcho. Tmavý plášť z hrubej látky mu zahaľoval celé telo. Strihom sa ponášal trocha mi plášť našich husárov. Aj golier mal taký a prikrýval mu plecia, Plášť volali sclaveyn alebo sclavonian. Hrubé sandále mal pripevnené na bosé nohy remencami, hlavu pokrýval široký klobúk a prehnutým krajom a poprišívanými lastúrami. Pútnický výstroj dopĺňala železná palica. Na vrchnom konci bola pripevnená palmová ratolesť. Pútnik kráčal skromne na samom konci družiny, a keď spozoroval, že u nižšieho stola nie je dosť miesta ani pre Cedrikovo služobníctvo a družinu hostí, utiahol sa na lavičku, ktorá stála na boku pri jednom z krbov. Zdalo sa, že si chce usušiť šaty a počkať, kým mu niektorý hodovník prepustí miesto pri stole, alebo až mu správca pošle občerstvenie na toto odľahlé miesto.

Cedrik vstal, aby s ušľachtilou blahovôľou pozdravil hosťov; zostúpil z prestola, čiže z vyvýšenej časti siene, priblížil sa k nim o tri kroky a tam očakával ich príchod.

"Ľutujem, ctihodný opát," vravel, "že mi sľub nedovoľuje postúpiť na pôde svojich predkov ďalej, hoci mám prijať takých vzácnych hostí, ako ste vy a tento smelý rytier svätého chrámu. Môj správca vám akiste vysvetlil príčinu zdanlivej nezdvorilosti. Prosím vás tiež, aby ste ma ospravedlnili, že sa k vám ozývam svojím materinským jazykom, a ak ho dostatočne ovládate, prosím vás, odpovedajte mi ním; ak nie, rozumiem dosť normansky, aby som mohol sledovať váš hovor."

"Dôstojný franklin," odpovedal opát, "či dovoľte mi, aby som vás oslovil thane, hoci toto oslovenie je trošku zastaralé. Sľuby treba plniť. Sľuby sú putá, ktoré nás viažu k nebu, povrazy, ktoré pútajú obeť k stĺpom oltára - a sú preto, ako som sa už zmienil, nerozviazateľné, aspoň kým sa naša svätá cirkev nevysloví opačne. A čo sa týka reči, ochotne sa pozhováram tou rečou, ktorou rozprávala moja ctihodná stará mať Hilda z Middlehamu, ktorá zomrela svätá, temer tak - pravda, ak smiem tak povedať - ako jej slávna patrónka, blahoslavená Hilda z Whitby, boh opatruj jej dušu."

Keď opát dokončil svoje zmierlivé oslovenie, ozval sa jeho druh úsečne a dôrazne: "Ja sa zhováram vždy po francúzsky, jazykom kráľa Richarda a jeho šľachty. Rozumiem však dobre po anglicky, aby som sa dorozumel s ľuďmi, čo sa narodili v tomto kraji."

Cedrik naňho pozrel prudko a netrpezlivo, ako sa zavše pozrel, keď porovnával oba súperiace národy, no keď si pripomenul, čo je jeho hostiteľskou povinnosťou, potlačil každý prejav hnevu a vyzval hostí pokynom ruky, aby si sadli do kresiel, ktoré boli postavené o niečo nižšie ako jeho, no temer pri ňom, a dal znamenie, aby doniesli na stôl večeru.

Kým sa služobníctvo ponáhľalo poslúchnuť pánove rozkazy, zbadal Cedrik Gurtha, pastiera svíň, ako práve vstupoval do komnaty spolu so svojím druhom Wambom: "Pošlite mi sem tých dvoch oneskorencov, povedal nahnevane. A keď vinníci pristúpili k stolu, opýtal sa: "Kde ste sa tak dlho potulovali, darebáci? Prihnal si domov svoje stádo, naničhodný Gurth, či si ho nechal napospas zbojníkom a zlodejom?"

"Nehnevajte sa, stádo je celé," odpovedal Gurth.

"Ty darebák," vravel mu Cedrik, "hnevá ma, že som bol po celé hodiny presvedčený o opaku a chcel som sa pomstiť susedom za to, čo neurobili. Ale daj si pozor! Ak sa ešte raz dopustíš niečoho podobného, okovy a väzenie ťa neminú."

Gurth, ktorý dobre poznal prudkú povahu svojho pána, ani sa nepokúsil ospravedlniť. No šašo mohol využiť výsady svojho postavenia a zneužiť Cedrikovu zhovievavosť, a preto odpovedal namiesto oboch: "Prisahám, ujko Cedrik, dnes večer nie si ani múdry ani šikovný."

"Ako to, ty pajác," vravel Cedrik; "ak príliš popustíš uzdu svojho bláznovstva, zatvorím ťa do výklenku brány, kde ťa už naučia hovoriť."

"Ale predtým nech mi povie tvoja múdrosť, či je rozvážne a spravodlivé potrestať niekoho za vinu iného."

"Nuž akože by bolo, ty šaľo," vravel Cedrik.

"Tak prečo by si chcel dať do okov úbohého Gurtha za vinu jeho psa Zubaja! Veď sme nestratili cestou ani minútu, len čo sme zohnali stádo - no to sa podarilo Zubajovi až vtedy, keď sme počuli hlahol večerného zvona."

"Tak teda obes Zubaja," obrátil sa prudko k sviniarovi, "ak je naozaj vinný, a zadováž si iného psa."

"S dovolením, ujko," ozval sa zasa šašo, "to by zasa nebolo spravodlivé, veď nie je Zubajovou vinou, že je chromý a nemôže zohnať stádo dohromady. Je to vina tých, čo mu odťali dva predné pazúry, a pochybujem, že by s touto operáciou bol, chúďa, súhlasil, keby sa ho boli na to opýtali."

"Kto sa opovážil dokaličiť zviera, ktoré patrí môjmu poddanému?" spýtal sa Sas, trasúc sa hnevom.

"Starý Hubert, lesník sira Filipa de Malvoisin," odpovedal Wamba. "Chytil Zubaja, keď sa túlal lesom, pod zámienkou, že v lese, kde jeho pánovi patrí dozor, naháňa lesnú zver, a tým porušuje pánove práva."

"Čert vezmi Malvoisina," odpovedal Sas, "aj s jeho lesníkom. Však ja ho poučím, že v zozname celej charty lesov náš je vyňatý z každej služobnosti. Ale už dosť, choď na svoje miesto - a ty, Gurth, zadováž si iného psa. Keby sa ho lesník opovážil dotknúť, ukážem mu, že viac z luku strieľať nebude. Nech som zatratený ako najväčší zbabelec, ak mu za to nevytrhnem ukazovák pravej ruky - a potom nech sa pokúsi napnúť luk. Prosím vás o prepáčenie, vzácni hostia. Som totiž obkolesený nepriateľmi, čo sa iste vyrovnajú vašim neveriacim v Svätej zemi, pán rytier. Očakáva vás len skromná večera. Nech sa vám páči jesť a nech vám naše srdečné prijatie vynahradí všetky nedostatky večere."

No jedlo, ktoré práve začali roznášať okolo stola, vôbec nepotrebovalo ospravedlnenie domáceho pána. Na hôrnom konci stola podávali bravčovinu upečenú niekoľkými spôsobmi, aj hydinu, mäso jelenie, kozie, zajačie a rozličné druhy rýb. K nim podávali veľké pecne chleba, koláče a pečivo z medu a ovocia. Bolo tam aj veľa malých vtákov, tie však nepodávali na misách, lež sluhovia ich ponapichovali na malé drevené ražne, a tak ich núkali hosťom, ktorí si zavše odkrojili svoj diel podľa chuti. Každý šľachtic mal pred sebou strieborný pohár; na dolnom konci stola pili zo širokých rohov.

Už sa mala začať hostina, keď majordómus či správca zdvihol svoju palicu a nahlas zvolal: "Počkať! Miesto pre lady Rowenu!" Dvere na hornom konci komnaty za slávnostným stolom sa otvorili a do miestnosti vstúpila lady Rowena a za ňou jej štyri komorné. Cedrik, hoci bol nemilo prekvapený, že jeho chovanica sa pri takejto príležitosti zjavila pred verejnosťou, jednako sa jej poponáhľal v ústrety a s obradnosťou, plnou úcty, priviedol ju k vyvýšenému kreslu po svojej pravici - bolo to miesto panej domu. Všetci prítomní vstali, aby ju privítali - na tento prejav zdvorilosti odpovedala nemým úklonom hlavy a pokojne kráčala k svojmu miestu za stolom. Ešte si ani nesadla a templár už šepkal opátovi do ucha: "Na turnaji veru nebudem mať na krku vašu zlatú reťaz. Chioské víno je vaše!"

"Či som vám nevravel?" odpovedal opát. "Ale nedávajte najavo svoje vzrušenie, franklin nás pozoruje."

No Brian do Bois-Guilbert, navyknutý ukájať iba svoje chúťky, nedbal na toto upozornenie a nespúšťal oči z utešenej Sasky, ktorej krása dráždila jeho obraznosť vari aj preto, lebo sa líšila od krásy diev z Orientu.

Lady Rowena malá nezvyčajne súmernú postavu: bola štíhla, no nie natoľko, aby sa videla privysokou. Jej pleť bola veľmi jemná, hlava a jej črty boli ušľachtilé, no nie nudné, ako to býva u plavovlások. Jasné modré oči boli chránené oblúkom pekného, hnedého, výrazného obočia, ktoré ešte zdôrazňovalo krásu jej čela; zdalo sa, že oči sú stvorené rozohrievať a dojímať, rozkazovať a prosiť. Prirodzeným výrazom jej tváre bola miernosť, no bolo na nej vidieť, že jej povahou prežarovala hrdá povýšenosť - vari preto, že táto saská panna bola navyknutá na úctu a pocty. To usmernilo jej prirodzenú miernu povahu a dodalo jej tvári istú vznešenosť. Husté gaštanovo plavé vlasy sa vlnili v pôvabných prstencoch, ktoré boli asi dielom nielen umenia, ale aj samej prírody. Tieto kučery boli prepletané drahokamami a splývali po pleciach v celej dĺžke na znamenie vznešeného pôvodu a slobodného lávu. Na hrdle mala na zlatej retiazke zavesený drobný relikviár z toho istého kovu a na holých rukách mala náramky. Na sebe mula živôtik a sukňu zo svetlozeleného hodvábu a na nich prehodené dlhé, voľné rúcho, siahajúce po zem. Jeho široké rukávy dosahovali však iba po lakte. Toto rúcho karmínovej farby bolo z najjemnejšej vlny. K hornej časti bol pripevnený hodvábny závoj, popretkávaný zlatom, ktorým si mohla alebo zahaliť tvár a prsia podľa španielskej módy, alebo zakryť si ním ramená ako šálom.

Keď Rowena zbadala, že templár na ňu pálčivo upiera zrak, ktorý v temných jamkách očníc svietil ani žeravé uhlie, dôstojným pohybom si zakryla tvár závojom, ani čo by chcela dať najavo, že jej je nepríjemná smelosť takéhoto pohľadu. Cedrik zbadal jej pohyb, aj jeho príčinu. "Pán templár," povedal, "tváre našich saských panien videli primálo slnka, aby zniesli križiakov uprený pohľad."

"Ak som sa azda niečoho dopustil," odpovedal Brian de Bois-Guilbert, "prosím o prepáčenie, totiž prosím o prepáčenie lady Rowenu - veď moja pokora by mi nedovolila ísť ďalej."

"Lady Rowena," poznamenal opát, "potrestala všetkých, keď pokarhala smelosť môjho priateľa. Dúfam, že na turnaji bude menej ukrutná voči vznešenej spoločnosti."

"Pochybujem," odpovedal Cedrik, "že tam prídeme. Nemám rád tieto pochabosti - naši otcovia ich nepoznali, kým Anglicko bolo slobodné."

"No i tak sa úfame," vravel opát, "že sa ta v našej spoločnosti predsa len vyberiete. Cesty sú ozaj málo bezpečné, takže vari nepohrdnete sprievodom pána Briana de Bois-Guilbert."

"Pán opát," odpovedal Sas, "kedykoľvek som dosiaľ cestoval týmto krajom, nikdy som nepotreboval inú pomoc ako svoj dobrý meč a svojich služobníkov. Ak by sme sa jednako len pobrali do Ashby-de-la-Zouche, pôjdeme v spoločnosti môjho urodzeného suseda a krajana Athelstana z Coningsburghu a s dosť veľkým sprievodom, aby sme sa mohli postaviť na odpor i vyhnancom i zbojníkom. Ďakujem vám za dobrý úmysel. A tento pohár vína, pán opát, vyprázdňujem na vaše zdravie ako vďaku za ponuku. Myslím, že i vám bude chutiť. Ak by ste však prísne zachovávali predpisy vašej rehole a radšej pili kyslé mlieko, nechcel by som, aby vás prílišná zdvorilosť zviedla k hriechu."

"Ach, nie," usmial sa opát, "iba v kláštore sa obmedzujeme na lae dulce alebo lac acidum. Vo svete sa však správame podľa svetských zvykov, preto vám tiež pripíjam na zdravie týmto poctivým vínom a slabší nápoj ponechávam svojmu služobnému bratovi."

"A ja," vravel templár, napĺňajúc si tiež svoj pohár, "pripíjam na zdravie krásnej lady Roweny. Veď odkedy prišla do Anglicka jej menovkyňa, nebolo ženy hodnejšej úcty. Veruže rád odpúšťam nešťastnému Vortigernovi5), že prišiel o česť i o trón, ak za odmenu dostal hoci len polovicu krásy, ktorú teraz obdivujeme."

"Neplytvajte poklonami, pane," vravela Rowena dôstojne, neodhaľujúc si tvár, "lebo vašu zdvorilosť ihneď vystavím skúške a požiadam vás o najnovšie správy z Palestíny. Táto téma je totiž anglickým ušiam príjemnejšia než poklony, ktorým vás naučila francúzska výchova."

"Nemám nijaké dôležité správy, lady," odpovedal sir Brian de Bois-Guilbert, "vari okrem tej, že chýr o prímerí so Saladinom je pravdivý."

Reč prerušil Wamba, ktorý sedel na stoličke s operadlom tvaru somárskych uší. Sedel zo dva kroky za Cedrikovým kreslom. Šašo dostával kedy-tedy z pánovho taniera kusy jedla, tak ako aj niekoľkí obľúbení psi, ktorých pripustili k pánovi. Wamba sedel za malým stolčekom, pätami sa opieral o priečku stoličky - tvár mal stiahnutú, takže čeľuste sa podobali kliešťam na orechy. Oči mal zažmúrené a striehol len na príležitosť uplatniť svoj fígeľ.

"Tieto prímeria s neveriacimi," zvolal a nedbal, že z ničoho nič prerušuje reč pyšného templára, "urobia zo mňa ešte starca."

"Ako to, ty blázon," pýtal sa Cedrik, ktorý sa tešil, že šašo povie nejaký žart.

"Lebo sa už pamätám na tri, odkedy som na svete," odpovedal Wamba, "a každé prímerie bolo uzavreté na päťdesiat rokov. Takže ak dobre rátam, musím mať najmenej sto päťdesiat rokov."

"Nech je akokoľvek," vravel templár, lebo teraz poznal človeka, ktorého stretol v lese, "uisťujem ťa, že zomrieš násilnou smrťou, ak budeš ukazovať cestu cestujúcim tak, ako si ju ukázal dnes večer pánu opátovi a mne."

"Ako to, ty naničhodník!" skríkol Cedrik. "Ty teda mätieš pocestných. Zaslúžil by si veru bitku - keď si aj darebák aj blázon."

"Zmilovanie, ujko!" odpovedal šašo; "dovoľ, aby sa moje bláznovstvo zastalo môjho darebáctva. Veď to bol len omyl medzi pravicou a lavicou. A ešte skôr by mal odpustiť ten, kto si za radcu a vodcu vyvolí blázna."

Ich rozhovor prerušilo páža, ktoré oznámilo, že pred bránou stojí cudzinec a prosí o prístrešie a pohostinstvo.

"Vpusťte ho," vravel Cedrik, "nech už je to ktokoľvek. Veď taká strašná noc, keď vonku zúri búrka, prinúti i divé zvieratá pritúliť sa ku krotkým, ba utiekať sa pod ochranu človeka, svojho úhlavného nepriateľa, než by zahynuli v rozpútaných živloch. Postaraj sa, Oswald, aby mu venovali všemožnú starostlivosť."

Správca opustil komnatu, aby splnil pánove rozkazy.

Či nemá žid oči? Nemá on rúk, ústrojov, údov, zmyslov, náklonností a vášní? Či neje tú istú chovu, nerania ho tie isté zbrane, netrápia tie isté choroby, neliečia tie isté lieky, nezohrieva a nemrazí ho tá istá zima a leto ako kresťana?

Shakespeare: Kupec benátsky

Oswald sa vrátil a pošepol do ucha svojmu pánovi:

"Je to žid, Izák z Yorku. Mám ho, pane, vpustiť do siene?"

"Pošli miesto seba Gurtha," ozval sa Wamba bezočivo ako zavše, "sviniar stačí na to, aby uviedol žida."

"Svätá Panna," pokrižoval sa opát, "vpustiť do našej spoločnosti neveriaceho žida?"

"Židovský pes by sa mal priblížiť k obrancovi Svätého hrobu?" pridal sa k nemu templár.

"Hm, tak sa mi vidí, že templári majú radšej dedičstvo po židoch ako ich spoločnosť," ozval sa Wamba.

"Upokojte sa, vzácni hostia," vravel Cedrik, "nemôžem predsa obmedzovať svoje pohostinstvo podlá vašej osobnej neľúbosti. Ak nebesia boli zhovievavé k celému národu svojhlavých neveriacich po oveľa viac rokov, ako by vedel neučený človek zrátať, znesieme vari aj my niekoľko hodín prítomnosť jediného žida. Nenástojím však, aby sa s ním niekto zhováral alebo jedol. Postavíme mu stolček a dajaké jedlo obďaleč - ak ho, pravda," doložil s úsmevom, "títo cudzinci v turbanoch pripustia do svojej spoločnosti."

"Pán franklin," odpovedal templár, "moji saracénski otroci sú verní moslimovia a styk so židom je im odporný práve tak ako aj kresťanom."

"Hm," vravel Wamba, "už ozaj nevidím príčinu, prečo by sa vyznávači Mohamedovi a Termagauntovi1) vyvyšovali nad národ kedysi vyvolený."

"Tak nech si sadne k tebe, Wamba," vravel Cedrik, "blázon a naničhodník - ozaj pekný pár!

"Blázon," odpovedal Wamba a pritom mával nad hlavou zvyškom stehna, "postará sa o to, aby medzi ním a klamárom bola priehrada!"

"Ticho," vravel Cedrik, "už prichádza."

Vpustili ho do sály bez obradnosti a on vchádzal ustrašene a váhavo: vysoký, chudý starec klaňal sa hlboko na všetky strany, až sa od samého ukláňania zdal nižším. Zastal pri samom konci stola. Črty tváre mal ostré a pravidelné, nos orlí, čierne pichľavé oči, čelo vysoké a vráskavé, dlhé šedivé vlasy a bradu. Všetko toto tvorilo by azda obraz krásneho starca, keby nebolo na ňom badať určité znaky národa, ktorý v tých časoch poverčivý a nevzdelaný ľud nenávidel práve tak, ako ich hrabivá a zbojnícka šľachta prenasledovala. Azda táto večná nenávisť a utláčanie vtlačili tomuto národu akúsi spoločnú povahovú črtu, v ktorej prevládalo čosi podlízavé a odpudzujúce.

Na sebe mal iba jednoduchý škoricovohnedý plášť, splývajúci v hustých záhyboch na tmavočervenom rúchu; bol celý premoknutý. Veľké čižmy boli podšité kožušinou, za opaskom mal zastrčený nožík - inej zbrane pri sebe nemal - a písacie náčinie. Hlavu pokrývala vysoká štvorhranná čiapka, žltá, zvláštneho strihu, akú museli vtedy nosiť všetci členovia jeho národa, aby sa odlišovali od kresťanov. Úctivo ju sňal z hlavy už pri dverách hradnej siene.

Spôsob, akým prijali tohto človeka u Cedrika Saského, mohol uspokojiť i najzarytejšieho nepriateľa izraelských kmeňov. Cedrik mu iba chladne prikývol na hlboké úklony a ukázal na najnižší koniec stola, kde sa však nik neponáhľal urobiť mu miesto. Ba naopak, keď prechádzal popri stoličkách a s bojazlivým, prosebným pohľadom pozeral na tých,, čo sedeli na najnižšom konci stola, saskí sluhovia sa úmyselne čo najviac roztiahli, začali horlivo večerať a vôbec sa nestarali o nového hosťa. Mnísi z opátovho sprievodu sa pokrižovali s výrazom zbožnej hrôzy, ba aj pohanskí Saracéni si pohoršene krútili fúzy, keď sa k nim priblížil, a kládli si ruky na dýky, ani čo by sa boli chceli - hoc aj najkrajnejšími prostriedkami - striasť prípadnej pohany - stať sa židovým susedom.

Cedrik by bol zaiste rozkázal sluhom, aby Izáka prijali zdvorilejšie, a to z tých istých dôvodov, pre ktoré sa rozhodol otvoriť bránu tomuto synovi zavrhnutého národa. No práve vtedy mu rozprával opát o chove a povahe svojich obľúbených psov a túto tému by nebol prerušil ani pre dôležitejšiu príčinu, než či pôjde žid spať bez večere, a či nie. Izák blúdil teda v tejto spoločnosti ako vyvrheľ - podobne ako jeho ľud medzi ostatnými národmi - a márne sa obzeral, kde by ho uvítali a kde by si mohol odpočinúť. Napokon pútnik, čo sedel pri kozube, sa nad ním zľutoval a prepustil mu svoje miesto, vraviac stručne: "Moje šaty sú už suché, starec, aj som sa už najedol, ty si však premoknutý a hladný." Zhrabol pahrebu rozsypanú po širokom kozube a rozdúchal nový oheň. Z dlhého stola doniesol misu polievky a koziu pečienku, postavil to na stolček, pri ktorom sa aj on navečeral, a ani nepočkal na židovo poďakovanie a odišiel na druhý koniec sály, či už preto, že sa mu nechcelo dať sa do reči s úbožiakom, ktorého sa ujal, alebo že sa chcel dostať bližšie k vrchnému koncu stola.

Keby tam bol býval nadaný maliar, zaiste by sa mu podarilo namaľovať zosobnenie zimy - starého žida, ako nakláňa svoje vycivené telo a zohrieva si zimou skľavené, trasúce sa ruky nad ohňom. Keď sa zohrial, dychtivo sa obrátil k teplej mise, ktorú mu pútnik predložil, a chytro, s veľkou chuťou sa pustil do jedla - bolo na ňom vidno, že má za sebou dlhý pôst.

Opát a Cedrik pokračovali v rozhovore o poľovačkách a lady Rowena sa zhovárala s komornou. Pyšný templár blúdil zrakom zo žida na saskú krásavicu, a ako sa zdalo, rozmýšľal nad niečím, čo mocne zaujalo jeho myseľ.

"Čudujem sa, šľachetný Cedrik," vravel opát medzi rečou, "že ste si neobľúbili normanskú francúzštinu, aspoň pokiaľ ide o poľovníctvo - nech už hocijako máte radi svoj vlastný írečitý jazyk. Veď niet vari reči, ktorá by mala toľko rozličných výrazov, potrebných pre zábavy pod šírym nebom, ako je táto, niet reči, v ktorej by sa skúsený poľovník krajšie vyjadril o svojej obľúbenej záľube."

"Nuž tak, dobrý otec Aymer," odpovedal Sas, "že ani zamak nedbám o tieto zámorské jemné odtienky, lebo bez nich sa celkom dobre môžem oddať pôžitkom poľovačiek. Zatrúbim si na svojom rohu a nemusím trúbenie nazývať recheate alebo morte. A môžem huckať svojich psov na zver, môžem stiahnuť z nej kožu a rozštvrtiť zabité zviera aj bez kadejakých novomódnych slov, ako sú curée, arbor, nombles, či akýchkoľvek táranín slávneho sira Tristana."

"Francúzština," zamiešal sa do reči templár rozhodným a panovačným tónom, akým vždy hovorieval, "je prirodzeným jazykom nielen poľovačky, ale aj lásky a boja, ktorým si získavame srdce dám a vyzývame nepriateľa do boja."

"Pripime si, pán templár," vravel Cedrik, "a naplňte aj opátov pohár, aby som sa za ten čas vrátil o tridsať rokov späť a povedal vám dačo. Cedrik Saský bol vtedy taký, že jeho jednoduchá angličtina nepotrebovala ozdobných slov francúzskych trubadúrov, aby si naklonil daktorú krásavicu a northallertonské bojište by mohlo dosvedčiť v deň slávnej bitky, či saský vojnový pokrik nebolo počuť v radoch škótskeho vojska práve tak ďaleko, ako cri de guerre naj udatnejších normanských barónov. Hostia moji, vypime si na pamiatku hrdinov, čo tam bojovali!" Vypil si a s rastúcim zápalom pokračoval: "Ach, bol to deň, keď štíty rinčali, nad hlavami udatných rytierov viali stovky zástav, krv sa valila potokom a každý volil radšej smrť ako hanebný útek. Saský spevák by pomenoval tento deň slávnosťou mečov - hostinou orlov, vrhajúcich sa na korisť - a buchot mlatov na štíty a prilby a vojnový krik by ospieval ako dačo veselšie než svadobné spevy. No, bohu žiaľ, bardov už nemáme, na naše činy zabudli pre činy inej rasy, naša reč, ba aj naše meno rýchle upadá, a nik za ním nesmúti iba ak osihotený starec. Pohárnik, ty leňoch, naplň poháre! Na zdravie udatných bojovníkov, pán templár, nech sú akejkoľvek národnosti tí, čo sú teraz najhorlivejšími obrancami kríža v Palestíne."

"Nesvedčí sa hádam, aby odpovedal niektorý z tých, čo nosia tento znak," odpovedal sir Brian de Bois-Guilbert, "no komu inému možno prisúdiť palmu, ak nie obrancom Svätého hrobu?"

"Johanitom," vravel opát, "mám v tejto reholi brata."

"Neberiem im slávu," vravel templár, "no jednako ..."

"Tak sa mi vidí, kamarát Cedrik," prerušil ich Wamba, "keby kráľ Richard Levie Srdce bol býval dosť múdry poradiť sa s bláznom, ostal by doma aj so svojimi veselými Angličanmi a Jeruzalem by nechal dobyť tým rytierom, ktorí mali najväčší podiel na jeho strate."

"Či by sa medzi Angličanmi nenašiel nik," ozvala sa lady Rowena, "ktorého meno by bolo dosť cenné, aby ho mohli menovať popri templárských rytieroch a johanitech?"

"Prepáčte, lady," odpovedal de Bois-Guilbert, "anglický kráľ priviedol do Palestíny naozaj zástup udatných bojovníkov, no predstihli ich tí, ktorých hruď bola stálou baštou Svätej zeme."

"Nepredstihol ich nik." povedal pútnik, ktorý sa medzitým natoľko priblížil, že počul tieto slová, a ktorý počúval celý rozhovor so vzrastajúcou netrpezlivosťou. Všetci sa obrátili tým smerom, odkiaľ počuli toto nečakané tvrdenie. "Opakujem", povedal pútnik mocným a pevným hlasom, "že anglických rytierov nepredstihol nik z tých, čo tasili meč na obranu Svätej zeme. Okrem toho môžem tvrdiť aj to - lebo som to videl na vlastné oči - že kráľ Richard s piatimi svojimi rytiermi usporiadal turnaj po dobytí Svätého Jána d'Acre a vyzval do boja každého, kto sa prihlásil. A medzi útočníkmi bolo sedem templárských rytierov - sir Brian de Bois-Guilbert veľmi dobre vie, že hovorím pravdu."

Rečou sa nedá vyjadriť prudký výbuch hnevu, pri ktorom počerná templárova tvár ešte viac stemnela. Tak sa najedoval a tak ho ovládli rozpaky, že trasúcimi sa rukami mimovoľne chytil meč, a nevytasil ho azda len preto, že si v poslednej chvíli predsa len uvedomil, že na tomto mieste a v takej spoločnosti nemôže beztrestne spáchať dajakú násilnosť. Cedrik, ktorého pocity boli spravodlivé a jednoduchšie, sústredený obyčajne vždy len na jeden predmet, v radostnom vzrušení, akým ho naplnila správa o sláve krajanov, vôbec nezbadal hosťov hnev a vzrušenie.

"Pútnik," vravel "dal by som ti tento zlatý náramok, keby si povedal, ktorí rytieri tak slávne ubránili dobré meno veselého Anglicka."

"Poviem ti to," odpovedal pútnik, "a bez odmeny - prisahal som totiž, že sa za istý čas nedotknem zlata."

"Ak by si chcel, priateľ pútnik," vravel Wamba, "budem nosiť náramok namiesto teba."

"Prvý tak v cti ako v zbrani, tak v sláve ako na zápasišti," vravel pútnik, "bol udatný anglický kráľ Richard."

"Odpúšťam mu," vravel Cedrik "odpúšťam mu, že pochádza z tyranského kniežaťa Viliama."

"Gróf z Leistera bol druhý," pokračoval pútnik, "sir Tomáš Multon z Gilslandu bol tretí."

"Aspoň ten je saského pôvodu," vykríkol Cedrik nadšene.

"Sir Foulk Doilly bol štvrtý," pokračoval pútnik.

"Tiež Sas, aspoň z matkinej strany," vravel Cedrik, ktorý v horúčkovitom napätí temer zabudol na svoju nenávisť k Normanom pre spoločné víťazstvo anglického kráľa a jeho ostrovanov. "A piaty?"

"Piaty bol sir Edwin Thurneham."

"Dokonalý Sas, prisahám na Hengistovho ducha!" zvolal Cedrik.

"A šiesty?" doložil hneď túžobne, "kto bol šiesty?"

"Šiesty?" Pútnik na chvíľu zmĺkol, ani čo by spomínal. "Šiesty bol mladý rytier menej známeho mena a nižšieho rodu, ktorého prijali do tejto vznešenej spoločnosti hádam preto, aby doplnil počet, než aby pomohol - na jeho meno si akosi nemôžem spomenúť."

"Pán pútnik," vravel Brian de Bois-Guilbert pohŕdavo. "Tak dobre ste sa pamätali na všetko ostatné, márne predstierate zábudlivosť - nepomôže vám. Poviem vám sám meno rytiera, ktorého kopija a šťastie spolu s chybným krokom môjho koňa zapríčinili môj pád - bol to rytier Ivanhoe a vari nikto z ostatných v jeho veku by sa mu nevyrovnal v boji. No chcel by som povedať ešte niečo, a to nahlas. Keby bol v Anglicku a opovážil sa opakovať výzvu, ako to bolo v Svätom Jáne d'Acre, v budúcom turnaji by som mu dal - hoci ozbrojený, ako som teraz - akúkoľvek výhodu v zbrani, a nebál by som sa o dobrý výsledok."

"Vaša výzva by nevyznela naprázdno," odpovedal pútnik, "keby váš protivník bol nablízku. No keďže ho tu niet, nenarúšajme pokoj tejto komnaty vychvaľovačnými rečami o úspechu v boji, ktorý sa nemôže konať. Ak sa Ivanhoe vráti z Palestíny, ručím vám, že s vami zápasiť bude."

"Pekná záruka," vravel templár, "a čo dáte do zálohu?"

"Tieto ostatky," vravel pútnik, pokrižoval sa a vybral zo záhrenia malú slonovinovú škatuľku. "Obsahujú triesočku zo Svätého kríža, doniesol som ju z kláštora na hore Karmel."

Jorvaulský opát sa pokrižoval a začali sa modliť otčenáš. Ostatní sa pobožne modlili s ním, okrem žida, mohamedánov a templára; tento ani čiapku nesňal a neprejavil nijakú úctu k svätým ostatkom. Sňal z krku zlatú reťaz a hodil ju na stôl, vraviac: "Nech opát Aymer odloží môj záloh, ako aj záloh tohto bezmenného tuláka ako záruku, že rytier Ivanhoe, keď sa zjaví na niektorom zo štyroch morí Veľkej Británie, bude musieť prijať zápas s Brianom do Bois-Guilbert, a keby ho neprijal, vyhlásim ho za zbabelca vo všetkých templárských komtúrstvach Európy."

"To sa nestane," ozvala sa lady Rowena, prerušujúc doterajšie mlčanie. "Keďže sa v tejto komnate nik neozval, aby sa zastal neprítomného Ivanhoea, vypočujte ma. Zaručujem sa, že prijme každé čestné vyzvanie. Ak by moja slabá záruka mohla pridať istotu neoceniteľnej záruke tohto svätého pútnika, zaručujem sa svojím menom a svojou cťou, že Ivanhoe sa postaví s týmto pyšným rytierom do boja, po ktorom tak túži."

V Cedrikovom srdci zápasili vzájomne si odporujúce city, takže nebol schopný vyriecť slovo. Na širokom a statočnom čele striedali sa stopy uspokojenej pýchy, hnevu a rozpakov, valili sa ako tôňa mračien nad obilným poľom, kým služobníctvo, ktorého meno šiesteho rytiera ani čo by zelektrizovalo, skúmavo a neisto upieralo oči na tvár svojho pána. No keď prehovorila Rowena, zdalo sa, že jej hlas prebudil ho z mlčania.

"Lady," povedal Cedrik, "to nie je pre vás. Keby bol potrebný ešte ďalší záloh, ja sám, právom urazený, by som ponúkol svoju česť za statočnosť rytiera Ivanhoea. No tu podmienkam výzvy nič nechýba ani podľa fantastických pravidiel normandského rytierstva - či nie je pravda, otec Aymer?"

"Tak je," odpovedal opát, "a ja sväté ostatky a drahocennú reťaz odložím do pokladnice nášho kláštora, kým sa neodbaví zápas."

Keď dohovoril, zasa sa niekoľko ráz pokrižoval, poklonil sa, odmrmlal niekoľko modlitieb, potom odovzdal skrinku s ostatkami svoju služobnému mníchovi, frátrovi Ambrózovi. Zlatú reťaz vzal zo stola sám, síce s menšou obradnosťou, no v srdci azda s väčšou radosťou, a vložil ju do vrecka, podšitého navoňanou kožou. "A teraz, pán Cedrik," povedal, "keďže mi vaše výborné víno zvoní v ušiach ani večerné zvonenie, napime sa ešte raz na zdravie lady Roweny a dovoľte, aby sme si šli ľahnúť."

"Pre kríž bromholmský," vravel Sas, "nerobíte česť svojmu chýru, pán opát. Veď vás poznajú ako veselého mnícha, ktorý počuje vyzváňať na rannú omšu, keď dopíja svoj posledný pohár. Obával som sa, že mňa, starého človeka, zahanbíte v pití. Veru, za mojich mladých rokov ani dvanásťročné saské dieťa by nebolo tak skoro odložilo svoj pohár."

Opát Aymer mal však svoje dôvody, aby zachoval striedmosť, ktorú predstieral. Bol priateľom pokoja nielen z povolania, ale zásadne nenávidel zvadu a rozbroje. Nebolo to iba z lásky k blížnemu, či z egoizmu, či vari z obidvoch príčin. Teraz sa však obával prudkej Šašovej povahy, a vedel dobre, že bezohľadná a smelá spoločníkova povaha, ktorú už aj tu dokázal mnohými skutkami, mohla by veľmi ľahko vyvolať nepríjemnú zvadu. Preto zdvorilo naznačil, že nijaký cudzí pijan nemôže sa pretekať v pití s vytrvalými a tvrdými Sasmi. Spomenul tiež svoj posvätný stav a veľmi naliehal, aby už šli spať.

Posledný raz sa nalialo všetkým okolo stola a hostia, keď sa hlboko uklonili pred lady Rowenou a domácim pánom, rozišli sa všetkými smermi po sále, kým hlavy rodiny odišli so svojím sprievodom osobitnými dvermi.

"Neveriaci pes," osopil sa templár na Izáka, keď sa pri ňom v trme-vrme ocitol, "aj ty ideš na turnaj?"

"Áno, urodzený pane," odpovedal Izák, hlboko sa klaňajúc. "Chystám sa ta."

"Viem, že len preto," vravel rytier, "aby si úžerou zodrel našim šľachticom kožu z tela a privábil ich ženy a deti čačkami-hračkami. Stavím sa, že tvoj židovský miešok len-len že nepukne šekelmi."

"Nemám ani jediného šekela, ba ani striebornej mince alebo groša, prisahám Abrahámovmu bohu," nariekal žid a zopäl ruky. "Idem tam iba preto, aby som poprosil o pomoc daktorého brata svojho kmeňa, lebo by som nemohol zaplatiť pokutu, ktorú mi uložila židovská komora - nech mi je praotec Jakub milostivý. Som najbiednejší žobrák, veď i tento plášť som si vypožičal od Rubena z Tadcastera."

Templár odpovedal s potmehúdskym úsmevom. "Beda ti, luhár s falošným srdcom!" a odišiel, ani čo by opovrhoval ďalej s ním hovoriť. Potom prehovoril niekoľko slov k svojim moslimským otrokom v reči, ktorú okolostojaci nepoznali. Úbohý žid bol natoľko ohromený rytierovým oslovením, že templár bol už na druhom konci sály, keď pozdvihol hlavu z poníženého úklonu a uvedomil si, že je sára. Potom sa dookola preľaknuto obzrel ako človek, pred ktorého udrel hrom a ktorému sa v ušiach ešte ozýva jeho ohlušujúci rachot.

Templára a opáta zaviedol do spálne správca a pohárnik, za nimi šli dvaja nosiči fakieľ a dvaja sluhovia s občerstvením, kým nižšie služobníctvo ukazovalo ich sprievodu a ostatným hosťom miesta na spanie.

Z lásky k nemu ponúkam mu službu, keď ju chce - dobre, keď nechce - zbohom. Zato snáď sa nehneváte.

Shakespeare: Kupec benátsky

Keď pútnik sprevádzaný sluhom, čo mu svietil na cestu fakľou, prechádzal všelijako sa preplietajúcimi chodbami a miestnosťami tejto veľkej a nepravidelnej budovy, poponáhľal sa za ním pohárnik a pošepol mu do ucha, či by neopovrhol pohárom medoviny v jeho izbe. Našiel by tam vraj mnohých služobníkov, ktorí by radi počuli noviny, čo prináša zo Svätej zeme, hlavne tie, čo sa týkajú rytiera Ivanhoea. Vtom prišiel ta Wamba a aj on sa pripojil k tejto prosbe, poznamenajúc, že jeden pohár po polnoci je viac hoden ako tri večer. Pútnik nevyvracal túto zásadu, obhajovanú takou autoritou, no poďakoval sa za ich láskavosť a pripomenul, že časťou jeho zbožného sľubu je aj sľub nehovoriť nikdy v kuchyni o tom, o čom neslobodno hovoriť v panskej sieni. "Tento sľub," povedal Wamba, "by sa asi nepáčil nášmu služobníctvu."

Pohárnik nahnevane mykol plecom. "Chcel som ho zaviesť do podkrovnej izby," vravel, "ale keď je taký bezcitný ku kresťanom, nech spí v kúte vedľa žida Izáka. Anwold," obrátil sa k sluhovi, čo niesol fakľu, "odveď pútnika do južnej komôrky. Dobrú noc, pán pútnik, a malá vďaka za vašu neveľkú zdvorilosť."

"Dobrú noc a nech vás ochraňuje Panna Mária," vravel pokojne pútnik a už aj kráčal za svojím sprievodcom.

V malej predsieni, do ktorej viedlo niekoľko dverí a ktorú osvetľovala železná lampka, zastavila ho zasa komorná lady Roweny, ktorá rozhodným tónom vyhlásila, že jej pani si želá hovoriť s pútnikom. Vzala z Anwoldových rúk fakľu a nakázala mu, aby na nich počkal; potom naznačila pútnikovi, aby ju nasledoval. Pútnik sa neodvážil odmietnuť toto pozvanie, ako predtým urobil, a hoci bol prekvapený týmto pozvaním, bez rečí a bez zdráhania poslúchol.

Prešli úzkou chodbou, vystúpili po siedmich schodoch, zhotovených z hrubých dubových brvien a vstúpili do izby lady Roweny. Drsná nádhera tejto izby jasne vyjadrovala úctu, ktorú pán domu prejavoval voči Rowene. Steny pokrývali vyšívané závesy z pestrofarebného hodvábu, popretkávané zlatými a striebornými nitkami, a na nich boli vyobrazené výjavy z poľovačky so psami a sokolmi so všetkou umnosťou, s akou to vedeli vtedy robiť. Také isté drahocenné pokrývky ozdobovali posteľ s purpurovými záclonami. Aj stoličky mali farbisté povlaky a pred jednou, vyššou ako ostatné, stála slonovinová, veľmi jemne vyrezávaná predložka.

Komnatu osvetľovali až štyri dlhé voskové fakle v strieborných svietnikoch. Nech novodobé krásavice nezávidia túto nádheru Haskej kňažnej. Múry izieb boli tak biedne omietnuté, plné dier, že veru drahocenné koberce sa neraz pohli pri závane nočného vetra a plamene pochodní, hoci boli chránené tienidlami, blčali vo vetre ani rozvinutá náčelníkova zástava. Bola to nádhera, aj akýsi pokus o vkus, no pohodlia bolo málo, pravda, ani im nechýbalo, keďže ho nepoznali.

Lady Rowena, za ktorou stáli jej tri komorné a zapletali jej na noc vlasy, sedela na akomsi tróne, o ktorom sme sa už zmienili; pôsobila dojmom, ktorý vyžadoval od každého poctu. Pútnik uznal tieto nároky a padol pred ňou na kolená.

"Vstaňte, pútnik," vravela milo, "ten, kto sa zastáva neprítomného, má nárok, aby ho srdečne prijal každý, kto si váži pravdu a uctieva statočnosť." Potom kývla svojim družkám. "Odíďte všetky, nech tu ostane iba Elgita; chcem sa pozhovárať s týmto svätým pútnikom." Komorné neodišli z izby, ale utiahli sa do najvzdialenejšieho kúta, sadli si na lavičku pri múre a sedeli tam bez slova ani sochy, hoci ich šepot by na takú vzdialenosť nebol rušil rozhovor panej.

"Pútnik!" povedala lady Rowena po chvíľke ticha - zdalo sa, že nevie, ako ho osloviť. "Dnes večer sme počuli z vašich úst meno - myslím," vravela s akousi námahou, "meno Ivanhoe, na mieste, kde podľa prirodzeného a rodinného práva malo vyvolať najradostnejší ohlas. Osud je však taký Čudný, že zo všetkých tých, ktorých srdcia zabúšili radosťou pri zvuku tohto mena, ja jediná sa opovažujem opýtať sa vás, kde a v akom stave ste opustili toho, o kom ste hovorili? Povráva sa, že choroba mu zabránila odísť z Palestíny po odchode anglického vojska a že bol veľmi prenasledovaný z francúzskej strany, ku ktorej sa templári, ako vieme, oddane prikláňajú."

"Len málo poznám rytiera Ivanhoea," odpovedal pútnik trasúcim sa hlasom. "Rád by som ho lepšie poznať, keď vás zaujíma jeho osud. Pokiaľ viem, podarilo sa mu uniknúť pred nepriateľmi, čo ho prenasledovali v Palestíne, a chystá sa vrátiť do Anglicka. Aké šťastie ho tu očakáva, viete iste lepšie ako ja."

Lady Rowena si hlboko vzdychla, potom sa povypytovala ešte na podrobnosti, kedy asi môže rytier Ivanhoe doraziť do svojej rodnej krajiny a či mu cestou nehrozí veľké nebezpečenstvo. Pútnik sa priznal, že na prvú otázku nevie odpovedať, a na druhú odpovedal, že najistejšia cesta vedie cez Benátky a Janov, potom cez Francúzsko až do Anglicka. "Na tejto časti cesty mu nehrozí nebezpečenstvo," vravel, "lebo Ivanhoe dobre hovorí po francúzsky a pozná tamojšie zvyky."

"Daj bože," zakončila lady Rowena, "aby sa šťastne vrátil a mohol nastúpiť v nastávajúcom turnaji, na ktorom chcú ukázať svoju zručnosť a smelosť všetci rytieri tejto krajiny. Ak dostane cenu Athelstane z Coningsburghu, Ivanhoe počuje iba zlé správy pri svojom návrate do Anglicka. Povedzte, cudzinec, ako vyzeral, keď ste ho posledný raz videli? Či jeho sila a mužnosť odolali chorobe?"

"Bol ohorenejší a chudší," vravel pútnik, "než keď prišiel z Cypru a družinou Richarda Levie Srdce, a zdalo sa mi, že chmáry starostí mu zahaľujú čelo - no nehlásil som sa k nemu, lebo ma nepozná."

"Obávam sa," pokračovala Rowena, "že v rodnom kraji nájde málo nádeje, čo by mu zahnala chmáry z čela. Ďakujem vám, dobrý pútnik, za správy o druhovi môjho detstva. Dievčatá," vravela potom, "poďte sem a podajte tomuto svätému mužovi pohár, aby mal dobrý spánok. Už ho nebudem okrádať o zaslúžený odpočinok."

Ktorási komorná mu podala strieborný pohár, plný koreneného vína. Rowena sotva k nemu priložila pery, potom ho podala pútnikovi, ktorý s hlbokým úklonom vypil niekoľko kvapiek.

"Prijmite, priateľu, túto almužnu," pokračovala lady Rowena a podávala mu zlatý peniaz, "ako uznanie za vaše bolestné útrapy a na znamenie úcty k miestam, ktoré ste navštívili."

Pútnik sa znova hlboko uklonil a vzal si dar, potom vyšiel s Elgitou z izby.

V predizbe ho čakal jeho sprievodca Anwold, vzal od komornej pochodeň a viedol ho rýchle a bez okolkov do vonkajšej nepeknej rasti budovy, kde bol rad izbičiek, či vari skôr komôrok, pripravených za nocľahárne nižšieho služobníctva a bezvýznamných cudzincov.

"V ktorej komôrke spí žid?" spýtal sa pútnik.

"Ten neveriaci pes zaliezol vedľa komôrky vašej svätosti. Môj ty svätý Dunstan, ako tú miestnosť oškriabeme a vydrhneme, aby bola zase súca pre kresťana," povedal Anwold.

"A kde spáva Gurth, pastier bravov?" pýtal sa pútnik.

"Gurth," odpovedal nevoľník, "spí v komôrke napravo od vás, žid zasa naľavo. Budete spať medzi nimi a oddeľovať obrezanca od toho, ktorý sa mu najviac hnusí. Mali ste prijať Oswaldovo pozvanie a boli by ste dostali lepšie prístrešie."

"Aj tak je to dobré," odpovedal pútnik; "cez dubovú priehradu ani židova blízkosť nemôže šíriť nákazu."

Potom vzal fakľu zo sluhovej ruky, poďakoval sa mu, zaželal dobrú noc a vstúpil do komôrky. Zatvoril za sebou dvere, fakľu zastrčil do svietnika a poobzeral sa po novej spálni. Jej nábytok bol jednoduchý: stolička z hrubého, neotesaného dreva a posteľ ešte drsnejšia - akási truhla vystlaná čerstvou slamou a namiesto pokrývok prikrytá dvoma alebo troma ovčími kožami.

Pútnik zahasil pochodeň, hodil sa v šatách na tvrdé lôžko a spal alebo len ležal, kým nevnikli prvé lúče ranného slnka zamrežovaným okienkom, ktoré do tohto biedneho brlohu vpúšťalo aj vzduch aj svetlo.

Vtedy vyskočil, ticho sa pomodlil, upravil si šaty, ticho odišiel z miestnosti a vstúpil do komôrky žida Izáka, čo najtichšie odťahujúc záporu.

Izák spal nepokojne na podobnej posteli, na akej strávil noc pútnik. Pod hlavou mal starostlivo uložené časti šatstva, ktoré večer zobliekol - asi sa bál, aby mu ich v noci dakto neodniesol. Utrpenie, ba temer smrteľný strach sa mu zračil na tvári. Rukami divo mával, ani čo by zaháňal nočnú moru, a hoci väčšinu slov kričal po hebrejsky, niektorým normansko-anglickým výrazom, ktoré mu unikli z pier, nedalo sa rozumieť. "Pre Abrahámovho boha, ušetrite nešťastného starca! Som úbožiak, nemám ani haliera, ani keby ste ma roztrhali na kúsky, nemohol by som vám dať, čo si žiadate."

Pútnik nevyčkal, kým sa Židov sen skončí, a dotkol sa ho svojou pútnickou palicou. Tento dotyk sa asi spojil - ako to už často býva - s niektorým hrozným obrazom sna, lebo starec vyskočil z lôžka, šedivé vlasy mu stáli dupkom, chytro schopil svoje šaty a tisol ich k sebe ako sokol svoju korisť a hľadel na pútnika čiernymi prenikavými očami, rozšírenými strachom a prekvapením.

"Neboj sa ma, Izák," vravel pútnik, "prichádzam ako tvoj priateľ."

"Aby sa vám izraelský boh odplatil," odvetil žid s uľahčením. "Práve sa mi snívalo, ale chvála Abrahámovmu bohu, bol to len sen." Keď sa celkom spamätal, dodal svojím zvyčajným spôsobom: "Čo chcete, že tak včasráno prichádzate k úbohému židovi?"

"Prichádzam ti povedať," odvetil pútnik, "že ak ihneď neodídeš z tohto domu, môže ťa na ceste postretnúť nešťastie."

"Bože na nebi," zvolal žid, "kto by ohrozoval úbožiaka, ako som ja?"

"Sám najlepšie vieš, o čo asi ide," vravel pútnik. "Jedno ti prezradím, že templár, keď včera prechádzal dvoranou, hovoril so svojimi moslimskými otrokmi po saracénsky - tej reči dobre rozumiem - a rozkázal im, aby ráno vysliedili tvoj odchod, vo väčšej vzdialenosti ťa chytili a odviedli na zámok Filipa de Malvoisin alebo Reginalda Front-de Boeuf."

Správa zapôsobila na žida neopísateľnou hrôzou. Zdalo sa, že celkom stratil rozvahu. Ruky mu bezvládne klesli, hlava ovisla na prsia, kolená sa mu podlamovali pod ťarchou tela, akoby nervy a svaly boli bez vlády, zbavené všetkej sily. Padol pútnikovi k nohám, nie ako ten, čo sa klania, kľaká si a pokoruje sa, aby vyvolal v ňom súcit, ale ani čo by ho niečo zhodilo tlakom neviditeľnej sily, ktorá ho gniavi a ktorej nemožno odporovať.

"Veľký boh Abrahámov," zvolal, zalamujúc rukami a spínajúc ich k nebu, ale svoju šedivú hlavu pritom ani nezdvihol, "svätý Mojžiš, požehnaný Áron. Môj sen nebol teda iba snom a moje videnie nebolo nadarmo... Už cítim, ako mi železom trhajú svaly! Cítim, ako mi mučiace nástroje behajú po tele, tak ako píly, háky a železné sekery umučili mužov z Rabbahu a vyhubili mestá Ammonových detí."

"Vstaň, Izák, a vypočuj ma," vravel pútnik, ktorý na židovo zúfalstvo pozeral súcitne, ale aj s pohŕdaním. "Veru sa máš čoho báť, keď si pomyslím, ako sa správali kniežatá a šľachtici k tvojim spolubratom, len aby dostali ich poklady. Vstaň, chcem ti prezradiť, ako im môžeš ujsť. Tento dom bez meškania opustíš, ešte kým hostia tvrdo spia po večernej hostine. Povediem ťa cez les tajnými chodníkmi, poznám ich lepšie ako hociktorý tunajší poľovník, a neopustím ťa, kým ťa neodovzdám daktorému rytierovi alebo barónovi, ktorý sa uberá na turnaj. Ten ťa už ochráni - veď ty budeš vedieť, ako si získať jeho priazeň."

Izák pri pútnikových slovách začal sa pomalý zdvíhať zo zeme, tak ako mu z jeho slov svitala nádej na únik, až napokon ostal kľačať. Šedivé vlasy si zhrnul dozadu a na pútnika upieral neisto prenikavé čierne oči, v ktorých sa zračila nádej, strach a podozrenie. Ale len čo počul posledné slová, prebudil sa v ňom zasa - ako sa zdalo - pôvodný strach v celej miere a padol znovu tvárou na zem. "Ja a vedieť si získať priazeň dakoho! Beda, veď kresťanovu priazeň možno získať jediným spôsobom! Ako sa to podarí úbohému židovi, ktorý po toľkom vydieraní klesol až na Lazarovu chudobu?!" Potom, ani čo by nad všetkými ostatnými citmi zvíťazilo podozrenie, zvolal: "Preboha, mladík, neklamte ma - v mene všemohúceho boha, ktorý nás všetkých stvoril, židov i pohanov, izraelitov a izmaelitov, nevyzraďte ma, nemám nič, čím by som si získal priazeň kresťanského žobráka, i keby si ju nič necenil." Pri posledných slovách sa zdvihol, chytil pútnika za plášť a pozeral naňho prosebne. Pútnik sa mu vytrhol, ani čo by už jeho dotyk poškvrňoval.

"Keby si niesol na chrbte hoc aj bohatstvo celého tvojho kmeňa," vravel, "čo by som mal z toho, keby som ti ublížil. Moje rúcho dokazuje, že som sa zasvätil chudobe, a vymenil by som ho iba ak za koňa a pancier. Inak, nemysli si, že túžim po tvojej spoločnosti alebo že z nej chcem dačo mať. Ostaň si tu, ak sa ti páči. Cedrik Saský sa ťa už zastane."

"Ach," zavzdychal žid, "nedovolí mi cestovať vo svojom sprievode! Sas ako Norman - všetko jedno - obaja sa štítia úbohého žida. A cestovať samotný cez územie Filipa de Malvoisin alebo Reginalda Front-de Boeuf! Dobrý mladík, idem s vami! Poponáhľajme sa - oblečme sa - utečme! Tu je vaša palica - nuž načo ešte čakáte?!"

"Nečakám na nič," vravel pútnik, poddávajúc sa židovmu nátlaku, "no treba sa nám postarať o to, ako by sme sa mohli dostať bezpečne z tohto miesta. - Poď za mnou!"

A pobral sa k susednej komôrke, kde spal - ak sa čitateľ pamätá - pastier svíň Gurth. "Vstávaj, Gurth," oslovil ho pútnik, "vstávaj chytro! Poď otvoriť zadnú bránu a vypusť tade mňa a žida."

Gurth, ktorý svojím zamestnaním - dnes tak znevažovaným - bol v saskom Anglicku taký dôležitý ako Eumaios na Ithake, cítil sa urazený dôverným a panovačným tónom, akým hovoril pútnik.

"Žid chce opustiť Rotherwood," prehovoril, opierajúc sa o lakeť, a pozrel naň pohŕdavo, no nepohol sa z postele, "a ešte k tomu v pútnikovej spoločnosti."

"Veru", vravel Wamba, ktorý v tej chvíli vstúpil do komôrky, "skôr by som sa bol nazdal, že sa vytratí s údenou šunkou."

"Nech je už akokoľvek, žid aj kresťan musia počkať, kým sa otvorí veľká brána. - Neradi vidíme, ak naši hostia odchádzajú lajne a v takom nezvyčajnom čase," odpovedal Gurth a znova si položil hlavu na poleno, ktoré používal namiesto vankúša.

"Myslím, že mne tú službu neodoprieš!" povedal pútnik rozkazujúcim tónom.

Zohol sa k posteli nehybného pastiera a pošepkal mu niečo po sasky do ucha. Gurth vyskočil, ani čo by ním prebehol elektrický prúd. No pútnik zdvihol prst, aby ho varoval, a povedal mu: "Pozor, Gurth, bol si vždy opatrný človek! Choď otvoriť bránu, neskoršie sa dozvieš viac."

Gurth radostne vzrušený bežal vykonať rozkaz, kým žid a Wamba šli za ním, prekvapení náhlou zmenou v jeho správaní.

"Moja mulica, kde je moja mulica?" kričal žid, keď boli za bránkou.

"Priveď mu mulicu," vravel pútnik a mne druhú, aby som ho mohol bezpečne viesť v týchto končinách. Mulicu odovzdám niekomu z Cedrikovho sprievodu v Ashby. A nezabudni..." ostatné mu pošepol do ucha.

"Rád, ozaj rád to urobím," odpovedal Gurth a odbehol vykonať rozkazy.

"Rád by som vedieť," poznamenal Wamba, keď mu kamarát ukázal chrbát, "čo sa vy pútnici učíte v Svätej zemi!"

"Modliť sa, ty blázon," vravel pútnik, "pykať za svoje hriechy a kajať sa pôstmi, bdením a dlhými pobožnosťami."

"Ale aj dačo mocnejšie," odpovedal šašo, "lebo ešte nik nevidel, že by pokánie alebo modlitba prinútili Gurtha k. takej úslužnosti alebo že by ho pôst či bdenie obmäkčili požičať vám mulicu. Myslím, že by sme mohli o pôstoch a pokání hovoriť jeho obľúbenému čiernemu diviakovi a odpoveď by bola rovnako zdvorilá."

"Ale choď," povedal pútnik, "si naozaj saský blázon."

"Dobre si to povedal," riekol šašo; "keby som sa bol narodil Normanom ako ty, mal by som šťastie na svojej strane a do múdrosti by mi veľa nechýbalo."

Vtom sa na druhej strane priekopy ukázal Gurth s dvoma mulicami. Cestujúci prešli cez priekopu po padacom moste, ktorý sa skladal iba z dvoch dosák a ktorého šírka zodpovedala úzkym vrátkam, a malou bránkou na vonkajšej strane palisády sa dostali priamo do lesa. Len čo prišli k muliciam, žid začal trasľavou rukou upevňovať za sedlom svojej mulice malé vrecúško z belasého plátna, ktoré vyňal znútra plášťa a v ktorom, ako vyjachtal, boli rezervné šaty - iba rezervné šaty. Potom rezko a šikovne vyskočil na mulicu, ako by to v jeho veku už nik nečakal, a chytro rozhrnul poly plášťa tak, aby zakryl náklad, ktorý predtým umiestil dozadu.

Pútnik si sadol na mulicu s menším chvatom a pred odchodom podal Gurthovi ruku. Ten ju s najpokornejšou úctou pobozkal. Pastier pozeral za cestujúcimi, kým ich celkom nezakryli konáre na lesnej ceste. Zo snenia vyrušil ho Wambov hlas.

"Či vieš, drahý priateľ Gurth," vravel šašo, "že si dnes akosi zdvorilý a neobyčajne pobožný. Škoda, že nie som čiernym opátom alebo aspoň bosým pútnikom, aby som sa aj ja zúčastnil na tvojej nezvyčajnej horlivosti a zdvorilosti - vyťažil by som z nej veru viac ako bozkanie ruky."

"Nie si taký pochabý, ako vyzeráš, Wamba, hoci usudzuješ podľa toho, čo vidíš. No či môže aj najmúdrejší inak konať? Ale už je čas ísť robiť."

Po týchto slovách sa vrátil do hradu a šašo ho nasledoval. Medzitým pocestní uháňali veľkou rýchlosťou, čo iba dokazovalo židov strach. Veď ľudia v jeho rokoch sa neradi ponáhľajú. Zdalo sa, že pútnik pozná v lese dobre každú cestičku a zákrutu. Viedol ho najskrytejšími chodníčkami a veru neraz prebudil v židovi podozrenie, že ho chce zradiť a vydať nepriateľovi do rúk.

A jeho nedôvere nemôžeme sa ani čudovať. Veď okrem lietajúcej ryby nebolo vtedy tvora na zemi, vo vzduchu, vo vode, čo by bol všade tak vytrvale a nemilosrdne prenasledovaný ako židia tých čias. Navymýšľali proti nim všelijaké neobyčajné zámienky, ako aj nezmyselné a neodôvodnené obvinenia, takže aj ich osoba, aj ich imanie boli vystavené akejkoľvek zúrivosti davu. Normani, Sasi, Dáni a Briti, hoci sa vzájomne nenávideli, pretekali sa v pohŕdaní voči tomuto národu a stalo sa akousi náboženskou povinnosťou nenávidieť ho, potupovať, okrádať a prenasledovať. Královia z normanskej krvi a nezávislá šľachta, ktorá sa vo všetkých spôsoboch tyranstva správala podľa ich príkladu, prenasledovali touto vyvolený národ ešte pravidelnejšie, vypočítavejšie a ziskuchtivejšie. Vieme, že kráľ Ján väznil na ktoromsi svojom kráľovskom hrade bohatého žida a rozkázal mu denne vytrhnúť zub, až nešťastník, keď stratil polovicu zubov, súhlasil vyplatiť veľkú sumu, ktorú sa kráľ rozhodol od neho vylákať. V krajine kolovalo iba malé množstvo peňazí, a to bolo temer úplne v rukách týchto prenasledovaných ľudí. Aj šľachta ochotne nasledovala príklad svojho panovníka a vydierala ich, utláčala, ba aj mučila. No slepá odvaha, ktorú v židoch živila lakomosť, pomohla im prekonať všetku biedu, ktorá ich stíhala, len keď im kynul veľký zisk, lebo Anglicko malo veľké prírodné bohatstvá. I pri všetkom príkorí, ha i osobitnom daňovom úrade, ktorý pomenovali židovským štátnym pokladom a založili ho iba preto, aby ich obrali o peniaze a uvrhli do biedy, židia sa vzmáhali, množili a zhromažďovali nesmierne bohatstvá, ktoré prechádzali z ruky do ruky zmenkami. Touto vynález, ktorý, ako sa povráva, židia zaviedli do obchodu, umožňoval im prenášať majetok z jednej krajiny do druhej, takže, keď boli v jednej krajine ohrození, mohli peniaze bezpečne uložiť v druhej.

Hlavatosť a skúposť židov, ktorí sa takto postavili na odpor fanatizmu a tyranstvu tých, čo ich strhli pod svoje jarmo, ani čo by boli vzrastali úmerne s tlakom, ktorý sa na nich valil. Ohromné bohatstvo, ktoré získavali obchodmi, ich na jednej strane vystavovalo nebezpečenstvu, na druhej strane im umožňovalo šíriť svoj vplyv, ba dokonca vykupovať si akúsi ochranu. V takýchto pomeroch žili a ich vplyvom sa stali opatrnými, podozrievavými a bojazlivými - no aj tvrdými, nepoddajnými a vynaliezavými, keď išlo o to, ako sa vyhnúť nebezpečenstvu.

Keď sa cestujúci už dlhšiu chvíľu poberali bočnými cestami, pútnik prerušil mlčanie:

"Tento veľký bútľavý dub označuje hranicu majetkov sira Front-de-Boeuf. Malvoisinovo územie sme už dávno minuli. Tu sa ti už netreba báť prenasledovania."

"Kiež by sa im zlomili kolesá vozov," vravel žid, "ako kolesá faraónových vozov! Aby sa im ťažko cestovalo ... Ale prosím vás, pútnik, nenechajte ma samého - spomeňte si na divokého a surového templára a na jeho saracénskych otrokov - tí sa nebudú pýtať, kde sme a komu táto krajina patrí."

"Naše cesty sa rozchádzajú," odpovedal pútnik. "Nesvedčí sa, aby ľudia ako ty a ja cestovali spolu dlhšie, než je naozaj nutné. Ináč neviem, ako by som ti ja, pokojný pútnik, pomohol proti dvom ozbrojeným pohanom."

"Ach, dobrý mladík, viem, že by ste ma mohli, ba aj chceli obrániť. Hoci som chudobný, odmením sa vám - pravda, nie peniazmi, lebo peňazí nemám - prisahám Abrahámovmu otcovi - ale ..."

"Nepotrebujem od teba ani peňazí ani odmeny, veď som ti už povedal," prerušil ho pútnik. "Môžem ťa odprevadiť a azda aj obrániť. Veď chrániť žida pred Saracénom ťažko by sa pokladalo pre kresťana za nečestné. Rád by som ťa zveril ochrane daktorého sprievodcu. Už nie sme ďaleko od mesta Sheffieldu, kde iste nájdeš útulok u nejedného z vášho kmeňa."

"Nech vás požehná Jakub, dobrý mladík," vravel žid, "v Sheffielde môžem zájsť k svojmu príbuznému Zaretovi a ten mi pomôže cestovať ďalej bez nebezpečenstva."

"Dobre," odpovedal pútnik, "pri Sheffielde sa rozídeme. O polhodinu už iste uvidíme mesto."

Za túto polhodinu obidvaja mlčali; pútnik azda pohŕdal zhovárať sa so židom - hovoril vari iba vtedy, keď to bolo naozaj nevyhnutné - a žid sa ani neopovážil nútiť do rozhovoru osobu, ktorej pobyt v Svätej zemi dodal akejsi svätosti.

Zastali na temeni mierne sa zvažujúceho pahorku a pútnik ukázal na mesto Sheffield, ktoré sa rozprestieralo pod nimi. Opakoval pritom: "Tu sa musíme rozísť."

"No nie skôr, kým sa vám chudobný žid nepoďakuje," povedal Izák, "lebo neopovažujem sa vás prosiť, aby ste ma odprevadili až k môjmu príbuznému Zaretovi, ktorý by mi azda pomohol odmeniť sa vám za všetky služby."

"Už som povedal," povedal pútnik, "že netúžim po odmene. Ak však kvôli mne neuvrhneš do žalára daktorého nešťastného kresťana, ktorého máš v zozname svojich dlžníkov a ktorému hrozí také nebezpečenstvo, odmeníš ma za službu, ktorú som ti dnes ráno preukázal."

"Počkajte," vravel žid a chytil pútnika za plášť. "Rád by som urobiť dačo viac, dačo pre vás samého. Boh dobre vie, že žid je úbožiak, že Izák je iba žobrák svojho kmeňa - no ak dovolíte, uhádnem, čo by ste v tejto chvíli najviac potrebovali."

"Keby si aj uhádol," odpovedal pútnik, "je to niečo, čo by si mi nemohol dať, hoci by si bol taký bohatý, akým chudobným sa robíš."

"Akým sa robím?" opakoval žid. "Verte mi, hovorím čistú pravdu," tvrdil Izák; "okradli ma, som zadlžený, utrápený. Kruté ruky ma obrali o všetok tovar, o peniaze, o lode, o všetko, čo som mal, avšak predsa viem, čo vám chýba, a azda by som vám mohol pomôcť. Radi by ste mali koňa a výzbroj."

Pútnik sa strhol, rezko sa obrátil k Izákovi, a zvolal: "Ktorý čert ti to pošeptal?"

"Nezáleží na tom, len či je to pravda," usmial sa Izák. "A ak som uhádol, čo vám treba, budem vám to môcť aj zadovážiť."

"Uvedom si môj stav, moje rúcho a môj sľub," zvolal pútnik.

"Poznám vás, kresťanov," odpovedal žid, "a viem, že i najvznešenejší berú palicu a sandále, aby v záchvate poverčivej kajúcnosti pešky putovali k hrobu mŕtvych."

"Nerúhaj sa, žid!" zvolal pútnik prísne.

"Odpusťte mi," vravel Izák, "hovoril som nerozvážne. No včera večer, aj dnes ráno vám unikli z úst slová, ktoré ako iskry, čo odskakujú od kremeňa, osvietili kov, ktorý ich vykresal. A pod vaším pútnickým plástom ukrýva sa rytierska reťaz aj zlaté ostrohy. Zaligotali sa, keď ste sa dnes ráno naklonili nad moju posteľ."

Pútnik sa musel usmiať. "Keby také isté zvedavé oko poprezeralo tvoje šaty, Izák, čo by asi objavilo?"

"O tom nehovorme," vravel Izák a zbledol. Potom chytro vybral písacie potreby, akoby chcel prerušiť rozhovor, ani nezostúpil z mulice a začal písať na pergamenový zvitok, ktorý si položil na dienko žltej čiapky. Keď skončil, podal pútnikovi zvitok popísaný hebrejským písmom a vravel mu: "V Leicestri každý pozná bohatého žida Kirdžata Džairama z Lombardie. Dajte mu tento pergamenový zvitok. Džairam má na predaj šesť milánskych pancierov - najhorší by nezahanbil ani korunovanú hlavu - a desať utešených paríp. Aj na najhoršiu by mohol vysadnúť kráľ, keď sa uberá do boja za svoj trón. Z tých si budete môcť vybrať, ba aj všetko, čo vám treba na turnaj. Po turnaji mu všetko môžete vrátiť, pravda, ak nebudete chcieť majiteľovi zaplatiť ich plnú cenu."

"Ale, Izák," vravel pútnik s úsmevom, "veď v takýchto zápasoch i zbrane i kôň rytiera vyhodeného zo sedla pripadajú víťazovi. Čo keby mi osud nežičil a ja by som stratil to, čo nebudem môcť ani vrátiť, ani zaplatiť ..."

Izák sa trošku zarazil nad touto možnosťou, no pochlapil sa a živo odpovedal: "Nie, nie, to nie je možné, na to nechcem ani myslieť. Požehnanie nebeského otca bude s vami. Vaša kopija bude ako Mojžišova palica."

Pri týchto slovách chcel obrátiť svoju mulicu, no tentoraz pútnik chytil žida za plášť. "Nie, Izák, sú aj iné nebezpečenstvá. Koňa môžu zabiť, zbrane poškodiť, lebo nebudem šetriť v zápase ani koňa, ani seba. Pritom ľudia tvojho kmeňa nedávajú nič zadarmo, bude treba zaplatiť i za použitie."

Izák sa hniezdil v sedle, ani čo by ho brucho bolelo, no napokon jednako len zvíťazili lepšie city nad jeho najvlastnejšími a povedal: "Nič to, nezáleží na tom - pusťte ma. Ak sa niečo poškodí, nebudete nič platiť, hoci by aj bol dajaký poplatok za požičanie. Kirdžat Džairam vám ho odpustí z lásky k svojmu príbuznému Izákovi. Zbohom! Ale počujte, dobrý mladík," vravel, obracajúc sa ešte raz. "Nežeňte sa do tej šialenej trmy-vrmy - nevravím vám to azda zo strachu o koňa a pancier, ale zo záujmu o váš život a údy."

"Ďakujem za starostlivosť," vravel pútnik a opäť sa usmial: "Rád prijímam vašu pomoc a veľmi zle by sa mi vodilo, keby som sa za ňu neodvďačil."

Rozišli sa a pobrali sa do Sheffieldu rôznymi cestami.

V sprievode dlhom, v lesku nádhery, vyparádení tiahnu rytieri.

Tu z pážat jedno lesklý nesie štít, tam kopiju a ďalšie spína kryt.

Paripy dupú, s penou na pene v papuliach hryzú uzdy zlátené.

Kováč i zbrojár, taktiež v paráde, na bočných koňoch vezú náradie k oprave štítu, zbroje svojho pána.

Ulice čaty lukostrelcov chránia, kam s kyjakmi sa hrnú vidiečania.

Palamon a Arcita

Postavenie anglického ľudu bolo v tých časoch neutešené. Zradný, krutý rakúsky vojvoda väznil ďaleko za anglickými hranicami kráľa Richarda. No nik nepoznal ani len miesto zajatia a väčšina poddaných trpela za jeho neprítomnosti v moci menších utláčateľov a iba nejasne vedela dačo o jeho osude.

Princ Ján sa spojil s Filipom Francúzskym, smrteľným nepriateľom Richarda Levie Srdce, a svojím vplyvom sa všelijako usiloval nahovoriť rakúskeho vojvodu, aby Richardovi väzenie predĺžil, hoci bratovi vďačil za mnohé prejavy priazne. Počas Richardovho väznenia zosilňoval v kráľovstve moc svojej strany, aby v prípade kráľovej smrti mohol začať spor o trón so zákonným dedičom Artúrom, bretónskym vojvodom, synom Geoffreyho Plantageneta, svojho staršieho brata. Ako vieme, neskoršie sa trónu skutočne zmocnil. Ján bol ľahkomyseľný, roztopašný a nestály. Na svoju stranu získal ľahko nielen tých, čo sa pre svoje zločinné správanie za Richardovej neprítomnosti obávali jeho hnevu, ale aj celý zástup dobrodruhov bez zákona, ktorí po návrate z križiackej výpravy do vlasti priniesli si z Východu aj svoje hriešne zvyky a teraz, schudobneli a ešte bezohľadnejšie, chceli sa z občianskych bojov obohatiť.

Všeobecnú biedu a neistotu zvyšovali aj zástupy vyhnancov, prinútených neznesiteľným útlakom feudálnej šľachty a prísnym dodržiavaním lesných zákonov spájať sa vo veľké družiny; obsadili lesy a pustatiny a postavili sa na odpor spravodlivosti i úradom svojej krajiny. Šľachtici bývali v opevnených hradoch a hrali sa na malých panovníkov; prijímali do svojich služieb húfy žoldnierov, ktorí boli práve takí spustli a bezohľadní ako družiny ozajstných zbojníkov. Aby mohli vydržiavať týchto strážcov a žiť výstredne a v nádhere, ktorou sa vo svojej pýche vystatovali, požičiavali si peniaze od židov na úžernícke úroky, ktoré ani zhubná rakovina pohlcovali ich majetky. Toto zlo sa zriedkavo podarilo vykynožiť. Vyslobodili sa z neho, iba ak sa im naskytla príležitosť spáchať na svojich veriteľoch dajaký hanebný násilný čin.

Anglický ľud veľmi trpel pod ťarchou týchto bremien, uvalených naň nešťastnými pomermi v krajine, a najhoršie bolo, že sa právom obával o budúcnosť. Na dovŕšenie všetkého zla vypukla v krajine nebezpečná nákazlivá choroba, ktorá sa rozširovala nečistotou, zlou stravou a biednym bývaním chudobných vrstiev a skosila tisíce obetí; no tí, čo ostali nažive, temer závideli mŕtvym ich osud, keďže ich smrť zbavila odrazu všetkého zla, ktoré ostatných úbožiakov ešte len očakávalo.

No i pri toľkej biede sa aj chudobný ľud aj boháči, poddaný aj šľachtic rovnako tešili na turnaj, ktorý bol najväčšou slávnosťou tej doby. Čakali ho so záujmom, s akým napoly vyhladovaný madridský občan očakáva výsledok býčích zápasov, i keď nemá ani reálu1) na chlieb pre rodinu. Ani povinnosti, ani choroba nevedeli zabrániť mladému či starému zúčastniť sa na tomto turnaji. Preto aj zápasy, ktoré sa mali konať v Ashby - leicesterskom grófstve - vyvolávali všeobecný záujem a už od skorého rána sa ponáhľali k zápasišťu ohromné zástupy ľudí všetkých vrstiev. Mali tam spolu zápasiť a ukázať svoju zručnosť najslávnejší rytieri v prítomnosti princa Jána.

Miesto samo bolo nezvyčajne romantické. Na kraji lesa, ktorý sa tiahol asi na míľu od mesta Ashby, rozprestierala sa veľká lúka s jemným, prekrásnym zeleným trávnikom, ohraničená na jednej strane lesom a na druhej strane obrúbená niekoľkými osamotenými dubmi, z ktorých niektoré sa vypínali do nezvyčajnej výšky. Aj sama pôda, ani čo by bola stvorená pre chystanú bojovú zábavu, zo všetkých strán klesala k rovnej plošine, ohradenej drevenou ohradou, širokou asi pol míle a dlhou asi štvrť míle. Ohrada mala tvar obdĺžnika, no uhly boli zaokrúhlené, aby sa obecenstvo cítilo pohodlnejšie. Zápasníci vchádzali na bojisko hrubými drevenými bránami na severnej a južnej strane ohrady. Dvere boli také široké, že odrazu prešli nimi dvaja jazdci. Pri každej bráne stáli dvaja hlásatelia, ktorí mali pridelených šesť trubačov a práve toľko sluhov, ako aj čatu ozbrojených chlapov. Mali sa starať o poriadok a kontrolovať, ktorý rytier má právo zápasiť.

Na plošine, ktorá pri južnej bráne vznikla prirodzeným vyvýšením pôdy, bolo postavené päť nádherných stanov, ozdobených červeno-čiernymi zástavami, farbami piatich vyzývajúcich rytierov. Aj stanové šnúry mali túto farbu. Pred každým stanom visel štít rytiera, ktorému stan patril, a vedľa stál panoš, poobliekaný výstredne za divocha či lesného muža alebo oblečený do iných fantastických šiat, vyhovujúcich vkusu jeho pána a zodpovedajúcich úlohe, ktorú chcel hrať na turnaji. Prostredný čestný stan bol určený pre Briana de Bois-Guilbert. Bol známy ako dobrý zápasník, ale aj to, že bol v príbuzenskom pomere s rytiermi, čo usporiadali tento zápas, mu umožnilo, že ho družina vyzývajúcich rytierov ochotne prijala medzi seba, ba že ho uznávali za hlavu a vodcu, hoci medzi nich prišiel až v poslednej chvíli. Na jednej strane jeho stanu bol vztýčený stan pre Reginalda Front-de-Boeuf a Filipa de Malvoisin, na druhej strane pre Hugha de Grandmesnil, vznešeného baróna zo susedstva, ktorého pradedo bol za čias Dobyvateľa a jeho syna Viliama Rufusa najvyšším sudcom anglického dvora. V piatom stane býval Ralf de Vipont, rytier johanitskej rehole v Jeruzaleme, ktorému patrili starodávne majetky na mieste nazvanom Vresovisko, neďaleko Ashby-de-la-Zouche. Od vchodu na zápasište k vyvýšine, na ktorej boli postavené stany, viedla miernym svahom cesta zo desať yardov široká. Z obidvoch strán bola ohradená pevným plotom práve tak ako miesto pred stanmi; priestor naokolo strážili ozbrojenci.

K zápasišťu zo severnej strany viedla podobná cesta, asi tridsať stôp široká, a na vzdialenejšom konci bol veľký uzatvorený priestor pre rytierov, čo sa rozhodli zápasiť s vyzývateľmi. Za týmto priestorom boli postavené šiatre, v ktorých podávali rozličné občerstvenia, aj šiatre pre zbrojárov, kováčov a iných remeselníkov, ktorých služby na turnaji sú vždy potrebné.

Okolo zápasiska boli počas osláv postavené dočasné galérie, ozdobené závesmi a kobercami a povystieľané poduškami, aby panie a šľachtici, čo sa budú prizerať zápasu, mali pohodlné miesta. Úzky priestor medzi týmito galériami a ohradou určili pre zemianstvo a divákov vyššieho stavu, než je prostý ľud; mohli by sme ho prirovnať k prízemiu nášho divadla. Jednoduchý ľud sa porozsadzoval na dlhých laviciach, postavených preň na prirodzenom svahu, odkiaľ bolo vidieť celkom pohodlne aj na galériu aj na zápasište. Okrem tohto výhodného miesta veľa zvedavcov sa usalašilo na konároch stromov na okraji lúky, ba aj veža blízkeho dedinského kostola bola plná divákov.

Aby sme podrobne opísali celkový plán miesta, treba ešte dodať, že jedna tribúna v strede východnej strany zápasiska, to jest práve oproti miestu, kde sa malo bojovať, bola vyššia než ostatné, oveľa bohatšie vyzdobená, s akýmsi trónom pod baldachýnom, na ktorom žiaril kráľovský erb. Okolo čestného miesta, ktoré patrilo princovi Jánovi a jeho družine, stáli panoši, pážatá a telesná stráž v prekrásnych šatách. Na západnej strane, presne oproti tejto kráľovskej tribúne, vypínala sa do tej istej výšky iná galéria - bola vyzdobená menej bohato, no oveľa príjemnejšie než princova. Okolo trónu stála skupina pážat a mladých diev, najkrajších, aké mohli povyberať. Všetci boli oblečení nápadne pestro, v čudesných zelených a ružových šatách; trón bol tiež vyzdobený tými istými farbami. Medzi zástavami a vlajkami, na ktorých boli namaľované ranené srdcia, horiace a krvácajúce srdcia, luky a šípy, slovom, všetky zvyčajné odznaky Cupidových víťazstiev, skvel sa nápis, vysvetľujúci každému, že tento čestný trón je určený pre "La Royne de la Beauté et des Amours". No nik nevedel, kto vlastne bude kráľovnou krásy a lásky v tomto prípade.

Medzitým sa obecenstvo všetkých vrstiev tlačilo na svoje miesta a veru dosť často sa o ne škriepili a vadili. Ozbrojenci neraz bez okolkov zakročili; použili pritom ako pádne dôkazy poriská sekier a rukoväti mečov - a tie veru presvedčili i najväčších rebelantov. O sporných nárokoch šľachticov rozhodovali hlásatelia alebo dvaja maršali turnaja, Viliam de Wyvil a Štefan de Martival, ktorí obchádzali sem-tam na svojich koňoch po zápasišti, ozbrojení od hlavy až po päty, a udržiavali medzi obecenstvom poriadok.

Tribúny sa pomaly zapĺňali rytiermi a šľachticmi v mierových rúchach a ich dlhé tmavé plášte sa odrážali od jasnejších, drahocenných šiat žien, ktoré prišli vo väčšom množstve ako chlapi, hoci by sme sa nazdávali, že pohľad na tieto krvavé a nebezpečné hry nemôže ich dostatočne pobaviť a upútať. Nižšie a vnútorné priestranstvá sa čoskoro zaplnili zemanmi, mešťanmi a drobnou šľachtou, ktorá či už zo skromnosti, pre chudobu, či pre svoju pochybnú urodzenosť sa neodvážila zasadnúť na lepšie miesta. Pravda, medzi týmito boli najčastejšie spory o predné miesta.

"Neveriaci pes," kričal starec, ktorého ošúchaný plášť prezrádzal tak chudobu, ako jeho meč, dýka a zlatá reťaz zasa právo na lepšie miesto. "Ako sa opovažuješ, ty vlčie plemeno, drgať do kresťana, do normanského šľachtica z krvi Montdidierovcov?"

Toto surové oslovenie nepatrilo nikomu inému ako nášmu starému známemu - Izákovi, ktorý bohato, ba až prepychovo oblečený do kaftana obrúbeného čipkami a podšitého kožušinou, tlačil sa do prvého radu pod tribúnou, aby tam postavil svoju dcéru, krásnu Rebeku. Zišiel sa s ňou v Ashby; teraz sa tisla k svojmu otcovi, lebo ju veľmi naľakala všeobecná pohoršenosť, ktorú otcova bezočivosť všade vzbudzovala. No Izák, ktorého sme nedávno za iných okolností videli takého ustrašeného, teraz dobre vedel, že sa nemusí ničoho obávať. Tam, kde sa schádzalo veľa ľudí, alebo v prítomnosti seberovných, skúpy alebo zlomyseľný šľachtic sa mu neopovážil ublížiť. Na takýchto zhromaždeniach boli židia chránení zákonom, a ak sa predsa len ukázalo, že táto záštita je slabá, stávalo sa obyčajne, že sa medzi zhromaždenými našli daktorí šľachtici, ochotní zastať sa ich - pravda, z osobných záujmov. Teraz sa Izák cítil istejší ako hocikedy inokedy, lebo vedel, že princ Ján práve vyjednáva so židmi z Yorku o veľkú pôžičku, zabezpečenú šperkmi a pozemkami. Izák sa veľkým dielom zúčastnil na tomto obchode a dobre vedel, že princ si veľmi želá, aby sa pôžička uskutočnila, a preto, ak by sa dostal do nepríjemností, princ sa ho zastane.

Posmelený takýmito úvahami počínal si po svojom a tlačil sa na normanského šľachtica bez ohľadu na jeho stav, rod a náboženstvo. Šomranie starého šľachtica rozhnevalo okolostojacich. Akýsi mocný, urastený zeman, oblečený do šiat zo zeleného lincolnského súkna, s tuctom šípov za opaskom, na ktorom mal závesník so strieborným štítkom, prudko sa obrátil; tvár, ktorú mal stálym pobytom na čerstvom vzduchu hnedú ani lieskový orech, mu sčervenela hnevom; v ruke držal šesť stôp dlhý luk. Pripomenul Izákovi, že ak sa z pýchy na svoje bohatstvo, čo získal vyciciavaním krvi nešťastných obetí, nafúkol ani napuchnutý pavúk, dobre urobí, ak nezabudne, že pavúka si nevšíma nik, kým sa ukrýva v kúte, no ak sa odváži vyjsť na svetlo, ľahko ho rozšliapu. Táto hrozba, ktorú povedal po normansko-anglicky pevným hlasom a s prísnou tvárou, postrašila Izáka natoľko, že cúvol. Najradšej by sa bol vzdialil z takého nebezpečenstva, keby sa pozornosť všetkých nebola obrátila k princovi Jánovi, čo sa neočakávane zjavil a práve vchádzal na koni do ohrady. Sprevádzala ho veľká a krásna družina šľachticov i duchovných, tak isto nápadných svojím odevom a veselých ako ich svetskí druhovia. Medzi nimi bol aj jorvaulský opát v naj prepychovejších šatách, aké mu len cirkevná hodnosť dovoľovala. Šaty sa mu len tak jagali zlatom a kožušinami a pysky topánok, ktoré už preháňali zvrátené spôsoby vtedajšej módy, zahýbali sa tak vysoko, že si ich mohol pripevniť nielen ku kolenám, ale aj k opasku, takže pre ne ani nohy nevložil do strmeňa. To šviháckemu opátovi nevadilo, ba naopak, azda aj vítal príležitosť, aby pred toľkým obecenstvom, hlavne krásnym pohlavím, ukázal svoje jazdecké umenie a nemusel si vypomáhať spôsobmi bojazlivého jazdca. Ostatní členovia princovej družiny boli samí obľúbení vodcovia žoldnierskych vojsk, zopár lúpežných rytierov, zhýralých dvoranov, ako aj niekoľkí rytieri a johaniti.

Treba poznamenať, že rytierov týchto dvoch reholí pokladali za odporcov Richarda Levie Srdce odvtedy, čo sa postavili na stranu Filipa Francúzskeho v mnohých sporoch s udatným anglickým kráľom v Palestíne. Každý vedel, že hoci Richard niekoľko ráz zvíťazil, želaný výsledok sa neukázal, jeho romantický plán, aby totiž dobyl Jeruzalem, stroskotal, a jediným ovocím všetkej slávy, ktorú získal, bolo neurčité prímerie so sultánom Saladinom. Z tých istých pohnútok ako ich bratia vo Svätej zemi i templári i johaniti v Anglicku a v Normandii sa pridali k princovi Jánovi a neželali si ani Richardov návrat do Anglicka, ani aby nastúpil na trón jeho zákonitý dedič Artúr. Princ Ján zasa z toho istého dôvodu nenávidel niekoľko vznešených saských rodín, ktoré ešte žili v Anglicku, ba pohŕdal nimi a nevynechal ani jedinú príležitosť, aby ich pokoril a urazil; veď dobre vedel, že sú proti nemu aj proti jeho nárokom na trón tak isto ako väčšina občanov, čo sa obávali, že panovník s tyranskými a svojvoľnými sklonmi ako Ján by obmedzil ešte väčšmi ich práva a slobodu.

Knieža pricválal na zápasište na bujnej sivej paripe; bol oblečený do krásneho purpurového a zlatého rúcha, na ruke mu sedel sokol a na hlave mal drahocennú kožušinovú čiapku, ozdobenú korunkou z drahokamov, spod nej mu padali na. plecia dlhé kučeravé vlasy. Vošiel na zápasište na čele veselej družiny, smial sa hlasno a so smelosťou kráľovského pozorovateľa si prezeral krásavice, čo sedeli na vyvýšených tribúnach.

Aj tí, čo zbadali, že na princovej tvári sa strieda samopašná neviazanosť s povýšenou pýchou a nevšímavosťou k citom iných, nemohli poprieť jeho črtám istú rozkošnosť, akú vidno na tvári od prírody peknej, ovládanej naučenou zdvorilosťou; črty boli pritom také úprimné a statočné, že sa zdalo, akoby sa nevedel pretvarovať a zatajiť iné duševné pohnútky. Ľudia pokladajú taký výraz často neprávom za chlapsky úprimný, v skutočnosti vyplýva z bezstarostnej povýšenosti, ktorá si je vedomá rodovej, majetkovej nadriadenosti alebo iných náhodilých predností, ktoré veru s osobnými zásluhami nijako nesúvisia. A tým, čo nepozerali na jadro - a bolo ich veru viacej ako sto ku jednej - postačilo, že Ján má na sebe nádherné rheno (kožušinový golier), bohatý plášť podšitý najdrahšou soboľou kožou, safiánové čižmy a zlaté ostrohy, že elegantne ovláda koňa, a privítali ho preto búrlivým potleskom.

Princ veselo cválal okolo ohrady a zbadal ešte vždy živý rozruch, ktorý vy volal Izák tlačiaci sa ctižiadostivo na lepšie miesto. Bystrý Jánov zrak hneď spoznal Izáka, no jeho pohľad sa s väčšou záľubou zastavil na krásnej dcére Siona, ktorá sa celkom postrašená tisla k svojmu starému otcovi.

Rebeku aj v očiach takého jemného znalca, ako bol princ Ján, mohli porovnať s naj pyšnejšími krásavicami Anglicka. Pravidelná súmernosť postavy dokonale vynikala, vďaka akémusi orientálnemu šatu, ktorý nosila ako ženy jej národa. K tmavej pleti výborne pristal žltý hodvábny turban. Žiara očú, utešený oblúk obočia, pekne ohnutý orlí nos, zuby biele ani perly, bohaté havranie kučery, spustené v dlhých prstencoch na pôvabnú šiju a prsia, pokiaľ ich odhaľovalo voľne splývajúce rúcho z najdrahocennejšieho perzského hodvábu, na ktorom boli vyšité hodvábne kvety v prirodzených farbách na červenom podklade. Celý jej zjav v ničom nezaostával za pôvabmi najkrajších pani, čo sedeli dookola. Tri najvrchnejšie zlaté spony, posiate perlami, spínali živôtik od krku až po pás; boli rozopnuté, lebo bolo horúco, čo jej ešte viac odkrývalo hrdlo. O to viac vynikol diamantový náhrdelník s príveskami nesmiernej ceny. Pštrosie pero, pripevnené k turbanu prackou, posiatou diamantmi, dopĺňalo výzdobu krásnej židovky, ktorej sa síce pyšné panie, čo sedeli na tribúnach, navonok posmievali a nad ktorou ohrnovali nos, no ktorú v duši závistlivo obdivovali.

"Pre lysú hlavu Abrahámovu," zvolal princ Ján, "pozrite na toto dievča, či nie je vzorom dokonalej krásy, ktorej pôvaby by poplietli hlavu i najmúdrejšiemu kráľovi, aký kedy žil. Čo na to poviete, opát Aymer? Prisahám na chrám tohto múdreho kráľa, ktorý náš múdrejší brat Richard nevedel dobyť, že môže byť nevestou z Piesne piesní."

"Sáronská ruža a konvalinka vonná," odpovedal opát akosi huhňavo, "no vaša milosť by nemala zabudnúť na to, že je to predsa len židovka."

"Veď hej," pokračoval princ, nevšímajúc si jeho slov, "hľa, tu je môj Mamon neprávostí, markíz pokladov, barón byzantov a škriepi sa o miesto so žobráckymi psami, ktorí vo vreckách randavých plášťov neskrývajú ani jedinej zlatky s krížom, čo by zabránila, aby im v nich diabol nebašoval. Pre telo svätého Marka, môj princ pôžičiek s týmto krásnym dievčaťom budú sedieť na tribúne! Izák, ktože je táto huriska z Východu, ktorú tisneš k sebe ani svoju pokladnicu? Je to tvoja žena, alebo dcéra?"

"Ak sa páči vašej milosti, moja dcéra Rebeka," odpovedal Izák a hlboko sa poklonil. Princovo oslovenie ho vôbec nezmiatlo, hoci v ňom bolo práve toľko posmechu, koľko zdvorilosti.

"Tým lepšie," vravel Ján a nahlas sa zasmial, v čom ho jeho družina ochotne nasledovala, "no či už dcéra alebo žena, pre jej krásu a pre tvoje zásluhy patrí vám lepšie miesto. Kto sedí tam hore?" pokračoval a pozrel hore na tribúnu. "Zasa sa tam rozťahujú leniví ospanlivci, saskí naničhodníci! Mor na nich! Nech sa pomknú trochu ďalej a urobia miesto môjmu kráľovi úžerníkov a jeho krásnej dcére. Veď ja naučím tých chlapov deliť sa o predné miesta synagógy s tými, ktorým synagóga predovšetkým patrí."

Diváci na tribúne, ktorých sa týkalo toto urážlivé a nezdvorilé oslovenie, boli rodina Cedrika Saského, jeho príbuzný a spojenec Athelstane z Coningsburghu, ktorý pochádzal z rodu posledného saského panovníka, a preto sa tešil najhlbšej úcte u všetkých Sasov severného Anglicka. No s krvou tohto starého kráľovského rodu prešlo na Athelstana aj veľa z jeho chýb. Mal príjemnú tvár, bol silný, mohutný a v plnom kvete života, ale jeho črty boli akoby bez života, oko kalné, hlava ťažká, pohyby pomalé a lenivé; bol taký neistý v rozhodovaní, že ho všeobecne volali Athelstane Nerozhodný; toto pomenovanie dostal kedysi ktorýsi jeho predok. Priatelia - a mal ich veľa - boli mu, tak isto ako aj Cedrik, úprimne oddaní a zhodovali sa v tom, že jeho prirodzená nevšímavosť nie je nedostatok odvahy, lež nedostatok rozhodnosti. Iní sa nazdávali, že zdedené pijanstvo zatemnilo duševné schopnosti, ktoré sa nikdy veľmi silne neprejavovali, a že trpná odvaha a zhovievavé dobráctvo sú iba akýmsi zvyškom charakteru, ktorý by si zaslúžil chválu, no ktorého všetky cenné vlastnosti zanikli v mnohých hrubých nestriedmostiach.

Teda k osobe, ktorú sme práve opísali, obrátil sa princ s prísnym rozkazom, aby uvoľnil miesto pre Izáka a jeho dcéru. Athelstanovi, prekvapenému rozkazom, ktorý podľa vtedajších zvykov a zmýšľania ľudí bol veľmi urážlivý, nechcelo sa poslúchnuť, nesedel sa však ani rozhodnúť, ako sa vzoprieť, a postavil sa Jánovmu rozkazu na odpor iba vis inertiae. Nepohol sa, ba nepreukázal ani najmenšiu ochotu poslúchnuť, iba vypleštil veľké oči a díval sa na princa s úžasom, ktorý však pôsobil veľmi komicky. Lenže prudký .Ján rozumel tomu inak.

"Ten saský pastier alebo spí, alebo mi nerozumie!" zvolal. "Braný, poštekli ho trošku svojou kopijou!" kázal rytierovi, veliteľovi žoldnierskych vojsk či condottierov, ktorý stál blízko neho; bolo to vojsko pozbierané z dobrodruhov všetkých národností, ktorí vstupovali na čas do služieb každého pána, čo im dobre zaplatil. I v Jánovej družine sa ozval prejav nevôle; no de Bracyho zamestnanie zbavilo všetkých škrupúľ, natiahol svoju kopiju cez celý priestor medzi zápasišťom a tribúnou - a zaiste by bol splnil princov rozkaz skôr, než by sa bol Athelstane Nerozhodný natoľko spamätal, aby sa aspoň vyhol zbrani. No Cedrik, ktorý bol taký pohotový, aký bol jeho druh pomalý, rýchle ani blesk vytasil z pošvy meč a odsekol hrot kopije od žrde. Princova tvár sčervenela hnevom. Divo zahrešil a chcel už vysloviť nový rozkaz, akiste ešte surovejší, no rozmyslel si to, lebo ho dvorania obklopili a miernili, ako aj preto, že obecenstvo odmenilo Cedrikovu duchaprítomnosť pochvalným potleskom. Princ s neľúbosťou pozrel okolo seba, ani čo by hľadal prístupnejšiu a istejšiu korisť. Náhodou pozrel na lukostrelca, o ktorom sme už hovorili a ktorý ustavične tlieskal, nedbajúc na zúrivý pohľad, akým naň princ zazrel, ani na otázku, keď sa ho pýtal, prečo tak tuho tlieska.

"Nie som skúpy na pochvalu," vravel lukostrelec, "keď vidím presný úder alebo smelý výpad."

"Naozaj," vravel princ, "to asi sám dobre triafaš priamo do čierneho bodu."

"Do poľovníkovho terča a na jeho vzdialenosť vždy trafím,´ odsekol lukostrelec.

"A do terča Wata Tyrella na sto yardov," ozval sa zozadu akýsi hlas, no nik nevedel, čí.

Táto narážka na osud Viliama Rufusa, jeho predka, princa rozzúrila, ale aj naľakala. Uspokojil sa tým, že rozkázal ozbrojencom, čo obklopovali ohradu, aby lukostrelca strážili a nespúšťali chvastúňa z očú.

"Pre svätú Grizeldu," dodal, "čoskoro vyskúšame jeho šikovnosť, keď tak ochotne tlieska hrdinstvu iných."

"Nezľaknem sa skúšky," odpovedal lukostrelec pohotové a pokojne.

"A vy, Sasi, vstaňte," rozkázal pyšný princ, "lebo, akože je nebo nad nami, uvoľníte miesto Izákovi! Ako som povedal, tak bude."

"Ach, nie, ak vaša milosť dovolí, ľuďom, ako sme my, nepatrí sa sedieť vedľa mocných tejto krajiny," bránil sa Izák, ktorého ctižiadosť poháňala, aby sa vadil o miesto so schudobnelým potomkom z rodu Montdidierovcov, ale nesiahala až tak ďaleko, aby sa opovážil zasahovať do výsad bohatých Sasov.

"Hore, neveriaci pes, keď ti kážem," vravel mu princ Ján, "lebo ti dám stiahnuť z tela tú tvoju počernú kožu a dám si ju vypracovať na sedlo a konský postroj."

Takto prinútený začal žid vystupovať po príkrych, úzkych schodoch, čo viedli na tribúnu.

"Uvidíme, kto sa opováži zadržať ho," vravel princ, upierajúc oči na Cedrika, ktorého postoj naznačoval, že chce Izáka zraziť dolu hlavou.

Tejto pohrome však zabránil šašo Wamba, ktorý sa hodil medzi svojho pána a Izáka a vykríkol, ani čo by odpovedal na princovu výzvu:

"Dočerta, ja to budem!" a pristrčil Izákovi pod bradu kus šunky, ktorú vybral spod plášťa; zásobil sa tak asi preto, že sa bál, aby turnaj netrval dlhšie, než znesie hladný žalúdok. Keď Izák pocítil tesne pred nosom predmet, ktorý bol taký odporný celému jeho kmeňu, a keď uvidel drevený meč, ktorým šašo mával nad hlavou, preľaknuto cúvol, pokĺzol sa a skotúľal dolu po schodoch. Všetci sa na ňom veselo pobavili, vybuchli v hlasný smiech, ku ktorému sa pripojili i princ Ján a jeho družina.

"Bratanec princ, prosím si cenu," vravel Wamba. "Premohol Morn protivníka v čestnom boji mečom a štítom," pričom mával v jednej ruke šunkou, v druhej dreveným mečom.

"Kto si, čo si, vznešený víťaz?" pýtal sa princ so smiechom.

"Rodom blázon," odpovedal šašo; "Wamba, syn Pochabého, ktorý bol synom Bezhlavého, a ten zasa bol synom starostu."

"Urobte Izákovi miesto vpredu v nižšom rade," vravel princ, ktorý asi aj sám s radosťou uvítal príležitosť, že sa mohol vzdať pôvodného úmyslu; "bolo by proti všetkým pravidlám posadiť porazeného vedľa víťaza."

"A šudiara vedľa blázna ešte horšie," odpovedal šašo, "a žida vedľa šunky by bolo najhoršie zo všetkého."

"Ďakujem ti, si dobrý chlapík" zvolal princ Ján. "Páčiš sa mi. Počuj, Izák, požičaj mi za hrsť zlatiek!"

A kým sa Izák, ohromený touto žiadosťou, bojac sa odmietnuť a váhajúc vyhovieť, hrabal v podšitom miešku, ktorý mu visel za opaskom - asi sa usiloval vyrátať, koľko mincí by sa zmestilo do hrsti - princ Ján sa naklonil zo svojho koňa a skončil Izákovu neistotu tým, že mu miešok jednoducho vytrhol z ruky. Hodil z neho niekoľko zlatých Wambovi a potom pokračoval v jazde okolo zápasišťa, zanechávajúc Izáka výsmechu okolostojacich. Diváci odmenili Jána pochvalným potleskom, ani čo by vykonal čestný a šľachetný skutok.

Zaznela pyšne trúba vyzývacia a vyzývaný odpoveď jej vracia.

Echo až z klenby nebies zaburáca.

Kryt spustený a oštep zodvihnutý, cez ohradu sa rytier divo rúti a krátiaci sa priestor premeria pred blížiacim sa koňom súpera.

Palamon a Arcita

V polovičke cesty sa princ Ján zrazu zastavil. Obrátil sa k jorvaulskému opátovi a pripomenul mu, že zabudli na najdôležitejší bod celého dňa.

"Na môj veru, pán opát," vravel, "veru sme zabudli určiť kráľovnú lásky a krásy, ktorej biele rúčky podajú víťazovi palmu víťazstva. Nepoznám predsudky a hlasoval by som bez rozmýšľania na čiernookú Rebeku."

"Svätá panna," zvolal opát a zdesene obrátil oči k nebu, "na židovku! Veď by sme si zaslúžili, aby nás zo zápasišťa vyhnali kameňmi, a ja som veru ešte nie dosť starý na mučenícku smrť. Napokon, prisahám na svojho svätého patróna, nevyrovná sa rozkošnej Saske Rowene."

"Sas či žid," odpovedal princ, "Sas či žid, pes alebo brav, čo na tom záleží? Vravím vám, vyvoľte Rebeku, už aj preto, aby sme pokorili týchto saských mumákov."

I medzi najbližšími členmi družiny ozvalo sa však reptanie.

"Pán môj," vravel de Bracy, "to už by presahovalo hranice žartu - ani jeden rytier nepozdvihne meč a nezlomí kopiju po takejto urážke."

"Bola by to ozaj svojvoľná urážka," podotkol ktorýsi z najstarších a najváženejších členov princovej družiny, Waldemar Fitzurse, "a ak sa jej vaša milosť dopustí, ťažko poškodí svoje vlastné plány."

"Prijal som vás, páni," pyšne odsekol Ján a zadržal koňa, "aby ste ma sprevádzali, a nie aby ste mi radili."

"Tí, čo vás sprevádzajú na cestách, po ktorých kráčate," vravel polohlasne Waldemar, "dostávajú tým už práva radcov, lebo ide nielen o vašu, ale aj o ich bezpečnosť a záujmy."

Tieto slová povedal takým tónom, že Ján uznal radšej sa neprotiviť. "Veď som iba žartoval," vravel, "a vy sa na mňa vrháte hneď ako zmije. Vyvoľte si už, dočerta, koho chcete a kto sa vám páčil"

"Nie, nie," hovoril de Bracy, "nech ostane trón peknej vladárky neobsadený, kým nebude vyhlásený víťaz, a nech sám víťaz vyvolí si paniu, ktorá má naň zasadnúť. To zvýši cenu jeho víťazstva a krásne panie sa naučia vážiť si lásku udatných rytierov, ktorí ich môžu takto vyznamenať."

"Ak získa víťazstvo Brian de Bois-Guilbert," povedal opát, "stavím sa o svoj ruženec, že už teraz môžem povedať, kto bude kráľovnou krásy a lásky."

"Bois-Guilbert," pokračoval de Bracy, "šikovne ovláda kopiju, lenže, pán opát, na tomto zápasišti sú aj iní, čo sa neboja zápasiť s ním."

"Ticho, páni," vravel Waldemar, "princ už musí zasadnúť na svoje miesto. Aj rytieri aj obecenstvo sú už netrpezliví, hodiny utekajú a je naozaj najvyšší čas začať turnaj."

Princ Ján, hoci ešte nebol panovníkom, poznal už pri Waldemarovi Fitzursovi všetky nepríjemnosti, aké spôsobuje obľúbený minister, ktorý robí len podľa svojej vôle, hoci naoko slúži svojmu panovníkovi. Mal síce takú povahu, že býval uvzatý práve v maličkostiach, no jednako ustúpil. Sadol si na trón, okolo ktorého sa postavila jeho družina, a dal znamenie hlásateľom, aby vyhlásili turnajové predpisy. Boli to v krátkosti tieto:

Po prvé: Piati vyzývajúci majú zápasiť s ktorýmkoľvek protivníkom.

Po druhé: Každý rytier, čo sa prihlási, môže si slobodne vyvoliť protivníka medzi vyzývateľmi tým, že sa dotkne jeho štítu. Ak tak urobí opačným koncom kopije, budú zápasiť "zdvorilostnými zbraňami", to jest kopijami, na konci ktorých je pripevnená guľatá plochá doska, ktorá vylučuje okrem zrážok koní a jazdcov iné nebezpečenstvo. Ak by však udrel na štít ostrým koncom kopije, budú zápasiť á outrance, to jest, rytieri budú bojovať ostrými zbraňami ako v ozajstnom boji.

Po tretie: Keď vyzývatelia splnia svoj sľub a každý zlomí päť kopijí, princ vyhlási víťaza prvého dňa. Cenou je vojnová paripa neobyčajnej krásy a nevyrovnateľnej sily; okrem tejto odmeny za statočnosť bude mať obzvláštnu česť zvoliť si kráľovnú krásy a lásky, ktorá na druhý deň odovzdá víťazovi cenu.

Po štvrté: Nasledujúci deň budú spoločné zápasy, na ktorých sa môžu zúčastniť všetci rytieri, ktorí túžia vydobyť si slávu. Budú čestne zápasiť, rozdelení do dvoch rovnakých skupín, kým princ Ján neoznámi koniec zápasov a nevyhlási najudatnejšieho bojovníka dňa. Vyvolená kráľovná krásy a lásky ovenčí víťazovu hlavu korunou z vavrínových listov, vytepaných z tenkého zlata. Tým sa rytierske hry zakončia. Na tretí deň budú preteky v streľbe z luku, zápasy s býkmi a iné zábavy na obveselenie ľudu.

Zápasište v tejto chvíli poskytovalo naozaj utešený pohľad. Všetky vyvýšené miesta boli obsadené tým, čo malo severné a stredné Anglicko vznešeného, vzácneho, bohatého a pôvabného; pohľad na najrozmanitejšie odevy tohto výkvetu obecenstva bol práve taký krásny ako príjemný, kým vnútorné priestory a nižšie tribúny, ktoré zaplnili bohatší mešťania a zemania veselého Anglicka, tvorili jednoduchosťou šiat akési tmavé strapce či obrubu tejto krásnej výšivky a súčasne zvýrazňovali aj zvyšovali celú nádheru.

Hlásatelia skončili svoju výzvu obvyklým: "Buďte štedrí, buďte štedrí, statoční rytieri!" Zlatý a strieborný dážď padal na nich z tribún, lebo byť štedrí k tým, ktorých pokladali za tajomníkov a dejepiscov slávnych činov, považovali všetci za čestnú povinnosť. Túto štedrosť obecenstva pozdravovali zvyčajným výkrikmi: "Lásku k paniam - smrť protivníkom - česť šľachetným - sláva udatným!", ktoré ľud opakoval a do ktorých sa miešali jasné hlaholy mnohých trúb. Keď huk utíchol, hlásatelia v peknom a pestrom sprievode vyšli z ohrady a ostali tam iba maršali turnaja, ktorí sedeli na koňoch na protiľahlých koncoch zápasišťa, ozbrojení od hlavy až po päty a nehybní ako sochy. Medzitým prázdne ohradené miesto na severnom konci zápasišťa sa zaplnilo rytiermi, ktorí horeli túžbou zápasiť s vyzývateľmi. Z vysokých tribún priestor dolu vyzeral ako more vejúcich chocholov, v ktorom sa blyšťal kov prilbíc, a dlhých kopijí, ozdobených skoro vždy asi na piaď širokými zástavkami. Tie sa trepotali pri každom závane vetra a spolu s ustavičným vlnením sa chocholov dodávali celému výjavu pestrosti.

Napokon sa otvorila závora a päť žrebom určených rytierov vyšlo na koňoch voľným krokom na zápasište. Na čele družiny bol jeden rytier a ostatní štyria stúpali za ním po dvoch. Všetci boli skvele vyzbrojení a saský prameň (Wardourov rukopis), na ktorý sa odvolávam, podrobne vyratúva ich heslá, ich farby, ba aj ozdoby na kantároch ich koní. No zbytočné by bolo rozpisovať sa tak naširoko. V niekoľkých riadkoch básne súčasného básnika, ktorý ich napísal málo, čítame:

Z tých slávnych rytierov už iba prach je dnes.

Z ich zbroje hrdzavej už nejde strach a des.

Úfajme, ku svätým že vošli do nebies.

Ich címery sa dávno rozpadli a spadli z múrov hradov, rozpadli sa aj ich hrady v zrúcaniny a trosky a na ich miestach narástli zelené návršia. - Krajina, ktorá ich poznala, dnes ich už nepozná - ba i veľa pokolení vystriedalo ich v hrobe a zabudlo sa na nich i na miesta, kde vládli so všetkou mocou feudálnych majiteľov a feudálnych veľmožov. Na čo by teda čitateľ potreboval ich mená alebo staré symboly ich vojenských hodností?

V tej chvíli však nemysleli zápasníci na to, že ich mená a hrdinské skutky upadnú raz do zabudnutia, a uberali sa po zápasišti, krotiac bujné paripy a nútiac ich ísť pomalým krokom, aby ukázali obecenstvu pekný spoločný nástup, ako aj krásu a šikovnosť svojho jazdeckého umenia. Len čo sprievod vošiel do ohrady, ozvala sa za stanmi vyzývateľov, kde boli ukrytí hudobníci, akási barbarská hudba. Hudobníci pochádzali z Orientu; priviezli ich zo Svätej zeme. Zdalo sa, akoby zvuky cimbalov a hlahol zvonov vítal a súčasne aj vyzýval nastupujúcich rytierov. Päť rytierov, na ktorých boli upreté zraky celého veľkého zástupu obecenstva, vyrútilo sa na rovinu, kde boli postavené stany vyzývateľov. Potom sa rozostúpili a ľahko sa dotkli drevenou násadou svojej kopije protivníkovho štítu, s ktorým chceli zápasiť. Prostí ľudia, ba aj mnohí z vyšších kruhov, no vari najviac panie, boli sklamaní, že si zápasníci vyvolili tupé zbrane. Lebo ľudia, ktorí aj dnes najzúrivejšie tlieskajú najsmutnejším tragédiám, zaujímali sa o turnaj len vtedy, ak boli zápasníci vystavení nebezpečenstvu.

Keď zápasníci takto dali najavo svoje mierumilovné plány, ustúpili na opačný koniec zápasišťa, kde sa postavili do radu; zatiaľ vyzývatelia vyšli zo svojich stanov, nasadli na kone a pod vedením Briana de Bois-Guilbert zostúpili z plošiny a každý sa postavil proti rytierovi, ktorý sa dotkol jeho štítu.

Obidve strany vyrazili proti sebe plnou rýchlosťou za ohlušujúceho vreskotu trúb a poľníc. Nevedno, či boli vyzývatelia zručnejší a či mali viac šťastia, no odporcovia Briana de Bois-Guilbert, Malvoisina a Front-de-Boeufa sa hneď váľali v piesku. Grantmesnilov protivník, miesto aby namieril koncom svojej kopije na odporcovu prilbu alebo štít, odchýlil sa od priameho smeru tak, že polámal zbraň na protivníkovom tele. Pokladalo sa to za potupnejšie, než vyhodiť protivníka zo sedla, čo sa mohlo stať aj náhodou, kým toto dokazovalo nešikovnosť a neskúsenosť v ovládaní zbrane i koňa. Iba piaty rytier obhájil svoju česť: zápasil nerozhodne s johanitom. obaja zlomili kopiju, no nič sa nestalo.

Jasot zástupu, krik hlásateľov a fanfáry trúb ohlasovali úspech víťazov a porážku premožených. Víťazi sa pyšne pobrali do svojich stanov, kým porazení sa pozbierali, ako rýchle len mohli; zahanbení a pokorení odchádzali z ohrady, aby sa so svojimi odporcami pokonali o výkupe zbraní a koňa, lebo podľa zákonov turnaja i zbroj i kôň porazeného patrili víťazovi. Iba piaty z ich skupiny sa neponáhľal, lebo prijímal potlesk obecenstva, a to iste ešte viac zvýšilo pokorenie jeho druhov.

Na zápasište prišla aj druhá aj tretia skupina rytierov; a hoci úspech nebol rovnaký, víťazstvo sa predsa len jasne priklonilo na stranu vyzývajúcich, z ktorých ani jeden nebol vyhodený zo sedla, ani nezasiahol vedľa cieľa, hoci táto nehoda pri každom zápase postihla jedného alebo dokonca dvoch z ich protivníkov. Zdalo sa, že ich stály úspech citeľne ochladil tých, čo túžili s nimi zápasiť. K štvrtému stretnutiu sa prihlásili už iba traja rytieri. Keď netrafili štíty Briana de Bois-Guilbert a Front-de-Boeufa, uspokojili sa tým, že sa dotkli štítu troch ostatných rytierov, ktorí nepreukázali toľko sily a šikovnosti. No ani tento vypočítavý výber nezmenil nič na vojnovom šťastí, vyzývajúci si vydobyli jednoznačný úspech. Jedného odporcu vyhodili zo sedla a druhí dvaja nezasiahli cieľ pri údere, keď mali pevne a mocne vraziť kopiju kolmo do prilby alebo protivníkovho štítu, aby sa zbraň zlomila, keby náraz nestrhol zápasníka na zem.

Po tomto štvrtom stretnutí bola dlhá prestávka; zdalo sa, že nik nechce znova zápasiť. Obecenstvo šomralo, veď Front-de-Boeuf a Malvoisin, ktorí boli tiež medzi vyzývateľmi, boli veľmi neobľúbení pre svoju povahu a ostatní - azda okrem Grantmesnila - nikoho nenadchli; veď to boli samí neznámi a cudzinci.

Všade zavládla teda nespokojnosť, no nik nebol toľme nešťastný ako Cedrik Saský, ktorý v každom víťazstve normanských vyzývateľov videl iba nový úder anglickej cti. Sám nebol tak vychovaný, aby bol dosť šikovný v týchto rytierskych hrách, hoci v narábaní so zbraňami svojich saských predkov neraz sa ukázal udatným a ráznym bojovníkom. Pozeral teda úzkostlivým zrakom na Athelstana, ktorého za mladi vychovávali v rytierskom duchu, ani čo by dúfal, že sa pokúsi vyrvať templárovi a jeho spoločníkom víťazstvo z rúk. Lenže Athelstane, hoci mal srdce smelé a telo silné, bol ľahostajný a bez ctižiadosti k činom, ktoré očakával od neho Cedrik.

"Je to nešťastný deň pre Anglicko, pán môj, vravel Cedrik významne. "Neskúsite aj vy svoje šťastie s kopijou?"

"Až zajtra," odpovedal Athelstane, "v mélée. Dnes to nestojí za to, aby som sa ozbrojil."

Cedrikovi sa na jeho odpovedi nepáčili dve veci: najsamprv normanské slovo mélée (výraz pre hromadný boj), potom akúsi vlažnosť k národnej cti; no tieto slová povedal Athelstane, ku ktorému pociťoval priveľkú úctu, než aby si dovolil kritizovať jeho pohnútky alebo jeho slabosti. Ani nemal kedy odpovedať, lebo im skočil do reči Wamba, vraviac, že "je lepšie, hoci sotva ľahšie, získať prvé miesto medzi sto bojovníkmi, ako byť najlepším medzi dvoma".

Athelstane prijal túto poznámku ako ozajstnú poklonu, no Cedrik lepšie pochopil, čo chcel šašo povedať, a pozrel naň prísnym, hrozivým pohľadom. Veru mal Wamba šťastie, že čas a miesto nedovoľovali jeho pánovi, aby mu citeľnejšie vyjadril svoj hnev.

Zápas sa ešte stále neobnovoval a bolo počuť iba výkriky hlásateľov: "Pre lásku k paniam, lámte kopije! Do boja, smelí rytieri! Krásne oči pozerajú na vaše smelé skutky!"

Hudba vyzývajúcich občas zaznievala fanfárami víťazstva alebo vyzývala do boja a obecenstvo šomralo, že taký slávnostný deň sa pominie bez udalostí; ba aj starí rytieri a šľachtici si tíško zareptali nad úpadkom bojového ducha, spomínali si na víťazstvá svojich mladých rokov a zhodovali sa v tom, že zem už nerodí panie takej veľkej krásy, aké ozdobovali tieto hry za starých čias. Princ Ján začal sa už radiť so svojimi druhmi o prípravách hostiny a o tom, že cenu treba udeliť Brianovi de Bois-Guilbert, ktorý jedinou kopijou vyhodil dvoch rytierov zo sedla a tretieho zo strmeňa.

Odrazu však, keď dozneli dlhé a hrmotné fanfáry saracénskej hudby vyzývajúcich, ozval sa ako odpoveď zvuk jedinej trúby od severnej brány na znamenie výzvy. Pohľady všetkých sa obrátili na tu stranu, aby uvideli nového zápasníka, ktorý sa dal takto ohlásiť a ktorý, len čo otvorili bránku, vstúpil do ohrady. Pokiaľ sa dalo usúdiť podľa postavy, oblečenej od hlavy až po päty do panciera, bol tento dobrodruh asi prostrednej výšky a skôr štíhly ako mohutný. Oceľové brnenie mal bohato zdobené zlatom a štít označený mladým dubom, vyvráteným z koreňa; heslo tvorilo jediné španielske slovo Desdichado, čo znamená Vydedený. Sedel na bujnej čiernej paripe, obchádzal zápasište a milo pozdravoval princa a panie, skláňajúc svoju kopiju. Istotou, s akou ovládal svoju paripu, a akýmsi mladistvým pôvabom, vyžarujúcim z celého správania, si hneď získal všetky srdcia a niektorí z prostého obecenstva vyjadrili mu priazeň krikom: "Dotkni sa štítu Ralfa de Wipont - dotkni sa johanitovho štítu, najhoršie sedí v sedle, s ním pochodíš najlepšie."

Za týchto dobre myslených výkrikov a rád stúpal rytier mierne po ceste, ktorá viedla od zápasišťa k plošine, a na prekvapenie všetkých prítomných zamieril priamo k stanu, čo stál uprostred. A tu udrel ostrím kopije do štítu Briana de Bois-Guilbert tak mocne, až zarinčal. Každý bol ohromený touto smelosťou, no najviac hádam sám obávaný templár, ktorého takto vyzval na život a na smrť a ktorý stál pokojne pred dverami svojho stanu, a vôbec nečakal na takú bezočivú výzvu.

"Vyspovedali ste sa, bratku?" opýtal sa templár; "a boli ste dnes ráno na omši, že tak nerozvážne vystavujete svoj život nebezpečenstvu?"

"Som pripravený na smrť lepšie ako vy," odpovedal Vydedený rytier; pod týmto menom sa dal cudzinec zapísať na listinu účastníkov turnaja.

"Postavte sa teda na zápasište," vravel Brian de Bois-Guilbert, "a pozrite ešte posledný raz na slnko. Dnes v noci budete už spať v raji."

"Ďakujem za láskavosť," odpovedal Vydedený rytier, "a aby som sa vám odmenil, radím, aby ste si vzali čerstvého koňa a nové zbrane, lebo, čestné slovo, budete ich potrebovať."

Po týchto smelých slovách cúval s koňom zo svahu, po ktorom vystúpil na plošinu, a donútil koňa takto ustupovať po celej dĺžke zápasišťa až k severnému koncu, kde zastal a čakal na protivníka. Tento krásny dôkaz jazdeckého umenia vyvolal novú búrku potlesku.

I keď Briana de Bois-Guilbert rozzúrili protivníkove rady, jednako len nimi nepohrdol: išlo priveľmi o jeho česť; nezanedbal najmenšiu výhodu, ktorá by mu zabezpečila víťazstvo nad pyšným nepriateľom. Vzal si preto nového koňa, vyskúšaného, plného sily a ohňa. Keďže sa bál, že drevo kopije, s ktorou už predtým zápasil, mohlo sa nalomiť, vybral si novú a pevnejšiu. Napokon odložil aj štít, lebo bol tiež trošku poškodený, a vzal si z panošových rúk iný. Predchádzajúci štít mal v znaku dvoch jazdcov, sediacich na tom istom koni, čo bolo vždy címerom jeho rehole a vyjadrovalo pôvodnú pokoru a chudobu templárov, vlastnosti, ktoré už dávno zamenili spupnosť a bohatstvo, čo napokon zavinilo aj ich pád. Nový štít Bois-Guilberta mal v znaku letiaceho krkavca, držiaceho v pazúroch lebku, a nápis Gare le Corbeau.

Keď sa obidvaja zápasníci postavili proti sebe na protiľahlých stranách zápasišťa, napätie obecenstva vyvrcholilo. Veru, nik sa neopovážil dúfať, že sa zápas dobre skončí pre Vydedeného rytiera, no svojou odvahou a smelosťou získal si srdcia všetkých.

Len čo sa ozvali hlasy trúb, zápasníci sa vyrútili proti sebe rýchlosťou blesku a s hromovým rachotom sa zrazili uprostred zápasišťa. Ich drevené kopije sa rozbili na íverčeky až po rukoväť. Chvíľu sa zdalo, že sa obidva kone zranili na zadné nohy, no šikovnosťou obidvoch rytierov podarilo sa im udržať sa uzdou a ostrohami v sedle. Chvíľu pozerali na seba očami, ktoré akoby vrhali blesky cez mreže prilby. Potom sa obidvaja obrátili a vrátili na koniec zápasišťa; tam prijali od sluhov nové kopije.

Jasot a krik obecenstva mávajúceho šatkami a vreckovkami, ako aj potlesk zo všetkých strán dokazoval živý záujem, s ktorým sa zástupy prizerali tomuto zápasu, najdokonalejšiemu a najvýznamnejšiemu toho dňa. Len čo sa rytieri opäť postavili na svoje miesta, jasot a potlesk ustúpili hlbokému, mŕtvemu tichu, ani čo by sa obecenstvo neodvážilo dýchať.

Po niekoľkých minútach, ktoré boli povolené, aby si zápasníci a kone oddýchli, princ Ján dal žezlom znamenie trubačom, aby zatrúbili na útok. Po druhý raz sa rozbehli proti sebe protivníci a zrazili sa uprostred zápasišťa s tou istou prudkosťou, šikovnosťou a divosťou ako predtým, nie však s rovnakým zdarom pre obidvoch.

Pri tomto druhom stretnutí templár mieril priamo do prostriedku štítu svojho protivníka a vrazil doň tak dobre a mocne, že sa kopija roztrieštila na íverčeky. Vydedený rytier sa zakolísal v sedle. Tento rytier najprv mieril na Bois-Guilbertov štít, no temer v poslednej chvíli zmenil smer kopije a namieril na prilbicu. Tento cieľ sa oveľa ťažšie zasiahol, no ak sa to podarilo, nárazu sa nedalo odolať. A hľa, udrel presne a priamo do mreží Normanovej prilbice. No templár v tejto nebezpečnej chvíli ukázal, že mu plným právom patrí dobrý chýr: keby sa mu remeň na sedle nebol pretrhol, bol by sa asi udržal na koni. Takto sa sedlo, kôň i jazdec váľali na zemi v oblakoch prachu.

Templár sa okamžite vytiahol zo strmeňov a spod ležiaceho koňa. Šialený hnevom nad takou potupou a jasotom, aký vyvolala u obecenstva, vytasil meč a hrozivo ním zamával. Vydedený rytier zoskočil z koňa a tiež vytiahol meč. No maršali turnaja vohnali medzi nich kone a pripomenuli im, že zákony turnaja nedovoľujú za daných podmienok tento spôsob boja.

"Myslím, že sa ešte stretneme," zakričal templár, vrhajúc na svojho protivníka pohľady plné nenávisti. "A tam nás nik nerozdelí."

"Alt sa tak nestane, nebude to mojou vinou", odpovedal Vydedený rytier. "Som vždy hotový zápasiť s vami, či už pešky alebo na koni, kopijou, sekerou alebo mečom."

Boli by si vari povedali ešte zopár prudkých slov, no maršali skrížili medzi nich svoje kopije a prinútili ich rozísť sa. Vydedený rytier sa vrátil na svoje miesto a Bois-Guilbert do svojho stanu, kde zúfalo presedel celý zvyšok dňa.

Víťaz ani z koňa nezosadol, iba poprosil o pohár vína, zdvihol mreže prilbice a pripil "všetkým verným srdciam anglickým a na záhubu cudzích tyranov". Potom kázal svojmu trubačovi, aby zatrúbil novú výzvu do boja s vyzývateľmi, a hlásateľa požiadal, aby im oznámil, že sa pre budúcnosť vzdáva voľby protivníka a je ochotný zápasiť so všetkými v poradí, aké si sami určia.

Prvý nastúpil do ohrady obrovský Front-de-Boeuf v čiernom pancieri. V znaku mal hlavu čierneho býka v bielom poli - napoly zmazaného po mnohých zápasoch, ktoré podstúpil - a spupné, heslo Cave adsum. Nad týmto zápasníkom Vydedený rytier získal malú, no tiež istú výhodu. Obidvaja rytieri totiž rozbili drevené kopije, no Front-de-Boeufovi sa po zrážke vyšmykla noha zo strmeňa.

Pri treťom zápase s Filipom Malvoisinom mal cudzinec podobné šťastie. Udrel do barónovej prilbice tak, že sa mu na nej popretrhávali remienky a Malvoisin uchránený pred pádom iba tým, že mu uletela prilbica, bol vyhlásený za premoženého tak isto ako jeho druhovia.

V štvrtom zápase s Grantmesnilom preukázal Vydedený rytier práve toľko zdvorilosti, koľko odvahy a smelosti preukázal doteraz. Grantmesnilov kôň, ešte mladý a divý, pri rozbehu sa splašil a vzpínal, takže znemožnil rytierovi presne mieriť. Neznámy rytier však nevyužil výhodu, ktorá sa mu takto naskytla. Zdvihol kopiju do výšky a bez dotyku prešiel popri svojom protivníkovi. Potom obrátil svojho koňa a vrátil sa na miesto na konci zápasišťa. Jeho hlásateľ ponúkol Grantmesnilovi nový zápas. Ten však odmietol a sám sa vyhlásil za premoženého protivníkovou obratnosťou, ako aj jeho zdvorilosťou.

Ralf de Wipont zavŕšil rad cudzincových víťazstiev; bol zrazený na zem takou silou, že sa mu nosom aj ústami pustila krv; vyniesli ho z ohrady omdletého.

Jasot tisícov pozdravil jednohlasný súd princa a usporiadateľov, ktorí vyhlásili Vydedeného rytiera za víťaza prvého dňa.

Ktorá tu z pani sa jej vyrovná?

I postavou i krásou vývodí

sťa suverénna, mocná kráľovná!

A nielen krásou sa tak trblieta:

i najkrajšie je ona odetá.

Korunka zlatá blýska sa jej z čela;

tak prostá je, a predsa skvie sa celá!

Halúzka z vŕby, ktorú v dlani hladí,

je symbolom jej zvrchovanej vlády.

Kvet a list

Viliam de Wyvil a Štefan de Martival, maršali turnaja, prví blahoželali víťazovi a poprosili ho, aby im dovolil sňať mu prilbu alebo aspoň zdvihnúť mreže prv, než ho dovedú k princovi Jánovi, z ktorého rúk prijme odmenu prvého dňa turnaja. Vydedený rytier však s rytierskou zdvorilosťou odmietol ich prosbu. Vyhlásil, že v tejto chvíli nemôže ešte ukázať svoju tvár, z príčin, ktoré vysvetlil hlásateľom pred svojím vstupom na zápasište. S touto odpoveďou sa obidvaja maršali uspokojili. Medzi mnohými a čudnými sľubmi, ktoré si rytieri tých čias ukladali, bol dosť častý sľub, že rytier ostane neznámy po určitý čas, alebo kým nevykoná nejaký mimoriadne odvážny skutok. Preto ani nepátrali po tajnosti Vydedeného rytiera, no ohlásili princovi Jánovi, že víťaz chce ostať nepoznaný, a prosili ho o dovolenie priviesť rytiera pred jeho milosť, aby mu udelil a prisúdil odmenu za statočnosť.

Jánovu zvedavosť nemálo dráždilo tajomstvo, ktorým bol obklopený cudzinec. Bol namrzený aj pre výsledok turnaja, lebo vyzývatelia, ktorým bol naklonený, jedného po druhom jediný rytier porazil. Preto odpovedal maršalom pyšne: "Prisahám na jasnú tvár Panny Márie, Vydedený rytier stratil asi nielen svoj majetok, ale aj zdvorilosť, že sa pred nami chce zjaviť so zahalenou tvárou. Čo myslíte, páni," povedal a obrátil sa k svojej družine, "kto to môže byť, že sa tak pyšne správa?"

"To by som veru neuhádol," odpovedal de Bracy, "no nikdy by som neuveril, že medzi štyrmi moriami, čo obkolesujú Anglicko, možno nájsť rytiera, ktorý za jediný deň premôže päť rytierov. Nikdy nezabudnem, akou silou zrazil Wiponta. Úbohý johanita! Vyletel zo sedla ako kameň z praku."

"Len sa toľko nepýšte," ozval sa daktorý z prítomných johanitov, "ani vášmu templárovi sa nevodilo lepšie, veď sme videli vášho statočného kopijníka Bois-Guilberta, ako sa tri razy prevalil a zakaždým nabral za plnú hrsť piesku."

Do Bracy, oddaný priateľ templárov, už-už chcel odpovedať, no princ Ján mu v tom zabránil: "Ticho, páni, načo sa zbytočne vadiť?

"Víťaz čaká," hlásil Wyvil, "na láskavé prijatie vašej výsosti."

"Želáme si," vravel princ, "aby počkal ešte chvíľku, kým nezistíme, či tu je niekto, kto by aspoň uhádol jeho meno a rod. Aj keby čakal do noci, dosť sa namáhal. Preto tak skoro nevychladne."

"Vaša výsosť sa previní proti povinnej úcte k víťazovi," ozval sa Waldemar Fitzurse, "ak ho nechá čakať, kým sa od nás nedozvie, Čo sami nevieme. Ja nemám ani poňatia o tom, iba ak by to bol daktorý zo smelých rytierov, čo sprevádzali kráľa Richarda do Palestíny a ktorí sa teraz po jednom vracajú domov zo Svätej zeme."

"Nemohol by to byť gróf Salisbury?" vravel de Bracy. "Ten má takú istú postavu."

"Skôr by to mohol byť Tomáš de Multon, rytier z Gilslandu," vravel Fitzurse, "Salisbury je kostnatejší." V družine sa ozval šepot; nik nevedel, skadiaľ vyšiel: "Možno je to sám kráľ Richard Levie Srdce."

"Bože, chráň a zavaruj!" zvolal princ Ján a mimovoľne sa obrátil na smrť bledý a roztrasený, ani čo by vedľa neho udrel hrom. "Waldemar! De Bracy! Udatní rytieri a šľachtici, nezabúdajte na svoje sľuby a stojte verne pri mne!"

"Ach, také veľké nebezpečenstvo nám nehrozí," tíšil ho Waldemar Fitzurse. "Či tak málo poznáte obrovskú postavu syna svojho otca, aby ste uverili, že sa vmestí do tohto panciera? De Wyvil a Martival, najlepšiu službu preukážete princovi, ak víťaza hneď privediete pred trón, aby sa vyvrátil omyl, ktorý mu z tváre vyhnal všetku krv. Pozrite naňho lepšie, výsosť," pokračoval, "a uvidíte, že mu chýbajú aspoň tri palce do Richardovej výšky a dvakrát toľko do šírky pliec. Veď kôň, na ktorom sedí, by ťažkého Richarda neuniesol ani pri jednom zápase."

Ešte neskončil a už maršali privádzali Vydedeného rytiera až k dreveným schodíkom, ktoré viedli zo zápasišťa k trónu princa Jána. Bol naozaj znepokojený myšlienkou, že brat, ktorému toľko krivdil, hoci mu bol veľmi zaviazaný, by sa bol neočakávane vrátil do svojho kráľovstva. A hoci ho Fitzurse upozornil na rozdiely v postave, nemohol sa striasť tohto podozrenia. Iba stiesnene vyriekol niekoľko pochvalných slov na víťazovu udatnosť, potom rozkázal, aby mu odovzdali odmenu prvého dňa, vojnovú paripu, a trasúc sa strachom, čakal, že sa cez mreže prilbice ozve hlboký a hrozný hlas Richarda Levie Srdce.

No Vydedený rytier neodpovedal ani jediným slovom na princove pochvalné slová, iba sa mu na znak úcty a vďaky hlboko uklonil.

Dvaja bohato oblečení sluhovia priviedli do ohrady paripu v najskvelejšom vojnovom postroji, ktorý však podľa mienky znalcov bol iba skromným doplnkom vlastnej ceny tohto ušľachtilého zvieraťa. Vydedený rytier položil ruku na sedlo a vyšvihol sa na koňa tak, že pritom ani nepoužil strmeňov; potom, vysoko mávajúc kopijou, dvakrát obišiel zápasište, pričom predviedol krok i všetky iné prednosti koňa s obratnosťou dokonalého jazdca.

V každom inom prípade by sa toto počínanie bolo videlo márnivým vystatovaním sa, no tu bolo jasné, že rytier chce ukázať prednosti daru, ktorým ho práve poctili, a za to ho odmenili všetci prítomní potleskom a pochvalou.

Medzitým horlivý opát jorvaulský pošeptal princovi Jánovi, že víťaz musí teraz popri svojej šikovnosti ukázať aj dobrý vkus a z krásavíc, ktoré ozdobujú tribúnu, vyvoliť tú, ktorá na druhý doň zasadne na trón kráľovnej krásy a lásky a udelí cenu druhého dňa turnaja. Preto, keď rytier po druhý raz obchádzal ohradu a šiel okolo princa, zakýval mu žezlom. Rytier sa obrátil k trónu, sklonil kopiju tak, že sa jej hrot skoro dotýkal zeme, a odrazu zastal nehybne, čakajúc na Jánove rozkazy; každý obdivoval istotu, s akou vedel koňa v najrýchlejšom behu zastaviť a premeniť na jazdeckú sochu.

"Pán Vydedený rytier, keď už je to jediné meno, ktorým vás môžem osloviť," oslovil ho princ Ján, "teraz bude vašou povinnosťou, práve tak ako výsadou, vyvoliť z prítomných krásnu paniu, ktorá ako kráľovná krásy a lásky bude zajtra predsedať slávnosti. Ak by ste, veď ste v našej krajine cudzincom, potrebovali pri tejto voľbe radu a pomoc, môžeme vám povedať toľko, že Alicia, dcéra nášho smelého rytiera Waldemara Fitzursa, je na našom dvore oddávna uznávaná za najkrajšiu a najvznešenejšiu. No je vaším neodškriepiteľným právom prideliť korunu, komu sa vám páči, a pani, ktorá ju dostane z vašich rúk, bude podľa práva a spravodlivosti zvolená za kráľovnú zajtrajšieho dňa. Zdvihnite len kopiju!"

Rytier poslúchol a princ Ján vložil mu na hrot kopije korunku zo zeleného atlasu, obrúbenú zlatým krúžkom. Na jej hornom ozdobnom kraji striedali sa šípy a srdcia ako listy jahodníka s bobuľami na vojvodskej korune.

Ján mal niekoľko dôvodov, aby takto nápadne navrhol dcéru Waldemara Fitzursa, no všetky pochádzali z mysle, v ktorej sa obdivuhodne miešala bezstarostnosť a namyslenosť s nízkou lesťou a prefíkanosťou. Chcel z pamäti rytierov, ktorí ho obklopovali, vyhnať spomienku na nemiestny žart, týkajúci sa Rebeky, a chcel si nakloniť Waldemara, Aliciinho otca, ktorého sa v hĺbke srdca bál a ktorý toho dňa ukázal už niekoľko ráz, že s ním nie je spokojný. A bol by sa rád vlichotil aj do priazne tejto krásavice. Ján bol totiž práve taký ctižiadostivý ako roztopašný sveták. Okrem týchto dôvodov myslel aj na to, aby na Vydedeného rytiera, ku ktorému už teraz pociťoval živý odpor, nahuckal nebezpečného nepriateľa v osobe Waldemara Fitzursa; rátal s tým, že by ťažko zniesol urážku, keby si víťaz vyvolil - čo bolo pravdepodobné - inú kráľovnú.

A tak sa aj stalo. Vydedený rytier prešiel popri tribúne, na ktorej sedela lady Alicia, súc si pyšne vedomá svojej oslnivej krásy; teraz už necválal, ale šiel pomaly okolo ohrady a využíval, ako sa zdalo, svoje právo podrobiť trpezlivej skúške pekné líčka, ktoré ozdobovali tento skvelý kruh.

Zaujímavé bolo pozorovať, ako rôzne sa správali krásavice na tejto prehliadke. Niektoré sa červenali, iné pozerali pred seba a robili sa, že vôbec nevedia, o čo vlastne ide, iné sa tvárili pyšne a dôstojne. Daktoré sa hanbili, či sa vari len tak pretvarovali, a cúvali, iné chceli ukryť úsmev a dve či tri vybuchli v hlasný smiech. Ba boli aj také, čo spustili závoje; no ako je to napísané vo Wardourovom rukopise, boli to tie, ktorých krása bola už prezretá, a keďže už desať rokov márne vystavovali svoju krásu pri takýchto príležitostiach, zdanlivo ochotne ustúpili so svojimi nárokmi, aby ponechali voľné pole mladšej kráse.

Napokon zastal rytier pred tribúnou, kde sedela lady Rowena, a tak do krajnosti vybičoval zvedavosť obecenstva.

Treba si priznať, že keby na voľbu Vydedeného rytiera vplýval záujem vyvolaný jeho úspechom, časť zápasišťa, pred ktorou práve zastal, by plne zasluhovala jeho pozornosť. Cedrik Saský bol natešený templárovou porážkou a ešte viac nezdarom svojich zlých susedov Front-de-Boeufa a Malvoisina. Vyklonil sa nad okraj tribúny a pozoroval víťaza po celý čas boja nielen očami, ale aj srdcom a celou dušou. Aj lady Rowena s veľkým záujmom sledovala udalosti dňa, hoci svoj záujem nedávala tak zjavne najavo. Ba zdalo sa, že aj nehybný Athelstane sa striasol svojej zvyčajnej ľahostajnosti, lebo si pýtal pohár muškátového vína a pripil na zdravie Vydedeného rytiera.

O rytierov osud prejavovala záujem aj iná skupina. Sedela práve pod tribúnou, ktorú obsadili Sasi.

"Pre otca Abraháma," vravel Izák z Yorku pri prvej zrážke medzi templárom a Vydedeným rytierom, "ako divo jazdí ten pohan! Ach, a ten krásny kôň! Priviezli ho až z Berberska - a on ho nešetrí o nič viac ako mláďa divého osla - ani ten krásny pancier, za ktorý Jozef Pareira, milánsky zbrojár, pýtal toľko zechínov. Veď zarobil na ňom sedemdesiat percent. A nedbá oň, ani čo by ho bol našiel dakde na hradskej."

"Ale otecko, keď riskuje život v takom strašnom boji," vravela Rebeka, "ako môžeme od neho žiadať, aby šetril koňa a pancier?"

"Dieťa," rozhorčoval sa Izák, "nevieš, čo hovoríš. Hlava a údy patria jemu, no kôň a pancier - pre svätého Jakuba, skoro som to chcel povedať! - Ale je to dobrý mladík. Pozri, Rebeka, pozri už sa zrazí s tým Filištínom - modli sa, dieťa, pomodli sa za bezpečnosť tohto dobrého junáka - i jeho rýchleho koňa i drahocenný pancier. - Bože mojich otcov!" vykríkol odrazu. "Zvíťazil a neobratný Filištín padol pod nárazom kopije práve tak ako Og, kráľ Bazanov, a Sihon, kráľ Amoritov, pod mečmi našich otcov! Iste mu poberie korisť, čo mu patrí, zlato a striebro, kone, mosadzný a oceľový zbroj."

Taký istý nepokoj prejavoval ctihodný žid pri každom ďalšom boji, pravda, nikdy nezabudol odhadnúť narýchlo, tak od oka, cenu koňa a panciera, ktoré pri každom novom víťazstve pripadli rytierovi. Vidíme teda, aký veľký bol záujem o úspech Vydedeného rytiera v tej časti ohrady, kde práve zastal.

Azda z nerozhodnosti alebo možno z iných príčin dňa na chvíľku zastal nehybne, zatiaľ čo celé onemené zhromaždenie naň zvedavo upieralo zrak. Napokon pomaly a pôvabne sklonil hrot kopije a zložil korunu k nohám prekvapenej krásnej Roweny. Hneď na to zahlaholili trúby a hlásatelia vyhlásili lady Rowenu za kráľovnú krásy a lásky na zajtrajší deň a pohrozili, že náležíte bude potrestaný každý, kto by sa nepodrobil jej vláde. A na ich výzvu: "Buďte štedrí!" odpovedal Cedrik, omámený šťastím, bohatým darom, ku ktorému sa pripojil Athelstane, hoci pomalšie, no tak isto štedro. Normanské panie si veru tu i tam zašomrali; veď sa nestávalo, aby sa saské krásavice uprednostňovali, práve tak ako normanskí rytieri sa nedávali poraziť v rytierskych hrách, ktoré v tejto krajine sami zaviedli. No ich prejavy neľúbosti zanikli vo všeobecnom jasote: "Nech žije lady Rowena, vyvolená a zákonná kráľovná krásy a lásky!" A z nižších vrstiev mnohí dodávali k tomu: "Nech žije saská princezná! Nech žije rod nesmrteľného Alfréda!"

Hoci tieto prejavy boli princovi Jánovi a jeho družine nepríjemné, Ján vedel, že víťazovu voľbu musí potvrdiť, preto zišiel z trónu a pýtal si koňa. Sadol si na svoju paripu a v sprievode svojej družiny vcválal zasa do ohrady. Pod tribúnou lady Alicie zastal na chvíľu, povedal jej niekoľko poklôn a tým, ktorí ho sprevádzali, poznamenal: "Pre dobré nebo, páni moji! Tento rytier v boji dokázal, že má údy a svaly z ocele, ale jeho voľba práve tak jasne dokázala, že nemá naj bystrejší zrak."

Jánovým nešťastím teraz, ako aj v celom živote bolo, že nerozumel tým, ktorých si chcel nakloniť. Waldemara Fitzursa skôr urazilo, ako potešilo, že princ tak verejne prezradil, že dakto neuznal krásu jeho dcéry.

"Najcennejším a naj neodškriepiteľnejším rytierskym právom je," vravel, "že si každý môže zvoliť paniu svojho srdca slobodnou voľbou. Moja dcéra netúži po poctách hocikoho, veď jej povaha i stav jej zaručujú, že vo svojom prostredí dosiahne to, čo jej patrí."

Princ Ján na to neodpovedal, no akoby chcel vybiť svoju nevôľu, bodol koňa ostrohami a šepkom ho hnal k miestu, kde sedela lady Rowena. Koruna jej ešte ležala pri nohách.

"Prijmite, krásna pani," vravel jej, "symbol svojej zvrchovanosti. Nik vám k nej neblahoželá úprimnejšie ako my, Ján z Anjou. Ak sa vám bude páčiť poctiť nás dnes večer - spolu s vaším vznešeným otcom a priateľmi - na našej hostine v zámku v Ashby, bude nám príjemné poznať sa lepšie s kráľovnou, ktorej zajtra zasvätíme svoje služby."

Rowena mlčala a Cedrik odpovedal namiesto nej po sasky.

"Lady Rowena nevie po francúzsky, a preto by nevedela odpovedať na vaše zdvorilé slová, ani sa zúčastniť na vašej slávnosti. Ja aj vznešený Athelstane z Coningsburghu hovoríme iba rečou svojich otcov a zachovávame ich obyčaje. Preto s vďakou odmietame láskavé pozvanie vašej výsosti na hostinu. Pravda, zajtra lady Rowena sa ujme hodnosti, ktorú dostala slobodnou voľbou víťazného rytiera a ktorú celé obecenstvo so súhlasom prijalo."

Pri týchto slovách zdvihol korunu a vložil ju na hlavu Roweny na znamenie toho, že prijíma dočasnú hodnosť, ktorú jej udelili.

"Čo to vraví?" pýtal sa princ Ján, robiac sa, akoby bol nerozumel po sasky, hoci túto reč dokonale ovládal. Pretlmočili mu teda zmysel Cedrikových slov do francúzštiny. "Dobre," vravel, "zajtra Hitmi uvedieme túto nemú kráľovnú na jej čestné miesto. A vy, pán rytier," vravel, obrátil sa k rytierovi, čo stál dosial neďaleko nich, "akiste poctíte našu hostinu svojou prítomnosťou."

Rytier, ktorý prehovoril teraz po prvý raz, tichým a rýchlym hlasom sa vyhovoril na únavu a na to, že sa musí pripraviť na zajtrajší zápas.

"Aj tak dobre," povedal pyšne princ Ján. "Hoci nie sme navyknutí na podobné odmietnutie, pousilujeme sa pobaviť sami, keď nás ani šťastný víťaz v boji ani kráľovná, ktorú vyvolil, nepoctia svojou prítomnosťou."

Po týchto slovách obrátil koňa, aby so svojou skvelou družinou opustil ohradu. Bolo to súčasne i pre obecenstvo znamenie k rozchodu.

Urazenú pýchu, hlavne u ľudí, čo sú si vedomí svojej nemohúcnosti, sprevádza pomstivosť. Keď Ján podišiel o dva či tri kroky, poobzeral sa zachmúrene okolo seba a zazrel lukostrelca, ktorý ráno vzbudil jeho nevôľu; rozkázal ozbrojencom, čo stáli nablízku: "Ak je vám život milý, starajte sa, aby vám tento chlap neušiel."

Lukostrelec zniesol princov nahnevaný pohľad s tou istou chladnokrvnosťou, ktorou sa vyznačovalo i jeho predošlé správanie, a odpovedal s úsmevom: "Nechystal som sa odísť z Ashby skôr ako pozajtra. Musím predsa vidieť, ako vedia napínať luk Staffordčania a Leicestershirčania - veď lesy needwoodske a charnwoodske sú iste dobrou školou lukostrelcov."

"A ja zasa," obrátil sa Ján v nepriamej odpovedi k svojej družine, "veľmi rád. by som uvidel, ako vie napnúť svoj vlastný luk, a beda mu, ak zručnosť nevyváži jeho bezočivosť."

"Je už ozaj načase," vravel de Bracy, "aby nehanebnosť týchto sedliakov príkladne potlačili."

Waldemarovi Fitzursovi sa nezdalo, že jeho pán volí práve najlepšiu cestu, aby si získal lásku ľudu; preto iba pokrčil plecami a čušal. Zatiaľ princ Ján vyšiel z ohrady a obecenstvo sa rozišlo.

Diváci sa rozchádzali po rovine v nerovnakých skupinách a rozličnými smermi, podľa toho, z ktorých končín prišli. Najväčší prúd smeroval k Ashby, kde bolo veľa urodzených hostí ubytovaných na zámku, ostatní v samom meste. Medzi týmito bolo veľa rytierov, ktorí sa na turnaji už zúčastnili alebo ešte len chceli sa zúčastniť na druhý deň. Cestou do mesta zhovárali sa o udalostiach dňa, pozdravovaní po ceste jasotom obecenstva. Aj princa Jána ľud nadšene pozdravoval, hoci to patrilo skôr jeho nádhernému zovňajšku i jeho sprievodu, ako vlastnej popularite.

Jasot, ktorý sprevádzal všade víťaza, bol úprimnejší a jednomyseľnejší, a pravda, aj zaslúženejší. Aby sa vyhol všeobecnej pozornosti, uchýlil sa do stanu na konci zápasišťa, ktorý mu maršali turnaja zdvorilo ponúkli. Až keď ta vošiel, rozišli sa aj tí, čo boli dosiaľ na zápasišti a najrozličnejšími spôsobmi sa dohadovali o jeho osobe.

Huk a ruch, bez ktorého si nemožno predstaviť také veľké zhromaždenie ľudí na jednom mieste, rozrušených tým istým divadlom, ustúpil vzdialenému šumu hlasov rozličných skupín, vzďaľujúcich sa všetkými smermi; napokon i to utíchlo v diaľke. Potom bolo počuť už iba hlasy sluhov, ktorí odpratávali z tribún vankúše a pokrovce, aby ich na noc odložili na bezpečné miesta: vadili sa o nedopité vína a zvyšky jedál, ktoré na turnaji podávali.

Bokom za ohradou zápasišťa bolo niekoľko kováčskych dielní; začali teraz do súmraku žiariť a osvetľovať zbrojárov, ktorí sa hotovili cez noc opraviť alebo vymeniť rytierom zbroj.

Okolo zápasišťa boli rozostavené silné stráže ozbrojencov. Vymieňali sa vždy po dvoch hodinách a strážili až do rána.

Ako ten havran čierny, zlovestný, s posolstvom smrti k chorým letiaci hlbokou nocou, pošmúrnou a mĺkvou, keď z krídel striasa nákazu a skazu, tak Barabas sa zmieta zgniavený a na kresťanov svoje kliatby metá.

Marlow: Maltský žid

Len čo Vydedený rytier vstúpil do stanu, pážatá a panoši mu hneď ponúkli svoje služby a hotovili sa sňať mu pancier, podať iné šaty a pripraviť osviežujúci kúpeľ. Túto prílišnú horlivosť zvyšovala akiste aj zvedavosť, lebo každý horel túžbou dozvedieť sa viac o rytierovi, ktorý získal toľko vavrínov a odmietol aj na želanie princa Jána zdvihnúť mreže prilbice a povedať svoje meno. No ich úslužnú zvedavosť veru neuspokojil. Vydedený rytier odmietol akúkoľvek pomoc okrem služieb svojho panoša či skôr zbrojnoša - chlapa neogabaného, zahaleného do tmavého vlneného plášťa. Hlavu i tvár mal napoly zakrytú v normanskej čiernej kožušinovej čiapke. Zdalo sa, že chce tak isto ako aj jeho pán ostať neznámy celému okoliu. Až keď všetci cudzí služobníci odišli zo stanu, zobliekol zo svojho pána naj nepohodlnejšie časti panciera a predložil mu jedlo a víno, ktoré mu po takom ťažkom dni iste boli vítané.

Len čo sa rytier napochytro najedol, oznámil mu sluha, že vonku stojí päť chlapov, každý mu privádza za uzdu koňa v plnom zbroji a chce s ním hovoriť. Len čo Vydedený rytier odložil pancier, obliekol si dlhý plášť, aký nosievali v tých časoch ľudia jeho stavu, s kapucňou, ktorá - keď majiteľ chcel - skrývala tvár práve tak dobre ako mreže prilbice. Ale súmrak rýchlo klesal, takže bolo zbytočné maskovať sa - pravda, ak nechcel skryť tvár pred osobami, ktoré by ju dobre poznali.

Vydedený rytier vyšiel teda odvážne pred stan, kde ho čakali pážatá vyzývajúcich rytierov; ľahko ich poznal podľa červenohnedých a čiernych šiat. Každý panoš viedol koňa svojho pána, naloženého zbraňou a pancierom, v ktorom ten deň bojoval.

"Ako kážu rytierske zákony," vravel ten, čo stál na čele, "ja Baldwin de Oyley, panoš slávneho rytiera Briana de Bois Guilbert, ponúkam vám, ktorý sa teraz nazývate Vydedený rytier, koňa i zbroj, ktoré menovaný Brian de Bois-Guilbert použil v dnešnom turnaji, ponechávajúc vašej veľkodušnosti, aby ste si ich alebo ponechali, alebo určili výkupné, aké sami uznáte - lebo taký je zákon boja."

Ostatní panoši opakovali tieto slová skoro doslovne a čakali na rytierovo rozhodnutie.

"Pre vás štyroch, páni," odpovedal rytier a obrátil sa k tým, čo hovorili naostatok, "ako i pre vašich čestných a statočných pánov mám spoločnú odpoveď: úctivý pozdrav a povedzte im, že nepokladám za správne pozbaviť ich koňa a zbroja, lebo sotva by slúžili udatnejším rytierom, ako sú oni. Rád by som týmto zakončil svoj odkaz statočným rytierom. A keďže som skutočne iba vydedencom, bol by som veľmi zaviazaný vašim pánom, keby boli ochotní vykúpiť i koňa i zbroj, lebo to, čo práve používam, veru ťažko by som nazval svojím."

"Sme splnomocnení," odpovedal panoš, "ponúknuť vám po sto zechínov výkupného za koňa i pancier."

"Dobre," prikývol Vydedený rytier, "keďže peniaze potrebujem, prijímam polovicu tejto sumy. Zo zvyšku rozdeľte, páni panoši, polovicu medzi seba a druhú polovicu medzi hlásateľov, minstrelov a služobníkov."

Panoši s obnaženou hlavou a hlbokými poklonami vyjadrovali mu úprimnú vďaku za láskavosť a šľachetnosť, prejavenú takou nezvyčajnou mierou. Vydedený rytier obrátil sa potom k Baldwinovi, panošovi Briana de Bois-Guilbert. "Od vášho pána neprijmem výkupné, ani zbrane. Povedzte mu mojím menom, že náš zápas sa ešte neskončil a ani neskončí, kým ho nevybojujeme mečom a kopijou, pešky a na koni. Na tento boj o život a smrť ma vyzval sám a ja na túto výzvu nezabudnem. Povedzte mu aj to, že s ním nebudem rokovať ako s jeho druhmi, s ktorými rád budem zápasiť priateľsky, ale že v ňom vždy budem vidieť svojho smrteľného ne- priateľa."

"Môj pán," odpovedal Baldwin, "vie splácať pohŕdanie pohŕdaním, úder úderom, zdvorilosť zdvorilosťou. Keďže odmietate prijať akúkoľvek časť výkupného, ktorú ste určili za zbroj ostatných rytierov, nútite ma, aby som vám tu nechal jeho pancier, aj jeho koňa, lebo som si istý, že už nikdy nebude chcieť sedieť na tomto koni, ani obliecť tento pancier."

"Dobre ste hovorili, statočný panoš," vravel Vydedený rytier. "Dobre a smelo, ako sa patrí na toho, kto odpovedá za neprítomného pána. Ale koňa a zbroj tu nenechajte. Odveďte ich svojmu pánovi, alebo, ak by nimi pohrdol, ponechajte si ich, milý priateľu, pre svoju radosť. Pokiaľ patria mne, zo srdca rád vám ich darujem."

Baldwin sa hlboko uklonil a Vydedený sa vrátil do stanu.

"Až dosiaľ, Gurth," riekol svojmu sluhovi, "som slávu anglického rytierstva nijako nepoškvrnil."

"A ja," odpovedal Gurth, "na saského pastiera som hádam zle nehral úlohu normanského zbrojnoša."

"Veruže nie," odpovedal Vydedený rytier, "hoci som sa bál, že sa prezradíš nejakou neogabanosťou."

"Ale kdeže," vravel Gurth, "nebojím sa, že by ma dakto poznal okrem priateľa Wambu, o ktorom som nikdy nevedel, či je viac blázon, či huncút. Ale keď môj starý pán išiel okolo mňa a nazdával sa, že Gurth je v tom čase so svojimi bravmi veľa míľ odtiaľ v rotherwoodských húštinách a barinách, veru nechýbalo veľa a bol by som sa hlasno rozosmial. Lenže, ak ma poznajú ..."

"Čuš," prerušil ho Vydedený rytier, "vieš, čo som ti sľúbil."

"Napokon, čo na tom záleží. Zo strachu o svoju kožu neopustím nikdy dobrého priateľa. Mám tvrdú kožu, ktorá znesie nôž alebo bič práve tak ako koža hociktorého brava z môjho stáda."

"Neboj sa, za nebezpečenstvo, ktorému sa vystavuješ z lásky ku mne, dobre sa ti odmením, Gurth," vravel rytier. "Tu máš zatiaľ desať zlatých."

"Teraz som veru bohatší," poznamenal Gurth, ukladajúc peniaze do vrecka, "než bol kedy pastier alebo nevoľník."

"Odnesieš tento mešec zlata do Ashby," pokračoval jeho pán, "vyhľadáš tam Izáka z Yorku a povieš mu, aby si vzal peniaze za koňa a pancier, ku ktorým mi jeho úver dopomohol."

"Nie, pre svätého Dunstana," odpovedal Gurth, "to veru neurobím!"

"Akože, ty naničhodník, či nechceš poslúchnuť moje rozkazy?"

"Chcem, kým sú čestné, rozumné a kresťanské," odpovedal Gurth, "no toto nie je taký rozkaz. Pripustiť, aby si žid vzal sám peňazí, koľko chce, bolo by nečestné, lebo by znamenalo oklamať pána, i nerozumné, lebo by to urobil iba blázon, a nekresťanské, lebo tým by bol olúpený veriaci, aby sa obohatil neveriaci."

"Vyrovnaj sa s ním, ako sa patrí, ty tvrdohlavec," naliehal Vydedený rytier.

"Nuž pokúsim sa," sľúbil Gurth, vložil miešok pod plášť a vyšiel zo stanu. "Bolo by smutné," mrmlal si, "keby nespustil polovičku z toho, čo bude pýtať." A odišiel, zanechávajúc rytiera zmäteným myšlienkam, ktoré z mnohých príčin boli veľmi bolestné a vzrušujúce. Netreba ich však ešte vyzradiť.

Ale teraz prenesieme javisko deja do Ashby alebo skôr do vidieckeho domu bohatého žida na okraji mesta, u ktorého sa ubytovali Izák, jeho dcéra a služobníctvo. Židia totiž, ako je známe, sú veľmi milosrdní a pohostinní ku svojim ľuďom, tak isto, ako sú neochotní a skúpi k tým, ktorých volajú pohanmi a ktorí si za svoje správanie dakedy ani nezasluhujú väčšej pohostinnosti.

V izbe, síce malej, ale bohato vyzdobenej podľa orientálneho vkusu, sedela Rebeka na hŕbe vyšívaných podušiek, porozkladaných na nízkom výstupku okolo stien izby a používaných miesto stolčekov a stoličiek ako španielske divány. S úzkostlivou a detskou oddanosťou sledovala každý otcov pohyb, keď sa so skľúčenou tvárou prechádzal nepokojne po izbe z kúta do kúta, chvíľami zalomil rukami, chvíľami obrátil oči k povale ako človek, ktorého srdce tiesni veľký zármutok. "Ó Jakub, ó všetkých dvanásť otcov nášho kmeňa," zvolal, "taká pohroma na človeka, ktorý navlas plní Mojžišov zákon! Dať si vyrvať odrazu päťdesiat zechínov a ešte k tomu pazúrmi tyrana!"

"Ale, otecko," vravela Rebeka, "veď sa zdalo, že zlato dávate princovi dobrovoľne."

"Dobrovoľne? Všetky rany egyptské na jeho hlavu! Vravíš - dobrovoľne? Áno, práve tak dobrovoľne, ako som v Lyonskom zálive nahádzal cez palubu tovar do mora, aby som uľahčil lodi zmietanej búrkou - ako som rozostieral svoje najkrajšie hodváby na spenených vlnách, ako som syčiacu vodu navoňal myrhou a aloou a obohatil morské hlbiny zlatými a striebornými klenotmi. Či to neboli chvíle hrozných múk, hoci túto obeť prinášali moje vlastné ruky?"

"Ale veď to bola obeť, ktorú si pre našu záchranu vyžiadalo samo nebo!" odpovedala Rebeka. "A boh našich otcov požehnal odvtedy vaše zásoby a vaše zisky ..."

"Veď hej," odpovedal Izák. "Ale keď mi tyran siahne na peniaze ako dnes a ešte ma núti usmievať sa, keď ma o ne oberá! Ach, dcéra moja, najhoršie zlo, ktoré je údelom nášho vydedeného a bludného pokolenia, je, že vtedy, keď nás urážajú a okrádajú, všetci sa nám smejú a my sme nútení ukrývať bolesť nad príkorím a usmievať sa krotko, zatiaľ čo by sme sa mali odvážne pomstiť."

"Neoddávajte sa takým myšlienkam, otecko," vravela Rebeka. "Či nie sme na druhej strane zasa vo výhode? Hoci sú títo pohania diví a ukrutní, predsa do istej miery závisia od roztratených detí Siona, ktorými pohŕdajú a ktoré prenasledujú. Nebyť nášho bohatstva, nemohli by zaplatiť ani vojenské výpravy ani mierové slávnosti. A zlato, ktoré im požičiavame, vracia sa rozmnožené do našich pokladníc. Sme ako tráva, ktorá rastie tým bujnejšie, čím viac po nej chodia. Ba ani dnešnej krásnej slávnosti by nebolo, keby nebolo pomoci opovrhovaného žida, ktorý zadovážil peniaze."

"Beda, dcéra moja, dotkla si sa inej boľavej rany. Tá krásna paripa, utešený pancier, veď to bol celý podiel môjho zisku z obchodu, ktorý som uzavrel s Kirdžatom Džairamom z Leicestera. Taká ukrutná strata! Straty, čo pohltili zisk celého týždňa, veru celého obdobia medzi dvoma šábesmi - ale azda sa všetko skončí lepšie, než sa nazdávam. Bol to naozaj poriadny mladík!"

"Hádam len nebudete ľutovať, že ste odmenili dobrý skutok, ktorý vám preukázal cudzí rytier?"

"Dúfam, dcéra moja," vravel Izák, "ako verím vo vzkriesenie Siona, no mohol by som práve tak dúfať, že uvidím na vlastné oči múry a veže nového chrámu, ako že uvidím kresťana, ktorý - hoci by to bol najlepší kresťan - by vyplatil dlh židovi, keď ho k tomu nedonúti strach pred sudcom a väzením."

Po týchto slovách sa zasa roztrpčené prechádzal po izbe. Rebeka spozorovala, že sa ho márne pokúša potešiť, ba že v ňom iba prebúdza nový žiaľ a múdro sa vzdala svojho neplodného úsilia.

Už sa zmrákalo, keď do izby vstúpil židovský služobník a postavil na stôl dva strieborné kahance, naplnené voňavým olejom, kým iný sluha rozložil na malom ebenovom stolčeku, vykladanom striebrom, najznamenitejšie vína a najjemnejšie lakôtky, lebo židia si radi doma pochutnávali na dobrotách, hoci aj drahých. Sluha súčasne oznámil Izákovi, že akýsi nazarén (tak volali kresťanov, keď boli sami) chce s ním hovoriť. Kto chce mať zisk z obchodu, musí byť vždy a každému zákazníkovi k službám. Preto Izák hneď postavil na stôl pohár gréckeho vína, z ktorého sa chcel napiť, a chytro nakázal dcére, aby sa zahalila. Potom rozkázal, aby priviedli cudzinca.

Len čo si Rebeka prehodila cez svoju pôvabnú tvár závoj zo striebornej tkaniny, ktorý jej padal až k nohám, otvorili sa dvere a vstúpil Gurth zahalený do širokých záhybov normanského plášťa. Jeho zovňajšok mu na prvý pohľad nezískaval priazeň, ba vyvolával skôr podozrenie, najmä keď si neobnažil hlavu, ale ešte hlbšie si vtisol čiapku do zachmúreného čela.

"Si Izák, žid z Yorku?" pýtal sa po sasky.

"Som," odpovedal Izák tou istou rečou - lebo v obchodnom styku sa naučil všetky nárečia, ktorými hovorili v Anglicku. "A kto si ty?"

"Do toho ťa nič!" odsekol Gurth.

"Ak nebudem vedieť, kto si, nebudem môcť s tebou vyjednávať," povedal Izák.

"Ba hej, a ľahko," odpovedal Gurth. "Prinášam peniaze, a preto musím vedieť, či ich odovzdávam do správnych rúk. No ty, ktorý ich prijímaš, si nemusíš robiť priveľké starosti, z čích rúk si ich dostal."

"Ó," zvolal Izák, "nesieš mi peniaze? Svätý otec Abrahám, to je niečo iného! A od koho ich nesieš?"

"Od Vydedeného rytiera," vravel Gurth, "víťaza v dnešnom zápase. Sú to peniaze za pancier, ktorý mu na tvoj príhovor požičal Kirdžat Džairam z Leicestera. Kôň už stojí v tvojej stajni, a teraz mi povedz, koľko žiadaš za pancier?"

"Či som nevravel, že je to dobrý mladík," zvolal natešený Izák. "Pohár vína ti neuškodí, všakver?" dodal a naplnil pohár ohnivým nápojom, o akom sa Gurthovi nikdy predtým ani nesnívalo. "A čo, priniesol si mnoho peňazí?"

"Svätá panna," vravel Gurth, kladúc na stôl prázdny pohár, "aký nápoj pijú tí neveriaci psi, kým pravoverný kresťan sa musí uspokojiť glgom piva, kalného a hustého ako pomyje, čo dávame prascom. - Či som doniesol veľa peňazí?" pokračoval, keď si uľahčil týmito nezdvorilými slovami. "Neveľa, no na splátku to stačí. Počuj, Izák, musíš mať svedomie, hoci by to bolo iba židovské svedomie."

"Ach, tvoj pán získal silou svojej kopije a svojej pravice krásne paripy a drahocenné zbroje," vravel Izák, "ale je to dobrý mladík a ja ich prijmem namiesto peňazí a zvyšok vyplatím zo svojho."

"Môj pán ich už vrátil," vravel Gurth.

"Ach, nedobre urobil," odpovedal Izák, "veľmi pochabo konal. Ani jediný tunajší kresťan nemôže kúpiť toľko koní, toľko pancierov a nijaký žid - okrem mňa - mu nedá ani polovicu ceny. Iste máš v tomto mešci zo sto zechínov," vravel Izák, pozerajúc na Gurthov plášť. "Je to ozaj ťažký mešec."

"Nesiem strely do lukov," odvetil Gurth pohotovo.

"Dobre," vravel Izák a v duši sa mu rozpútal zápas medzi vrodenou chtivosťou po zisku a novou túžbou, aby sa v tomto prípade ukázal veľkodušným. "Keby som ti povedal, že sa uspokojím s osemdesiatimi zechínmi za toho utešeného koňa a krásny pancier - nezarobím ani halier - mal by si ma čím vyplatiť?"

"Mám práve toľko," vzdychol Gurth, hoci požadovaná cena nebola taká veľká, ako čakal. "Ale potom môjmu pánovi nezvýši ani halier. Ak je to však posledné slovo, musím sa s ním uspokojiť."

"Nalej si ešte vína," ponúkol ho Izák. "Ach, osemdesiat zechínov je ozaj primálo. Veď nezvýši ani halier na úroky z vydaných peňazí! A potom ten dobrý kôň dnešným zápasom veľmi utrpel. Ó, bol to ukrutný a nebezpečný zápas! Jazdci aj kone vrážali do seba ani šialené býky z Bazana2). Veru, kôň je tým iste veľmi poškodený."

"A ja vravím," odpovedal Gurth, "že je zdravý a bystrý, je v tvojej stajni, môžeš sa presvedčiť. A okrem toho vravím, že sedemdesiat zechínov je dosť za pancier. Dúfam, že kresťanovo slovo platí tak isto ako židovo. Ak nechceš sedemdesiat, odnesiem mešec (pritom zacengal peniazmi) späť svojmu pánovi."

"Nie, to nie, len vysyp svoje talenty, šekely - osemdesiat zechínov - a uvidíš, aký viem byť štedrý."

Napokon Gurth predsa len povolil, vyložil na stôl osemdesiat zechínov a Izák potvrdil písomne, že prijal koňa aj pancier. Až sa mu ruky triasli od radosti, keď zhrabol prvých sedemdesiat zlatých. Posledných desať preratúval akosi mimoriadne rozvážne. Pri každej zlatke, ktorú zdvihol zo stola, sa zastavil a mrmlal dačo, prv ako si ju vložil do mešca. Zdalo sa, že jeho lakomstvo zápasí s ušľachtilejšími citmi: zhrabúva zechín za zechínom, kým veľkodušnosť ho núti vrátiť dobrodincovi aspoň časť, alebo obdarovať posla. Vravel si asi takto:

"Sedemdesiat j eden, sedemdesiatdva. Tvoj pán je dobrý mladík - sedemdesiattri, znamenitý mladík - sedemdesiatštyri, tento peniaz je na kraji trošku odkrojený - sedemdesiatpäť - a tento sa vidí ľahší - sedemdesiatšesť - keby tvoj pán potreboval peniaze, nech len príde k Izákovi z Yorku - sedemdesiatsedem - pravda, s dostatočnou zárukou." Tu sa odmlčal. Gurth dúfal, že posledné tri peniaze uniknú osudu svojich kamarátov. No Izák rátal ďalej. "Sedemdesiatosem, ty si dobrý chlap - sedemdesiatdeväť, zaslúžiš si aj ty."

Odmlčal sa a prezeral posledný zechín; pravdepodobne premýšľal, či ho dať Gurthovi. Odvažoval ho na konci prsta a pustil ho na stôl, či nemá falošný zvuk. Keby bol vydal iba trošku nejasný zvuk, alebo keby bol býval len o vlas ľahší, bola by v ňom zvíťazila veľkodušnosť; no na Gurthovo nešťastie zvuk bol plný a jasný, vrch neodretý, ba peniaz bol celkom novo razený a akosi aj ťažší. Izák nemal sily rozlúčiť sa s ním a ani čo by z roztržitosti vpustil ho do mešca, vraviac: "Osemdesiat, správne, dúfam, že sa ti pán dobre odmení... Iste máš pri sebe nejaké peniaze," dodal, vrhajúc túžobný pohľad na mešec.

Gurth sa zaškeril, čo znamenalo u neho úsmev, a vravel: "Skoro toľko, koľko si teraz tak starostlivo prerátal." Poskladal potvrdenku a vložil si ju do čiapky, vraviac: "Beda tvojej brade, ak si všetko nepozapisoval dobre." Potom si bez ponúkania nalial tretí pohár vína a bez okolkov odišiel.

"Rebeka," vravel Izák, "tento izmaelita ma jednako len trošku oklamal, no nech, jeho pán je dobrý mladík, áno, a som naozaj rád, že si získal veľa zlatých a strieborných šekelov rýchlosťou koňa a silou svojej kopije, ktorá práve tak ako sila Goliáša Filištínskeho by sa mohla pretekať s člnkom v ruke šikovného tkáča."

Keď videl, že mu nik neodpovedá, obzrel sa a zistil, že za ten čas, čo sa vadil s Gurthom, Rebeka nepozorovane vyšla z izby.

Medzitým Gurth zostupoval po schodoch. Keď vošiel do temnej predizby, tápajúc neisto a hľadajúc východ, biela postava, ožiarená malým strieborným kahancom, ktorý držala v ruke, mu kývla, aby šiel za ňou do vedľajšej izby. Gurth neochotne poslúchol toto pozvanie. Divý a prudký ako diviak tam, kde zápasil iba s pozemskými silami, bál sa ako všetci Sasi strašidiel, lesných mužov, bielych pani - všetkých tých výplodov poverčivosti, ktoré jeho predkovia preniesli so sebou z germánskych pustatín. Okrem toho mu prišlo na um, že je v dome žida, príslušníka národa, ktorého - okrem iných zlých vlastností, čo mu ľud pripisoval - obviňovali aj z čarodejníctva a kabalistiky. No po chvíľkovom váhaní poslúchol opakované pohyby tohto zjavu a vstúpil za ním do určenej izby. Bol však radostne prekvapený, že jeho sprievodkyňou nie je nik iný ako pekná židovka, ktorú videl prvý raz na turnaji a pred ch vílou v otcovej komnate.

Povypytovala sa ho podrobne, ako sa zjednal s Izákom, a Gurth jej všetko verne porozprával.

"Priateľ," vravela Rebeka, "môj otec iba žartoval. Je tvojmu pánovi veľmi zaviazaný za dobrodenie a nemohol by svoj dlh splatiť pancierom a koňom, hoci by mali aj desaťnásobnú hodnotu. Koľko peňazí si mu teraz vyplatil?"

"Osemdesiat zechínov," odpovedal Gurth, prekvapený touto otázkou.

"V miešku," vravela Rebeka, "nájdeš presne sto. Vráť svojmu pánovi, čo mu patrí, a zvyšok si nechaj. Ponáhľaj sa - choď - nezdržuj sa poďakovaním a daj pozor na ceste mestom, kde je veľmi veľa ľudstva. Mohol by si ľahko stratiť mešec a s ním aj život. Ruben," zvolala zatlieskajúc, "posvieť cudzincovi a nezabudni zatvoriť dvere na zámku a zastrčiť závoru."

Ruben, malý žid s čiernou bradou a čiernym obočím, poslúchol Rebekin rozkaz. S fakľou v ruke otvoril domové dvere, viedol Gurtha dláždeným dvorčekom a vypustil ho dvierkami v bráne, ktorú zatarasil za ním toľkými závorami a reťazami, akoby zatváral väznicu.

"Môj ty svätý Dunstan," vravel Gurth, tackajúc sa tmavou ulicou, "to nie je dievča, to je nebeský anjel. Desať zechínov od môjho dobrého pána - dvadsať od tejto sionskej perly - aký to šťastný deň! Ešte jeden taký, Gurth, a budeš sa môcť vykúpiť z nevoľníctva a byť slobodný medzi svojimi ako každý iný. A potom zbohom pastiersky roh a palica, potom ulapím meč a štít slobodného človeka a do smrti sa nepohnem od svojho dobrého pána; veď si už nebudem musieť skrývať ani tvár, ani tajiť svoje meno."

Prvý zbojník: Stojte, pane, a dajte, čo máte! Keď nie, zbraňou my vás donútime.

Speed: Koniec s nami, pane, hôrni chlapci sú to, postrach všetkých, všetkých.

Valentín: Priatelia

Prvý zbojník:... skôr nepriatelia, pane...

Druhý zbojník: Ticho, počujme, čo nám povie!

Tretí zbojník: Veru, čujme, veď je to statočný chlap!

Shakespeare: Dvaja šľachtici veronskí

Gurthovo nočné dobrodružstvo sa ešte neskončilo, ako si to aj sám začínal uvedomovať. Keď sa totiž dostal na kraj mesta a prešiel popri jednom či dvoch osamotených domčekoch, ocitol sa v hlbokom úvoze, medzi dvoma brehmi, zarastenými lieskami a dubinou, kde zakrpatené duby miestami vystierali vetvy ponad celý chodník. Úvoz bol hrboľatý, rozrytý, s hlbokými stopami povozov, ktoré sem nedávno dovážali najrozličnejšie veci, potrebné na turnaj. Bolo tam tma, lebo príkre steny a krovie neprepúšťali matný svit mesiaca.

Z mesta k nemu doliehal vzdialený šum hýrenia, oživovaný chvíľkami výbuchmi smiechu, prenikavým výkrikom a úryvkom akejsi vzdialenej divej hudby. A Gurthovo srdce veru všetky tieto zvuky, známky nezvyčajnej roztopašnosti v meste plnom rytierov a ich prostopášných družín, veľmi znepokojovali. "Dievča vravelo pravdu," hovoril si. "Pre nebesia a svätého Dunstana, bol by som pokojný, keby som bol aj so svojím pokladom šťastlivo doma. Veď tu je toľko - nechcem povedať skúsených zlodejov - ale dobrodružných rytierov, potulných panošov, mníchov, túlavých minstrelov, potulných komediantov a všelijakých figliarov. Pred týmito nie je bezpečný ani človek, čo má vo vrecku jediný groš, a nie úbohý pastier s mieškom plným zechínov. Keby som sa už dostal z týchto prekliatych krovísk, aby som aspoň videl tých pisárov svätého Mikuláša, než ma odzadu prepadnú."

Gurth zrýchlil krok, aby sa dostal do polí, ku ktorým viedol jarok. Nemal však šťastie. Vo chvíli, keď už bol na konci úvozu, krovie tu bolo najhustejšie, vyrútili sa naňho - práve tak, ako si to v strachu predstavoval - štyria chlapi, z každej strany cesty dvaja, a chytili ho tak pevne, že každý odpor - keby aj bol býval možný - bol márny. "Daj chytro, čo máš," vravel jeden, "sme spasiteľmi tohto kraja, ktorí pomáhajú ľudom zbaviť sa toho, čo ich ťaží."

"Neuľahčili by ste mi tak ľahko," zamrmlal si Gurth, ktorého poctivosť sa búrila i v najväčšom nebezpečenstve, "keby som mohol na svoju obranu rozdať aspoň zo tri údery."

"Uvidíme," vravel zbojník a dodal k svojim druhom: "Odveďte toho chvastúňa. Tak sa mi vidí, že by bol rád, keby sme mu nielen odrezali miešok, ale aj lebku rozbili, aby sme mu pustili odrazu z dvoch žíl."

Na tento rozkaz vyvliekli Gurtha - nie práve najjemnejšie - po ľavej strane úžľabiny do húštiny, čo sa rozprestierala medzi úvozom a rovinou. Hrubí strážcovia ho sácali najväčšou húšťavou, až sa ocitli na čistinke, dosť voľnej a nezarastenej stromami. Mesačné svetlo sa rozlievalo po nej plným prúdom, nezatônené konármi a lístím. Tu sa k nim pripojili ešte dvaja chlapi, ktorí očividne patrili k tej istej bande. Pri boku mali krátke meče, v rukách okované palice a Gurth až teraz zbadal, že všetci majú masky, takže i keby z doterajšieho správania nebol uhádol ich remeslo, od tej chvíle už nemohol mať o ňom ani najmenšiu pochybnosť.

"Koľko máš peňazí, ty neogabanec?" osopil sa naň ktorýsi.

"Vlastného majetku tridsať zechínov," odpovedal Gurth nahnevane.

"Za to zaplatíš pokutu," vykríkli zbojníci. "Sas má tridsať zechínov a vracia sa z mesta triezvy. Všetko, čo má pri sebe, prepadá bez milosti nám."

"Nahonobil som si ich, aby som sa vykúpil z nevoľníctva," vravel Gurth.

"Si somár," odpovedal ten istý zbojník, "tri štvrtky piva boli by ťa urobili práve takým voľným, akým je tvoj pán, ba ešte voľnejším, ak je ako ty Sas."

"Je to smutné, ale pravdivé," odpovedal Gurth; "no ak ma za tridsať zechínov pustíte na slobodu, rozviažte mi ruky a ja vám ich vyplatím."

"Stoj," vravel ten, ktorý, ako sa zdalo, bol vodcom bandy. "V miešku, ktorý máš pri sebe, ak som ho cez plášť dobre nahmatal, je oveľa viac, ako nám hovoríš."

"Lenže to patrí dobrému rytierovi, môjmu pánovi," odpovedal Gurth, "a verte mi, že by som sa o tom ani nebol zmienil, keby ste sa boli uspokojili s mojím vlastným majetkom."

"Na môj veru, si poctivý chlap," priznal zbojník, "a hoci verne uctievame svätého Mikuláša, mohol by si si zachrániť svojich tridsať zechínov, keby si s nami zmýšľal poctivo. Teraz však vydaj poklad, ktorý ti zverili!" s týmito slovami vytrhol Gurthovi zo záhrenia kožený miešok s Rebekiným vrecúškom, ako aj so zvyšnými zechínmi, a pokračoval vo výsluchu: "Kto je tvoj pán?"

"Vydedený rytier," vravel Gurth.

"Ten, ktorý si statočne svojou zbraňou vybojoval cenu na dnešnom zápase? Ako sa volá a z akého je rodu?" pýtal sa zbojník.

"Želá si, aby aj jedno aj druhé ostalo v tajnosti, preto sa to odo mňa nedozviete," odpovedal Gurth.

"A ako sa voláš ty a kto si?"

"Keby som vám to povedal, prezradil by som i pánovo meno," priečil sa Gurth.

"Si bezočivý chlapík," vravel zbojník, "no o tom neskoršie. Odkiaľ má tvoj pán zlato? Zdedil ho, či ako ho tiskal?"

"Svojou dobrou kopijou, odpovedal Gurth. "V tomto mešci je výkupné za štyri kone a za štyri dobré panciere."

"Koľko je v ňom?" pýtal sa zbojník.

"Dvesto zechínov."

"Iba dvesto zechínov, zvolal zbojník; "tvoj pán sa k premoženým zachoval ozaj šľachetné a uložil im nízke výkupné. Vymenuj tých, čo zaplatili zlatom!"

Gurth ich vymenoval.

"A aké výkupné zaplatil za pancier a koňa templár Brian de Bois-Guilbert? Ako vidíš, tak ľahko sa oklamať nedám."

"Môj pán, odpovedal Gurth, "netúži po ničom inom ako po jeho krvi. Vyzvali sa na život a na smrť, a preto nemôžu udržiavať spolu zdvorilostné styky."

"Naozaj?" zvolal zbojník a zmĺkol na chvíľu. "Čo si robil v Ashby, keď máš pri sebe toľko peňazí?"

"Šiel som zaplatiť Izákovi z Yorku za pancier, ktorý zadovážil môjmu pánovi na turnaj."

"A koľko si dal Izákovi? Podľa váhy usudzujem, že máš v mešci ešte aspoň dvesto zlatých."

"Vyplatil som Izákovi," odpovedal Gurth, "osemdesiat zlatých a on mi vrátil sto."

"Akože? Čo?" vykríkli odrazu zbojníci akoby jedným hlasom. "Ty sa nám opovažuješ posmievať takou nezmyselnou lžou?!"

"Čo vám vravím," hovoril Gurth, "je svätá pravda, ako že je mesiac na nebi. Peniaze nájdete v hodvábnom miešku, uložené v koženom vrecúšku oddelene od ostatných peňazí."

"Človiečik, rozmysli si, čo vravíš," varoval ho vodca. "Veď hovoríš o židovi a ten nevráti zlato ako zasmädnutý piesok v púšti vodu, ktorú naň vylial pútnik."

"Žid má toľko zľutovania," pridal sa iný zbojník, "ako súdny úradník, ktorého nepodplatili."

"A predsa hovorím pravdu," povedal Gurth.

"Chytro zapáľte pochodeň," vravel vodca. "Pozriem mu do mešca, a keď je pravda, čo tento darebák tvrdí, je židova štedrosť takým istým zázrakom ako prameň, ktorý v púšti napojil jeho predkov

Zapálili svetlo a zbojník začal skúmať obsah mešca. Ostatní sa tisli okolo neho, ba aj tí, čo držali Gurtha, povolili trošku a naťahovali hlavy, aby lepšie videli výsledok prehliadky. Gurth využil túto chvíľu nepozornosti a náhlym silným trhnutím sa vyslobodil.

Hádam by sa mu bolo podarilo utiecť, keby bol chcel ponechať zbojníkom majetok svojho pána. No k tomu sa nijako nemohol odhodlať. Napokon vytrhol ktorémusi zbojníkovi z rúk bakuľu, zrazil na zem vodcu, ktorý takýto útok vôbec nečakal, a už by sa bol zmocnil svojho mešca a pokladu. Ale zbojníci sa chytro naň vrhli a zmocnili sa aj mešca aj Gurtha.

"Lotor akýsi," zvolal vodca, vstávajúc zo zeme. "Len-len že si mi hlavu neroztrepal! U iných z našincov by si za túto bezočivosť draho zaplatil. No čoskoro poznáš, čo ťa čaká. Prv sa však pozhovárame o tvojom pánovi. Rytierova záležitosť je prednejšia ako panošova - tak znie rytiersky zákon. Teraz ticho stoj - ak sa pohneš, naveky ťa utíšime. Priatelia," prehovoril, obracajúc sa k svojej družine, "miešok je vyšitý hebrejskými písmenami. Teraz už verím, že chlap povedal pravdu. Potulného rytiera, ktorému slúži, musíme prepustiť bez výkupného. Je nám až veľmi podobný, preto sa neobohatíme jeho korisťou. Psi sa nevrhajú na psov, ak je dostatok vlkov a líšok."

"Podobný nám?" priečil sa ktorýsi zbojník. "Rád by som vedieť v čom?"

"Nuž tak pozri, hlupák," odpovedal vodca, "Či nie je chudobný a vydedený ako my? Či si nezarába na živobytie ako aj my, hrotom meča? Či neovalil Front-de-Boeufa a Malvoisina, ako by sme urobili aj my, keby sme mohli? Či nie je na život a na smrť nepriateľom Briana de Bois-Guilbert, ktorého sa máme prečo báť? A keby aj nebolo toho všetkého, chcel by si vari, aby sme mali tvrdšie srdce, ako má neveriaci, ako má žid?"

"To už nie, to by bola hanba," zamrmlal jeden. "No keď som slúžil v družine starého tlstého Gandelyna, nikdy sme nerobili toľko parády. A či tohto bezočivého sedliaka prepustíme tiež so suchou kožou, bez výplaty?"

"To nie, ak by si ho vedel vyplatiť," pokračoval vodca, obracajúc sa k zajatcovi. "Tak čo, darebák," povedal Gurthovi, "vieš tak isto narábať palicou, ako ju vytrhnúť?"

"Myslím, že na túto otázku by si vedel sám najlepšie odpovedať."

"Veru, poriadne si ma udrel," priznal sa vodca. "Ak aj tomuto kamarátovi dáš takú, môžeš odísť bez výkupného. Ak sa ti to však nepodarí, boh mi je svedkom, zaplatím ho za teba, lebo vidím, že si naozaj smelé chlapisko. Chyť palicu, Mlynár," vravel, "a pozor na hlavu! A vy ostatní pusťte chlapa a dajte aj jemu palicu - svetla tu je hádam dosť na takú bitku."

Zápasníci ozbrojení kyjmi postavili sa doprostred čistiny, kde najviac dopadalo mesačné svetlo; zbojníci sa až za bruchá chytali od smiechu a pokrikovali na svojho druha: "Mlynár, pozor na mletie!" Mlynár ulapil kyj uprostred a krútil ním okolo hlavy spôsobom, ktorý Francúzi volajú: faire le moulinet a chvastavo kričal: "Tak pod, hlupák, ak sa ti chce. Pocítiš, akú silu má mlynárova päsť!"

"Ak si naozaj mlynár," odpovedal Gurth smelo a zamával palicou nad hlavou práve tak šikovne, "si dvojnásobný zlodej, a ja, poctivý človek, sa ťa nezľaknem."

Po týchto slovách sa obidvaja zápasníci pustili do bitky a niekoľko minút zápasili s rovnakou silou, odvahou aj zručnosťou, odrážajúc rezko a splácajúc rýchlo protivníkove údery. Ustavičný buchot kyjov vzbudzoval na väčšiu diaľku dojem, že na každej strane bojuje aspoň šesť osôb. Menej zúrivé, ba i menej nebezpečné zápasy boli už ospievané krásnymi bohatierskymi veršami. No, bohužiaľ, tento zápas Gurtha a Mlynára ostane neospievaný, lebo tam nebolo básnika, ktorý by spravodlivo opísal jeho priebeh, plný zaujímavých obratov.

Dlho bojovali s rovnakým šťastím. Napokon Mlynár začal strácať rozvahu, keď videl, že má pred sebou takého húževnatého odporcu, a počul posmešné reči svojich druhov, ktorých - ako to už býva v takých prípadoch - tým viacej bavila jeho zlosť. A také duševné rozpoloženie nepomáha ušľachtilému zápasu s kyjmi, ktorý vyžaduje veľkú chladnokrvnosť; naproti tomu Gurth, ktorý i v hneve zachoval pokoj, využil túto výhodu a čoskoro nadobudol rozhodnú prevahu.

Mlynár útočil zúrivo, rozdávajúc rany striedavo obidvoma koncami kyja, a snažil sa priblížiť k nemu na vzdialenosť polovice palice, kým Gurth sa uspokojil iba s obranou, rozpínal ruky čo najďalej od seba a kryl sa, rýchle krúžiac svojou zbraňou, aby si chránil hlavu a telo. Takto zápasil vlastne súčasne očami, rukami, nohami, stále sa bránil, kým nezbadal, že protivník stráca dych. Vtedy zaútočil ľavou rukou Mlynárovi priamo do tváre, a keď ten zdvihol ruku, aby odrazil útok, chytil zbraň do pravej ruky a silným rozmachom udrel ňou protivníka do ľavej sluchy tak, že sa Mlynár zvalil, aký bol dlhý, na pažiť.

"Bojovali ste dobre a statočne," zvolali zbojníci. "Nech žije poctivý zápas a staré Anglicko! Sas zachránil svoj miešok aj kožu, Mlynár našiel svojho majstra."

"Priateľu, môžeš ísť svojou cestou," vravel vodca Gurthovi, potvrdzujúc tak jednomyseľný súd svojej družiny. "Dvaja moji druhovia ťa odprevadia najlepšou cestou až po staň tvojho pána, aby si neupadol do rúk nočných tulákov s menej jemným svedomím, ako máme my. V takejto noci striehne ich veľa. Ale maj sa na pozore," doložil prísne. "Maj na pamäti, že si nám neprezradil svoje meno - nepátraj preto ani po našom a nepokúšaj sa vy z vedieť, kto sme. Keby si sa o to pokúsil, po druhý raz by si sa nedostal tak lacno z našich rúk ako teraz."

Gurth sa poďakoval vodcovi za láskavosť a sľúbil, že sa podrobí jeho pokynom. Dvaja zbojníci sa ozbrojili kyjmi a vyzvali Gurtha, aby kráčal tesne za nimi; viedli ho chodníčkom cez húšťavy a nerovnú pôdu. Na samom kraji krovia sa im postavili dvaja chlapi do cesty, ale keď si so sprievodcami vymenili niekoľko tichých slov, prepustili ich nerušene a vrátili sa do húšťavy. Z tejto príhody usúdil, že družina bola čo do počtu veľká a že okolo vlastného tábora mala rozostavené hliadky.

Keď sa našli na šírej pláni, kde by bol Gurth len ťažko našiel cestu, odprevadili ho zbojníci až na vrchol akéhosi pahorku, skade sa dala rozoznať ohrada zápasišťa, ožiarená mesačným svetlom, i stany na obidvoch stranách, ozdobené zástavami vejúcimi v mesačnej žiari, ba počul aj jednotlivé slová piesní, ktorými si stráže ako-tak zaháňali nudu pri nočnom strážení.

Tu sa zbojníci zastavili.

"Ďalej už nepôjdeme s tebou," povedali. "Nebolo by to múdre. Nezabudni na hrozbu, ktorú si počul - ak zachováš v tajnosti, čo sa odohralo tejto noci, neobanuješ. Ak by si však nedbal na to, čo sme ti povedali, ani londýnska pevnosť by ťa nezachránila pred našou pomstou."

"Dobrú noc, dobrí ľudia," vravel Gurth. "Nezabudnem na vaše rozkazy a neurazím vás azda, ak vám zaželám bezpečnejšie a čestnejšie zamestnanie."

Tak sa rozišli. Zbojníci sa vrátili domov tou istou cestou, ktorou prišli, a Gurth sa poponáhľal do stanu svojho pána, ktorému - hoci ho zbojníci varovali - podrobne vyrozprával svoje nočné dobrodružstvo.

Vydedeného rytiera prekvapila Rebekina veľkodušnosť, ktorú sa však rozhodol neprijať, aj nezištnosť zbojníkov, ktorá sa tak málo zhodovala s ich povolaním. No úvahy o týchto nezvyčajných udalostiach čoskoro ukončil, lebo si chcel odpočinúť po tomto namáhavom dni a nabrať nové sily na zajtrajší zápas.

Hodil sa teda na mäkké lôžko, rozostlané v šiatri; a verný Gurth rozostrel medvediu kožu, ktorá bola akýmsi kobercom, tesne pri prahu, uložil tam svoje otužilé údy tak, že nik nemohol vstúpiť bez toho, aby ho nezobudil.

Len hlásatelia pobrali sa von - vresk poľnice a rachot na bubon; ostrohami, čo zacítil kôň v boku, popohnal ho prudko do útoku. Vpred s kopijami jazdci rútia sa, pod kopytami zem sa otriasa. Kopija búši na štít protivníka a chladný hrot v hruď rytierovu vniká. Tu švistnú vzduchom ostré oštepy a pod mečom sa triešti na črepy zimiaca prilba, padá mladá hlava a celá zem sa farbí do krvava.

Chaucer: Canterburské poviedky

Svitlo krásne ráno, nezahalené ani jedným mrakom, a skôr než slnko zažiarilo nad obzorom, zjavili sa na čistine diváci - tí najzvedavejší alebo tí, čo mali najviac času. Všetci sa uberali k zápasišťu, spoločnému cieľu, aby si zabezpečili najlepšie miesta, z ktorých by dobre sledovali ďalšie napínavé hry.

Prví, čo sa zjavili v ohrade, boli maršali turnaja a ich družina, aby spolu s hlásateľmi spísali mená rytierov prihlásených na turnaj a zistili, na čej strane mienia bojovať. Toto opatrenie bolo potrebné, aby bola zaistená akási rovnováha medzi obidvoma zápasiacimi oddielmi.

Podľa platných pravidiel pokladali Vydedeného rytiera za vodcu jedného oddielu, kým Brian de Bois-Guilbert, ktorý sa po ňom najviac vyznamenal predošlého dňa, mal viesť druhý oddiel. Vyzývajúci rytieri z predošlého dňa mu prirodzene všetci ostali verní, iba Ralf de Wipont bol po včerajšom páde ešte neschopný obliecť si pancier. A nechýbali ani znamenití a urodzení uchádzači, ktorí túžili doplniť rady na obidvoch stranách.

Zaujímavé, že hoci hromadný zápas, kde všetci rytieri bojovali odrazu, bol oveľa nebezpečnejší ako boje jednotlivcov, jednako bol obľúbenejší a vyhľadávanejší. Mnohí rytieri totiž nedôverovali vlastnej obratnosti, aby bojovali s presláveným bojovníkom; túžili preto ukázať svoje schopnosti v hromadnom boji, kde zápasili so seberovným protivníkom. V ten deň bolo na každej strane zapísané už zo päťdesiat rytierov, keď vedúci turnaja oznámili, že už nikoho nepripustia. To sa ani trošku nepáčilo oneskoreným bojovníkom.

Okolo desiatej bolo celé priestranstvo ani posiate jazdcami, jazdkyňami a pešími, čo sa ponáhľali na turnaj, a o chvíľu hlahol trúb oznámil príchod princov s jeho družinou. K nim sa pripojili mnohí rytieri, čo sa chceli zúčastniť na zápase, kým iní ostali iba divákmi.

Skoro súčasne prišiel Cedrik Saský s Rowenou, no tentoraz bez Athelstana. Saský šľachtic si totiž obliekol na vysoké a mocné telo pancier a postavil sa medzi bojovníkov; na Cedrikovo prekvapenie pripojil sa na templárovu stranu. Márne odhováral Sas svojho priateľa od tejto nerozmyslenej voľby, dostával iba vyhýbavú odpoveď, akú dávajú zavše ľudia, čo sa dávajú viesť skôr svojou vlastnou zaťatosťou ako vážnymi dôvodmi.

Hlavný - no nie jediný - dôvod, prečo sa vlastne pripojil na stranu Briana de Bois-Guilbert, Athelstane obozretne zamlčal. Hoci bol príliš ťažkopádny, aby si získal lásku lady Roweny, nebol neciteľný k jej pôvabom a svoj sobáš s ňou pokladal za niečo hotové a nepopierateľné; veď Cedrik a ostatní súhlasili s ním už dávno. Preto s neľúbosťou potláčal tento nedbanlivý, ale pyšný pán z Coningsburghu, že víťaz predchádzajúceho dňa poctil Rowenu voľbou čestného miesta, čo pokladal za svoju vlastnú výsadu. Aby ho potrestal za túto pozornosť, ktorou mu podľa zdania zasahoval do jeho práv, rozhodol sa Athelstane, plne dôverujúc svojej veľkej sile, ba aj svojej šikovnosti v boji, ktorú mu pochlebníci pripisovali, že Vydedenému rytierovi nielen nepomôže, ale ak by sa naskytla príležitosť, dá mu pocítiť aj váhu svojej sekery.

De Bracy a ostatní rytieri princovej družiny, keď im to ich pán naznačil, pripojili sa na stranu vyzývateľov, ktorým princ Ján zo všetkých síl chcel zabezpečiť víťazstvo. Naproti tomu veľa iných rytierov - ako anglických, tak aj normanských, domácich i cudzích - hlásilo sa proti vyzývajúcim o to ochotnejšie, že na čele ich strany stál vynikajúci zápasník.

Len čo princ Ján zbadal, že vyvolená kráľovná prišla na zápasište, hneď jej vyšiel v ústrety so zdvorilosťou, ktorá mu tak dobre pristala, pravda, ak sa mu zachcelo takto sa tváriť; sňal čiapku, zoskočil z koňa a pomohol lady Rowene zostúpiť zo sedla - zatiaľ jeho družina si stala dookola s obnaženou hlavou a ktorýsi z najurodzenejších pánov zoskočil a podržal jej paripu.

"Takto dajme úctivý príklad oddanosti kráľovnej krásy a lásky a odprevaďme ju k trónu, na ktorý má dnes zasadnúť," vravel princ Ján. "Panie, preukážte povinnú úctu svojej kráľovnej, ak si želáte, aby sa jej i vám raz dostalo."

S týmito slovami viedol princ lady Rowenu na čestné miesto práve naproti svojmu miestu a všetky najkrajšie a najvznešenejšie panie sa tisli za ňou, aby sa mohli čo najbližšie posadiť k svojej dočasnej panovníci.

Len čo si Rowena sadla, hlasné fanfáry pozdravili jej novú hodnosť. No jasot a výskot ľudu ich temer úplne prekričal.

Slnko sa vtedy opieralo najsilnejšími lúčmi o kovové zbrane a oslepujúco sa odrážalo na ligotavej zbroji obidvoch nepriateľských strán rytierov, zoradených na dvoch protiľahlých koncoch zápasišťa. Všetci sa usilovne radili, ako najlepšie rozostaviť svoj bitevný šík a odraziť úspešne útok.

Hlásatelia žiadali ticho, aby sa vyhlásili pravidlá turnaja. Ich cieľom bolo - pokiaľ možno - zmenšiť nebezpečenstvo tohto zápasu. Tejto opatrnosti bolo treba tým skôr, že sa malo zápasiť ostrými mečmi a kopijami.

Zápasníci preto nesmeli bodať mečom, smeli ním iba rúbať. Rytier si mohol ľubovoľne vybrať, či chce použiť mlat s hrotom či sekeru, iba dýka bola zakázanou zbraňou. Rytier vyhodený zo sedla mohol pokračovať v boji s takým istým peším zápasníkom nepriateľskej strany; jazdec na koni ho v takom prípade nesmel napadnúť. Ak rytier zahnal svojho odporcu až k najvzdialenejšiemu koncu ohrady, takže sa jej telom alebo zbraňou dotýkal, tohto bojovníka pokladali za porazeného a jeho kôň i zbroj pripadli víťazovi. Takto premožený rytier sa nesmel na zápase zúčastniť. Ak niekoho zrazili na zem a nemohol sám vstať, jeho panoš mohol vstúpiť na zápasište a vyniesť svojho pána z boja; taktiež v tomto prípade vyhlásili rytiera za porazeného a jeho zbrane a kôň pripadli víťazovi.

Zápas sa mal ukončiť, keď princ Ján vhodí na zápasište svoje žezlo; i toto opatrenie malo zamedziť zbytočné prelievanie krvi, keby sa prudká a šialená bitka veľmi predlžovala. Ak rytier porušil pravidlá turnaja, alebo inak prestúpil zákony počestného a rytierskeho boja, mal byť za trest svojho nerytierskeho správania odzbrojený a na všeobecný posmech s obráteným štítom posadený na kolovú ohradu ako na koňa. Keď hlásatelia vyhlásili tieto predpisy, vyzvali ešte raz všetkých statočných rytierov, aby konali svoju povinnosť, a tak si zaslúžili priazeň kráľovnej krásy a lásky.

Po týchto výzvach sa hlásatelia postavili na miesto, ktoré im určili.

Rytieri v dlhom sprievode vcválali z obidvoch strán a postavili sa proti sebe do dvojradu. Vodca každej strany si stal do stredu prvého radu, no toto miesto zaujal, až keď starostlivo rozostavil rady svojej skupiny a každému určil presné miesto.

Pohľad na toľkých udatných bojovníkov v bohatej zbroji a na bujných tátošoch, pripravených do strašného boja, bol vznešený, ale aj znepokojujúci.

Sedeli vo svojich sedlách pevne ani železné stĺpy a čakali na znamenie do útoku s tým istým zápalom ako ich ušľachtilé paripy, ktoré erdžali a netrpezlivo hrabali zem kopytami.

A keď rytieri zdvihli svoje dlhé kopije, v lúčoch slnka zajagali sa ich oceľové hroty a zástavy, ktoré ich zdobili a veselo viali nad chocholmi prilbíc. Stáli tak, kým maršali turnaja neprezreli ich rady, počítajúc veľmi starostlivo, či niet v jednotu rade viac alebo menej členov ako v druhom. Počet bol však rovnaký, preto usporiadatelia vyšli z ohrady a Viliam de Wyvil zavolal hromovým hlasom: "Laissez aller!"

Ozval sa hlas trúb - rytieri si založili kopije do sedlovej opory a sklonili ich k útoku - ostrohy zabodli koňom do slabín a predné rady obidvoch strán sa vyrútili proti sebe; uprostred zápasisťa sa zrazili s takým treskom, že ho bolo počuť až na míľu ďaleko. Potom sa pohli aj zadné rady, no tie iba pomalým krokom, aby boli poruke, keby bolo treba podporiť svoj oslabený rad alebo využiť víťazstvo svojej strany.

Výsledok zápasu sa nedal vopred uhádnuť, lebo bojovníkov zahalil prach, zvírený kopytami toľkých koní. Keď konečne bolo zase vidno, čo sa robí na zápasišti, zbadali, že polovička rytierov na každej strane vyletela zo sedla; niektorých vyhodila šikovne namierená protivníkova kopija, iných jeho sila a váha, ktorou zrazil na zem koňa i jazdca, poniektorí stáli už zasa na nohách a zápasili so súpermi, ktorí sa dostali do podobnej situácie. Napokon boli na obidvoch stranách aj ranení a nemohli sa zúčastniť na ďalšom zápase. Títo sa snažili zastaviť krvácanie šatkami a vymotať sa čo najskôr z trmy-vrmy. Rytieri, ktorí sa udržali v sedle a ktorých kopije sa v prudkej zrážke poväčšine polámali, bojovali proti sebe s vytasenými mečmi, pokrikujúc na seba vojnové heslá a rúbajúc sa, ani čo by česť aj život záviseli od výsledku tohto zápasu.

Bojová vrava vzrástla, keď obidva zadné rady prišli ako záloha pomôcť svojim druhom. Prívrženci Briana de Bois-Guilbert volali heslo: "Hej, Beau-séant! Beau-séant! Za chrám!" Druhá strana odpovedala heslom: "Desdichado! Desdichado!", ktoré prevzali z vodcovho štítu.

Bojovníci zápasili s veľkou prudkosťou a so striedavým šťastím; bojová vlna zasiahla raz južný, raz severný koniec zápasišťa, podľa toho, ktorá strana bola práve vo výhode. Buchot úderov a krik zápasiacich miešal sa strašne s vreskom trúb a prehlušil stonanie ranených, ktorí sa bezmocne zvíjali pod kopytami koní. Krásne panciere bojovníkov boli teraz postriekané krvou a prachom a praskali pod údermi meča a vojnovej sekery. Perie pyšných chocholov, povytŕhané z prilbíc, poletovalo vo vzduchu ani snehové chumáče. Všetko, čo bolo na výzbroji krásne a pôvabné, zmizlo, a čo ešte ostalo, vzbudzovalo iba hrôzu alebo súcit. Nielen jednoduchí diváci, ktorých strašné výjavy pútajú, ale i vznešené panie, ktoré zaplnili tribúny, pozerali na zápas so vzrušením; ani nepomysleli na to, aby odvrátili oči od tohto hrozného divadla. Tu a tam zbledla daktorá pekná tvárička, alebo z daktorých perí unikol slabý výkrik, keď milého, brata alebo manžela vyhodili z koňa. Môžeme povedať, že celkove panie dodávali zápasníkom odvahu, a to nielen potleskom alebo mávaním závojmi a šatkami, ale aj výkrikmi: "Udatný kopijník! Dobrý meč!" keď dakde nablízku zbadali úspešný úder kopijou alebo mečom.

Keď sa nežné pohlavie toľme zaujímalo o tieto krvavé hry, ľahko pochopíme, s akým záujmom ich sledovali chlapi. Prejavovali ho hlasnou pochvalou a ich zraky sa upierali na zápasište s takým záujmom, že sa zdalo, akoby diváci sami rozdávali a prijímali údery. A cez každú prestávku bolo počuť hlásateľovu výzvu: "Bojujte, statoční rytieri! Chlap umrie, no sláva žije! - Bojujte! - Radšej smrť ako porážku! - Bojujte, statoční rytieri! - Lebo na vaše skutky pozerajú krásne oči!"

No i v tomto zmätku a striedavých úspechoch boja oči všetkých sledovali vodcov strán, ktorí sa vždy hnali ta, kde bol boj najtuhší, povzbudzovali svojich druhov hlasom a príkladom. Obidvaja bojovali priam so zázračnou odvahou, a ani jeden zo zápasiacich sa nedokázal postaviť na odpor ani Brianovi de Bois-Guilbert, ani Vydedenému rytierovi. Obidvoch hnala vzájomná nenávisť a vedomie, že pád ktoréhokoľvek by mohol rozhodnúť o víťazstve druhej strany, preto už niekoľkokrát sa pokúsili bojovať proti sebe. Lenže bojová vrava a zmätok boli také veľké, že ich pokusy dlho ostali bezvýsledné. Stúpenci ich vždy znova a znova odtrhli od seba - veď každý sa chcel vyznamenať zápasom s vodcom nepriateľskej strany.

Rady bojovníkov však predsa len pomaly redli. Na obidvoch stranách bolo veľa takých, čo sa vzdali, alebo ich zahnali až na koniec zápasišťa, alebo už inak sa stali neschopnými pokračovať v boji. Napokon sa templár a Vydedený rytier stretli so všetkou zúrivosťou, akú môže rozdúchať iba smrteľná nenávisť, spojená s bojom o česť. Šikovnosť, s akou útočili a bránili sa, bola taká vynikajúca, že obecenstvo, úplne uveličené, nevdojak a jednomyseľne vybuchovalo v radostný a obdivný jasot.

Vtom sa však začalo šťastie obracať proti skupine Vydedeného rytiera. Mocná Front-de-Boeufova ruka na jednej strane a Athelstanova veľká sila na druhej strane zrážali a zaháňali každého, kto sa im postavil na odpor. Keď zbadali, že sa najbližších protivníkov striasli, prišla im na um temer odrazu tá istá myšlienka; ísť na pomoc templárovi, a tak zabezpečiť víťazstvo svojej strane. Preto temer odrazu obrátili kone a hnali sa k Vydedenému rytierovi - z jednej strany Norman, z druhej strany Sas. Bolo takmer nemožné, aby napadnutý rytier odolal takému nerovnému a neočakávanému útoku. Diváci priali rytierovi ohrozovanému takou presilou a upozornili na to zápasníka krikom.

"Vy dedený rytier, pozor, pozor!" kričali zo všetkých strán, takže rytier spozoroval blížiace sa nebezpečenstvo. Zasadil templárovi mocný úder a súčasne mykol nazad svojho koňa, aby vyhol Athelstanovmu aj Front-de-Boeufovmu útoku. Obidvaja rytieri sa rútili z opačných strán medzi Vydedeného rytiera a templára. Keďže napochytre nevedeli zastaviť svoje kone, len-len že nenarazili na seba. No čoskoro ovládli svoje kone a všetci traja sa rútili na Vydedeného rytiera.

Teraz ho mohla zachrániť iba sila a rýchlosť jeho ušľachtilej paripy, ktorú získal predošlého dňa.

Pomohlo mu to tým skôr, že Bois-Guilbertova paripa bola zranená a Front-de-Boeufov aj Athelstanov kôň už temer klesal pod ťarchou obrovských jazdcov v plnej výzbroji, ako aj námahách predchádzajúceho boja. Jazdeckým majstrovstvom a bystrosťou ušľachtilej paripy podarilo sa Vydedenému rytierovi niekoľko minút udržať od seba všetkých troch zápasníkov na vzdialenosť meča. Krútil sa a krúžil ani bystrý sokol, odstavujúc svojich nepriateľov a vrhajúc sa raz na jedného, raz na druhého. Jednostaj rozdával svojím dobrým mečom údery a nikomu z nich nedožičil času, aby mu ich vrátil.

Hoci po celom zápasišti bolo počuť hlasnú chválu nad takou zručnosťou, jednako bolo jasné, že rytier podľahne v boji. Preto všetci šľachtici, čo stáli okolo princa Jána, prosili, aby hodil do ohrady svoje žezlo, a tak ušetril statočného rytiera od hanby, že podľahol presile.

"Nie, na môj veru, to neurobím," odpovedal Ján. "Tento chlapček, ktorý tají svoje meno a pohŕda naším pohostinstvom, jednu cenu už dostal. Nech dožičí slávu aj iným." No kým takto hovoril, neočakávaným zásahom zmenilo sa bojové šťastie.

V radoch Vydedeného rytiera bol zápasník v čiernom pancieri na čiernom koni, mocnom a vysokom asi tak, ako bol sám jazdec. Tento rytier, ktorý na svojom štíte nemal ani heslo, doteraz sa akosi primálo zaujímal o výsledok boja. Zdalo sa, že hravo odráža zápasníkov, ktorí sa naň vyrútili. Nesnažil sa využiť svoju prevahu, ale sám nikoho nenapadol. Správal sa doteraz skôr ako divák než účastník turnaja, takže ho prítomní nazvali Le Noir Fainéant, Čiernym leňochom.

Keď uvidel vodcu svojej strany v takej tiesni, odrazu ani čo by bol zo seba striasol túto ľahostajnosť. Pohnal ostrohami svojho sviežeho koňa, priletel mu na pomoc ani blesk a volal pritom mohutným hlasom, ktorý sa rozliehal ani poľnica: "Desdichado, blíži sa pomoc!" A bol už najvyšší čas, lebo kým Vydedený rytier zápasil s templárom, pribehol Front-de-Boeuf s vytaseným mečom. Prv než dopadol úder, Čierny rytier ho mocne udrel do hlavy, úder sa zviezol po hladkej prilbici a so silou temer nezmenšenou dopadol na koňov kryt hlavy a Front-de-Boeuf i kôň sa zvalili na zem, omráčení takým mocným úderom. Čierny leňoch obrátil sa potom proti Athelstanovi z Coningsburghu. Keďže sa mu zlomil meč v zrážke s Front-de-Boeufom, vytrhol z rúk zavalitého Sasa sekeru, ktorou sa tento zaháňal, a ani čo by bol zápasieval vždy len touto zbraňou, zasadil aj jemu do prilby taký mocný úder, že Athelstane padol na zem v bezvedomí. Keď vykonal tieto dva hrdinské skutky za pochvalného potlesku všetkých, lebo to od neho nik nečakal, rytier sa zasa stal nevšímavým. Vrátil sa pokojne na severný koniec zápasišťa a ponechal vodcovi svojej skupiny, aby sa vyrovnal - ako najlepšie vie - s Brianom de Bois-Guilbert. Teraz to už nebolo také ťažké. Templárov kôň stratil priveľa krvi a klesol pri prvom útoku Vydedeného rytiera. Brian de Bois-Guilbert spadol na zem, ale nohy mal v strmeni a nijako si ich nemohol vytiahnuť. Jeho protivník zoskočil z koňa, zamával nad súperovou hlavou svojím mečom a kázal mu vzdať sa. No princ Ján, znepokojený nebezpečným postavením templárovým viac ako pred chvíľou zlou situáciou jeho súpera, ušetril ho od hanby priznať sa k vlastnej porážke, hodil do ohrady svoje žezlo a tak ukončil zápas.

Na zápasišti dohárali už posledné plamienky boja, lebo z tých niekoľkých rytierov, čo ešte boli na zápasišti, väčšina sa už vzdala boja akýmsi tichým súhlasom a ponechali vodcom, aby sami dobojovali zápas.

Panoši, ktorým sa za bitky zdalo nebezpečné i ťažké ošetriť svojich pánov, ponáhľali sa teraz do ohrady ujať sa ranených. S najväčšou pozornosťou a starostlivosťou preniesli ich do blízkych stanov alebo miestností, ktoré pre nich v neďalekej dedine pripravili.

Tak sa skončil pamätný boj v Ashby-de-la-Zouche; bol to jeden z najskvelejších turnajov tých čias. Hoci na zápasišti zahynuli iba štyria rytieri (jeden z nich sa zadusil v ťažkom pancieri), viac ako tridsať utrpelo ťažké zranenie a štyria či piati neskôr podľahli svojim ranám. Niekoľko rytierov bolo dokaličených na celý život a tí, čo sa vystrábili, až do smrti pamätali na tento boj. Preto v starých kronikách zavše naň spomínali ako na "skvelý a veselý turnaj v Ashby".

Keďže princovou povinnosťou bolo teraz určiť rytiera, ktorý sa v bitke najviac vyznamenal, princ Ján rozhodol, že palma dňa patrí rytierovi, ktorého ľud pomenoval Le Noir Fainéant - Čierny leňoch. Márne mu vysvetľovali, že víťazstvo dobyl vlastne Vydedený rytier, ktorý porazil vlastnými rukami šiestich zápasníkov a nakoniec vyhodil zo sedla a zrazil na zem vodcu nepriateľskej strany; princ Ján neústupné tvrdil, že vraj Vydedený rytier a jeho strana by boli prehrali, keby im Čierny rytier nebol prišiel na pomoc, preto cenu treba prisúdiť jemu.

Na prekvapenie všetkých prítomných rytiera, ktorého chceli takto poctiť, nemohli nikde nájsť. Len čo sa skončil boj, odišiel zo zápasišťa a niektorí diváci videli, ako sa uberá ktorousi lesnou cestou tým istým pomalým krokom a s tým istým výrazom nevšímavosti a ľahostajnosti, ktoré mu získali meno Čierny leňoch. Dvakrát ho volali poľnicou, ba aj hlásateľmi, no márne. Keď sa nezjavil, bolo treba určiť iného rytiera, aby namiesto neho prijal túto poctu, a princ Ján, keďže už nemohol nájsť výhovorku proti nárokom Vydedeného rytiera, bol nútený vyhlásiť ho za hrdinu dňa.

Celé zápasište sa až šmýkalo preliatou krvou; cez polámané kopije a telá mŕtvych a ranených koní viedli maršali turnaja víťaza k stupňom Jánovho trónu.

"Vydedený rytier," oslovil ho princ Ján, "keď už to je jediné meno, akým chcete byť známy, po druhý raz vám prisudzujeme pocty v tomto boji a pripomíname vám, že máte právo žiadať a prijať z rúk kráľovnej krásy a lásky čestnú korunu, ktorú ste si spravodlivo zaslúžili svojou udatnosťou." Rytier sa hlboko a pôvabne poklonil, no neodpovedal.

A kým sa ozýval hlahol trúb a výkriky hlásateľov, volajúcich z plného hrdla na česť a slávu víťazovi, kým krásne panie mu kývali hodvábnymi šatôčkami a vyšívanými závojmi, kým zo všetkých strán sa ozývala jasavá a radostná pochvala, viedli maršali turnaja Vydedeného rytiera cez zápasište pred stupne čestného trónu, kde sedela Rowena.

Kázali mu kľaknúť si na poslednom stupni trónu. Od chvíle, keď sa skončil zápas, konal rytier - aspoň sa tak zdalo - všetko iba ako na výzvu tých, čo stáli okolo neho, a nie z vlastnej vôle. Spozorovali, že sa akosi zatackal, keď ho viedli cez zápasište po druhý raz. Rowena pôvabným a dôstojným krokom zostúpila zo svojho trónu a už sa hotovila položiť mu na prilbicu veniec, ktorý držala v ruke. Ale maršali zvolali akoby jedným hlasom: "Nie tak - nech obnaží hlavu!" Rytier slabým hlasom zamrmlal niekoľko slov, ktoré však nebolo počuť cez mreže prilbice - pravdepodobne si želal, aby ju smel ponechať na hlave.

Lenže alebo z úcty k predpisom, alebo už zo zvedavosti nedbali teraz na tieto známky odporu, prerezali pásky prilbice, rozpojili sponky kovového goliera a chytro obnažili človeka s jemnou, hoci slnkom ohorenou tvárou, ovenčenou krátkymi hustými plavými vlasmi. No tvár bola smrteľne bledá a na dvoch či troch miestach tiekli po nej potôčky krvi.

Keď Rowena zbadala túto tvár, slabo vykríkla. Hneď pozbierala všetky sily a donútila sa pokračovať vo svojej úlohe. Ruka sa jej triasla pohnutím, no položila na schýlenú víťazovu hlavu utešený veniec, odmenu dňa, vyslovujúc jasným a zreteľným hlasom tieto slová: "Udeľujem ti tento veniec, pán rytier, ako odmenu za udatnosť, určenú víťazovi dnešného dňa." Na chvíľu zmĺkla, potom doložila pevným hlasom: "A ešte nikdy nekrášlil veniec rytierskej udatnosti čelo, ktoré by si ho viac zaslúžilo."

Rytier sklonil hlavu a pobozkal ruku krásnej panovníci, ktorá takto odmenila jeho odvahu; potom jej v bezvedomí klesol k nohám.

Všetci sa zdesili. Cedrik onemel úžasom, že sa mu tak neočakávane zjavil syn, ktorého vypudil z domu; práve priskočil, azda aby ho odtrhol od Roweny. No urobili to už maršali turnaja, ktorí uhádli príčinu Ivanhoeových mdlôb: chytro z neho strhli pancier a spoznali, že železný hrot kopije, ktorý prenikol pancierom, poranil mu bok.

Nato strelcom určil rýchly Achileus cenu: desať sekier prostých a k tomu dvojsečných desať; do piesku hybkého mocný stožiar zarazil z lode, na vrchol holubicu šnúrkou priviazal sivú - lukostrelcov bystrých cieľom mala byť ona.

Homér: Ilias (spev XXIV.)

Len čo vyslovili meno Ivanhoe, už sa nieslo od úst k ústam s takou rýchlosťou, akú môže vyvolať len netrpezlivosť a prijať zvedavosť. Netrvalo dlho a dostalo sa až k princovi, ktorému sa čelo pri tejto novine zachmúrilo. Obzrel sa okolo seba pohŕdavo a povedal: "Čo myslíte, páni, i vy, pán opát, o tom, čo nám hovoria učenci o vrodenej príťažlivosti a odpore k určitým ľuďom. Tak sa mi vidí, že som pocítil prítomnosť bratovho obľúbenca ešte skôr, než som vytušil, kto sa skrýva pod pancierom."

"Front-de-Boeuf by mal vrátiť léno Ivanhoeovi," vravel de Bracy, ktorý, keď si vykonal svoju čestnú povinnosť v turnaji, odložil štít a prilbicu a opäť sa vmiešal do princovej družiny.

"Veru," odpovedal Waldemar Fitzurse; "je pravdepodobné, že tento mladý hrdina bude žiadať späť svoj hrad aj svoje majetky, ktoré mu udelil Richard a ktoré potom štedrosťou vašej výsosti dostal Front-de-Boeuf."

"Front-de-Boeuf," odpovedal princ, "skôr pohltí tri také majetky, ako je Ivanhoeov, než by vrátil jeden. Inak, páni, verím, že nik nepochybuje o mojom práve udeľovať léna verným poddaným, čo ma podporujú a ochotne vykonávajú vojenské povinnosti namiesto tých, čo sa potulujú v cudzích končinách, a keď ich voláme, nemôžu ani zložiť lénnu prísahu, ani nám byt k službám."

Tí, ktorých takto oslovil, mali najvlastnejší záujem prikývnuť na otázku, že právo, ktoré si privlastnil, je právoplatné. "Ó, aké šľachetné knieža! Aký vznešený pán, ktorý takto odmeňuje svojich verných prívržencov!" Takto kričali dvorania jeden cez druhého, lebo očakávali podobné prejavy milosti na úkor Richardových prívržencov a obľúbencov, pravda, ak ich už nedostali. Aj opát Aymer súhlasil so všeobecnou mienkou, iba poznamenal, že na svätý Jeruzalem neslobodno pozerať ako na cudziu zem. Veď to je communis mater, mať všetkých kresťanov. "Ale neviem," vravel, "aké výhody by si mohol žiadať rytier Ivanhoe. Veď ma ubezpečovali, že sa križiaci pod Richardovým vedením nikdy nedostali ďalej ako do Askalonu, čo, každý vie, je filištínske mesto a nemá nároky na výsady Svätého mesta!"

Waldemar, hnaný zvedavosťou, odišiel medzitým na miesto, kde Ivanhoe omdlel, a teraz sa práve vrátil. "Zdá sa mi," vravel, "že hrdina spôsobí našej milosti už málo starostí a Front-de-Boeuf bude môcť pokojne užívať léno - lebo je ťažko poranený."

"Nech je už akokoľvek," odpovedal Ján, "je víťazom dňa, a hoci by bol desaťkrát naším nepriateľom alebo oddaným priateľom nášho brata, čo je skoro to isté, treba mu ošetriť rany - nech sa ho ujme náš vlastný lekár."

Temný úsmev skrivil pri týchto slovách princove pery. Waldemar Fitzurse však chytro odpovedal, že Ivanhoea odniesli už zo zápasišťa a je pod ochranou svojich priateľov.

"Veru, dojal ma zármutok kráľovnej krásy a lásky, ktorej dočasné panovanie sa touto príhodou zmenilo odrazu v žiaľ. Verte mi, mňa chytro nedojme ženský plač za milencom, no lady Rowena vedela potlačiť svoj smútok tak dôstojne, že ho prezrádzali iba zopnuté ruky a suché oči, ktoré strnulo hľadeli na bezduché telo, ležiace pred ňou."

"Kto vlastne je Rowena, o ktorej sme už toľko počuli?" opýtal sa princ.

"Saská dedička, ktorá má veľké majetky," odpovedal opát Aymer. "Je to spanilá ruža, poklad bohatstva, najkrajšia medzi tisícmi, nádoba myrhy, hrozno henny."

"Potešíme ju v jej zármutku," odpovedal princ Ján, "a vyzdvihneme jej rod: zasnúbime ju s Normanom. Ešte vari nie je plnoletá, a preto je naším kráľovským právom vydať ju. Čo vravíš na to, de Bracy? Ako by sa ti páčilo vyženiť s peknou Saskou rozsiahle majetky aj dôchodky podľa príkladu Dobyvateľových stúpencov?"

"Ak sa mi budú páčiť majetky, výsosť," odpovedal de Bracy, "bolo by čudné, keby sa mi nepáčila nevesta. A budem vašej výsosti nekonečne zaviazaný za šľachetný čin, ktorým splníte sľuby dané svojmu služobníkovi a vazalovi."

"Nezabudneme na to," ubezpečil ho princ Ján; "aby sme hneď aj konali, rozkáž nášmu senešalovi, aby na večernú hostinu celkom iste pozval lady Rowenu aj s jej spoločnosťou - s tým neogabaným mumákom, jej poručníkom, aj s tým saským byvolom, ktorého dnes Čierny rytier zrazil na zem. Počuj, de Bigot," obrátil sa k senešalovi. "Toto druhé pozvanie im odovzdaj čo najzdvorilejšie, aby si polichotil ich saskej pýche a aby nemohli zase odmietnuť, hoci, pre kosti Becketove, preukazovať im zdvorilosť, je ako hádzať ošípaným perly."

Len čo princ dohovoril a chystal sa dať povel na odchod zo zápasišťa, odovzdali mu lístok.

"Odkiaľ?" spýtal sa princ, obzerajúc si posla.

"Z ďalekých krajín, výsosť, od koho, to neviem," odpovedal sluha. "List doniesol akýsi Francúz a vravel, že cestoval dňom a nocou, aby ho vložil do rúk vašej výsosti."

Princ skúmavo pozrel nadpis, potom pečať s troma vtlačenými ľaliami, ktorá pridržiavala hodvábnu šnúru, ovinutú okolo lístka. Potom s akýmsi rozochvením - ktoré očividne vzrastalo pri čítaní - otvoril list a čítal:

Pozor, diabol sa vyslobodil!

Ján zbledol ako stena. Najprv pozrel na zem, potom zdvihol zrak k nebu, akoby práve vyhlásili ortieľ smrti. Keď sa z prvého zľaknutia spamätal, zavolal Waldemara Fitzursa i de Bracyho stranou a podal im lístok.

"To znamená," vravel trasúcim sa hlasom, "že môj brat Richard je na slobode."

"Je to možno nepravdivá správa alebo falšovaný list," poznamenal de Bracy.

"Ruka aj pečať sú Francúzove," odpovedal Ján.

"V tom prípade je najvyšší čas," vravel Fitzurse, "aby sme hneď zhromaždili našich alebo v Yorku, alebo v niektorom inom stredisku. Ak sa oneskoríme o niekoľko dní, môže byť neskoro. Vaša výsosť musí čo najrýchlejšie ukončiť túto maškarádu."

"Ale nesmieme proti sebe popudiť zemanov a ľud," upozornil de Bracy. "Ak ich pripravíme o hry, budú sa hnevať."

"Veď deň ešte nepokročil natoľko," navrhol Waldemar, "nech teda lukostrelci vystrieľajú niekoľko šípov, a potom im prisúdime sľúbenú cenu. To celkom postačí, aby princ splnil sľuby, pokiaľ ide o saských rabov."

"Ďakujem ti, Waldemar," vravel princ. "Tým mi tiež pripomínaš, že som ešte dačo dlžný aj tomu nadutému sedliakovi, ktorý nás včera urazil. Aj hostina sa bude konať, ako sme určili, dnes večer. A keby to mala byť posledná hodina mojej moci, zasvätím ju pomste a zábave - nové starosti odložíme až na zajtra."

Hlahol trúb čoskoro povolal späť všetkých divákov, ktorí sa už pomaly rozchádzali. Hlásatelia oznamovali, že princ Ján pre neočakávanú a veľmi dôležitú štátnickú povinnosť je nútený zmeniť poriadok zajtrajších zábav; keďže nechce, aby toľkí vynikajúci lukostrelci sa rozišli a neukázali svoju zručnosť, láskavo sa rozhodol, aby sa lukostrelecké preteky konali teraz namiesto zajtrajška, prv než princ odíde. Najlepší strelec dostane za odmenu striebrom vybíjaný poľovnícky roh a hodvábny opasok, bohato vyzdobený obrazom svätého Huberta, patróna poľovníkov.-

Sprvu sa prihlásilo na preteky viac ako tridsať lukostrelcov, medzi nimi lesníci a hájnici kráľovských lesov needwoodskych a charnwoodskych. Keď však videli, s kým sa budú pretekať, viac ako dvadsať sa hneď vzdalo súťaže, lebo sa nechceli vystaviť hanbe z takmer istej porážky. V tých časoch sa sláva chýrečného strelca rozniesla široko-ďaleko, tak ako návštevníci známych newmarketských konských pretekov poznajú dobre vlastnosti tamojších koňov.

I zmenšený počet pretekárov vykazoval číslo osem. Princ Ján zostúpil zo svojho kráľovského stolca, aby si lepšie prezrel týchto lukostrelcov, z ktorých niektorí mali na sebe kráľovské farby. Keď svoju zvedavosť uspokojil prehliadkou, obzrel sa po chlapovi, ktorý ho predošlého dňa tak rozhneval, a zbadal, že stojí na tom istom mieste ako včera, s tým istým výrazom pokojnej sebadôvery.

"Ach, ty pokrytec," povedal mu princ, "keď si sa tak včera bezočivo chválil, hneď som šípil, že nie si ozajstným priateľom dlhého luku, a teraz vidím, že medzi týmito osvedčenými strelcami sa neopovažuješ ukázať svoje umenie."

"Nuž, ak dovolíte, pane," odpovedal lukostrelec, "iná príčina ma núti nezúčastniť sa na pretekoch v streľbe než strach z porážky alebo hanby."

"Aký je to dôvod?" spýtal sa princ Ján, v ktorom tento neznámy vzbudzoval akúsi nepríjemnú zvedavosť, hoci princ sám nevedel prečo.

"Lebo neviem, či sa títo lukostrelci naučili strieľať do takých terčov ako ja a či by bolo vašej milosti príjemné, keby hoc aj tretiu cenu získal človek, ktorý nevdojak vzbudil vašu neľúbosť," odpovedal strelec.

Ján očervenel a opýtal sa: "Ako sa voláš?"

"Locksley," odpovedal strelec.

"Tak teda, Locksley," vravel princ Ján, "až títo lukostrelci ukážu svoje umenie, budeš strieľať ty. Ak vyhráš cenu, pridám ti k nej ešte dvadsať nobloy, ak však prehráš, strhnú z teba zelené šaty a tetivami ťa vyženú z ohrady ako táravého a bezočivého chvastúňa."

"A čo ak za týchto podmienok odmietam strieľať?" vravel lukostrelec. "Vaša milosť, podporovaná toľkými ozbrojencami, ma môže ľahko dať aj zobliecť aj zbiť, no nemôže ma donútiť napnúť luk alebo vystreliť."

"Ak neprijmeš môj návrh," povedal princ, "hlavný dozorca ti prereže tetivu, poláme luk i šípy a vyženie ťa stadeto ako zbabelca."

"Pyšný princ, voľba, ktorú mi dávate, nie je spravodlivá. Chcete ma donútiť, aby som sa pretekal s najlepšími staffordskými a leicesterskými strelcami a vyhrážate sa, ak ma premôžu."

"Zbrojnoši, dajte naň dobrý pozor," rozkázal princ Ján. "Začína strácať rozvahu a nechcem, aby sa vyhol skúške. A vy, chlapci, strieľajte dobre, srnčie mäso a sud vína sú už pripravené v stane, aby ste sa po výhre občerstvili."

Na hornom konci južnej cesty, vedúcej na zápasište, postavili terč. Pretekári si stali na druhý koniec, na stanovište pri južnom vchode; vzdialenosť medzi nimi bola dosť dlhá na to, aby súťažiaci nestrieľali s prílišnou istotou.

Každý lukostrelec vystrelil podľa určeného poriadku tri šípy za sebou. Tieto preteky viedol akýsi nižší úradník, ktorého volali dozorcom hier, lebo vyššie postavení hodnostári, ako boli maršali turnaja, by sa neznížili viesť ľudové hry.

Lukostrelci rad-radom predstupovali a strieľali smelo a zručne, ako sa patrilo na dobrých strelcov. Z dvadsiatich štyroch šípov desať zasiahlo terč a ostatné prešli tak blízko, že ich na takú veľkú vzdialenosť pokladali za dobrý zásah. Z desiatich, čo zasiahli cieľ, dva vo vnútornom kruhu vystrelil Hubert, horár sira Malvoisina. Preto ho vyhlásili za víťaza.

"Tak, Locksley," pýtal sa princ posmešne odvážneho zemana, "máš ešte chuť pretekať sa s Hubertom, či radšej vydáš dozorcovi svoj luk, opasok a puzdro na šípy?"

"Ak niet inej voľby," odpovedal Locksley, "pokúsim sa o šťastie, ale pod touto podmienkou: ak obidva svoje šípy dostanem do cieľa, Hubert potom strelí do cieľa, ktorý mu určím ja."

"V poriadku," odpovedal princ Ján "nič nenamietam proti tomu. Hubert, ak tohto chvastúňa zahanbíš, naplním tvoj poľovnícky roh striebornými peniazmi."

"Každý robí, čo môže," odpovedal Hubert. "Môj pradedo strieľal pri Hastingse majstrovsky a ja dúfam, že nezneuctím jeho pamiatku."

Odniesli starý terč a na jeho miesto postavili nový, tej iste veľkosti. Hubert, ako víťaz prvých pretekov, mal právo prvý vystreliť; mieril veľmi opatrne, pohľadom dlho odhadoval vzdialenosť, držiac v ruke napnutý už luk so šípom na tetive. Napokon postúpil o krok dopredu, ľavé rameno natiahol, ako len mohol, luk zdvihol, až sa mu stred dostal skoro do výšky oka, potom natiahol tetivu až k uchu. Šíp zasvišťal vzduchom a zaryl sa do vnútorného kruhu terča - aj keď nie do jeho stredu.

"Hubert," vravel mu súper, "nemysleli ste na vietor. Boli by ste lepšie strelili," a pripravoval si luk.

Pri týchto slovách Locksley sa postavil na určené miesto a vystrelil šíp bez mierenia a tak nedbalo, že sa zdalo, akoby na ciel ani nepozrel. Dokonca rozprával ešte v chvíli, keď šíp už letel z tetivy. A predsa trafil o dva palce bližšie k stredu ako Hubert.

"Dočerta," osopil sa princ Ján na Huberta, "ak strpíš, aby ťa taký prešibaný odkundes premohol, zasluhuješ šibenicu."

Hubert mal pre všetky podobné príležitosti jedinú odpoveď: "Aj keby ma vaša výsosť dala obesiť, každý robí, čo môže. No môj pradedo bol výborný strelec, ..."

"Choď dočerta so svojím pradedom aj s celým jeho pokolením," prerušil ho Ján, "strieľaj radšej, naničhodník, a cieľ presne, lebo ti ináč beda!"

Pokarhaný Hubert sa zasa postavil na svoje miesto a pamätal na sokovu radu, myslel na slabý vietor, ktorý práve začal fúkať; strelil tak šťastne, že šíp sa zaryl presne do stredu terča.

"Nech žije Hubert, nech žije Hubert!" volali diváci, ktorí sa zrejme zaujímali viac o známeho strelca ako o cudzinca. "Trafil do bieleho! - Do bieleho! - Nech žije Hubert!"

"Čo by si chcel už na tomto meniť, Locksley?" opýtal sa ho princ s urážlivým úsmevom."

"Možno áno! Urobíme mu na šípe zárez!" odpovedal Locksley.

A mieriac teraz s trošku väčšou pozornosťou ako predtým, trafil do stredu protivníkovho šípa a rozštiepil ho na kusy. Všetci diváci boli natoľko prekvapení zázračnou istotou, že od samého prekvapenia sa nezmohli ani na obvyklú pochvalu. "Veď to je sám diabol, a nie človek z mäsa a krvi," šepkali si lukostrelci. "Takéto čudo nevidel ešte nik od tých čias, čo v Anglicku strieľajú lukom."

"A teraz," vravel Locksley, "prosím úctivo vašu výsosť, aby som smel postaviť taký terč, aký používame v severných krajoch. A vítam každého lukostrelca, čo sa ho pokúsi zasiahnuť za úsmev pekného dievčaťa, ktoré je jeho srdcu najdrahšie."

A obrátil sa, aby odišiel zo zápasišťa. "Vaša stráž ma môže sprevádzať," vravel, "pravda, ak chcete -. Idem si len odrezať prút do blízkej húšťavy."

Princ Ján kývol sluhom, aby ho nepustili, keby azda chcel utiecť, no tento nemiestny rozkaz musel odvolať, lebo v zástupe sa ozvali výkriky: "Hanba, hanba!"

Locksley sa o chvíľu vrátil s vŕbovým prútikom, asi šesť stôp dlhým, celkom rovným a hrubým ako palec. Celkom pokojne ho začal olupovať. Vravel, že dobrému strelcovi dávať taký široký terč, ako bol doterajší, znamená urážať jeho umenie. "Aspoň ja a moji krajania, kde som vyrástol, by sme si potom radšej už vzali za terč okrúhly stôl kráľa Artuša, okolo ktorého sedávalo šesťdesiat rytierov. Do vášho terča by trafilo aj sedemročné dieťa šípom bez hrotu," vravel, prechádzajúc pokojne na druhý koniec ohrady, a zasadil vŕbový prút kolmo na zem, "ale kto zasiahne zo sto krokov tento prútik, toho uznávam za strelca hodného nosiť luk i puzdro na šípy pred kráľom, i keby to bol sám mohutný kráľ Richard."

"Môj pradedo," vravel Hubert, "strieľal síce veľmi dobre v bitke pri Hastingse, ale do takéhoto terča za celý život nestrieľal a ani ja veru nebudem. Ak tento lukostrelec prestrelí prútik, dám mu svoj štít - či, lepšie povedané, diablovi v jeho kabáte, lebo to už je výkon nad ľudské sily. Každý robí, čo dokáže, a ja nebudem strieľať ta, kde viem, že netrafím. Tak isto by som mohol mieriť na ostrie nožíka nášho pána farára, či na steblo slamky, alebo hádam aj na slnečný lúč ako na tento nejasný prúžok, ktorý ani poriadne nevidím."

"Zbabelé psisko!" zakríkol ho princ Ján, "strieľaj teda ty, Locksley. Keď zasiahneš cieľ, uznávam, že si prvý chlap, ktorému sa to podarilo.

"Každý robí, čo vie, ako vravieva Hubert," odpovedal Locksley.

A zasa napäl luk. No teraz si pozorne poprezeral svoju zbraň, potom vymenil tetivu, lebo sa mu zdalo, že nie je hladká. Stará sa mu trošku odrela pri predchádzajúcich dvoch zásahoch. Mieril veľmi opatrne a dav ticho, ani nedýchajúc, očakával výsledok. Lukostrelec obhájil mienku obecenstva o svojej zručnosti: šíp rozpoltil vŕbový prútik. Ozval sa búrlivý potlesk; sám princ Ján zabudol na chvíľu na svoju nechuť k Locksleymu a obdivoval jeho istotu. "Tých dvadsať noblov i roh si statočne vyhral a patria ti právom," vravel. "A ak vstúpiš do našich služieb ako lukostrelec našej telesnej stráže a ostaneš v našich osobných službách, dáme ti päťdesiat. Vidím, že nikdy mocnejšia ruka nenapínala luk a nikdy oko presnejšie nemierilo ako tvoje."

"Prosím o prepáčenie, urodzený princ," odpovedal Locksley, "ale prisahal som, že vstúpim len do služieb vášho kráľovského brata Richarda. Tých dvadsať noblov ponechám Hubertovi, ktorý strieľal dnes tak dobre ako jeho pradedo pri Hastingse. Keby nebol zo skromnosti odmietol zápas, bol by iste trafil ako ja."

Hubert však krútil hlavou, keď váhavo prijímal dar od cudzinca; Locksley, ktorý sa chcel vyhnúť ďalšej pozornosti, zamiešal sa do zástupu a už ho nebolo vidno.

Pravda, Jánovej pozornosti by víťazný strelec nebol tak ľahko ušiel, keby ho práve teraz neboli znepokojovali dôležité myšlienky, ktoré mu vírili hlavou. Keď prikázal odísť zo zápasišťa, zavolal komorníka, aby sa hneď pobral do Ashby a vyhľadal tam žida Izáka. "Povedz tomu psovi, aby mi poslal ešte pred západom slnka dvetisíc korún." "Môžeš sa mu preukázať týmto prsteňom. Záruky pôžičky pozná. Ostatné peniaze nech vyplatí y Yorku do šiestich dní. Ak nedodrží lehotu, dám tomu neveriacemu darebákovi odťať hlavu. Daj pozor, aby ste sa dakde cestou neminuli, lebo sa tu ešte pred chvíľou rozťahoval aj so svojím nakradnutým prepychom."

Princ vyskočil po týchto slovách na koňa a pobral sa do Ashby. Po jeho obchode i dav sa pohol a rozišiel.

Keď dokázali rytieri

obratnosť svoju v pancieri,

keď slávne hry sa skončili

a hlahol poľníc utíchol,

panie i páni zmužilí

usadli v hrade poza stôl.

Chaucer: Canterburské poviedky

Princ Ján usporiadal slávnostnú hostinu na hrade v Ashby. Nebola to však tá istá budova, ktorej mohutné zrúcaniny až podnes pútajú záujem výletníkov, lebo túto stavbu vybudoval až neskoršie lord Hastings, najvyšší anglický komorník, jeden z prvých obetí krutovlády Richarda III., a je známy skôr ako shakespearovská postava než svojou skutočnou historickou úlohou. Vtedy patrilo Ashby Rogerovi de Quincey, grófovi z Winchestera, ktorý v čase nášho príbehu bol ešte v Svätej zemi. Medzitým si princ Ján privlastnil jeho hrad i s jeho majetkami a narábal nimi podľa vlastnej vôle; keďže veľmi rád oslňoval pohostinnosťou a nádherou, vydal rozkaz na veľké prípravy, aby vystrojili čo najskvelejšiu hostinu.

Princovi dodávatelia, ktorí pre tento prípad a pre všetky podobné prípady dostali plnú kráľovskú moc, vyplienili kraj široko-ďaleko a pobrali všetko, čo sa im videlo súce na pánovu hostinu. Pozvali veľký počet hostí. Keďže si princ chcel získať všeobecnú priazeň, pozval okrem normanských šľachticov a vznešených osobností zo susedstva i niekoľko rodín saských a dánskych. V pokojných časoch boli Anglosasi ponižovaní a utláčaní, no v občianskych vojnách mohli byť náramnou silou. Zdalo sa, že sa tieto rozbroje blížia a preto obozretná politika radila nakloniť si priazeň ich vodcov'

Toto si aj Ján už dlhší čas uvedomoval a rozhodol sa, že sa k týmto neželaným hosťom bude správať s neobyčajnou zdvorilosťou, hoci na ňu vôbec neboli zvyknutí. I keď nik tak nepodriaďoval svoje city a zvyky svojmu záujmu ako princ Ján, jeho nešťastím bolo, že to, čo sa mu podarilo dosiahnuť pretvarovaním sa, pokazil vždy ľahkomyseľnosťou a nerozmyslenosťou.

Jeho vrtkavá povaha sa najlepšie prejavila v írsku, kam ho poslal otec Henrich II., aby si získal náklonnosť obyvateľov tejto novej a dôležitej krajiny, ktorú práve získali pre anglickú korunu, írski náčelníci sa priam pretekali medzi sebou, kto prvý zloží mladému princovi sľub vernosti a dá mu bozk mieru. No princ Ján a jeho bezočiví dvorania namiesto toho, aby vľúdne prijali ich pozdravy, neodolali pokušeniu a ťahali írskych náčelníkov za dlhé brady, čo zrejme veľmi pohnevalo tamojších hodnostárov a malo zlé následky pre anglickú vládu v írsku.

Verný svojmu plánu, ktorý si predsavzal vo chvíli chladnej úvahy, princ Ján prijal Cedrika a Athelstana neobyčajne zdvorilo. Keď mu oznámili, že lady Rowena je chorá a nemôže prijať jeho láskavé pozvanie, bez namrzenosti vyslovil svoje úprimné sklamanie. Cedrik aj Athelstane sa obliekli na hostinu do starodávneho saského kroja. Nebol azda nepekný a pre podobné príležitosti bol zhotovený z drahocenných látok, no strihom aj vzhľadom sa natoľko líšil od oblekov ostatných hostí, že princ Ján pokladal za veľký úspech, že sa aj s Waldemarom Fitzursom nerozosmiali pri pohľade na šaty, ktoré boli podľa vtedajšej módy smiešne. Pritom nestrannému pozorovateľovi sa krátky priliehavý kabát a dlhý saský plášť zdali zaiste krajšie, ba aj pohodlnejšie ako oblek Normanov, ktorí nosili naspodku dlhú, voľnú blúzu, podobnú košeli alebo kočišskej halene, a na nej kratučký pláštik, ktorý nechránil ani pred zimou ani pred dažďom a ktorého jediným cieľom - podľa všetkého - bolo ukazovať toľko kožušiny, vyšívania a drahokamov, koľko len vynaliezaví krajčíri naň navešali. Cisár Karol Veľký, za ktorého táto móda vznikla, veľmi dobre vystihol jej nevýhody; "Preboha, načo sú nám tieto krátke plášte? V posteli sa nimi neprikryješ, na koni ťa nechránia ani proti vetru ani proti dažďu, a keď sedíš, nechránia ti nohy ani pred vlhkom ani pred zimou."

Hoci panovník krátke plášte takto pohanil, jednako sa udržali v móde až do čias, ktoré spomíname, najmä medzi kniežatami z rodu Anjouovcov. Nosili ich aj Jánovi dvorania a všetci sa posmievali dlhým saským plášťom.

Hostia zasadli za stôl, ktorý sa len tak prehýbal pod ťarchou chutných jedál. Všetci kuchári, ktorí sprevádzali princa Jána na cestách, narozmýšľali sa, ako dať obyčajným jedlám nový, rozmanitý tvar, kým sa im nepodarilo skoro to, čo moderným kúzelníkom kuchárskeho umenia: že totiž celkom zmenili prirodzenú podobu jedál. Pravda, okrem jedál domáceho pôvodu boli tam aj rozličné lakôtky, poznášané zo vzdialených krajov, a veľa chutných paštét, ako aj pšeničného chleba a jemných koláčov s hrozienkami, ktoré sa objavovali iba na stoloch najvyššej šľachty. Korunou hostiny boli ťažké vína domáce a cudzozemské.

Hoci normanskí šľachtici mali radi prepych, nemožno povedať, že by boli nestriedmi. Radi si dobre zajedli, páčili sa im vyberané lakôtky, no vedeli sa chrániť pred nemiernosťou, a skôr pripisovali pažravosť a pijanstvo premoženým Sasom ako neresti vlastné nižšej rase. Pravda, princ Ján a dvorania, ktorí - aby sa mu zapáčili - radi napodobňovali jeho slabosti - oddávali sa labužníctvu a pijatike až do nemiernosti, ba o princovi Jánovi je známe aj to, že zomrel, keď sa objedol broskyňami a vypil priveľa mladého piva. No tento spôsob života bol výnimkou zo zvyčajných spôsobov jeho krajanov.

S potmehúdskou vážnosťou, ktorú prezrádzali iba ich tajné posunky, pozorovali normanskí rytieri a šľachtici neogabané Athelstanove a Cedrikove spôsoby na hostine, ktorej postup i obradnosti boli Sasom neznáme. A kým Normani zlomyseľne pozorovali ich správanie, nešikovní Sasi nevedomky prekročili veru nejedno spoločenské pravidlo. Veď dobre vieme, že sa skôr odpúšťajú ľuďom previnenia proti spoločenskému správaniu alebo priestupky proti dobrým mravom, než keď sa ukáže, že nepoznajú najjemnejšie odtiene módnej etikety. A tak sa stalo, že Cedrikovi, ktorý si utrel ruky obrúskom, namiesto aby ich nechal uschnúť na vzduchu a mával pritom pôvabne rukami, posmievali sa viac než Athelstanovi, ktorý zhltol naraz celú ohromnú paštétu, zhotovenú z najjemnejších cudzokrajných maškŕt; volali ju karumskou paštétou. Keď sa však nepriamym rozhovorom o tejto maškrte dozvedeli, že thane z Coningsburghu (alebo, ako ho Normani volali, franklin) nemal ani tušenia, čo vlastne zhltol, že pokladal plnku karumskej paštéty za škovránčiu a holubiu, hoci v skutočnosti bola zo slávikov a cudzokrajných vtákov, posmievali sa mu, ako len mohli; v skutočnosti by si bol posmech zaslúžil skôr pre svoju pažravosť.

Dlhá hostina sa už chýlila ku koncu. Čaša kolovala okolo stola a hostia zhovárali sa o hrdinských činoch na turnaji, ktorý sa len nedávno skončil, o víťazstve neznámeho lukostrelca, o Čiernom rytierovi, ktorý tak nezištne utiekol pred zaslúženými poctami, aj o statočnom rytierovi Ivanhoevi, ktorý si tak draho vykúpil čestnú odmenu tohto dňa. Zhovárali sa s vojenskou otvorenosťou a žarty aj smiech sa ozývali zo všetkých strán sály. Iba čelo princa sa akosi nemohlo rozjasniť ani za tohto rozhovoru. Bolo zjavné, že mu srdce zviera akási nesmierna starosť. Iba keď sa daktorý dvoran obrátil priamo na neho, začal si uvedomovať, čo sa okolo neho robí. Vtedy sa strhol, a potom odrazu vypil čašu vína, ani čo by si chcel dodať smelosti, a zamiešal sa do rozhovoru akousi neočakávanou alebo nesúvislou poznámkou.

"Vypime tento pohár," vravel, "na zdravie Wilfreda z Ivanhoe, hrdinu tohto turnaja. Ozaj ľutujeme, že mu rana nedovolila zúčastniť sa na tejto hostine. Pime všetci na jeho zdravie a predovšetkým vy, Cedrik z Rotherwoodu, dôstojný otec sľubného syna."

"Ach nie, vznešený pane," povedal Cedrik, vstal a odstrčil od seba nedotknutý pohár. "Nie je mi synom neposlušný mladík, ktorý opovrhuje mojimi rozkazmi a zrieka sa aj spôsobu žitia aj zvykov našich predkov."

"Ale nie je predsa možné," vravel princ s dobre predstieraným prekvapením, "aby taký statočný rytier bol neposlušným a nehodným synom."

"Ba hej, pán môj," odpovedal Cedrik. "Wilfred je naozaj taký. Opustil môj jednoduchý dom a združil sa s veselými šľachticmi na dvore vášho brata. Tam sa naučil rytierske kúsky, ktoré vy tak obdivujete. Opustil ho proti mojej vôli. Za Alfrédových čias boli by to nazvali neposlušnosťou, ba zločinom, a boli by ho za to prísne potrestali."

"Ach," hovoril princ s predstieranou účasťou, "keď sa váš syn pripojil k môjmu bratovi, ani sa hádam nemusím pýtať, kde alebo od koho sa naučil synovskej neposlušnosti."

Takto vravel princ Ján, ktorý akosi zabudol, že zo všetkých synov Henricha II., z ktorých ani jeden nebol bez viny, sám bol najnevďačnejší a najspurnejší.

"Ak sa nemýlim," dodal po chvíľke, "môj brat zamýšľal prideliť svojmu obľúbencovi bohatý majetok Ivanhoe."

"Dal mu ho lénom," odpovedal Cedrik; "medzi mnou a Wilfredom bola preto aj zvada, že sa ponížil a prijal ako feudálny vazal majetok, ktorý patril jeho predkom právom slobodných a nezávislých vlastníkov."

"Súhlasíte teda dobrovoľne, dobrý Cedrik," vravel princ Ján, "aby sme toto léno darovali osobe, vážnosti ktorej neuškodí, keď dostane majetok od britskej koruny. Sir Reginald Front-de-Boeuf," pokračoval, obracajúc sa k barónovi, "dúfam, že si ponecháte krásne barónstvo Ivanhoe, aby sir Wilfred neupadol zasa do otcovej nemilosti, keby opäť chcel toto léno pre seba."

"Pre svätého Antona," odpovedal obor s čiernymi obrvami, "vaša výsosť ma môže pomenovať hoc aj Sasom, ak Cedrik, Wilfred alebo hociktorý najlepší bojovník z anglickej krvi mi vyrve dar, ktorým ma vaša výsosť práve ráčila poctiť."

"Pán barón, kto ťa nazve Sasom," vravel Cedrik, urazený slovami, ktoré obor použil a ktorými Normani vyjadrovali svoje pohŕdanie k Angličanom, "preukáže ti česť práve takú veľkú ako nezaslúženú."

Front-de-Boeuf sa hotovil odpovedať, no ľahkomyseľný a zlomyseľný princ ho predbehol.

"Veru," povedal, "páni moji, vznešený Cedrik hovorí pravdu. Jeho pokolenie môže si privlastniť prednostné právo pred nami, a to tak dĺžkou svojho rodokmeňa, ako aj svojich plášťov."

"Ba aj na bojišti nás predstihujú - ale ako divá zver psov," vravel Malvoisin.

"A veru právom nás predstihujú, len si spomeňte, väčšou uhladenosťou a slušnosťou svojich spôsobov," pridal Aymer.

"Svojou neobyčajnou zdržanlivosťou a striedmosťou," doložil de Bracy, ktorý v tej chvíli celkom zabudol, že mu sľúbili saskú nevestu.

"Aj odvahou a udatnosťou," vravel Brian de Bois-Guilbert, "ktorou sa vyznamenali pri Hastingse a inde."

Keď takto s nevinnou a usmievavou tvárou dvorania rad-radom napodobňovali princa a vysielali na Cedrika šípy výsmechu, Šašova tvár očervenela hnevom a s planúcim zrakom si obzeral hosťa po hosťovi, ani čo by mu rýchly príval urážok znemožňoval odpovedať. Bol ani vydráždený býk, ktorý, obkolesený svojimi mučiteľmi, nemôže sa ešte rozhodnúť, na ktorého by sa mal najprv vrhnúť vo svojej túžbe po pomste. Napokon prehovoril hlasom napoly priduseným vášňou. Obrátil sa k princovi Jánovi, ako k pôvodcovi týchto urážok, a povedal: "Nech je naša rasa akokoľvek pochabá a má rôzne neresti, každý Sas by zasluhoval mena nidering, keby vo vlastnom dome, kým pokojný hosť pije z jeho čase, zaobchádzal alebo dovolil, aby zaobchádzali s ním tak, ako mi vaša milosť dala dnes pocítiť. A nech už boli nehody našich predkov pri Hastingse akékoľvek, mali by o nich mlčať aspoň tí," pritom pozrel na templára a na Front-de-Boeufa, "ktorých ani nie pred niekoľkými hodinami vyhodil Sas zo sedla a zo strmeňov saskou kopijou."

"Na môj veru, ostrý žart," zvolal princ Ján. "Ako sa vám to páči, páni? Naši saskí poddaní sú čoraz uvedomelejší a smelší. Ich vtip sa stáva bystrejším, ich správanie smelším v týchto neistých časoch. Čo na to vravíte, lordi? Na môj hriešnu, zdá sa mi, že by bolo vari najlepšie, keby sme si sadli na naše lode, a kým je ešte čas, vrátili sa do Normandie."

"Zo strachu pred Sasmi," vravel de Bracy so smiechom, "veď by sme ani nepotrebovali iné zbrane ako poľovnícke kopije, aby sme zahnali týchto diviakov."

"Páni rytieri," vravel Fitzurse, "dosť už bolo žartov - a bolo by dobre, vravel, obracajúc sa k princovi, "keby vaša výsosť ubezpečila vznešeného Cedrika, že nik ho nemienil uraziť žartmi, ktoré možno cudzincovi v ušiach znoju nepríjemne.

"Uraziť," vravel princ, nútiac sa zasa do zdvorilosti "nazdávam sa, že si nik nebude myslieť, že by som niečo takého dovolil v mojej prítomnosti. Hľa, sám pripíjam na Cedrikovo zdravie, keď on odmietol piť na synovo."

Čašu si podávali dookola a dvorania pokrytecky tlieskali. To všetko akosi neúčinkovalo na Sasa tak, ako zamýšľali. Hoci nebol príliš bystrý, jednako len podceňovali jeho chápavosť, keď sa nazdávali, že táto lichotivá poklona vyženie mu z mysle urážky. Čušal aj vtedy, keď kráľovský pohár koloval po druhý raz, teraz na zdravie "sira Athelstana z Coningsburghu".

Rytier sa poklonil, aby ukázal, že si váži túto česť, vyprázdnil svoj ohromný pohár na dúšok.

"A teraz, páni," vravel princ Ján, ktorého vypité víno začínalo hriať, "keď sme vykonali svoju povinnosť voči našim saským hosťom, poprosíme ich, aby nám tak isto oplatili našu zdvorilosť. Vznešený thane," pokračoval, obracajúc sa k Cedrikovi, "boli by ste taký dobrý a vymenovali niektorého Normana, ktorého meno by najmenej poškvrnilo vaše pery, a splákli poriadnym glgom vína horkosť, ktorú by mohlo toto meno zanechať."

Zatiaľ čo princ hovoril, Fitzurse vstal, očistom prešiel za Šašovu

stoličku a pošepkal mu, aby využil túto príležitosť a pripil na princovo zdravie. Tým by ukončil napätý pomer medzi obidvoma rasami. Sas na túto prezieravú radu neodpovedal, ale vstal a naplnil svoj pohár až po okraj; potom oslovil princa týmito slovami: "Vaša výsosť ma vyzvala, aby som vymenoval Normana, ktorý si zaslúži, aby sme ho spomenuli na tejto hostine. Veru, ťažká to úloha. Núti zotročeného, aby spieval chválospev na svojho pána - núti premoženého, deptaného všetkými ukrutnosťami porážky, aby chválil svojho premožiteľa. No i tak by som rád vyslovil meno Normana - ktorý je prvý vo vojne i vo vážnosti, najudatnejší a najšľachetnejší syn svojho národa. A pery, ktoré by odopreli piť so mnou na jeho zaslúženú slávu, nazvem zradnými a nečestnými - a za také ich budem pokladať po celý život - pijem na zdravie Richarda Levie Srdce!"

Princ Ján, ktorý očakával, že Sas zakončí svoju reč jeho vlastným menom, sa strhol, keď počul tak neočakávane meno svojho ukrivdeného brata. Ani stroj zdvihol pohár k perám, no temer v tej istej chvíli ho zasa položil, lebo chcel vidieť, ako sa budú správať pri tomto neočakávanom návrhu jeho hostia, ktorí cítili, že je práve také nebezpečné postaviť sa proti nemu, ako s ním súhlasiť. Niektorí starí a skúsení dvorania urobili presne podľa princovho príkladu, priložili pohár k perám, a hneď ho zasa postavili na stôl. Mnohí však podľahli ušľachtilejším citom a zvolali: "Nech žije kráľ Richard a nech sa skoro vráti medzi nás!" A iba niekoľko hostí, medzi nimi Front-de-Boeuf a templár, plní pochmúrneho pohŕdania, ani sa nedotkli pohára. No nik sa neopovážil otvorene sa postaviť proti prípitku na zdravie panujúceho vládcu.

Cedrik, keď sa niekoľko minút kochal vo svojom víťazstve, obrátil sa k svojmu druhovi: "Vstaňme, vznešený Athelstane! Boli sme tu dosť dlho, aby sme sa odvďačili princovi za láskavosť na tejto hostine. Tí, čo by v budúcnosti chceli lepšie poznať prosté saské spôsoby, budú nás musieť navštíviť v dome našich otcov, lebo sme sa už dosýta napozerali na kráľovskú hostinu a normanskú zdvorilosť."

Po týchto slovách vstal a odišiel zo slávnostnej siene; za ním išiel Athelstane a niekoľko hostí saského pôvodu, ktorí sa cítili tiež urazení sarkastickými poznámkami princa a jeho dvoranov.

"Pre ostatky svätého Tomáša," prehovoril princ Ján, len čo odišli, "títo saskí chrapúni dnes ozaj vyhrali a odišli ako víťazi."

"Conclamatum est, poculatum est," vravel Aymer. "Vypili sme si, navystrájali sme sa, je čas, aby sme zanechali fľaše."

"Mních sa ponáhľa, vari preto, že má ešte dnes vyspovedať niektorú peknú kajúcnicu," vravel de Bracy.

"Ba nie, pán rytier," odpovedal opát, "ale musím prejsť niekoľko míľ cesty, kým sa dostanem večer domov."

"Rozutekávajú sa," zašepkal princ Fitzursovi do ucha.

"Cítia nebezpečenstvo, a prvý, čo ma opúšťa, je tento zbabelý opát."

"Nebojte sa, výsosť," vravel Waldemar, "pripomeniem mu dôvody, ktoré ho iste donútia, aby sa pripojil k nám, až sa združíme v Yorku. Pán opát," vravel, "rád by som sa s vami pozhovárať osamote, prv než nasadnete na svojho koňa."

Medzitým sa ostatní hostia rýchlo rozchádzali. Ostalo tam iba niekoľko najvernejších prívržencov princa Jána a jeho družina.

"Takto je to, keď sa koná podľa vašej rady," vravel Ján, obracajúc sa nahnevane k Fitzursovi. "Za vlastným stolom ma urazí opitý saský chrapúň, a len čo sa spomenie bratovo meno, všetci utekajú predo mnou ani pred malomocným."

"Len trpezlivosť, pán môj," odpovedal mu radca. "Ostatne, mohol by som vám túto výčitku vrátiť a pokarhať vašu prenáhlenú ľahkomyseľnosť, ktorá mi prekazila plány a zbavila vás rozvahy. No teraz nemáme kedy si robiť výčitky. De Bracy a ja sa rozbehneme za tými nespoľahlivými zbabelcami a dokážeme im, že zašli už priďaleko, než aby teraz cúvli."

"Všetko je márne," vravel princ a nepokojnými krokmi prechádzal sa po izbe. Hovoril vzrušene, na čom malo svoj podiel aj vypité víno, "áno, všetko je márne - uvideli ruku píšúcu na múre zbadali v piesku levie stopy - počuli jeho blízky rev, otriasajúci lesom - a nič im už nevráti smelosť".

"Daj bože," povedal Fitzurse de Bracymu, "aby sa tá smelosť vrátila aspoň nášmu princovi. Veď ho chytá triaška, keď počuje bratovo meno. Beda poradcom kniežaťa, ktorý nemá v sebe pevnosť a vytrvalosť, či už v dobrom a či v zlom."

Ha, on si myslí, haha, on si myslí, že som len nástroj, sluha jeho vôle. Nech myslí si! Ja cez bludisko zrád a jeho Istí i násilností rad sa k svojmu cieľu predsa prebijem!

A kto mi riekne, že som konal zle?

Basil: Tragédia

Nikdy si pavúk nedal toľko roboty, aby opravil potrhané vlákna svojej siete, koľko Waldemar Fitzurse, keď znova zháňal a spájal rozutekaných sprisahancov princa Jána. Veď len málo bolo takých, čo sa pripojili k princovi z náklonnosti, a nik mu veru nebol oddaný z úcty. Preto musel Waldemar poukázať na nové výhody v budúcnosti a pripomenúť im tie, čo už mali. Mladú a bujnú šľachtu pokúšal sa získať nádejou na beztrestnú voľnosť a neobmedzenú roztopašnosť, ctižiadostivých sľubom moci a lakomých vzrastom ich bohatstva a rozšírením majetku. Vodcom žoldnierskych vojsk daroval zlato; bol to najpresvedčivejší dôvod, bez ktorého by všetky ostatné boli bývali márne. Pravda, sľuby rozdával tento sprostredkovateľ oveľa štedrejšie než peniaze a nezanedbal nič, čo by presvedčilo nerozhodných a dodalo novej sily zastrašeným. O návrate kráľa Richarda hovoril ako o niečom veľmi nepravdepodobnom. Keď však podľa nedôverčivých pohľadov a neistých odpovedí poznal, že sa tohto najviac obávajú jeho spoluvinníci, smelo ich ubezpečil, že i keby sa kráľ vrátil, ich politické plány tým nijako neutrpia.

"Ak sa Richard vráti," vravel, "vráti sa iba preto, aby obohatil svojich schudobnelých a zoslabených križiakov na úkor tých, ktorí ho neodprevadili do Svätej zeme. Vráti sa iba preto, aby sa strašne porátal s tými, ktorí za jeho neprítomnosti porušovali zemské zákony alebo obmedzovali kráľovské výsady. Vráti sa, aby sa pomstil reholi templárskej a johanitskej, že za vojny v Svätej zemi nadržiavali Filipovi Francúzskemu. A napokon vráti sa preto, aby potrestal ako rebelantov všetkých prívržencov svojho brata Jána. Či sa vari bojíte jeho sily?" pokračoval prefíkaný princov dôverník. "Veď uznávame, že je mocný a udatný rytier, no nežijeme v časoch kráľa Artuša, keď sa jediný hrdina mohol postaviť na odpor celému vojsku. Ak sa Richard naozaj vráti, bude bez prívržencov, bez priateľov. Kosti jeho udatných vojakov zbeleli na palestínskom piesku. Malý počet jeho druhov, ktorí ostali nažive, vráti sa po jednom, ako Wilfred Ivanhoe, zničený a ožobráčený. - Vravíte, že Richard má určité dedičské práva?" odpovedal tým, ktorí na to čosi namietali. "Či je vari Richardovo právo prvorodenstva väčšie ako právo, ktoré mal vojvoda Róbert Normanský, najstarší syn Viliama Podmaniteľa? A predsa dostali prednosť hlasom ľudu jeden po druhom Viliam Rufus a Henrich, jeho mladší bratia. Róbert nemal o nič menej zásluh, než prisudzujeme Richardovi. Bol to smelý rytier, dobrý vojvodca, veľkodušný k priateľom a k cirkvi - a naviac križiak a dobyvateľ Svätého hrobu. A predsa umrel ako slepý a biedny väzeň na cardiffskom hrade, lebo sa postavil na odpor vôli národa, ktorý ho nechcel za vladára. Je naším právom," vravel, "vyvoliť si z kráľovskej rodiny princa, ktorý by bol najsúcejší vykonávať najvyššiu moc, totiž," opravil sa, "toho, ktorého voľbou najviac pomôžeme záujmom šľachty." A doložil: "Možno, že princ Ján sa nevyrovná svojmu bratovi Richardovi osobným nadaním. Keď si však pomyslíme, že sa Richard vráti s mečom pomsty v ruke, kým Ján núka odmeny, beztrestnosť, výsady, bohatstvo a pocty, ako by sme len mohli váhať, ktorý má byť kráľom, ktorého z nich má naša múdra šľachta podporovať?!"

Tieto a mnohé iné dôvody, prispôsobené osobitným okolnostiam, zaúčinkovali na šľachticov prikláňajúcich sa na stranu princa Jána. Väčšina sľúbila, že príde na zhromaždenie do Yorku, kde sa mala pripraviť princova korunovácia.

Bola už hlboká noc, keď Fitzurse, ustatý a vyčerpaný touto námahou, no spokojný s výsledkom, vracal sa do ashbyského hradu. Tu stretol de Bracyho, ktorý sa medzitým preobliekol z obleku, v ktorom sa zúčastnil na hostine, do krátkej zelenej blúzy, do nohavíc z toho istého zeleného súkna a do koženej čiapky; na boku mu visel krátky meč, na pleci mal prehodený roh, v ruke luk a za pásom zväzok šípov. Keby sa bol s touto postavou stretol vo vonkajších priestoroch hradu, iste by si ju Fitzurse ani nebol všimol. Bol by ju považoval za gardového strelca. Keďže sa s ňou stretol vo vnútorných hradných sieňach, obzrel si ju pozornejšie a na svoje prekvapenie poznal v nej normanského rytiera v obleku anglického lukostrelca.

"Načo táto komédia, de Bracy," povedal Waldemar trošku najedovane. "Či je teraz čas na vianočné žarty alebo fašiangové maškarády!? Veď sa rozhoduje o osude nášho pána, princa Jána! Prečo si vlastne nešiel ako ja medzi tie zbabelé baby, ktoré sa trasú pri zvuku Richardovho mena ani saracénske deti, ktoré vraj ním matky strašia."

"Staral som sa o seba práve tak ako ty," odpovedal de Bracy.

"Ja som sa vraj staral o seba! Veď som pracoval pre princa Jána, nášho spoločného prívrženca."

"Vravíš, ani čo by ťa viedli iné dôvody ako vlastné dobro," povedal de Bracy. "Ale choď, Fitzurse, veď sa poznáme - teba ženie túžba po sláve, mňa rozkoš, ako to ostatne vyplýva z veku nás oboch. Tvoja mienka o princovi Jánovi je taká istá ako moja, že je prislabý, aby bol pevným vladárom, príliš nafúkaný a svojvoľný, aby bol obľúbeným vladárom, a príliš nestály a ustrašený, aby mohol dlho vládnuť. Ale je to panovník, od ktorého de Bracy a Fitzurse môžu získať povýšenie a mať z neho úžitok, a preto mu ty pomáhaš svojou politikou a ja kopijami svojich dobrovoľníckych vojsk."

"Aký ši ty nádejný spojenec," vravel Fitzurse netrpezlivo, "robíš zo seba pajáca v najvážnejšej chvíli. Preboha, čo zamýšľaš s týmto šialeným prestrojením práve teraz?"

"Idem si po ženu," odpovedal de Bracy, "podľa spôsobu Benjamínovho kmeňa."

"Benjamínovho kmeňa, nerozumiem ti," vravel Fitzurse.

"Či si tam nebol včera večer, keď minstrel zaspieval romancu, a nato opát Aymer vyrozprával príbeh, ako kedysi vypukla vojna medzi kmeňom Benjaminovým a ostatným národom izraelským, ako títo rozsekali na kusy skoro všetkých rytierov kmeňa a ako sa potom zaprisahali Bohorodičke, že nikomu z tých, čo ostali nažive, nedovolia vziať si ženu z ich krvi. No potom oľutovali svoju prísahu a vyslali posolstvo k Jeho Svätosti pápežovi, aby ich zbavil tej ťarchy; a ako potom na radu svätého otca pri akomsi turnaji mladí muži Benjamínovho kmeňa uniesli všetky prítomné dievky, a tak si získali ženy bez toho, aby si vyprosili súhlas svojich snúbeníc alebo ich rodiny."

"Počul som o tejto udalosti," vravel Waldemar, "hoci myslím, že ste na nej - ty či opát - dačo pozmenili, aspoň čo sa týka doby a okolností."

"Mojím cieľom, opakujem ti, je nájsť si ženu podľa spôsobu Benjamínovho kmeňa, to jest v tomto prestrojení vpadnem do stáda saských býkov, dnes v noci majú odísť z hradu, a unesiem krásnu Rowenu."

"Zošalel si, de Bracy?" zvolal Fitzurse. "Dobre si to rozmysli! Hoci sú to Sasi, sú bohatí a mocní a krajania si ich ctia tým viac, že je tak málo bohatých a vážených Sasov."

"Keby nebol ani jeden taký, dobyvateľské dielo mohlo byť úplne skončené."

"No teraz na to ozaj nie je vhodný čas," hovoril Fitzurse; "blíži sa rozhodná chvíľa a priazeň ľudu je pre nás nevyhnutná. Princ Ján by nemohol neurobiť zadosť spravodlivosti tým, čo sú miláčikom ľudu."

"Nuž nech to len skúsi, ak chce," vravel de Bracy, "a skoro spozná rozdiel medzi čatou statočných strelcov, ako sú moji, a medzi zbabelou zberbou, akou sú saskí chrapúni. Myslím si však, že ma tak ľahko nepoznajú. Či vari nevyzerám v tomto odeve ako najdriečnejší poľovník, aký kedy zatrúbil na roh? Nuž, a keď niekoho budú obviňovať z môjho násilného skutku, tak to budú hôrni chlapci yorkshirských lesov. Mám dobrých vyzvedačov, ktorí mi oznámia každý pohyb Sasov - viem, že dnes v noci spia v kláštore svätého Wittola či Witholda, či ako sa volá ten prekliaty saský svätý v Burtone na Trente. Na zajtrajšom pochode sa dostanú do našej blízkosti a my sa na nich vyrútime ako sokoly. A vtedy sa ukážem v ozajstnej podobe, zahrám úlohu zdvorilého rytiera a vyslobodím zarmútenú a nešťastnú krásavicu z rúk surových zbojníkov, odvediem ju na Front-de-Boeufov hrad alebo, ak by bolo treba, do Normandie, a vydám ju rodine iba ako nevestu a ženu Mauricea de Bracy."

"Aký múdry plán!" pochválil ho Fitzurse. "A ak sa nemýlim, nezrodil sa celý v tvojej hlave. Buď úprimný, de Bracy, kto ti ho pomohol vymyslieť a kto ti bude pri ňom pomáhať? Lebo, ako viem, tvoji vojaci sú už dakde v Yorku."

"Nuž, keď už musíš všetko vedieť," pokračoval de Bracy, "templár Brian de Bois-Guilbert navrhol plán, ale myšlienku mi našepol príbeh mužov z Benjamínovho kmeňa. Templár mi bude pomáhať pri prepade: on a jeho ľudia zahrajú úlohu hôrnych chlapcov. Z ich rúk vyslobodí pannu moje udatné plece, len čo zložím svoje prestrojenie."

"Na môj veru," vravel Fitzurse, "plán je naozaj hodný bystrosti obidvoch. A tvoju prezieravosť, múdrosť obdivujem predovšetkým v tom, že ponecháš dievča v rukách svojho úctyhodného spojenca. Verím ti, že sa ti podarí vyrvať ju z rúk jej saských priateľov, no či sa ti potom podarí vyrvať ju z Bois-Guilbertových pazúrov, o tom akosi pochybujem. Brian de Bois-Guilbert je sokol, ktorý vie chytiť korisť, ale vie si ju aj pevne podržať."

"Je templárom," odpovedal de Bracy, "a preto nemôže sa so mnou pretekať o ruku bohatej dedičky -a že by sa vari odvážil niečoho nečestného voči verenici de Bracy ho? Nebesá, i keby celá kapitula jeho rehole bola zlúčená v jeho osobe, ani tak by sa mi to neopovážil urobiť."

"Nuž, keď ti už nič toto bláznovstvo nevyženie z hlavy," odvetil Fitzurse, "veď dobre poznám tvoju zaťatosť, aspoň nestrácaj pri ňom veľa času. Nech je to bláznovstvo také krátke, aké je nevhodné."

"Vravím ti," odpovedal de Bracy, "že sa skončí za niekoľko hodín. Čo najskôr budem zasa v Yorku v čele svojich odvážnych a udatných vojakov, pripravený vykonať všetky tvoje smelé politické plány. Ale už počujem, ako sa moji priatelia zhromažďujú, počujem dupot a erdžanie ich koní na nádvorí. Idem si ako ozajstný rytier vybojovať úsmev svojej krásavice. Zbohom."

"Ako ozajstný rytier," opakoval si Fitzurse, pozerajúc za odchádzajúcim. "Skôr by som povedal ako blázon, či vari ako dieťa, ktoré zanechá všetko, čo je vážne a potrebné, a rozbehne sa za páperím bodľačia, čo letí okolo neho. Ach, a s takýmito pomocníkmi mám pracovať - pre koho? Pre knieža tak isto nerozumné ako zhýralé, ktoré bude asi práve takým nevďačným pánom, ako sa už ukázalo nevďačným synom a bratom. No, veď aj on je iba nástrojom, s ktorým pracujem, a keby sa vari v svojej pýche nazdával, že svoje záujmy môže oddeliť od mojich, skoro spozná toto tajomstvo."

Štátnikove úvahy prerušil princov hlas z vnútorných izieb: "Vznešený Waldemar Fitzurse!" A budúci kancelár (lebo po takej vysokej hodnosti túžil tento prefíkaný Norman) s čiapkou v ruke sa ponáhľal prijať rozkazy svojho budúceho panovníka.

Tu v pustom kraji - nepoznal ho nik,

svoj život prežil zbožný pustovník.

Bol v temnej jaskyni mu ložom mach,

žil o vode a lesných plodinách.

Tak s bohom vek svoj trávil sám

a vrúcnym venoval sa modlitbám.

Purnell: Hymna na spokojnosť

Čitateľ vari ešte nezabudol, že o výsledku turnaja rozhodol rytier, ktorého obecenstvo pre trpné a ľahostajné správanie sa pomenovalo le Noir Fainéant. Len čo víťazstvo bolo isté, rytier odišiel náhle z bojiska, a keď vyhlásili, že má prevziať odmenu za svoju udatnosť, nemohli ho už nikde nájsť. Nestaral sa totiž o výzvy hlásateľov a zvuky poľníc a uberal sa na sever najkratšími cestami lesnatou krajinou, vyhýbajúc sa rušnejším chodníkom. Na noc sa uchýlil do malej krčmy, ktorá ležala bokom od hlavnej cesty. Až tu sa dozvedel od potulného minstrela, ako sa skončil turnaj.

Na druhý deň sa zavčasu pohol, lebo chcel prejsť veľký kus cesty. Kôň, ktorého predošlý deň šetril, bol by ho odniesol veľký kus cesty bez dlhších zastávok. No dobrý plán mu prekazili bočné cesty, takže keď sa zmrákalo, nebol ešte ani pri hranici západného okresu yorského grófstva. Vtedy si už i kôň i jazdec veľmi potrebovali odpočinúť, ba bolo treba poobzerať sa i po nejakom útulku, kde by strávili blížiacu sa noc.

Miesto, kde pocestný zastal, nevidelo sa mu dosť príhodným, aby tam našiel prístrešie alebo občerstvenie. Už sa zdalo, že bude musieť použiť zvyčajný spôsob potulných rytierov: pustiť koňa na pašu, sám si ľahnúť pod baldachýn niektorého duba a snívať o panej svojho srdca. No Čierny rytier, či už preto, že nemal milej, o ktorej by bol sníval, alebo že bol tak isto nevšímavý k láske, ako sa zdal byť v boji, neoddal sa milostným úvahám o kráse a ukrutnosti svojej krásavice 'natoľko, aby zabudol na únavu a hlad a aby mu láska nahradila pohodlie dobrej postele a večere. Nespokojne sa poobzeral okolo seba, keď videl, že ho obkľučujú hlboké lesy. Kde-tu presvitali otvorené čistiny aj niekoľko chodníčkov, ktoré však, zdalo sa, vyšliapali iba stáda statku, ktorý sa pásol v lese, alebo zver a poľovníci, ktorí ju prenasledovali.

Slnko, podľa ktorého si rytier hlavne určoval smer, zapadlo mu po ľavej strane za derbyshirské vŕšky, a keby bol pokračoval v ceste, bol by azda skôr zablúdil, ako sa dostal do cieľa. Keď márne hľadal najvychodenejšiu cestu v nádeji, že sa tak dostane k chate nejakého pastiera alebo k lesnému úkrytu poľovníka, rozhodol sa zveriť sa úplne múdrosti svojho koňa: už často sa zo skúsenosti presvedčil, akými zázračnými schopnosťami sú obdarované tieto zvieratá, ak majú vyslobodiť seba a svojho pána z podobných nepríjemností.

Ušľachtilé zviera, hoci skoro kleslo únavou po dlhej ceste a pod ťarchou jazdca ozbrojeného od hlavy po päty, len čo z popusteného kantára poznalo, že ho jazdec nevedie, ani čo by bolo dostalo novú silu a odvahu. Ešte pred chvíľou odpovedalo na bodnutie ostrohami iba zastonaním, teraz ani čo by bolo pyšné na dôveru, ktorej sa mu dostalo: zastrihalo ušami a zrýchlilo chôdzu. Cesta, ktorou sa bralo, odchýlila sa od smeru, ktorým išiel rytier vodne; no rytier, keďže videl, že kráča pevne a iste, zveril sa jeho bystrosti.

A bol za to odmenený. Cesta sa čoskoro rozšírila, bola väčšmi vyšliapaná a cengot zvončeka oznámil rytierovi, že dakde v blízkosti je kaplnka alebo pustovníkova chatka.

A naozaj, onedlho sa dostal na trávnatú čistinku; na druhej strane sa oproti pocestnému strmo vyvyšovala skala z mierne sa zvažujúceho svahu, a vypínala k nebu sivé, vetrom a dažďom ošúchané čelo. Miestami kryl jej boky brečtan, miestami zasa duby a kry cezmíny, ktorých korene hľadali si potravu na zrázoch skaly, viali nad hlbinami ani chochol bojovníka nad oceľovou prilbou, skrášľujúc to, čo inak vzbudzuje hrôzu. Na úpätí tejto skaly, sťa by sa o ňu opierala, stála nevzhľadná chatrč, zrúbená z kmeňov povytínaných v susednom lese. Štrbiny medzi kmeňmi boli vypchaté machom pomiešaným s hlinou. Takto bola chránená proti akémukoľvek počasiu. Peň mladej sosny, zbavenej vetiev, s kusom dreva preloženým krížom pri vrchole, vypínal sa priamo pred dverami ako neumelý znak kríža. Neďaleko odtiaľ napravo cícerkal zo skaly pramienok najčistejšej vody a padal do vyhĺbeného kameňa, z ktorého ľudská ruka urobila prirodzenú nádrž. Keď z nej unikol, žblnkotajúc uháňal pramienok dolu korýtkom, ktoré si pomaličky vyhĺbil, a vinul sa okľukami čistinou, až sa napokon strácal v susednom lese.

Pri pramienku bolo vidieť zrúcaniny malej kaplnky, ktorej strecha sa sčasti prepadla. Táto stavba nebola dlhšia než šestnásť stôp a vyššia než dvanásť stôp. Jej strecha, pomerne nízka, spočívala na štyroch zbiehajúcich sa hranoloch, ktoré vychádzali zo štyroch rohov kaplnky a ktoré podopierali krátke, ale hrubé piliere. Kostra dvoch oblúkov ostala neporušená, hoci strecha medzi nimi sa prepadla; nad ostatnými ostala časť strechy celá. Do tejto starobylej svätyne sa vstupovalo dvierkami pod oblúkom ozdobeným niekoľkými radmi cikcakovitých výstupkov, ktoré sa ponášali na žraločie zuby. Často ich vidieť na starých saských pamiatkach. Nad vchodom na štyroch stĺpoch stála zvonica. Visel v nej zodratý zvon, ktorého slabý zvuk začul pred chvíľou Čierny rytier.

Celá táto pokojná a tichá scéna žiarila v súmraku pred rytierovým zrakom a sľubovala mu bezpečný útulok na noc; vtedy bolo osobitnou povinnosťou pustovníkov preukazovať pohostinstvo pútnikom, ktorých prekvapila v lese noc alebo ktorí zablúdili.

Preto sa ani rytier nezdržiaval tým, aby si poprezeral všetko, čo sme práve opísali, lež poďakoval sa svätému Juliánovi (patrónovi pocestných), že mu pomohol nájsť prístrešie, zoskočil z koňa a koncom kopije zabúchal na dvere pustovne, aby vyvolal pustovníka a poprosil ho o nocľah.

Trvalo dosť dlho, než sa ozvala odpoveď, a tá nebola najmilšia.

"Nech si ktokoľvek, choď si len ďalej svojou cestou," počul z chatrče hlboký, chrapľavý hlas, "a nevyrušuj služobníka Pána a svätého Dunstana vo večerných modlitbách."

"Dôstojný otče," odpovedal rytier, "som úbohý pocestný, ktorý v týchto lesoch zablúdil. Máte príležitosť vykonať skutok milosrdenstva a pohostinstva."

"Milý brat môj," odpovedal pustovník, "Panna Mária a svätý Dunstan ráčili urobiť i mňa samého iba predmetom tejto cnosti, namiesto aby som ju vykonával sám. Nemám ani kúska jedla, o ktoré by sa so mnou podelil pes, a kôň, ktorý je len trošku navyknutý na lepšie zaobchádzanie, by pohrdol mojím lôžkom. Choď preto ďalej svojou cestou a nech ťa sprevádza boh!"

"Ako môžem nájsť cestu takým hustým lesom a v takej tme? Prosím vás, ctihodný otče, ak ste kresťan, otvorte dvere a aspoň mi cestu ukážte!"

"A ja ťa prosím, drahý brat môj v Kristu," odpovedal pustovník, "aby si ma nevyrušoval. Veď si ma už pripravil o jeden páter, dve ave a o krédo, ktoré ja, biedny hriešnik, mal by som sa podľa svojho sľubu pomodliť ešte pred východom mesiaca."

"Ale aspoň mi povedzte, kade vedie cesta, keď už od vás nemôžem nič iného očakávať," vykrikoval rytier.

"Cestu ľahko nájdeš," odpovedal pustovník. "Chodník ťa povedie až k močiaru, odtiaľ lesom až k brodu. Teraz sa ľahko prebrodíš, veď dažde už prestali. Keď prejdeš, pôjdeš po ľavom brehu, pravda, musíš ísť pozorne, lebo breh je strmý a cesta - aspoň ako som počul (lebo málokedy odchádzam z kaplnky od svojich povinností) - je na niektorých miestach podmytá. Potom pôjdeš rovno ..."

"Podmytá cesta, úšust, brod a močiar," prerušil ho rytier, "pán pustovník, hoci by ste boli aj najsvätejší človek, aký kedy nosil bradu alebo sa modlil ruženec, neprehovoríte ma, aby som sa vybral v noci takouto cestou. Nemáte právo odmietnuť prístrešie pútnikovi, ktorý je v tiesni, keď sami žijete z dobročinnosti iných ľudí - pravda, podľa všetkého nezaslúžene. Otvorte mi teda, ako rýchlo len môžete, lebo, prisahám na svätý kríž, vylomím vám dvere a vynútim si vstup sám."

"Priateľ pútnik," odpovedal pustovník, "nebuď taký dotieravý, lebo beda ti, ak ma donútiš použiť na obranu svetské zbrane!"

Vzdialený štekot a vrčanie, ktoré rytier počul po celý čas, v tej chvíli zosilnel a zmenil sa v hlasné a zúrivé vytie. Rytier mal dojem, že mních postrašený hrozbou zavolal psov zatvorených dakde vo vnútornom úkryte, aby mu pomohli brechaním. Nahnevaný takýmito prípravami nepohostinného pustovníka, kopol do dverí tak zúrivo, že dosky i čapy sa otriasli pod jeho mocným úderom.

Pustovník sa obával nového útoku na svoje dvere, a preto nahlas zakričal: "Trpezlivosť, trpezlivosť, šetri svoje sily, dobrý pútnik, hneď ti otvorím, hoci neviem, či sa z toho budeš veľmi radovať."

Dvere sa naozaj otvorili a pred rytierom sa zjavil pustovník, vysoký, plecnatý chlap v hrubej kutni a kapucni, prepásaný povrazom upleteným zo šašiny. V jednej ruke mal zapálenú fakľu, v druhej palicu z plánky, hrubú a ťažkú, že vyzerala ako kyj. Za ním stáli dva veľké chlpaté psy, napoly chrty, napoly ovčiarske psy, pripravené hodiť sa na pocestného, keď sa otvoria dvere. Keď však pochodeň ožiarila rytierov vysoký chochol a zlaté ostrohy, pustovník zmenil asi svoj pôvodný úmysel, zahriakol svojich pomocníkov, prehovoril s ťarbavou zdvorilosťou a pozval rytiera do chatrče. Ospravedlňoval sa, že po západe slnka veľmi nerád, otvára, lebo v okolí sa ponevierajú bandy lúpežníkov a zbojníkov, ktorí nemajú úctu ani k Matke božej, ani k svätému Dunstanovi, ani k svätému mužovi, čo svoj život zasvätil ich službe.

"Chudoba vašej cely, svätý otče," vravel rytier, ktorý sa už poobzeral a videl iba lôžko vystlané suchým lístím, hrubo vyrezaný dubový kríž, omšovú knihu, zhlobený stôl, dve stoličky a dva-tri kusy domáceho náradia, "chudoba vašej cely je hádam dosť dobrou ochranou proti vlámaniu, odhliadnuc od istej pomoci dvoch verných psov, dosť mocných a veľkých hádam aj na to, aby premohli jeleňa a postrašili väčšinu ľudí."

"Dobrý lesník mi dovolil chovať týchto psov, aby ma chránili v mojej samote, kým sa časy nezlepšia."

Pri týchto slovách zastrčil fakľu do stočeného železa, ktoré používal ako svietnik. Pritiahol dubovú trojnožku k ohňu, na ktorý priložil suché raždie, pristrčil k stolu stoličku a kývol hosťovi, aby si sadol na druhú stranu stola.

Obidvaja si sadli a vážne pozerali na seba; i jeden i druhý rozmýšľal, že málokedy videl mocnejšiu a atletickejšiu postavu.

"Ctihodný pustovník," vravel rytier, keď si dlho a uprene poobzeral svojho hostiteľa, "keby som sa nebál, že vás veľmi vyruším z pobožných úvah, poprosil by som vás, aby ste mi odpovedali na tri otázky. Po prvé, kam by som si mohol zaviesť koňa, po druhé, čo mi dáte na večeru, po tretie, kde si budem môcť ľahnúť."

"Odpoviem vám prstom," odpovedal pustovník, "lebo zásadne nehovorím, keď mi stačí ukázať." Potom ukázal do jedného kúta chalupy a vravel: "Tam je vaša stajňa." Potom do druhého: "Tu je vaša posteľ." Potom zobral z police misu, na ktorej bolo trochu hrachu: "A toto je vaša večera."

Rytier mrdol plecami, vyšiel z chalupy a priviedol koňa, ktorého bol zatiaľ priviazal o strom; veľmi starostlivo mu sňal pancier a prikryl ho svojím plášťom.

Starostlivosť ako aj zručnosť, s akou sa staral rytier o svojho koňa, asi trochu dojala pustovníka, lebo si dačo zamrmlal o hŕstke krmu, čo tu ostala pre lesníkovho koňa; vytiahol z ktoréhosi kúta otiepku sena a hodil ju pred koňa, potom v kúte, ktorú určil rytierovi za nocľah, rozložil za náruč suchého papradia. Rytier sa za túto láskavosť srdečne poďakoval a potom si obidvaja sadli za stôl, kde na nich čakala misa hrachu. Po dlhej modlitbe, ktorá kedysi bola latinská, no z pôvodného jazyka sa v nej zachovalo iba niekoľko zvyškov, tu a tam predĺžená a zvučná koncovka niektorého slova alebo vety, pustovník predišiel dobrým príkladom hosťa a začal si skromne vkladať do obrovských úst, vyzbrojených dvoma radmi zubov, ktoré sa belosťou a ostrosťou celkom dobre mohli pretekať so zubmi diviaka, tri alebo štyri zrnká hrachu - chudobné melivo pre taký veľký a výkonný mlyn.

Aby mohol rytier nasledovať tento chválitebný príklad, zložil prilbu, pancier a temer celú svoju výzbroj a pustovník zrazu uvidel hlavu husto zarastenú brčkavými plavými vlasmi, ušľachtilú tvár, nezvyčajne jasné, ligotavé belasé oči, pekné ústa, ktorých horná pera bola prikrytá fúzmi, o niečo tmavšími ako vlasy; bol to statočný, smelý, podnikavý chlap a jeho mohutná postava plne harmonizovala s jeho vlastnosťami.

Pustovník, ani čo by chcel splatiť rytierovu dôveru dôverou, prehodil dozadu kapucňu a odhalil svoju chlapskú hlavu v plnom kvete života, okrúhlu ani guľa. Vyholené temeno, obkolesené vencom tvrdých, čiernych kaderí, bolo ani pasienok obkolesený hustým kroviskom. Črty tváre nevyjadrovali mníšsku prísnosť mravov ani odriekavé umŕtvovanie, naopak, boli smelé, drsné, ale dobré. Obočie mal široké a čierne, čelo vysoké, líca okrúhle a červené ani trubačova tvár a dolu mu visela dlhá kučeravá brada. Takej tvári a svalnatej postave skôr pristala šťavnatá pečeň než hrach a bôb. Táto nezrovnalosť neušla hosťovmu zraku. Keď teda s veľkou námahou rozžul plné ústa suchého hrachu, žiadalo sa mu veľmi piť a poprosil svojho zbožného hostiteľa aj o trošku nápoja. Pustovník mu vyplnil prosbu a postavil pred neho veľký krčah čistej pramenitej vody.

"Je z prameňa svätého Dunstana," vravel, "v ktorom svätec pokrstil medzi dvoma východmi slnka päťsto pohanských Dánov a Britov - nech je pochválené jeho meno." Potom priložil krčah k čiernej brade, chlipol si, no striedmejšie, než by sa očakávalo po toľkej chvále.

"Nazdávam sa, ctihodný otec," vravel rytier, "že vám zázračne slúžia tieto skromné jedlá, zvlažované posvätným, no trošku slabým nápojom. Zdá sa mi, že ste skôr stvorený vyhrávať v pästných zápasoch alebo kyjom, než tráviť svoj život na tomto odľahlom mieste, odriekavajúc modlitby a živiac sa suchým hrachom a vodou."

"Pán rytier," odpovedal pustovník, "vaše myšlienky ako myšlienky nevedomých ľudí sú prisvetské. Naša Pani a môj svätý patrón láskavo požehnali skromnej obžive, ktorú požívam, ako požehnali bôbu a vode Sidrachovi, Mizachovi a Abednegovi, ktorí sa radšej uspokojili nimi, než by sa dotkli vína a jedál, ktoré im poslal saracénsky kráľ."

"Svätý otec, na tvári ktorého ráčilo nebo urobiť taký zázrak, dovoľte hriešnemu človekovi opýtať sa na vaše meno?" vravel rytier.

"Môžete ma volať copmanhurstským pustovníkom," odpovedal pustovník. "To je meno, pod ktorým ma poznajú v tomto kraji. Pravda, pridávajú k nemu slovo svätý, ale na tom nenástojím, lebo viem, že nie som toho hodný. A teraz, statočný rytier, môžem sa aj ja opýtať na meno svojho váženého hosťa?"

"Ako by nie, svätý copmanhurstský pustovník," vravel rytier. "V tomto kraji ma volajú Čierny rytier a mnohí pridávajú k tomu slovo Leňoch, no netúžim, aby som bol takto vyznamenávaný."

Pustovník sa pri hosťovej odpovedi len-len že nerozosmial.

"Vidím, pán Lenivý rytier," vravel, "že si pohotový človek. Vidím aj to, že ti veľmi nechutí moja úbohá mníšska strava. Zrejme si navyknutý na neviazanosť na dvore a v tábore, ako aj na mestský prepych. Prichádza mi práve na um, pán Leňoch, že milosrdný horár, ktorý mi dal týchto psov, aby ma ochránili, aj otiepku sena, nechal mi tu i trošku jedla, na ktoré, keďže sa pre mňa nehodí, som celkom pozabudol za svojho hlbokého rozjímania."

"Veď by som bol na to prisahal hneď, ako ste zložili z hlavy kapucňu," odpovedal rytier. "Bol som presvedčený, že sa v tejto cele nájde aj niečo lepšieho pod zuby, pán pustovník. Ten váš horár je naozaj dobrosrdečné chlapisko! Veď kto by bol taký ukrutný, keby videl vaše čeľuste zápasiť s hrachom alebo vaše hrdlo zalievať týmto nechutným nápojom (ukázal na jedlo na stole), súcim pre kone. Kto by vás odsúdil jesť túto konskú chovu a piť tento konský nápoj, a nepokúsil sa vám doniesť dačo lepšieho? Nuž neodkladajme to a pozrime hneď na horárove dary."

Pustovník pozrel na rytiera zamyslene a v akomsi smiešnom pomykove, ani čo by rozmýšľal, či sa nedopúšťa nerozmysleného skutku, keď mu dôveruje. No z rytierovej tváre žiarila toľká úprimnosť, akú len môže vyjadriť ľudská tvár. Usmieval sa tak neodolateľne veselo, a pritom tak dobrosrdečne a statočne, že pustovník hneď k nemu pocítil ozajstnú sympatiu.

Keď si vymenil s hosťom nemý, ale výrečný pohľad, odišiel pustovník do zadného kúta chatrče a otvoril akési dvere, ktoré boli veľmi starostlivo a s určitou vynaliezavosťou skryté. Z úkrytu malej komôrky, kam tieto dvere viedli, vytiahol veľkú paštétu, upečenú na nezvyčajne veľkej panvici. Toto obrovské jedlo predložil hosťovi, ktorý veru nemeškal a hneď sa oboznámil s jeho obsahom, používajúc namiesto noža dýku.

"Kedy tu bol dobrý horár?" pýtal sa rytier, keď zjedol niekoľko kúskov tejto mocnej opory pustovníkovej nálady.

"Asi pred dvoma mesiacmi," odpovedal pustovník bez rozmýšľania.

"Na môj veru," zvolal prekvapene rytier, "vo vašej pustovni, svätý muž, je všetko zázračné. Bol by som prisahal, že ešte pred týždňom behal po lese tučný srnec, ktorý nám teraz tak chutí."

Táto poznámka sa akosi nepríjemne dotkla pustovníka. Ba tváril sa čím ďalej tým kyslejšie, keď videl, ako rýchle sa zmenšuje jeho paštéta, do ktorej sa hosť nemilosrdne dal, a sám sa nemohol zúčastniť na tejto hostine, keďže pred chvíľkou veľmi zastával zdržanlivosť.

Rytier odrazu prestal jesť. "Pán pustovník," vravel, "bol som v Palestíne a prichádza mi teraz na um jeden tamojší zvyk. Každý hostiteľ, prv než ponúkne hosťa, presvedčí ho o tom, že jedlo nie je otrávené, a sám si z neho zaje. Božechráň, aby som ja takého svätého muža upodozrieval z nejakej nepohostinnosti, ale jednako by som vám bol veľmi vďačný, keby ste sa dnes podrobili východnému zvyku."

"Aby som zahnal vaše zbytočné obavy, pán rytier, odchýlim sa dnes od svojich pravidiel," odpovedal pustovník. A keďže vtedy ešte nebolo vidličiek, okamžite strčil prsty do útrob paštéty.

Keď takto prelomili ľad obradnosti, zdalo sa, že sa hostiteľ a hosť pretekajú v tom, komu lepšie chutí. A hoci sa rytier iste viac postil, napokon ho predsa len prekonal pustovník.

"Svätý muž," vravel rytier, keď sa nasýtil, "stavil by som sa o svojho dobrého koňa proti zechínu, že ten istý počestný horár, ktorému môžeme ďakovať za túto hostinu, nechal tu i sud vína, bočičku medoviny alebo nejakú inú maličkosť, ktorá by bola spoločnicou tejto vznešenej paštéty. Nepochybujem, že je to niečo celkom nehodného, aby utkvelo v pamäti takého prísneho pustovníka. Keby ste však ešte raz poriadne prehľadali úkryt, zistili by ste, že moje dohady nie sú celkom bezdôvodné."

Pustovník sa namiesto odpovede zaškeril, vrátil sa do komôrky a vylovil z nej koženú štvorlitrovú fľašu. Potom priniesol dva veľké poháre, vyrezané z turích rohov a vybíjané striebrom. Keď porobil takéto prípravy na zapitie večere, nazdával sa, že sú už zbytočné akékoľvek pretvárky, naplnil oba poháre a podľa saského spôsobu mu pripil: "Waes hael, pán Leňoch," a na dúšok vyprázdnil svoj pohár.

"Drink heal, na zdravie, svätý pustovník copmanhurstský," odpovedal bojovník a pripil hostiteľovi takým istým poriadnym glgom.

"Svätý pustovník," ozval sa cudzinec, keď vyprázdnil prvý pohár, "neprestávam sa čudovať, že chlap s takými svalmi a s takou silou ako vy, ktorý sa vie tak dobre najesť, sa uchýlil do tejto pustovne. Myslím si, že by vám lepšie pristalo, keby ste mali dáky hrad, jedli tučné pečienky a popíjali dobré vínko, než aby ste sa tu živili bôbom a vodou, alebo žili len z lesníkovej dobročinnosti. Ja by som si na vašom mieste zadovážil zábavu aj blahobyt na účet kráľovej zveriny. Veď v okolitých lesoch jej je veľa. Ktože by vyhľadával srnčeka, ktorý poslúžil kaplánovi svätého Dunstana?"

"Priateľ Leňoch," odpovedal pustovník, "toto sú nebezpečné reči a prosím vás, aby ste tak nehovorili predo mnou. Som pustovník, som verný kráľovi a zákonu, a keby mi prišlo na um zapoľovať si na pánovu zverinu, mohol by som sa dostať do žalára, a keby mi hrozila šibenica, neochránilo by ma ani moje kňazské rúcho."

"Keby som bol na vašom mieste, jednako by som sa rád potuloval po lesoch pri mesačnom svite, keď lesníci a hájnici odpočívajú v posteli a tu a tam - medzi modlitbou - poslal by som šíp do stáda čiernej zveri, pasúcej sa na čistine. Priznajte sa, svätý muž, nikdy ste neochutnali takúto zábavu?"

"Priateľ Leňoch," odpovedal pustovník, "videl si všetko, čo by ťa zaujímalo v mojej domácnosti, ba vari aj viacej, než sa patrí tomu, kto sa mi votrel násilím. Ver mi, lepšie je potichučky užívať dobré veci, ktoré ti boh zošle, než sa dotieravo vypytovať, odkiaľ prichádza toto dobro. Naplň si pohár a na zdravie! A prosím ťa, nenúť ma ďalšími dotieravými otázkami ukázať ti, že by si si bol ťažko vynútil u mňa nocľah, keby som sa ti bol naozaj postavil na odpor."

"Na môj veru, vzbudzuješ moju zvedavosť," zvolal rytier. "Ešte som v živote nevidel záhadnejšieho pustovníka. Než sa rozídeme, rád by som sa o tebe čo najviac dozvedel. A pokiaľ ide, svätý muž, o tvoje hrozby, vedz, že sa zhováraš s človekom, ktorého povolaním je vrhať sa všade do nebezpečenstva."

"Pán Lenivý rytier, pijem na tvoje zdravie," zahováral pustovník. "Naozaj si veľmi ctím tvoju smelosť, ale veľmi málo tvoju obozretnosť. Ak so mnou chceš zápasiť rovnakými zbraňami, udelím ti celkom priateľsky a s bratskou láskou dostatočné pokánie a úplné rozhrešenie, aby si v najbližších dvanástich mesiacoch neupadol do hriechu násilia a zvedavosti."

Vypili si na zdravie a rytier sa opýtal, aké má pustovník zbrane.

"Nieto zbrane, počínajúc Dalilinými nožnicami, jednoduchým Jaheliným klincom až po Goliášov meč, ktorou by som vás neporazil. Čo vravíte, priateľ, na tieto hračky?"

Otvoril druhý úkryt a vybral z neho dva široké meče a štíty, aké v tých časoch používali zemani. Rytier, ktorý sledoval všetky tieto pohyby, zazrel v temne tejto druhej skrýše ešte dva či tri dlhé luky, kuše, zväzok striel do nich a poltucet zväzkov šípov k lukom, harfu a aj iné predmety necirkevného rázu.

"Brat pustovník," vravel rytier, "sľubujem ti, že už nebudem viac zapárať otázkami. Obsah komôrky je mi dostatočnou odpoveďou na všetky moje otázky. Vidím zbraň," zohol sa, aby vzal do ruky harfu, "na ktorej by som vám ukázal svoje umenie radšej ako v hre mečom a štítom."

"Tak sa mi vidí, pán rytier," vravel pustovník, "že si nedostal nadarmo meno Leňoch, ba vážne ťa podozrievam, že právom. Nuž ale si mojím hosťom a nesvedčí sa, aby som proti tvojej vôli vystavoval skúške tvoju statočnosť. Sadni si a naplň si pohár. Ak poznáš peknú pieseň, budeš vždy vítaný pri stole companhurstského pustovníka, kým len budem služobníkom v kaplnke svätého Dunstana, čo potrvá tak dlho, ak sa bude bohu páčiť, kým nevymením túto sivú strechu za zelený trávnik. Nože, naplň si pohár, lebo potrvá chvíľu, kým naladíš harfu. Nič tak neprečistí hlas, nezbystrí sluch ako pohár vína. Aspoň ja, prv než rozozvučím struny harfy, rád cítim, ako mi hroznová šťava prúdi až do končekov prstov."

Večermi v lesnej tíšine,

duša mi v knihe spočinie:

životmi tých sa opája,

čo dávno vošli do raja.

A keď už hasne slabý knôt,

spev zbožný zaznie do samôt.

Kde v svete nájdeš človeka,

ktorý sa slávy odrieka,

by tichý, skromný, kajúcny

strávil svoj život v kapucni?

Warton

Hoci hosť počúvol dobrú radu veselého pustovníka, predsa sa mu harfa ťažko vylaďovala.

"Tak sa mi vidí, svätý otec, že na vašom nástroji chýba struna a že ostatné sú dosť opotrebované."

"Aj ty si to zbadal?" povedal pustovník. "Teda si majstrom v tomto umení. Víno a pijatika. To všetko spôsobilo víno a hodovanie!" dodal a zdvihol vážne oči k nebu. "Veď som vravel Allan-a-Dalovi, minstrelovi, že pokazí harfu, keď sa jej dotkne po siedmom pohári, no márne! - Priateľ, pripíjam ti na úspech!"

A vyprázdnil vážne pohár, pričom krútil hlavou nad nemiernosťou škótskeho harfeníka.

Medzitým dal rytier struny do akého-takého poriadku a po krátkej predohre sa pýtal svojho hostiteľa, čo by radšej počul - sirvente v reči oc, lai v reči oui alebo virelai, alebo baladu v ľudovej angličtine.

"Baladu, baladu," zvolal pustovník, "namiesto všetkých tých oc a oui francúzskych. Ja som statočný Angličan, pán rytier, a statočný Angličan bol aj môj patrón, svätý Dunstan, a bol by nenávidel oc a oui, ako nenávidel chlpy z diablovho kopyta - v tejto cele sa bude spievať len statočne po anglicky."

"Tak sa teda pokúsim," vravel rytier, "zaspievať baladu od saského speváka, s ktorým som sa poznal v Palestíne."

Čoskoro sa ukázalo, že rytier nebol dokonalý majster v minstrelskom umení, jeho hudobné nadanie však vytríbili najlepší učitelia, takže sa cvikom naučil zakryť nedostatky svojho málo mohutného hlasu, ktorý bol skôr drsný ako melodický; jeho spev dokazoval, že dobrý cvik môže nahradiť i vrodené nedostatky. Preto rytierov výkon zaslúžil si všetku úctu aj pred prísnejšími sudcami, než bol pustovník, a to tým skôr, že rytier vedel do spevu vložiť hneď nežný cit, hneď hlbokú zádumčivosť. Dodával tak veršom, ktoré spieval, účinnosť a kúzlo.

KRIŽIAKOV NÁVRAT

Keď dobyl rytier cudzí svet,

z Palestíny sa vrátil späť;

skmásali boje znamenie

na križiakovom ramene

a na štíte a pancieri

sa dosiaľ škľabia údery.

Tak prišiel rytier k balkónu,

by panej zložil poklonu:

Zdravím fa, kráska! Rytier tvoj

bohatstva nemá, má len zbroj

na doráňanej paripe;

nie zlatom si ťa obsype.

Zlatom mu meč a kopija,

čo nepriateľov pobíja!

No, nechce inej trofeje:

len tvojou láskou okreje.

Zdravím ľa, kráska spanilá,

istý môj štít a posila!

Kde česť sa vzdáva chrabrosti,

je tvoje meno v známosti

a minstrel spieva k oslave:

"Len pre jej oči láskavé

v Askalone krv tiekla z žil

a s ňou len rytier víťazil.

Ó, úsmev tvoj! Mne ostril zbraň,

päťdesiat vdov zaň kládlo daň,

on zmaril čary korána

a k zemi zrazil sultána!

Len tvoja zlatá kučera,

čo snežnú šiju zastiera,

rytiera k boju poháňa,

len pre ňu bije pohana ...

Nie ja som, kráska, vyhral boj:

tvoja je zbroj i triumf tvoj!

Len na mňa, drahá, zhliadni skôr

a svoje dvierka pootvor.

Po teplých nociach Sýrie

pre mňa náš kraj tak zimný je.

Nuž premôž stud a lásku splať,

čo odela ťa v slávny šat.

Kým rytier spieval, pustovník sa správal ani nejaký slávny kritik našich čias pri novej opere. Oči zažmúril, hlavu zaklonil dozadu, ruky mal zopnuté, pričom krútil palcami, a zdalo sa, že počúva celkom uveličený; potom kýval rukami, akoby do taktu. Na niektorých miestach, kde rytierov málo objemný hlas nestačil, aby sa vzniesol do tej výšky, akú si pustovníkov hudobný sluch žiadal, nezdržal sa, aby mu neprízvukoval. Keď rytier dospieval, pustovník vyhlásil, že pieseň bola krásna a rytier ju vraj pekne zaspieval.

"A predsa by som povedal, že môj saský krajan bol pridlho medzi Normanmi, takže upadol do melancholického tónu ich spevov. Čože vyhnalo ctihodného rytiera z otčiny? A čo iného mohol očakávať po svojom návrate, ako to, že svoju milú nájde v náručí soka, bližšieho jej srdcu, a že o jeho serenádu sa bude starať práve tak málo ako o mňaučanie kocúra na odkvape strechy? A predsa, pán rytier, tento pohár pijem na vaše zdravie a na zdravie všetkých verných milencov. Úfam, že vy medzi nich nepatríte," doložil, keď videl, že rytier, ktorému sa po mnohých dlhých glgoch začala myseľ rozpaľovať, prilieval si do vína vody z krčaha.

"Nuž, a či ste nevraveli, že táto voda je z prameňa vášho blahoslaveného patróna, svätého Dunstana?" odpovedal rytier.

"Svätá pravda," odpovedal pustovník, "a pokrstil ňou niekoľko sto pohanov, no nikdy som nepočul, že by bol z nej aj pil. Na tomto svete všetko má svoj určený cieľ. Veď svätý Dunstan poznal lepšie ako ktokoľvek iný veselého mnícha."

Pri týchto slovách chytil do ruky harfu a pobavil svojho hosťa pesničkou, aké sa ešte dnes spievajú medzi anglickým ľudom.

BOSÝ MNÍCH

Aj rok, aj dva ti dám, môj drahý kamarát:

z Byzantu po Madrid zem môžeš preštárať;

prehľadaj celý svet, v ňom vládne zlosť a pýcha -

nenájdeš šťastia viac než u bosého mnícha!

Šiel panej dobyť česť, šiel rytier z hradu von;

z koňa ho skolili, skôr ako zaznel zvon ...

Kto hriechov zbaví hol A pani, ktorá vzdychá,

kde nájde útechu? Len u bosého mnícha!

Kráľ sa vraj lepšie má2. Nuž prečo toľký kráľ

sa radšej trónu vzdal a v kutňu uschoval2.

Ale či očul kto, že svetská sláva lichá

by zviedla bosého a pokorného mnícha2!

Putuje po kraji, kde nezná ani strom,

a predsa všetko v ňom ho víta s úsmevom.

Prijme ho každý dom, ak on sa neostýcha ...

Miesto za vrchstolom je pre bosého mnícha.

Mať mnícha k obedu je pre rodinu česť.

A kým on nezačne, kto odváži sa jesť2.!

Misy vždy plné sú a v džbánoch nevysychá -

z domu to najlepšie je pre bosého mnícha.

A čo aj cez polnoc mních niekam zaklope,

pivo i večera sú ihneď pokope.

Muž, repcúc na zemi, repce len pekne stícha,

že posteľ nezahrieval si pre bosého mnícha.

Nech žije kapucňa a kutňa mníchova!

Pápeža nakŕmi - i čerta nachová!

Keď ruže odtŕham, ma tŕnie nepopichá!

Výsada pre mňa len! Len pre bosého mnícha.

"Na môj veru," vravel rytier, "spievali ste krásne, oduševnene a na chválu vašej rehole! Ale keď ste už hovorili o diablovi, povedzte mi, svätý mních, nebojíte sa, že by vás dakedy navštívil, keď sa tak nemníšsky zabávate?"

"Ako to, nemníšsky," odpovedal pustovník, "odmietam toto obvinenie a odmietam ho dôrazne! Konám svoje povinnosti v kaplnke verne a ako sa patrí, dve omše denne, ráno a večer, ba aj ranné, poludňajšie a večerné modlitby, zdravasy, verímboha a otčenáše -"

"Okrem mesačných nocí počas poľovačiek na vysokú ..."

"Exceptis excipiendis, ako ma náš starý opát učil odpovedač bezočivým svetským osobám, keby sa opýtali, či presne zachovávam všetky predpisy svojej rehole."

"Dobre, svätý otče, no diabol máva rád práve výnimky. Veď viete, že obchádza ani revúci lev."

"Len nech reve, ak sa opováži," vravel mních, "veď ho naučím povrazom revať, ani svätý Dunstan kliešťami. Ešte nikdy som sa nebál nikoho, tým menej čerta a jeho čertíkov. S pomocou svätého Dunstana, svätého Dubrica, svätého Winibalda, svätého Winifreda, svätého Swinberta, svätého Willicka, ani nespomínam pomoc svätého Tomáša Kentského a svoje skromné zásluhy, postavím sa proti každému čertovi, či už má dlhý chvost a či krátky. No celkom tajne vám prezradím, priateľko, že o takýchto veciach pred rannou omšou nikdy nehovorím."

Preto skrútol reč na iné; veselosť nebadane vzrastala a napokon sa začali hlasne zabávať. Zaspievali si ešte niekoľko piesní, keď ich zábavu odrazu prerušili mocné údery na dvere pustovne.

Príčinu tohto prerušenia nemôžeme však prezradiť skôr, kým sa neobrátime k inej skupine našich hrdinov; lebo ako starý Ariosto netrváme na tom, aby sme sa pridŕžali ustavične iba jedného hrdinu našej rozprávky.

Hor sa! Cesta naša lesom vedie,

srnka kde sa plachá s laňou pasie,

dub kde slnka žiaru neprepúšťa

spletenými konármi a lístím.

Hor sa! Utešeno sa ti kráča

tadiaľ, pokiaľ slnko vládne nebom;

keď však zhasne slnka páľa,

hrôzu budia temné lesa tône.

Ettrický les

Keď Cedrik Saský videl, že mu syn klesol v mdlobách na ashbyskom zápasišti, najprv chcel prikázať sluhom, aby sa oň postarali, no slová mu uviazli v hrdle. Nemohol sa nijako rozhodnúť, aby uznal pred toľkým svetom za syna toho, koho zavrhol a vydedil. Napokon jednako len rozkázal Oswaldovi, aby dával na neho pozor a aby preniesol Ivanhoea s dvoma sluhami do Ashby, len čo sa zástupy rozídu. Ktosi však predišiel Oswalda v tomto dobrom čine.

Zástupy ľudu sa rozišli, rytiera však nebolo nikde.

Márne sa obzeral Cedrikov pohárnik po svojom mladom pánovi - videl iba krvavú škvrnu, kde pred chvíľou klesol na zem, no raneného nikde nevidel, sťaby ho boli uniesli víly. Vari i sám Oswald (lebo Sasi boli veľmi poverčiví) by bol tomu uveril, aby si vysvetlil Ivanhoeovo zmiznutie, keby nebol odrazu zbadal chlapa oblečeného za panoša, v ktorom spoznal pastiera Gurtha. Preoblečený pastier znepokojený hľadal svojho rytiera a nestaral sa príliš o prestrojenie, od ktorého závisela vlastná bezpečnosť. Veľmi sa obával o osud svojho pána a zúfal si nad jeho náhlym zmiznutím. Oswald pokladal za svoju povinnosť zadržať Gurtha ako utečenca, o ktorom rozhodne jeho pán.

Keď znovu pátral po Ivanhoeovi, dozvedel sa od okolostojacich iba to, že rytiera zdvihli zo zeme akísi krásne oblečení sluhovia, položili do nosidiel ktorejsi panej z obecenstva a chytro ho vyniesli z trmy-vrmy. Keď sa to Oswald dozvedel, rozhodol sa, že sa vráti k svojmu pánovi po ďalšie pokyny a odviedol so sebou Gurtha ako zbeha z Cedrikových služieb.

Sas nesmierne trpel strachom o syna, lebo príroda, sa hlásila o svoje práva, aj keď ju potláčala vlastenecká rozvaha. No len čo sa dozvedel, že Ivanhoe je v dobrých a pravdepodobne v priateľských rukách, otcovská starostlivosť, prebudená neistým Wilfredovým osudom, ustúpila urazenej pýche a hnevu nad synovou neposlušnosťou. "Nech si len ide, kde sa mu páči," vravel, "a nech mu ošetria rany tí, v službách ktorých ich utŕžil. Veď sú mu milšie kaukliarske triky normanských rytierov ako obrana slávy a cti anglických predkov mečom a sekerou, dobrými, starými zbraňami našej krajiny."

"Ak stačí na obhajobu rodovej cti," ozvala sa Rowena, keď počula tieto slová, "rozvážne rozhodovať a statočne konať - byť najodvážnejším medzi odvážnymi a najšľachetnejším medzi ušľachtilými, okrem hlasu jeho otca nepoznám nikoho iného -"

"Dosť už, lady Rowena, o tejto otázke nemôžem s vami hovoriť. Pripravte sa radšej na princovu hostinu - pozvali nás s neobyčajnými poctami a veľmi zdvorilo. Veru zriedkakedy sa k nám takto správajú pyšní Normani od nešťastného dňa pri Hastingse. Pôjdem ta, hoci len preto, aby som pyšným Normanom ukázal, ako málo dojal Sasa osud syna, ktorý porazil ich naj udatnejších bojovníkov."

"Ja ta s vami nepôjdem - a prosím vás, aby ste si uvedomili: čo sa vám vidí ako odvaha a neústupčivosť, môže sa iným zdať bezcitnosťou."

"Ostaňte si doma, nevďačnica! Vaše srdce je tvrdé, keď obetujete blaho utláčaného národa márnej a nedovolenej náklonnosti. Vyhľadám vznešeného Athelstana a pôjdeme spolu na hostinu Jána z Anjou."

Potom odišiel na hostinu. O hlavných udalostiach na tejto hostine sme už hovorili. Len čo vyšli z hradu, saskí thani s družinou nasadli na kone a za zhonu, bez ktorého odchod bol nemysliteľný, Cedrik zazrel utečenca Gurtha. Ako vieme, Sas sa z hostiny nevracal v najveselšej nálade a hľadal iba zámienku, aby si na niekom vybil svoj hnev. "Okovy," kričal, "okovy - Oswald - Hundebert! - Psi a naničhodníci! Prečo ste nezviazali tohto darebáka?"

Gurthovi druhovia sa mu neopovážili odporovať, zviazali Gurtha uzdou, keďže nemali iné putá poruke. Všetko zniesol bez reptania, iba pozrel na svojho pána vyčítavo a povedal: "To mám za to, že vašu krv mám radšej ako svoju."

"Sadnúť na kone a ideme!" zvolal Cedrik.

"Už je najvyšší čas," pripomenul vznešený Athelstane, "lebo ak sa nepoponáhľame, večera, ktorú nám pripravil ctihodný opát kláštora sv. Waltheoffa, bude nanič."

Cestovali tak rýchlo, že sa dostali do kláštora svätého Waltheoffa prv, než sa stalo obávané nešťastie. Opát, ktorý sám pochádzal zo starobylej saskej rodiny, prijal vznešených Sasov so štedrou a bohatou pohostinnosťou, vlastnou svojmu národu. Posedeli si za stolom do neskorých, či vlastne lepšie povedané do skorých ranných hodín; šľachetný hostiteľ ich pustil až na druhý deň ráno po bohatých raňajkách.

Keď sprievod jazdcov vychádzal z kláštorného dvora, stalo sa niečo, čo dosť znepokojilo Sasov, lebo vari zo všetkých európskych národov boli naj poverčivejší a verili v rôzne znamenia. Najviac povier, o ktorých sa zmieňujú staré kroniky, sú saského pôvodu. Normani, ako zmiešaná a osvietenejšia rasa2), aspoň na tie časy, zavrhli väčšinu predsudkov, ktoré ich predkovia priniesli zo Škandinávie, a radi sa chválili svojou slobodomyseľnosťou.

V tomto prípade predtuchu blížiaceho sa nešťastia vyvolal u Sasov závažný veštec - veľký, chudý, čierny pes, ktorý sedel na zadných nohách a žalostne zavýjal, keď vyšli t brány prví jazdci. Potom so zúrivým štekotom, pobehávajúc sem i tam, hotovil sa pripojiť k sprievodu.

"Nepáči sa mi takáto hudba, otec Cedrik," vravel Athelstane, ktorý rád oslovoval Cedrika takto úctivo.

"Ani mne nie, ujko, vravel Wamba, "a obavám sa, že nám táto zábava príde draho."

"Myslím si, pripomenul Athelstane, ktorý rád spomínal na opátovo dobré pivo (lebo Burton bol chýrny týmto chutným nápojom), "myslím si, že by sme lepšie urobili, keby sme sa obrátili a zostali u opáta až do obeda. Lebo ak nám prejde cez cestu mních alebo prebehne cez ňu zajac či zavýjajúci pes, a napriek tomu sa vydáme na cestu pred ďalším jedlom, stihne nás nešťastie."

"Dopredu," zvolal netrpezlivo Cedrik, "deň už poriadne pokročil a pred sebou máme dlhú cestu. Toho psa poznám, je to psisko môjho otroka Gurtha, práve taký neužitočný pobehaj ako jeho pán."

A netrpezlivý oneskorením vypol sa v sedle a hodil kopiju po úbohom Zubajovi - lebo on to bol. Keď totiž Zubaj bežal po stopách svojho pána na jeho tajnej výprave, Gurth sa mu stratil; teraz prejavoval nešikovne radosť, že svojho pána zasa našiel. Kopija zasiahla zviera do chrbta a dobre že ho nepribila k zemi; Zubaj, bolestne zavýjajúc, utekal preč od rozzúreného thana.

Gurthovo srdce zalialo sa hnevom, lebo to, že pán chcel zabiť jeho verného spoločníka, dotklo sa ho hlbšie ako to, že s ním tak ukrutne zaobchodil. Keď sa márne pokúšal zdvihnúť ruku k očiam, povedal Wambovi, ktorý sa múdro uchýlil dozadu, len čo zbadal, že sa pán hnevá: "Prosím ťa, preukáž mi službu a utri mi oči okrajom plášťa, štípe ma prach a putá mi nedovoľujú, aby som si sám pomohol."

Wamba mu urobil, o čo ho žiadal, a chvíľu kráčali druh vedľa druha. Napokon Gurth už nevedel ovládnuť svoje pobúrenie a prerušil pochmúrne mlčanie.

"Priateľ Wamba," vravel, "zo všetkých bláznov, ktorí slúžili Cedrikovi, iba tvoje bláznovstvo je mu príjemné. Preto choď k nemu a povedz mu, že Gurth mu nebude ani z lásky ani zo strachu slúžiť. Môže mi odťať hlavu, môže ma zbičovať, môže ma väzniť - ale nikdy ma neprinúti, aby som ho miloval alebo poslúchal. Choď k nemu a povedz mu, že Gurth, syn Beowulfov, mu vypovedá službu."

"To už nie," povedal Wamba, "hoci som aj blázon, s takým bláznivým odkazom za ním nepôjdem. Cedrik má za pásom ešte jednu kopiju a vieš, že málokedy netrafí do cieľa."

"Aj keby si ma zvolil za cieľ," odpovedal Gurth, "je mi to ľahostajné. Včera nechal Wilfreda, môjho mladého pána, ležať v krvi. Dnes chcel pred vlastnými očami zabiť jedinú živú bytosť, ktorá mi vždy preukazovala oddanosť. Na svätého Edmunda, na svätého Dunstana, Witholda, Eduarda Vyznávača a na všetkých saských svätých v kalendári (Cedrik totiž prisahal vždy iba na saských svätcov a služobníci ho v tejto zbožnosti napodobovali), nikdy mu to neodpustím!"

"Ak sa nad tým vážne zamyslím," vravel šašo, ktorý neraz urovnával v rodine spory, "náš pán nechcel ublížiť psovi, chcel ho iba postrašiť. Lebo, ako si zaiste aj sám zbadal, vztýčil sa v sedlo, ani čo by chcel hodiť za cieľ, a iste by sa tak bolo stalo, keby mu Zubaj nebol na nešťastie práve v tej chvíli sám skočil do cesty. Trošku ho to poškriabalo, no sľubujem ti, že mu ranu zahojím kúskom dechtovej náplasti."

"Keby to len bola pravda, keby som tomu mohol uveriť, "nariekal Gurth. "Nie, videl som, ako dobre mieril, počul som, ako kopija zasvišťala vzduchom, keď ju Cedrik zlomyseľne hodil do Zubaja, a ešte sa aj v zemi triasla, ani čo by ľutovala, že nezasiahla cieľ. Na prasa svätého Antona, ja sa ho odriekam!"

A nahnevaný pastier zasa sa oddal chmúrnym úvahám a márne sa šašo namáhal, aby ho z nich vytrhol.

Cedrik a Athelstane, vodcovia družiny, zhovárali sa medzitým o pomeroch v krajine, o nešvároch v kráľovskej rodine, o sporoch a zvadách medzi normanskou šľachtou a o nádeji, ktorej sa oddávali utláčaní Šasi, že sa vyslobodia z normanského jarma, alebo že si aspoň vymôžu v štáte väčšie práva a nezávislosť za blížiacich sa občianskych nepokojov. Za takého rozhovoru sa Cedrik vždy veľmi rozohnil. Nesmierne túžil po obnove národnej slobody, tejto modle svojho srdca bez rozmýšľania obetoval domáce šťastie aj túžby vlastného syna. Ak sa mal tento veľký prevrat pre dobro domáceho obyvateľstva vydariť, bolo potrebné, aby medzi Sasmi vládla úplná jednota a postupovali spoločne pod vedením uznávanej hlavy. Bolo teda jasné, že si musia vyvoliť vodcu zo saskej kráľovskej krvi, a túto podmienku prijali všetci, ktorých Cedrik zasvätil do svojho plánu a do svojich tajných nádejí.

Iba Athelstane vyhovoval týmto požiadavkám. Hoci jeho duševné vlastnosti a nadanie ho málo odporúčali za vodcu, bol dobráčisko, nebol zbabelý a vyznal sa vo vojenskom umení, ochotne prijímal rady múdrejších poradcov, než bol sám. Okrem toho vedelo sa o ňom, že je veľkodušný a pohostinný, a verili v jeho dobrotu a šľachetnosť. Hoci boli Athelstanove nároky, aby ho uznali za vodcu saských spojencov, akékoľvek veľké, jednako len mnohí prisudzovali toto právo skôr lady Rowene, lebo bola priamym Alfrédovým potomkom a jej otec bol vojvodcom, ktorý sa natoľko preslávil múdrosťou, smelosťou a statočnosťou, že si jeho pamiatku utláčaní krajania veľmi uctili.

Keby bol Cedrik chcel, mohol sa postaviť na čelo tretej strany, práve takej silnej, ako boli prvé dve. Lebo kráľovský pôvod vyvážila by jeho odvaha, bystrosť, energia a hlavne oddanosť záujmom národa, ktorá mu získala meno Sas; veď aj rodom sa vyrovnal každému okrem Athelstana a svojej chovanice. Cedrikove dobré vlastnosti nekazil však ani najmenší tieň sebeckosti; nechcel ešte viac trieštiť sily národa, ktorý aj tak bol dosť oslabený, treťou stranou, práve naopak, strany, ktoré sa už vytvorili, chcel spojiť sobášom Roweny s Athelstanom. Vzájomná láska chovanice a syna bola prekážkou Cedrikovho obľúbeného plánu a hlavnou príčinou, prečo vyhnal Wilfreda z domu.

K tomuto prísnemu kroku sa Cedrik odhodlal v nádeji, že za Wilfredovej neprítomnosti Rowena skôr zabudne na svoju lásku, ale sklamal sa. Sklamanie spôsobila - aspoň čiastočne - výchova krásnej chovanice. Cedrikovi bolo totiž Alfrédovo meno sväté, a preto jediného potomka tohto veľkého vládcu zahrňoval toľkými poctami, ktoré v tých Časoch nepreukazovali ani ozajstnej princeznej. Rowenina vôľa bola v jeho dome skoro vždy zákonom a Cedrik, ani čo by si bol želal, aby jej vládu uznávali aspoň v tomto malom kruhu, akoby sa pýšil tým, že sa pokladá za jej prvého poddaného. Vychovaná, aby nielen vždy konala podľa vlastnej vôle, ale aj despoticky vládla nad všetkými, Rowena vzdorovala každému pokusu podrobovať inej vôli svoju lásku, alebo vydať sa proti vlastnej náklonnosti. V tomto prípade často odporujú svojim poručníkom a rodičom i dievčatá, ktoré sú inak vychované v poslušnosti a poddanosti, a Rowena tiež uplatňovala právo slobodne sa rozhodnúť. To, čo v srdci cítila, smelo hlásala, a Cedrik, ktorý sa nevedel nijako vymaniť z povoľnosti voči svojej chovanici, bol naozaj v pomykove, ako uplatniť svoju poručnícku autoritu.

Márne boli všetky pokusy oslniť ju vysneným trónom; Rowena, veľmi bystrá, pokladala všetky jeho plány za nemožné a sama ani netúžila po tom, aby sa splnili. Nijako sa neusilovala skryť svoju lásku k Ivanhoeovi, ba vyhlásila, že radšej pôjde do kláštora, ak nedostane rytiera, ktorého si vyvolila. Nijako netúžila deliť sa o trón s Athelstanom, ktorým vždy pohŕdala a ktorého teraz začínala nenávidieť pre nepríjemnosti, ktoré jej spôsobil.

Cedrik neveril príliš v ženskú stálosť, a preto sa usiloval všetkými prostriedkami uskutočniť sobáš, ktorý, podľa jeho mienky, v budúcnosti preukáže Sasom veľké služby. Neočakávané a romantické synovo vystúpenie na ashbyskom zápasišti pokladal oprávnene za smrteľný úder svojim nádejam. Pravda, na chvíľu zvíťazila otcovská láska nad pýchou a vlastenectvom, ale oba tieto city sa zasa vrátili v plnej sile a Cedrik sa pod ich spoločným tlakom rozhodol, že bude čo najpevnejšie nástojiť, aby sa Rowena vydala za Athelstana, a súčasne urýchli všetky prípravy, potrebné na obnovu saskej samostatnosti.

O tom sa práve zhováral s Athelstanom a za rozhovoru neraz v duchu zanariekal ako Hotspur, že na tento svätý čin má nútiť taký hrniec cmaru. Athelstane bol dosť márnivý a páčilo sa mu, keď ho niekto pošteklil slávnym pôvodom a dedičným právom na sľub vernosti a na vladárstvo. Ale tejto malichernej márnivosti celkom postačovali pocty, ktorými ho zahŕňali jeho stúpenci, a Sasi, s ktorými sa stýkal. Nebál sa nebezpečenstva, no nerád ho sám vyhľadával; hoci v zásade súhlasil s Cedrikom v tom, že Sasi majú plné právo na nezávislosť, ešte radšej počúval o svojom nároku na trón po dosiahnutí samostatnosti; no len čo začal rozprávať o tom, ako uplatňovať nároky na tieto práva, ihneď sa stal Athelstanom nerozhodným, pomalým, váhavým a nepodnikavým. Cedrikove oduševnené a vášnivé reči pôsobili na jeho ľahostajnú povahu tak málo ako žeravé gule, ktoré padajú do vody, zasyčia a trošku zadymia, no hneď aj vychladnú.

Keď sa Cedrik vzdal tejto úlohy, lebo bola priam tak márna, ani čo by chcel hnať ustatého koňa alebo kuť studené železo, obrátil sa na svoju chovanicu Rowenu; ale rozhovor s ňou ho uspokojil ešte menej. Keď sa priblížil k Rowene, prerušil jej rozhovor s obľúbenou komornou Elgitou o Wilfredovej smelosti a o jeho osude. Elgita využila príležitosť, aby sa pomstila za svoju paniu i za seba, a pripomenula Athelstanov pád na zápasišti, čo Cedrik veľmi nerád počul. A tak cesta priniesla húževnatému Sasovi iba mrzutosti a nepríjemnosti všetkého druhu, takže v duchu už neraz preklial celý turnaj, i toho, kto ho vymyslel, ba aj vlastnú pochabosť, že sa ta vybral.

Napoludnie sa cestujúci na Athelstanov návrh zastavili v tieni lesa pri prameni, aby si kone odpočinuli a ostatní aby si zajedli zo zásob, ktoré im pohostinný opát naložil na mulicu. Obed sa trošku predĺžil, a potom sa ešte niekoľkokrát zastavili, takže nádej dostať sa do Rotherwoodu pred nocou, sa zmenšovala. To ich prinútilo pokračovať v ceste oveľa rýchlejšie ako dosiaľ.

Hľa, ozbrojení chlapi - sprievod dámy,

(ja z rozprávania ich tak aspoň súdim,

čo vypočul som sliediac po ich stope)

sem k hradu blížia sa a prenocovať

ver' u nás hotovia sa tejto noci.

Orra, Tragédia

Cestujúci sa dostali na okraj zalesnenej hory a už-už vchádzali do jej hlbín; v tmavých húšťavách sa vtedy skrývali nebezpečné zbojnícke družiny, vohnané do zúfalstva útlakom a biedou. Títo vydedenci sa potulovali po lesoch v dosť veľkých skupinách, takže sa mohli pokojne postaviť na odpor vtedajším slabým strážam. Hoci čas veľmi pokročil, Cedrik a Athelstane sa cítili bezpeční pred týmito zbehmi, keďže mali so sebou desaťčlennú družinu, nepočítajúc do toho Wambu a Gurtha; na ich pomoc sa nemohli spoliehať, lebo jeden bol šašo a druhý zajatec. Treba ešte doložiť, že Cedrik a Athelstane, keď sa v takú neskorú hodinu odvažovali vojsť do lesa, spoliehali sa tak na svoj pôvod a stav, ako na svoju odvahu. Štvanci, ktorých prísnosť lesných zákonov vohnala do zúfalého potulného života, boli väčšinou sedliaci a zemani saského pôvodu a všeobecne sa povrávalo, že nenapádajú osoby a majetok svojich krajanov.-

Keď cestujúci prešli už hodný kus cesty, počuli odrazu niekoľkokrát volať o pomoc. Ponáhľali sa na miesto, odkiaľ sa volanie ozývalo; čakalo ich tu prekvapenie: na zemi stáli nosidlá, vedľa nich sedela mladá žena, bohato oblečená podlá židovského spôsobu, kým starec, ktorého žltá čiapka prezradila, že patrí tiež k tomuto národu, chodil sem a ta a veľmi zúfalo lomil rukami, ani čo by ho bolo postihlo veľké nešťastie.

Keď sa ho Athelstane a Cedrik opýtali, čo mu je, odpovedal iba tým, že rad-radom privolával ochranu všetkých patriarchov Starého zákona proti Izmaelovým synom, ktorí ich prišli zahubiť ostrím svojho meča. Keď sa konečne spamätal zo smrteľného strachu, Izák z Yorku (lebo to bol náš starý známy) napokon vyrozprával, že najal v Ashby šesť chlapov, aby mal akúsi telesnú stráž, ako aj mulice, aby niesli nosidlá chorého priateľa. Chlapi sľúbili, že ich odprevadia až do Doncastera. Takto prišli až sem; keď im však oznámil akýsi drevorubač, že v blízkom lese striehne veľká skupina zbojníkov, Izákovi najatí chlapi zutekali, ba odviedli so sebou aj mulice, ktoré niesli nosidlá. Izák s dcérou ostali bez ochrany a bez možnosti utiecť, vydaní napospas nebezpečenstvu, že ich okradnú, ba hádam aj zabijú zbojníci, ktorých čakali každú chvíľu. "Ak vaše milosti dovolia úbohému židovi, aby cestoval ďalej pod vašou ochranou," vravel Izák veľmi pokorným hlasom, "prisahám na Desatoro, že odo dní nášho zajatia nikto vďačnejšie neprijal láskavosť preukázanú synovi alebo dcére Izraela."

"Židovské psisko," vravel Athelstane, ktorý si dobre pamätal všetky malichernosti, no predovšetkým drobné urážky, "zabudol si už, ako si nás zosmiešnil na tribúne v Ashby? Bráň sa sám alebo uteč, alebo si to vybav so zbojníkmi, ako sám vieš, ale od nás nečakaj ani ochranu ani pomoc. A keby okradli iba takých, ako si ty, čo každého zdieraš, veru by som ich pokladal za najstatočnejších ľudí."

Cedrik však nesúhlasil s takou tvrdou odpoveďou svojho spoločníka. "Lepšie by sme urobili," povedal, "keby sme im dali dva kone a dvoch služobníkov, aby ich odviedli do najbližšej dediny. Veľmi nás to neoslabí a s naším dobrým mečom, vznešený Athelstane, ako aj s tými, čo s nami ostanú, nebude ťažké postaviť sa aj proti dvadsiatim pobehajom."

Rowena, ktorú postrašila správa, že zbojníci sú tak blízko, tiež sa prihovorila za návrh svojho poručníka. Ale Rebeka, ktorá sa odrazu prebrala zo svojej zronenosti, prerazila si cestu medzi služobníctvom až k saskej pane j, ktorá sedela na koni, padla pred ňou na kolená a podľa východného zvyku pobozkala jej okraj rúcha, ako pri styku s vyššie postavenými osobami. Potom sa postavila, poodrhnula si závoj a prosila ju v mene všemohúceho boha, ktorého obe uctievajú, aby sa nad nimi zľutovala a dovolila im cestovať pod ich ochranou. "Neprosím túto milosť pre seba," vravela, "ani pre úbohého starca. Viem, že týrať a olupovať náš národ nie je u kresťanov veľkým previnením - ak nie zásluhou. Jedno, či sa to robí v meste, na osamotenom mieste alebo v poli. Ale prosím v mene človeka, ktorého meno je drahé mnohým, ba aj vám. Preto dovoľte, aby pod vašou starostlivou a láskavou ochranou mohol cestovať chorý. Lebo keby sa mu prihodilo nešťastie, posledné chvíľky vášho života by strpčovala ľútosť, že ste odmietli moju prosbu."

Vznešený a vážny spôsob, s akým Rebeka predniesla svoju prosbu, zapôsobil dvojnásobne na peknú Sasku.

"Chlap je starý a slabý," vravela svojmu poručníkovi, "dievča je mladé, krásne a ich priateľ chorý a v nebezpečenstve života - hoci sú to židia, my kresťania nemôžeme ich opustiť v nešťastí. Zložme náklad dvoch mulíc a rozdeľme ho medzi dvoch nevoľníkov. Mulice môžu niesť nosidlá a pre starca a jeho dcéru máme náhradné kone."

Cedrik ochotne súhlasil s jej návrhom, aj Athelstane, ale s podmienkou, aby votrelci cestovali celkom vzadu, kde by ich sprevádzal Wamba so svojím štítom z kančej šunky.

"Nechal som svoj štít na turnaji," odpovedal šašo, "ako sa to stalo mnohým a lepším rytierom, než som ja."

Athelstane očervenel, lebo i jeho postihol tento osud v posledný deň turnaja. Rowenu potešil šašov žart, a aby napravila bezcitnosť svojho pytača, poprosila Rebeku, aby šla vedľa nej.

"Nepatrí sa to," odpovedala Rebeka so šľachetnou pokorou, "veď viem, že by som svojou spoločnosťou mohla spôsobiť hanbu svojej ochrankyni."

Zatiaľ sluhovia napochytre preložili batožinu, lebo každého posúrilo slovo "zbojníci", ktorí v blížiacej sa noci sa zdali ešte strašnejšími. Za tohto zmätku Gurth, ktorého zložili z koňa, prehovoril Wambu, aby mu uvoľnil na rukách putá. Wamba mu remeň tak nedbalo zviazal, azda to tak urobil úmyselne, že Gurthovi nebolo ťažké vyslobodiť sa z pút; potom vkĺzol do húšťavy a ušiel.

Zhon bol taký veľký, že minula dosť dlhá chvíľa, kým zbadali, že niet Gurtha. Keďže zvyšok cesty mal sedieť za chrbtom niektorého sluhu, každý sa nazdával, že ho stráži dakto iný. Keď si napokon začali pošuškávať, že Gurth naozaj zmizol, mali všetci taký strach z náhleho prepadu zbojníkov, že nepokladali za potrebné venovať priveľa pozornosti celej udalosti.

Chodník, kadiaľ cestovala naša skupina, zúžil sa teraz tak, že na ňom nemohli ísť vedľa seba pohodlne dvaja jazdci, a zostupoval do úžľabiny. Pretekal ňou potok, ktorého brehy boli podomleté, barinaté a zarastené zakrpatenými vŕbami. Cedrik a Athelstane šli na čele sprievodu. Videli, aké nebezpečné by bolo, keby na nich zaútočili na tomto mieste zbojníci. Ale ani jeden nemal veľké vojenské skúsenosti a nevedeli sa inak vyhnúť nebezpečenstvu, ako prejsť tade tak rýchlo, ako len bolo možné. Pohnali teda kone a práve sa prebrodili bez veľkého poriadku s časťou služobníctva cez potok, keď ich odrazu prepadli súčasne spredu, zozadu a zo strany tak prudko, že sa ani nepokúsili brániť, takí boli prekvapení a zle pripravení. Okolo nich sa zo všetkých strán rozliehal pokrik: "Biely drak, biely drak! Svätý Juraj, ochraňuj veselé Anglicko!" S týmto krikom sa vrhli na nich útočníci, napodobujúc saských hôrnych chlapcov; prudký útok zo všetkých strán zdanlivo zväčšoval ich počet.

Obidvaja saskí náčelníci boli odrazu zajatí a obidvaja za okolností, aké vyhovovali ich povahe. Len čo sa zjavil prvý nepriateľ, Cedrik hodil doň svoju poslednú kopiju a veru s väčším zdarom ako vtedy, keď zranil Zubaja; pribil ho o peň duba, ktorý sa za ním vypínal. Po tomto úspechu popohnal koňa proti druhému, vytasil meč a s takou nerozvážnou zúrivosťou sa ním rozohnal, že zaťal do hrubej vetvy nad hlavou a týmto prudkým rozmachom odzbrojil sám seba. Ihneď ho zajali a dvaja či traja zbojníci ho strhli z koňa. Aj Athelstane bol zajatý; ktosi mu prudko chytil koňa za kantár a jazdca bezohľadne zhodil na zem skôr, než by bol vychytil z pošvy meč alebo sa postavil na odpor.

Služobníci zaťažení batožinou, prekvapení a postrašení osudom svojich pánov, ľahko padli za obeť útočníkom; aj lady Rowenu uprostred sprievodu, aj žida a jeho dcéru na jeho konci stihol ten istý osud.

Z celej družiny sa nevyslobodil nik, iba Wamba, ktorý sa pri tejto príležitosti ukázal oveľa smelším ako tí, čo si pripisovali viac rozumu. Vytrhol z ruky ktorémusi sluhovi meč, keď ho pomaly a nerozhodne vyťahoval z pošvy, máchal ním okolo seba ani lev, odrazil niekoľko útočníkov, ktorí sa k nemu priblížili, ba statočne sa pokúsil pomôcť aj svojmu pánovi, ale to sa mu nepodarilo. Keď videl proti sebe presilu, skĺzol napokon z koňa, skočil do húšťavy a využijúc veľký zmätok, utiekol z bojišťa.

Len čo sa dostal udatný šašo do bezpeky, začali ho trápiť výčitky svedomia, či by sa nemal vrátiť a ísť do zajatia s pánom, ktorému bol tak úprimne oddaný.

"Neraz som počul chváliť blaho slobody," hovoril si, "ale teraz by som bol rád, keby ma poučil dajaký mudrc, čo mám robiť, keď som slobodný."

Len čo vyslovil tieto slová, počul, že ho volá ktosi zblízka, ticho a opatrne: "Wamba!" a v tej chvíli priskočil k nemu pes, v ktorom poznal Zubaja, a líškal sa mu.

"Gurth," zvolal Wamba práve tak opatrne, a vtom už stál pred ním pastier svíň.

"Čo sa to robí?" pýtal sa zvedavo. "Čo znamená ten krik a cvendžanie mečov?"

"Zvyčajný fígeľ našich čias," odpovedal Wamba. "Všetci sú zajatí."

"Ktože je zajatý?" zvolal Gurth netrpezlivo.

"Náš pán, naša pani, Athelstane, Hundibert, Oswald."

"Preboha, ako sa to stalo, ktože ich zajal?" pýtal sa Gurth.

"Náš pán sa vrhol do boja prihorlivo," vysvetľoval šašo, "Athelstane nie dosť horlivo a ostatní sa do boja ani nedali. Teraz sú zajatcami zelenokabátnikov s čiernymi maskami a ležia na tráve ani plánčatá, čo zráňaš bravom. Veru by som sa tomu s chuťou zasmial," vravel šašo, "keby mi plač nebránil," a z očú mu vyhŕkli úprimné slzy žiaľu.

Gurthovi sa rozžiarila tvár. "Wamba," vravel, "máš zbraň a srdce si vždy mával lepšie ako rozum - sme iba dvaja - no neočakávaný útok dvoch odhodlaných ľudí by urobil veľa - poď so mnou!"

"Kde? A čo zamýšľaš?" vravel šašo.

"Oslobodiť Cedrika!"

"Veď si pred chvíľou hovoril, že mu nechceš slúžiť!" priečil sa Wamba.

"Veď hej, ale vtedy ešte bol šťastný. Poď so mnou!" odpovedal rozčúlený Gurth.

Šašo ho chcel už-už poslúchnuť, keď sa odrazu zjavila tretia osoba a rozkázala, aby zostali. Podľa obleku a zbraní bol by sa Wamba domnieval, že je daktorý zo zbojníkov, ktorí práve prepadli jeho pána. Tento chlap však nemal na sebe masku, na pleci mu visel ligotavý závesník na meč a na ňom sa hompáľal drahocenný poľovnícky roh. Hoci bolo už dosť tma, podľa pokojného panovačného hlasu Wamba poznal lukostrelca Locksleyho, ktorý za takých nepriaznivých podmienok vyhral cenu v streľbe lukom.

"Čo to znamená?" pýtal sa. "Ktože rabuje, lúpi a zajíma v týchto lesoch?"

"Pozri len na ich kazajky," odpovedal Wamba, "a možno spoznáš, či sú to tvoje deti, alebo nie. Lebo ponášajú sa na tvoju kazajku ani struk struku."

"Ihneď sa presvedčím," vravel Locksley. "Vám však, ak je život milý, rozkazujem, aby ste sa nepohli z tohto miesta, kým sa nevrátim. Ak poslúchnete, bude to lepšie i pre vás i pre vašich pánov. Ešte čosi. Musím sa trochu upraviť, aby som sa tým ľuďom čo najviac podobal.

Zložil závesník s rohom, z klobúka sňal pero a odovzdal ich Wambovi; potom vybral z vrecka masku, ešte raz im rozkázal pokojne čakať, a odišiel na prieskum.

"Máme tu ostať, Gurth," pýtal sa Wamba, "či ukázať mu päty? Podľa môjho pochabého rozumu sa prirýchle preobliekol za zlodeja, aby to bol statočný človek."

"Nech si je hoci aj sám diabol," zvolal Gurth, "nepoškodí, keď počkáme. Ak patrí k bande, už im to iste oznámil a nepomohol by nám odpor ani útek. Napokon, podľa mojich nedávnych skúseností, ozajstní zlodeji nebývajú najhorší ľudia, s ktorými sa stýkame."

Lukostrelec sa o niekoľko minút vrátil.

"Priateľ Gurth," vravel, "zamiešal som sa medzi nich a dozvedel som sa, kto im rozkazuje a aký majú úmysel. Nemusíme sa obávať, že sa dopustia násilia na zajatých. Bolo by šialenstvom, keby sme ich my traja chceli teraz prepadnúť. Sú to dobrí bojovníci a majú všade rozostavené stráže, aby vedeli, keby sa niekto blížil. No dúfam, že sa mi podarí zhromaždiť dosť posily, aby sme im skrížili plány. Vy obidvaja ste, nazdávam sa, sluhovia a hádam verní sluhovia Cedrika Saského, obhajcu práv Angličanov. Nájde sa dosť anglických rúk, ktoré by mu pomohli z nešťastia. Poďte teda so mnou a privedieme si pomocníkov."

Po týchto slovách vykročil dlhými krokmi lesom, nasledovaný šašom a pastierom svíň. No Wamba nevydržal dlho kráčať ticho.

"Tak sa mi vidí," podotkol, prezerajúc si závesník a roh, čo dosiaľ držal v ruke, "že som videl letieť šíp, ktorý vyhral túto cenu, a že to bolo veru hodný čas po Vianociach."

"Aj ja by som prisahal na všetko sväté," vravel Gurth, "že som už počul aj vo dne aj v noci hlas dobrého lukostrelca, ktorý ju vyhral, a že mesiac odvtedy neostarel ani o tri dni."

"Milí priatelia," odvetil lukostrelec, "čo na tom teraz záleží, kto som alebo čo som. Ak vyslobodím vášho pána, budete ma môcť pokladať za najlepšieho priateľa. A či ma poznajú pod tým alebo oným menom, alebo či viem napnúť luk tak dobre alebo lepšie ako pastier kráv, alebo či chodím po svete za slnečnej žiary alebo za svitu mesiaca, to sú veci, do ktorých vás nie je nič a netreba vám nad nimi rozmýšľať."

"Strčili sme hlavy do levej papule," šepkal Wamba Gurthovi do ucha, "ale pokúsime sa ich dajako vytiahnuť."

"Pst - ticho," zahriakol ho Gurth, "len ho nedráždi svojím šialenstvom. Dúfam, že sa všetko dobre skončí."

V jeseň, keď noci dĺžia sa

a v hmlách už cestu nepozná,

z pútnika úzkosť postriasa

mníchova pieseň nábožná.

To zbožnosť v tóny odetá

z pustovne lesom dá sa v let

sťa vták, čo k nebu vylieta

a spevom chváli boží svet.

Pustovník pri prameni

sv. Klimenta

Keď už išli dobré tri hodiny, Cedrikovi sluhovia došli so svojím tajomným vodcom na čistinu, uprostred ktorej sa vypínal do výšky obrovský dub, rozkladajúci posplietané vetvy na všetky strany. Pod stromom ležali štyria alebo piati lukostrelci, kým šiesty sa prechádzal sem a tam v tieni mesačného svetla ako stráž.

Keď počul zvuk blížiacich sa krokov, strážca hneď vykríkol na poplach. Spiaci vyskočili odrazu zo zeme a napli luky. Šesť šípov, súčasne namierených tým smerom, odkiaľ sa približovali prichádzajúci, spočívalo na tetivách. Keď spoznali sprievodcu, prijali ho so všetkou úctou a oddanosťou; obavy a znaky nevľúdneho privítania zrazu zmizli.

"Kde je Mlynár?" bola prvá otázka.

"Na ceste do Rotherhamu."

"S koľkými chlapmi?" pýtal sa ďalej vodca, lebo bolo zrejmé, že je vodcom.

"So šiestimi chlapmi a s dobrou nádejou na korisť, ak mu požehná svätý Mikuláš."

"To je pobožná reč," pochválil Locksley, "a kde je Allan-a-Dale?"

"Odišiel na wattlinskú cestu čakať na opáta z Jorvaulx."

"Tiež dobrá myšlienka. A kde je mních?"

"Vo svojej cele."

"Pôjdem k nemu," povedal Locksley. "Rozíďte sa a vyhľadajte svojich druhov. Nech sa ich zíde čo najviac, lebo sme na stope zveri, ktorú budeme hnať a ktorá sa bude brániť. Len čo sa rozbrieždi, zídeme sa tu. Počkajte ešte," vravel, "skoro som zabudol na najhlavnejšie. Dvaja nech sa ponáhľajú k Torquilstonu, Front-de-Boeufovmu hradu. Banda akýchsi bezočivcov, ktorí sa preobliekli do našich šiat, vedie tam niekoľko zajatcov. Dajte na nich pozor. I keby sa dostali do hradu skôr ako sa zhromaždíme, naša česť si žiada, aby sme ich potrestali, a my si už spôsob nájdeme. Dávajte preto na nich dobrý pozor. Daktorého kamaráta, čo má najrýchlejšie nohy, pošlite oznámiť túto správu strelcom v okolí."

Sľúbili, že rozkazy verne splnia, a rýchle sa rozišli na všetky strany. Vodca a jeho dvaja spoločníci, ktorí teraz pozerali na neho s veľkou úctou, ale aj so strachom, pobrali sa ku copmanhurstskej kaplnke.

Keď sa dostali na čistinku ožiarenú mesačným svetlom a zastali pred úctyhodnou, hoc už rozpadávajúcou sa kaplnkou a pustovňou, súcou pre pobožného samotára, Wamba pošepkal Gurthovi: "Ak je to zlodejovo bývanie, potvrdzuje to len staré príslovie: ,Pod svietnikom býva najväčšia tma! Na svoju bláznovskú čiapku, dobre som to uhádol. Počuješ ten diabolský sanctus, ktorý spievajú v pustovni?" dodal.

A naozaj, pustovník a jeho hosť práve spievali na plné hrdlo pijanskú pesničku:

Hej, podaj mi ten hnedý krčah

švárny chlapec, chlapec švárny.

Hej, prihraj mi ten hnedý krčah

švárny chlapec, chlapec švárny.

"A nespievajú zle!" poznamenal Wamba, ktorý sa k nim niekoľkokrát pripojil vlastnou notou, aby pomohol zboru. "Ale kto by sa bol nazdal, že z pustovníkovej cely začuje o polnoci takú veselú pesničku?"

"Mňa to vôbec neprekvapuje," odpovedal Gurth, "veselý mních copmanhurstský je známy široko-ďaleko a polovička zveri, ktorá zmizne v tomto kraji, padne jeho rukou. Veď sa vraj na neho žaloval lesník u jeho predstaveného, a ak sa nepolepší, zbavia ho vraj kutne aj kapucne."

Kým sa takto zhovárali, Locksleyho mocné a opakované údery na dvere napokon vyrušili pustovníka a jeho hosťa. "Prisahám na svoj ruženec," vravel pustovník a prestal uprostred mocného spevu, "zasa nejakí zablúdili hostia. Nerád by som, na môj veru, aby nás pristihli pri takom príjemnom zamestnaní. Dobrý pán Leňoch, každý máme svojich nepriateľov a nájdu sa aj takí zlomyseľní ľudia, ktorí by pokladali pohostinné občerstvenie, čo som vám, ustatému pocestnému, po tri hodinky predkladal, za obyčajné opilstvo a obžerstvo, neresti, ktoré sú priam tak cudzie môjmu stavu ako mojim sklonom."

"Naničhodní ohovárači," odpovedal veselo rytier, "len keby som ich mohol potrestať podľa svojej chuti! Veru, svätý muž, máte pravdu, že každý máme nepriateľov. A sú v tomto kraji ľudia, s ktorými by som radšej hovoril cez mreže svojej prilby ako s odkrytou hlavou."

"Polož si, priateľ Leňoch, na hlavu svoj železný hrniec tak rýchle, ako ti to tvoja povaha dovolí," odporúčal mu pustovník. "A ja zatiaľ odložím tieto cínové nádoby, ktorých bývalý obsah mi akosi čudne obieha v hlave. Aby sme prekričali štrngot riadu - lebo, na môj veru, nestojím na nohách tak pevne, ako by sa patrilo - zaspievaj so mnou pieseň, ktorú začnem. O slová sa nestaraj, veď ich už ani ja dobre neviem."

A začali spievať hromové De profundis clamavi, pričom mních odpratával zo stola riad a zvyšky hostiny. Rytier sa veselo smial, chytro si obliekal pancier a prízvukoval svojmu hostiteľovi, ako mu to dovoľoval smiech.

"Aké to diabolské chválospevy spievate v tento neobvyklý čas," ozval sa hlas zvonka.

"Pán pútnik, nech vás boh sprevádza," ozval sa pustovník; pre hrmot, ktorý sám robil, a vari i pre nočnú pijatiku nerozoznal hlas, ktorý inak dobre poznal. "Choďte si svojou cestou, v mene božom a svätého Dunstana, a nevyrušujte v pobožnosti mňa a môjho svätého brata."

"Bláznivý mních!" odpovedal hlas zvonka. "Hneď otvor Locksleymu!"

"Všetko je v poriadku," odpovedal pustovník svojmu druhovi.

"Kto je to?" pýtal sa Čierny rytier. "Je dôležité, aby som to vedel."

"Kto je to?" odpovedal pustovník. "Hovorím ti, priateľ."

"Ale aký priateľ? Môže byť tvojím priateľom, a nie mojím."

"Či priateľ?" odpovedal pustovník. "To je otázka, na ktorú sa ľahšie pýta, ako odpovedá. Aký priateľ, nuž, počkaj, veď mi príde na um, hej, to je ten dobráčisko lesník, o ktorom som ti už rozprával."

"Asi pravé taký dobráčisko lesník, ako si ty zbožný pustovník, o tom nepochybujem. Otvor mu teda dvere, lebo ti ich vyrazí z behúľov."

Psi, ktorí predtým zúrivo brechali, poznali podlá hlasu toho, čo stál vonku, lebo škrabali na dvere a kňučali, akoby sa dožadovali, aby ho vpustili. Pustovník chytro odstrčil závoru a vpustil Locksleyho a jeho dvoch druhov.

"Pustovník," vravel lukostrelec, len čo zbadal rytiera, "akého tu máš veselého spoločníka?"

"Je to brat našej rehole," odpovedal mních, potriasajúc hlavou, "strávili sme spolu noc v modlitbách."

"Nazdávam sa, že je to mních cirkvi bojujúcej," odpovedal Locksley; "vonku je možno takých veľa. Prichádzam ti oznámiť, že musíš odložiť ruženec a chytiť sa okovaného kyja. Potrebujeme všetkých našich dobrých priateľov, či sú duchovní a či svetskí. Ale," doložil a odtiahol ho nabok, "vari si zblaznel? Pustíš k sebe rytiera, ktorého nepoznáš! Zabudol si azda na našu dohodu?"

"Nepoznám, nepoznám," odpovedal pustovník smelo, "poznám ho tak dobre ako žobrák svoju misu."

"Tak ako sa volá?" pýtal sa Locksley.

"Volá sa, volá sa sir Anton zo Škrabancova, veď by som nepil s niekým, o kom neviem, ako sa volá."

"Dnes si, myslím, pil viac, ako bolo treba," riekol Locksley, "a obávam sa, že si aj táral do sveta."

"Dobrý lukostrelec," ozval sa rytier a pristúpil bližšie, "nehnevaj sa na môjho veselého hostiteľa. Poskytol mi toľko pohostinstva, koľko by som si bol vynútil, keby mi ho bol odoprel.

"Vynútil?" vravel mních. "Počkaj len, až vymením toto sivé rúcho za zelenú kazajku, nech nie som ani dobrý mních, ani dobrý poľovník, keď ťa svojou palicou poriadne netresknem po hlave."

Po týchto slovách zhodil svoje rehoľné rúcho; pod ním mal košeľu a nohavice z hrubého plátna, na ktoré si chytro obliekol zelenú kazajku a nohavice tej istej farby.

"Prosím ťa, pomôž mi zaviazať, čo treba," vravel Wambovi; "dostaneš za robotu pohár vína."

"Pekne ti ďakujem za víno," vravel Wamba. "Ale konám správne, keď ti pomáham, aby si sa premenil zo svätého pustovníka na zbojníka?"

"Upokoj sa," odpovedal pustovník, "postačí, keď sa z hriechov svojej zelenej kazajky vyspovedám svojej sivej kutni, a bude všetko v poriadku."

"Amen," odpovedal figliar, "každý kajúcnik v brokáte by mal mať pri sebe vždy spovedníka v hrubom rúchu - a azda by vaše rúcho mohlo dať rozhrešenie napokon aj mojej strakatej kazajke."

A s týmito slovami pribral sa mníchovi zaväzovať nekonečný počet šnúr, ktorými sa nohavice pripínali ku kazajke.

Zatiaľ čo obaja boli takto zamestnaní, Locksley odtiahol rytiera nabok a oslovil ho: "Pán rytier, nezapierajte, že-ste na druhý deň turnaja v Ashby rozhodli o víťazstve Angličanov proti cudzincom."

"A keby ste to uhádli, nuž čo na tom?" odpovedal rytier.

"V tom prípade by som vás pokladal za priateľa utláčaných," odpovedal lukostrelec.

"Veď je to povinnosťou každého dobrého rytiera," odpovedal Čierny rytier; "ani by som nechcel, aby o mne dakto zmýšľal inak."

"Bol by som však rád," vravel lukostrelec, "keby ste boli práve tak dobrý Angličan ako dobrý rytier, lebo to, čo mám na mysli, týka sa povinnosti každého statočného človeka, no predovšetkým každého pravého Angličana."

"Môžete hovoriť pokojne," odpovedal rytier. "Niet na svete človeka, ktorému by Anglicko a život všetkých Angličanov boli milšie ako mne."

"Ozaj sa tomu radujem," odpovedal Locksley, "lebo táto krajina nikdy toľko nepotrebovala pomoc tých, čo ju majú radi. Vypočujte ma a poviem vám, na čo sa pripravujeme a v čom nám môžete statočne pomôcť, ak ste naozaj tým, čím sa vidíte byť. Banda naničhodníkov preoblečených za ľudí, ktorým sa ani zďaleka nemôžu rovnať, zmocnila sa vznešeného Angličana, menom Cedrik Saský, jeho chovanice, jeho priateľa Athelstana z Coningsburghu a odvliekla ich na hrad v týchto lesoch, zvaný Torquilstone. Pýtam sa vás ako dobrého rytiera a dobrého Angličana, pomôžete nám vyslobodiť ich?"

"To mi káže môj sľub," odpovedal rytier, "ale rád by som vedieť, kto si ty, keď pýtaš odo mňa pomoc."

"Som bezmenný človek, priateľ tejto krajiny a priateľ jej priateľov," odpovedal lukostrelec. "Predbežne vám to postačí, tým skôr, že sami chcete ostať tiež neznámy. No verte mi, že čo sľúbim, vždy aj vykonám, ani čo by som nosil ostrohy."

"Rád ti to verím," odpovedal rytier; "naučil som sa skúmať ľudské tváre a z tvojej čítam statočnosť a rozhodnosť. Nemusím sa už na nič pýtať, pomôžem ti a zajatých vyslobodíme. Až túto úlohu splníme, dúfam, že sa lepšie spoznáme a že sa rozídeme spokojní jeden s druhým."

"Nuž tak," vravel Wamba Gurthovi, lebo keď pomohol mníchovi, prešiel na druhú stranu chatrče a počul koniec ich rozhovoru, "máme nového spojenca. Verím, že rytierova udatnosť bude väčšia ako pustovníkova zbožnosť alebo lukostrelcova poctivosť, lebo tento Locksley je ani ozajstný pytliak a mních ako veselý pokrytec."

"Čuš, Wamba," odpovedal Gurth, "azda dobre hádaš, no keby sa zjavil sám rohatý diabol a ponúkol sa mi, že nám pomôže vyslobodiť Cedrika a lady Rowenu, obávam sa, že by som nebol dosť pobožný, aby som odmietol ponuku nečistého ducha a odohnal ho od seba."

Zatiaľ sa mních celkom preobliekol za lukostrelca, mal meč aj štít, luk aj puzdro a na pleciach mal ťažkú halapartňu. Vyšiel z pustovne na čele svojich druhov, a keď starostlivo zatvoril dvere, položil kľúč pod prah.

"Bratku, si dosť triezvy, aby si nám pomohol?" pýtal sa Locksley. "Či ti víno ešte stále víri v hlave?"

"Glg vody z prameňa svätého Dunstana dá všetko do poriadku," odpovedal pustovník. "Hlava sa mi trošku točí a nohy sa mi ešte trasú, no hneď uvidíte, ako to prestane."

Pristúpil ku kamennej nádrži, do ktorej padala pramenistá voda; iskrila tisícimi bublinkami, tancujúcimi v bielom mesačnom svetle. Mních sa napil takým dlhým dúškom, akoby chcel vypiť všetku vodu z nádrže.

"Vypil si už dakedy toľko vody, svätý mních z Copmanhurstu, ako teraz?" pýtal sa ho Čierny rytier.

"Nikdy od tých čias, čo môj rozsušený sud vypustil víno nesprávnym otvorom," odpovedal mních, "takže mi neostalo nič iné, ako piť tento dar môjho patróna."

A ponoril do prameňa ruku aj hlavu a zmyl z nich všetky stopy nočnej hostiny. Osviežený, vytriezvený veselý mních začal troma prstami otáčať nad hlavou svoju ťažkú halapartňu, ani čo by to bola trstina, a kričal: "Kde sú nepraví zbojníci, ktorí odnášajú dievčatá proti ich vôli? Nech ma diabol zoberie, ak z nich aspoň tucet nepošlem na druhý svet!"

"Ty vieš aj hrešiť, svätý mních?" čudoval sa Čierny rytier.

"Mních sem, mních tam," vravel premenený pustovník. "Na svätého Juraja a jeho draka, som mníchom iba dovtedy, kým mám na sebe sivú kutňu - len čo si oblečiem zelenú kazajku, chcem piť, hrešiť a pozerať za dievčatami ako každý švárny hájnik v tomto grófstve."

"Poď už, mních," vravel Locksley, "a netáraj! Robíš toľko kriku ako celý kláštor v podvečer sviatku, keď opát išiel spať. - A vy, páni, poďte tiež - nezdržujme sa zhováraním. - Poďte, vravím, musí sa nás zísť čo najviac - lebo veru ani potom nás nebude priveľa na to, aby sme útokom dobyli hrad Reginalda Front-de-Boeuf."

"Ako to? Tak je to Front-de-Boeuf?" čudoval sa Čierny rytier. "Tedy on prepadá kráľovských poddaných na kráľovskej hradskej? Či sa stal zbojníkom a utláčateľom?"

"Utláčateľom bol vždy," vravel Locksley.

"A čo sa týka zbojníctva," pokračoval mních; "neviem, či bol niekedy hoc aj len napoly taký statočný, ako hociktorý zlodej, ktorého poznám."

"Dopredu, mních, a čuš!" vravel lukostrelec, "lepšie urobíš, keď nás zavedieš na miesto, kde sa schádzame, než keď budeš tárať o veciach, o ktorých je slušné a rozumné nehovoriť."

Joj, beda, koľko dní a rokov prešlo,

čo ľudia zasadli za stôl tento,

čo fakľa povrch jeho ožiarila!

Ver, zdá sa, čas, čo dávno sa už minul,

vždy ešte ani čo by šumel tíško

tu pod sklepením temnej siene starej

sťa ozvena len ľudí v hrobe spiacich.

Orra, Tragédia

Kým sa takto pripravovali oslobodiť Cedrika a jeho sprievod, ozbrojenci, ktorí ich prepadli, ponáhľali sa zasa odviesť zajatcov do bezpečného väzenia. Ale noc prišla akosi skoro a lupiči nepoznali dobre lesné cesty. Museli sa preto niekoľko ráz zastaviť, ba raz či dva razy sa museli aj vrátiť, aby našli správnu cestu. Už sa začalo rozodnievať, a ešte stále nemali istotu, či idú dobrou cestou. No spolu s denným svetlom sa im vrátila aj dôvera a sprievod sa pohol zasa rýchlejšie. Medzi dvoma vodcami banditov bolo počuť tento rozhovor.

"Už je načase, aby si nás opustil, sir Maurice," vravel templár de Bracymu, "a aby si sa prichystal na druhú časť komédie. Teraz zahráš úlohu osloboditeľa."

"Rozmyslel som si to," odpovedal de Bracy, "neopustím ťa skôr, kým korisť riadne a bezpečne nedopravíme na Front-de-Boeufov hrad. Až potom sa ukážem pred lady Rowenou vo svojej pravej podobe a úfam sa, že prudkosť mojej vášne ospravedlní násilie, ktorého som sa proti nej dopustil."

"Prečo si zmenil pôvodný plán, de Bracy?" spýtal sa templár.

"Nestaraj sa o to!" odpovedal mu jeho spoločník.

"Dúfam však, pán rytier, že si nezmenil plán z nedôvery v počestnosť mojich zámerov, ktorú sa ti pokúsil nasadiť do hlavy Fitzurse," vravel templár.

"Aj ja mám svoj rozum," odsekol mu de Bracy. "Vraví sa, že sa diabol smeje, ak zbojník okráda zbojníka, a dobre vieme, že by templára nezdržalo nič od jeho plánu, ani keby naň sám diabol chrlil oheň a síru."

"A tak isto vodcu dobrovoľníckych zborov," odpovedal templár, "neodvráti nič od toho, aby podozrieval priateľa a kamaráta z ničomnosti, akej sa sám dopúšťa."

"Takéto výčitky sú zbytočné, ba nebezpečné," odpovedal de Bracy. "Dobre poznám mravy templárskej rehole, a neposkytnem ti príležitosť, aby si mi vyrval z rúk krásnu korisť, pre ktorú som podstúpil toľké nebezpečenstvo."

"Ale ba, čoho sa vlastne bojíš? Nepoznáš sľuby našej rehole?" spýtal sa templár.

"Veľmi dobre," vravel de Bracy, "ba aj to, ako ich dodržiavate. Milý pán templár, zákony cti sa v Palestíne vykladajú veľmi voľne a v tomto prípade sa veru nechcem spoľahnúť na tvoje svedomie."

"Tak teda počuj pravdu," povedal templár. "Tvoja modrooká krásavica ma ani trošku nezaujíma. Je však v družine dievča, ktoré sa mi oveľa viacej páči."

"Azda by si sa neznížil k slúžke?" pýtal sa de Bracy.

"To nie, pán rytier," odsekol mu pyšne templár, "k slúžke by som sa iste neznížil. Mám medzi zajatými korisť práve takú pôvabnú, ako je tvoja."

"Preboha, azda len nie židovku?" čudoval sa de Bracy.

"A ak hej, kto by mi to zakázal?" odpovedal Bois-Guilbert.

"Nik, pokiaľ viem, iba ak by ti sľub čistoty alebo svedomie mohlo zakázať milkovať sa so židovkou."

"Od sľubu ma oslobodil náš veľmajster. A pokiaľ ide o svedomie, človek, čo zabil tristo Saracénov, nemusí zaznamenávať každý malý hriech ako dedinské dievča, ktoré ide na Veľkú noc prvý raz na spoveď."

"Ty sám najlepšie poznáš svoje práva," povedal de Bracy; "no ja by som bol prisahal, že sa tvoje myšlienky točia skôr okolo mešca starého úžerníka ako okolo čiernych očí jeho dcéry."

"Pre mňa oboje má svoje kúzlo," odpovedal templár. "Lenže starý žid má pre mňa iba polovičnú cenu. Polovicu toho, čo od neho vezmem, musím dať Front-de-Boeufovi, ktorý nám nepožičal svoj hrad zadarmo. No ja by som chcel mať z našej výpravy niečo, čo by bolo iba moje, a moja voľba padla na peknú židovku. To bude môj podiel. Teraz, keď vieš, čo chcem, hádam sa vrátiš k svojmu pôvodnému plánu? Ako vidíš, nemusíš sa báť, že sa ti budem pliesť do tvojich záujmov."

"Ach nie," odpovedal de Bracy, "ostanem len pri svojej koristi. To, čo mi hovoríš, môže byť pravda, no nepáčia sa mi výsady získané veľmajstrovým dišpenzom, ani veľké zásluhy za to, že si zabil tristo Saracénov. Veľmi ľahko sa ti odpúšťa, načo by si sa trápil výčitkami za malé hriešky."

Kým sa vodcovia takto zhovárali, Cedrik sa pokúšal vyzvedieť od svojich strážcov, kto sú a aké majú plány. "Možno ste Angličania," dohováral im, "a predsa, sväté nebesia, prepadávate svojich krajanov, ani čo by ste boli Normani. Možno ste mojimi susedmi, a preto aj mojimi priateľmi, lebo ktorý môj sused Angličan mal príčinu nebyť mojím priateľom? Vedzte, lukostrelci, že som chránil i zbojníkov, lebo som ľutoval ich biedu a preklínal útlak tyranských šľachticov. Tak čo odo mňa vlastne chcete? Načo toto násilie? Robíte horšie ako divá zver, chcete ju vari napodobniť aj v jej nemote?

No Cedrik márne vyčitoval svojim strážcom; mali veľa príčin čušať, a neobmäkčil ich ani hnev ani dohováranie. Poháňali ho ďalej a ponáhľali sa, kým sa konečne na konci stromoradia s vysokými stromami nezjavil Torquilstone, teraz už sivý a starobylý hrad Reginalda Front-de-Boeuf. Bola to neveľká pevnosť s vysokou štvorhrannou hradnou vežou, obklopenou nižšími budovami, okolo ktorých sa rozprestieral vnútorný dvor. Vonkajšie hradby obklopovala hlboká priekopa, zavodňovaná vodou z neďalekej riečky. Front-de-Boeuf, ktorý sa pre svoju prudkosť často dostal do sporu so susedmi, zosilnil opevnenie svojho hradu tak, že dal pristaviť na bašty veže, aby chránili pevnosť zo všetkých štyroch strán. Do hradu sa vchádzalo, ako bolo v tých časoch zvykom, klenutou pevnôstkou či predhradím, zakončeným a chráneným malými vežami v každom rohu.

Keď Cedrik zbadal veže Front-de-Boeufovho hradu, sčerneté a machom obrastené cimburie, trblietajúce sa v rannom slnku nad okolitými lesmi, hneď tušil príčinu svojho nešťastia.

"Krivdil som lúpežníkom a zbojníkom týchto lesov," zvolal, "keď som sa nazdával, že naši únoscovia patria medzi nich. Bol by som mohol tak isto pokladať líšky z týchto húšťav za dravých francúzskych vlkov. Povedzte mi, vy psi, túži váš pán po mojom živote alebo po mojom majetku? Vari mu prekáža aj to, že ešte dvaja Sasi, urodzený Athelstane a ja, máme majetky v krajine, ktorá nám kedysi celá patrila? Pošlite nás na smrť, a tak korunujte svoj násilnícky skutok, zbavte nás života, ako ste nás teraz zbavili slobody. Keď už Cedrik nemôže oslobodiť Anglicko, rád preň zomrie. Povedzte svojmu tyranskému pánovi, že ho prosím o jedinú milosť: aby dovolil lady Rowene odísť v počestnosti a v pokoji. Je žena, nemusí sa jej báť. S nami vymrú všetci, ktorí by sa opovážili bojovať za jej záujmy."

Ozbrojenci zostali aj na tieto slová nemí a sprievod čoskoro zastal pred hradnou bránou. De Bracy trikrát zatrúbil na lesnom rohu; lukostrelci a strelci s kušami, ktorých blížiaci sa sprievod prilákal na hradby, hneď spustili padací most a vpustili ich do hradu. Stráže donútili zajatcov, aby zostúpili z koní, a potom ich zaviedli do dvorany, kde im predložili narýchlo pripravené občerstvenie, ktoré však lákalo jedine Athelstana. No väznitelia nedožičili Vyznávačovmu potomkovi dosť času zajesť si z chutných pokrmov, ktoré pred neho rozložili; stráže aj jemu aj Cedrikovi oznámili, že budú zatvorení do osobitnej izby, oddelene od Roweny. Každý odpor bol márny; donútili ich, aby nasledovali svojich strážcov do veľkej sály, ktorej povalu podopierali mocné saské piliere, takže sa podobala refektáru alebo kapitulnej miestnosti - aké aj teraz vidíme v našich starobylých kláštoroch.

Hneď potom oddelili od družiny aj lady Rowenu, zdvorilo síce, no bez ohľadu na jej vlastné želanie, do vzdialenej izby. Tej istej znepokojujúcej pozornosti sa dostalo aj Rebeke, hoci otec za ňu veľmi prosil, ba vo svojom zúfalstve núkal aj peniaze, aby ju len nechali s ním. "Podlý neverec," osopil sa naň ktorýsi zo strážcov, "keby si videl dieru, ktorá ťa očakáva, veru by si si neželal, aby sa o ňu s tebou delila tvoja dcéra." A bez ďalších rečí násilne odvliekli starého žida iným smerom ako ostatných väzňov. Aj sluhov starostlivo poprezerali, odzbrojili a uväznili v inej časti hradu. Rowene odopreli aj tú útechu, aby sa mohla potešiť prítomnosťou svojej komornej Elgity.

Sála, kde zatvorili saských vodcov - lebo nimi sa budeme zaoberať najsamprv - bola teraz akousi strážnicou; kedysi bývala hlavnou hradnou sieňou. Používali ju na podradnejšie účely, lebo terajší hradný pán okrem iných prístavieb, prinášajúcich viac pohodlia, bezpečnosti i krásy barónskemu sídlu, vybudoval aj novú, prekrásne zdobenú sieň. Jej sklepenú povalu Normani zaviedli do architektúry.

Cedrik sa prechádzal po komnate a rozhorčene uvažoval o minulosti a prítomnosti. Jeho spoločníkovi namiesto trpezlivosti a filozofie pomáhala ľahostajnosť zabudnúť na všetky ťažkosti okrem terajšieho nepohodlia. Ba i to pociťoval tak málo, že len kedy-tedy sa podarilo netrpezlivému a prudkému Cedrikovmu výbuchu vynútiť si jeho odpoveď.

"Áno," vravel Cedrik, čiastočne sám sebe a čiastočne Athelstanovi, "tu v tejto dvorane hodoval môj otec s Torquilom Wolfgangerom, hostiacim statočného, ale nešťastného Harolda, ktorý vtedy tiahol proti Nórom. Tí sa práve spojili s odbojným Tostim. V dvorane Harold veľkodušne odpovedal vyslancovi svojho odbojného brata. Ach, ako často a s uveličením rozprával o tom môj otec! Tostiho vyslanca zaviedli do tejto siene, do ktorej, hoc je taká veľká, iba ťažko sa pomestili zástupy vznešených saských vodcov, pripíjajúcich svojmu panovníkovi krvavočerveným vínom."

"Dúfam," prerušil ho Athelstane, ktorý sa prebral z ľahostajnosti pri posledných priateľových slovách, "že nám na obed nezabudnú poslať za hlt vína a jedla. Veď nám pred chvíľou temer ani nedovolili sadnúť si za stôl. A mne nechutí jedlo, keď sa do neho dám hneď, ako zleziem z koňa, hoci to felčiari aj radia."

Cedrik pokračoval vo svojom rozprávaní a nevenoval pozornosť tejto poznámke svojho priateľa.

"Tostiho vyslanec, ktorého nezastrašili hrozivé pohľady okolostojacich, kráčal až k trónu kráľa Harolda a uklonil sa.

,Pán kráľ,´ vravel, ,čo môže očakávať tvoj brat Tosti, ak zloží zbrane a ponúkne ti mier?'

,Bratskú lásku,´ zvolal šľachetný Harold, ,a krásne northumberlandské grófstvo.´

,A keď Tosti prijme tvoje podmienky,´ pokračoval vyslanec, ,aké územie dostane jeho verný spojenec, nórsky krá! Hardrada?'

,Sedem stôp anglickej zeme,´ odpovedal hrdo Harold, ,ale keďže vraj Hardrada je chlap obrovskej postavy, môžeme mu hádam povoliť o dvanásť palcov viac.´

V sále sa ozval potlesk, poháre a rohy naplnili vínom a všetci pripíjali Nórovi, aby čím skôr dostal túto novú zem v Anglicku."

"Veru i ja by som mu veľmi pripil," vravel Athelstane, "lebo sa mi už lepí jazyk."

"Vyslanec celý zmätený," pokračoval Cedrik uveličene, hoci jeho poslucháča to nezaujímalo, "odišiel, aby Tostimu a jeho spojencovi doniesol osudnú odpoveď urazeného brata. A potom vzdialené yorské veže a krvavé prúdy Derwentu boli svedkami strašnej zrážky, v ktorej, hoci vykonali zázraky hrdinstva, padol i nórsky kráľ i Tosti a s nimi desaťtisíc naj udatnejších bojovníkov. Kto by si len bol pomyslel, že v taký slávny deň, keď dobyli skvelé víťazstvo, ten istý vietor, ktorý pomáhal viať víťaznej saskej zástave, napne normanské vetrilá a poženie ich k osudnému sussexskému pobrežiu? Kto by si bol pomyslel, že o niekoľko dní ani Haroldovi neostane z kráľovstva viac ako úbohý podiel, ktorý v spravodlivom hneve núkal nórskemu votrelcovi? Kto by si bol pomyslel, že urodzený Athelstane, potomok z Haroldovej krvi, a ja, ktorého predok tiež nebol najhorším obhajcom saskej koruny, budeme zajatí podlým Normanom a uväznení v tej istej sále, kde sa naši predkovia zúčastnili na takej významnej slávnosti?"

"Je to veľmi smutné," odpovedal Athelstane, "ale pevne verím, že nás vypustia za primerané výkupné - a že nás nezamýšľajú hladom umoriť. Čudujem sa, že nevidím nijaké prípravy na obed, hoci je už poludnie. Pozrite von oblokom, urodzený Cedrik, a odhadnite podľa slnka, či sa už neblíži poludnie."

"Hádam už bude," odpovedal Cedrik, "no tieto farbisté sklá prebúdzajú vo mne iné myšlienky, ktoré sa netýkajú iba tohto pominuteľného okamihu a jeho ťažkostí. Šľachetný priateľ, keď robili tieto obloky, naši prostí predkovia nevedeli ešte vyrábať sklo, ani ho farbiť. Pyšný Wolfgangerov otec zavolal si umelca z Normandie, aby mu vyzdobil sálu novými farebnými ozdobami, ktoré lámu zlaté božie slnko v tisícorakých podivných farbách. Cudzinec prišiel chudobný, ubiedený, podlízavý, pokorný a klaňal sa i naj poslednejšiemu služobníkovi v dome. A vracal sa odtiaľ vypasený a nafúkaný. Rozprával svojim lúpežným normanským krajanom, aká je saská šľachta bohatá a sprostá. Veru, Athelstane, túto pochabosť dávno predvídali a predpovedali kedysi Hengistovi potomci a jeho smelé kmene, ktoré zachovávali prostotu starých mravov. My sami sme z nich urobili blízkych priateľov a dôverných služobníkov. Vypožičali sme si od nich umelcov a umenie, pohrdli sme poctivou prostotou a drsnosťou, ktoré zachovávali naši dobrí predkovia, normanský prepych nás oslabil už dávno predtým, než sme podľahli normanským zbraniam. O koľko lepšia bola naša domáca strava, ktorú sme jedli v pokoji a na slobode, než ich prepychové lahôdky - obľúbili sme si ich a stali sme sa tak otrokmi cudzích dobyvateľov."

"No teraz by bol i najskromnejší kúsok jedla pre mňa lahôdkou," vzdychol si Athelstane, "ozaj ma prekvapuje, urodzený Cedrik, že vaša pamäť tak verne zachováva minulé udalosti a na prítomnosť a na to, že by bol čas jesť, akosi zabúdate."

"Strácam iba čas," mrmlal si Cedrik pre seba netrpezlivo, "keď hovorím o inom ako o jeho hlade. Duša Hardicanutova vstúpila doň a nepozná inú radosť, ako jesť, piť a túžiť po ďalšom jedle. Beda," vzdychol si, pozerajúc sústrastne na Athelstana, "smutné je, že v takom ušľachtilom tele skrýva sa taký ťažkopádny duch. Smutné je, že obrodenie Anglicka je v takých nepevných rukách. Ak sa zosobáši s Rowenou, jej vznešená a šľachetná duša možno prebudí v ňom aj tie lepšie stránky, ktoré dosiaľ driemu. Ale či to bude možné! Veď Rowena, Athelstane i ja sme zajatcami podlého surovca, a to iste preto, lebo tuší, že naša sloboda by nebezpečne ohrozila moc uchvátenú spupnými normanskými dobyvateľmi."

Kým Sas takto smutne dumal, dvere väzenia sa otvorili a vstúpil stolník s bielou palicou v ruke - odznakom svojej hodnosti. Táto dôležitá osoba kráčala izbou vážnym krokom a za ním išli štyria sluhovia. Niesli stôl obložený misami; ich vzhľad a vôňa zapôsobili na Athelstana, že ihneď zabudol na všetky prežité útrapy. Stolník i sluhovia mali na sebe masky a boli zahalení v plášťoch.

"Načo tá maškaráda?" pýtal sa Cedrik. "Či sa vari nazdávate, že nevieme, v koho moci sme, keď nás zavliekli na hrad vášho pána? Povedzte mu," pokračoval, keďže chcel využiť túto príležitosť a vyjednávať o svojom prepustení na slobodu, "povedzte svojmu pánovi Reginaldovi Front-de-Boeuf, že nevidíme inej príčiny, prečo nás zajal, ako nezákonnú túžbu obohatiť sa na náš úkor. Povedzte mu, že sme ustúpili jeho chamtivosti, ako by sme sa v podobnom prípade boli podrobili násiliu ozajstného lupiča. Nech si teda určí výkupné, od ktorého závisí naša sloboda; ak na to stačia naše prostriedky, vyplatíme mu ho."

Stolník sa uklonil, no neodpovedal.

"A povedzte Reginaldovi Front-de-Boeuf," vravel Athelstane, "že ho vyzývam do boja na život a na smrť a ponúkam mu súboj pešky alebo na koni na akomkoľvek bezpečnom mieste, ktoré si určí sám do osem dní odo dňa, čo nás prepustí. Ak je ozajstným rytierom, moju výzvu za týchto okolností neodmietne, ani neodloží."

"Oznámim svojmu pánovi vašu výzvu," odpovedal stolník, "zatiaľ vás nebudem zdržiavať pri jedle."

Athelstanova výzva nevyznela veľmi dôstojne. Preplnené ústa celkom zamestnávali obidve čeľuste, čo zvýšilo jeho prirodzenú pomalosť a dosť oslabilo účinok tejto smelej výzvy. Cedrik však uvítal túto reč ako nepopierateľný dôkaz toho, že druhov duch sa prebúdza, lebo doterajšia Athelstanova ľahostajnosť ho naozaj mrzela, hoci si ctil jeho kráľovský pôvod. Na znak uznania srdečne mu stisol ruku, ale hneď nato ho sklamalo, keď Athelstane poznamenal, že by vyzval hoci aj tucet takých Front-de-Boeufov, len aby sa dostal čo najrýchlejšie z väzenia, kde do polievky dávajú toľko cesnaku. I keď Athelstana podozrieval, že opäť podľahol ľahostajnosti a lakotníctvu, Cedrik si sadol proti nemu k obedu. Kým stôl nebol prestretý, utrpenie národa zahnalo myšlienky na jedlo, no keď tu zavoňalo, ukázal, že s ostatnými dobrými vlastnosťami zdedil i dobrú chuť svojich saských predkov.

Ale zajatci sa dlho pokojne nehostili, lebo ich z tohto dôležitého zamestnania vyrušil hlas rohu, ktorý sa ozval pred bránou. Zvuk sa trikrát opakoval a bol taký mocný, ani čo by pred zakliatym zámkom zatrúbil vyvolený rytier, aby sa na tento zvuk rozplynuli múry, veže, strieľne a cimburie ani ranné hmly. Sasi vyskočili od stola a utekali k obloku. Boli však sklamaní, lebo obloky mali na dvor hradu a zvuk sa ozýval zvonka. Videlo sa však, že je to niečo dôležité, lebo v celom hrade vznikol nezvyčajný rozruch.

Moja dcéra! - Joj, moje dukáty! - Joj, moja dcéra!

- Joj, moje kresťanské dukáty!

Spravodlivosť - zákon - moje dukáty a moja dcéra!

Shakespeare: Kupec benátsky

Nech sa saskí páni vrátia k stolu, len čo im neuspokojená zvedavosť opäť dovolí venovať sa napoly utíšenému hladu, a poobzerajme sa po tvrdšom väzení Izáka z Yorku. Úbohého žida rýchle a bezohľadne hodili do podzemného väzenia, ktorého podlaha bola hlboko pod zemou a pod hladinou vodnej priekopy; preto bola veľmi vlhká. Svetlo ta prichádzalo iba jedným alebo dvoma malými oblokmi, umiestenými privysoko na povale, takže väzeň ich nemohol dočiahnuť rukou. Tieto otvory vpúšťali aj napoludnie iba skúpe, nejasné svetlo, ktoré sa menilo v hlbokú tmu dávno predtým, než ostatné časti hradu stratili požehnané denné svetlo. Na múroch väzenia viseli zhrdzavené prázdne reťaze a putá, smutný osud predošlých zajatcov, u ktorých sa asi báli, že utečú. Z jedných okov vyčnievali ešte dve práchnivejúce kosti, čo kedysi boli časťou ľudskej nohy a dokazovali, že tu niektorý väzeň nielen zahynul, ale sa aj rozpadol na kostru.

V jednom kúte tejto strašnej komory bolo ohnisko a nad ním bolo niekoľko priečnych železných tyčí, napoly zhrdzavených.

No celý vzhľad žalára bol by postrašil aj smelšie srdce, než bolo židovo. Izák oveľa pokojnejšie prežíval neodvratné nebezpečenstvo, než to, čo hrozilo z diaľky a bolo neisté. Poľovníci vravievajú, že zajac pociťuje viac smrteľného strachu, kým ho psi prenasledujú, ako keď sa zmieta v ich tesákoch. Židia, ktorí žili z rôznych príčin v ustavičnom strachu, stali sa tak do určitej miery pripravenými na všetky výčiny, ktorých sa tyrani na nich dopúšťali. Neprekvapovali ich nijaké násilnosti, ktorých obeťou sa stali. Napokon Izák sa neocitol prvý raz v takej nebezpečnej situácii. Skúsenosti ho poúčali, ako sa má správať, a dúfal, že i teraz sa vyslobodí ako vták lapený vtáčnikom. Najviac ho povzbudzovala nepoddajná zaťatosť jeho národa a pevná odhodlanosť, ktorú izraeliti už toľkokrát ukázali a s ktorou radšej podstúpili naj ukrutnejšie útrapy, než by splnili žiadosti svojich utláčateľov.

Izák sedel s trpkým odporom v kúte žalára, s nohami zabalenými do svojich šiat, aby ho chránili pred vlhkou podlahou; zopnuté ruky, rozčuchraná brada a vlasy, plášť ozdobený kožušinou a vysoká čiapka, to všetko zaliate tlmeným, rozptýleným svetlom, bolo by poskytlo námet pre Rembrandta, keby slávny maliar bol žil v tých časoch.

Skoro tri hodiny presedel takto nehybne, potom začul na schodoch kroky. Zaškrípali odsúvané závory, zavŕzgali behúle otvárajúcich sa dverí a do väzenia vstúpil Reginald Front-de-Boeuf s dvoma saracénskymi otrokmi.

Front-de-Boeuf bol vysoký, mohutný chlap, ktorý celý svoj život prežil vo vojne alebo v zvadách a v sporoch so susedmi, a nevynechal ani jednu príležitosť, ako rozšíriť svoju feudálnu moc; na tvári sa mu odzrkadľovali najdivšie a najnižšie vášne, aké sa prejavovali v jeho povahe. Jazvy, ktoré mu brázdili tvár, boli by na tvári každého iného vzbudzovali sympatiu a úctu k statočnej udatnosti muža, čo ich získal v riadnom boji; u Front-de-Boeufa zvyšovali iba divosť a hrôzu, ktorú vyvolávala už jeho prítomnosť. Tento strašný barón bol oblečený do tesného koženého kabáta, ošúchaného a zašpineného od panciera. Okrem dýky za pásom, ktorá vyvažovala ťarchu zväzku zhrdzavených kľúčov, visiacich na druhej strane, nemal pri sebe inej zbrane.

Čierni otroci, ktorí sprevádzali Front-de-Boeufa, odložili už svoje krásne šaty a zjavili sa teraz v kazajkách a nohaviciach z hrubého plátna; rukávy mali vyhrnuté až po lakte ani mäsiari, keď sa pripravujú na porážku v jatkách. Obidvaja mali v ruke košík; keď vošli do žalára, ostali stáť pri vchode. Front-de-Boeuf sám starostlivo zatvoril dvere a dvakrát otočil kľúčom v zámke. Keď sa takto zabezpečil, pomaly kráčal pivnicou k židovi, upierajúc naň svoj pevný pohľad, ani čo by ho chcel vydesiť. Povráva sa, že tak zvieratá omamujú svoju korisť. A naozaj sa zdalo, že Front-de-Boeufov pochmúrny a zlý pohľad mal na nešťastného väzňa podobnú moc. Sedel s otvorenými ústami a vypleštenými očami pozeral na ukrutného baróna s takou hrôzou, že sa zdalo, akoby sa celé telo strácalo do seba a tratilo sa pod Normanovým upretým a zlovestným pohľadom. Nešťastný Izák nemal ani toľko sily, aby vstal a uklonil sa, ako mu kázal strach, ba ani aby sňal čiapku alebo vyjachtal zo seba niekoľko prosebných slov; tak ho zdrvilo presvedčenie, že prišla hodina múk a smrti.

Naproti tomu Normanova obrovská postava zdala sa ešte väčšmi narastať a rozširovať sa ani orol, ktorý si našušorí perie, keď sa vrhá na bezbrannú korisť. Zastal na tri kroky od kúta, kde sa nešťastný Izák temer scvrkol na najmenšie možné miesto a kývol jednému z otrokov, aby pristúpil. Čierny sluha pristúpil a vybral z košíka veľké váhy a rozličné závažia, položil ich Front-de-Boeufovi k nohám, potom zasa odstúpil k svojmu druhovi do úctivej vzdialenosti.

Títo dvaja otroci sa pohybovali pomaly a vážne, akoby ich bola viedla predtucha hrôzy a ukrutnosti. Napokon Front-de-Boeuf prerušil mlčanie a oslovil nešťastného zajatca.

"Prekliaty pes prekliateho národa," a svojím hlbokým, temným hlasom prebúdzal ozvenu pod klenbou väzenia, "vidíš tieto váhy?"

Nešťastník len slabo prikývol hlavou.

"Na týchto miskách odvážiš mi tisíc libier striebra podľa miery a váhy londýnskej veže," pokračoval neľútostný barón.

"Môj ty svätý Abrahám," zvolal Izák, ktorému sa v tomto najväčšom nebezpečenstve zasa vrátil hlas, "počul už niekedy niekto takúto žiadosť? Kto počul, hoci len v minstrelové j piesni, o toľkých peniazoch? Tisíc libier striebra! Ktoré ľudské oko poznalo to šťastie pozrieť na toľký poklad? Ani v celom Yorku, hoci by ste mi prehľadali celý dom a všetky domy mojich krajanov, nenašli by ste ani desatinu sumy, o ktorej hovoríte."

"Nežiadam nemožnosti," odpovedal Front-de-Boeuf, "ak nebude striebro, neodmietam ani zlato. Ak dáš marku zlata za šesť libier striebra, vyslobodíš sa z múk, o akých sa ti nikdy nesnívalo."

"Zľutuj sa nado mnou, vznešený rytier," zvolal Izák, "som starý, chudobný a bezmocný. Bolo by pre teba malou cťou sláviť víťazstvo nado mnou - nie je hrdinské zašliapnuť červa."

"Starý si, to máš pravdu," odpovedal rytier, "tým väčšia hanba pre hlupákov, ktorí ťa nechali zošedivieť v úžere a fígľoch. Slabý si tiež, lebo veď kedy mal žid smelé srdce a mocné ruky? No každý vie o tvojom bohatstve."

"Prisahám, vznešený rytier," vravel Izák, "prisahám na všetko, v čo verím a v čo veríme obaja."

"Neprisahaj krivo," prerušil ho Norman, "nespečať svoj osud tvrdohlavosťou, kým nevieš a nerozvážiš si, čo ťa očakáva. Nemysli, že tak hovorím iba preto, aby som ťa postrašil, a tak ťažil z tvojej podlej zbabelosti, ktorú si zdedil po svojich predkoch. Ja ti zasa prisahám na všetko, v čo neveríš, na evanjelium, ktoré učí naša cirkev, a na moc, ktorú dostala, že moje rozhodnutie je pevné a neodvolateľné. Tento žalár nie je vhodným miestom pre žarty. Desaťtisíckrát významnejší väzni, ako si ty, už zahynuli medzi týmito múrmi, a nik sa nedozvedel o ich osude. Pre teba je pripravená strašná a pomalá smrť, proti ktorej ich smrť bola temer dobrodením."

Kývol zasa otrokom, aby pristúpili, a prehovoril k nim ich rodným jazykom. Veď bol kedysi v Palestíne a tam sa asi naučil byť taký ukrutný. Saracéni vybrali z košíkov drevené uhlie, dúchadlo a fľašu oleja. Jeden kresal oceľou iskry z kameňa a druhý urovnával uhlie na veľkom zhrdzavenom rošte, o ktorom sme už hovorili, a dúchadlom ho rozžeravil.

"Vidíš, Izák," vravel Front-de-Boeuf, "tie železné tyče nad rozžeraveným uhlím? Na toto teplé lôžko ťa položíme nahého, ani čo by si šiel odpočívať do páperových perín. Jeden otrok bude pod tebou udržiavať oheň a druhý bude natierať olejom tvoje chudé údy, aby sa pečeň nepripálila. A teraz voľ medzi týmto plamenným lôžkom a tisíc librami striebra, lebo, pri hlave môjho otca, inej voľby nemáš!"

"Nie je možné," zvolal úbožiak, "nie je možné, aby ste to mysleli vážne! Veď dobrý boh nestvoril srdce schopné toľkej ukrutnosti."

"Len sa na to nespoliehaj, Izák, bol by to osudný omyl," vravel Front-de-Boeuf. "Vari sa nazdávaš, že ja, ktorý som videl plieniť mestá, kde tisíce mojich kresťanských bratov zahynuli mečom, vodou a ohňom, zmäknem a zanechám svoje plány pre nárek a stonanie jediného biedneho žida? Či sa nazdávaš, že títo čierni otroci, ktorí nepoznajú ani zákon, ani vlasť, ani svedomie, iba vôľu svojho pána - ktorí na najmenší pokyn použijú jed, kopiju, dýku alebo povraz - nazdávaš sa, že sa zľutujú nad tebou, keď nerozumejú ani slovo reči, v ktorej by si ich prosil? Buď rozumný, starec, a rozlúč sa s časťou svojho prebytočného bohatstva; vráť do rúk kresťanových niečo z toho, čo si úžerou nazdieral od kresťanov. Tvoja prefíkanosť ti čoskoro pomôže naplniť spľasnutý mešec, ale ani lekári ani medicína neobnovia spálenú kožu a mäso, ak ťa položíme na tento rošt. Zaplať výkupné, radím ti, a buď rád, že sa tak ľahko dostaneš zo žalára, z ktorého sa vyslobodilo veľmi málo ľudí, aby mohli rozprávať o jeho tajnostiach. No načo toľko rečí - voľ medzi svojou mamonou a medzi vlastným mäsom a krvou; ako si vyvolíš, tak bude."

"Nech mi pomôžu Abrahám, Jakub a všetci patriarchovia môjho národa, nemôžem voliť, lebo nemám čím splniť vašu prehnanú žiadosť."

"Chyťte ho teda, otroci, a vyzlečte, nech mu teda pomôžu jeho patriarchovia, ak môžu," rozkázal rytier.

Otroci priskočili skôr na barónov pohľad a pohyb ako na jeho slová - a hodili sa na nešťastného Izáka; vyvliekli ho z kúta a držiac ho medzi sebou, čakali na ďalšie rozkazy svojho ukrutného pána. Nešťastný Izák nespustil oka z barónovej tváre ani z tváre otrokov, dúfajúc, že dakde nájde aspoň záchvev zľutovania; ale z Front-de-Boeufovej tváre nezmizol chladný, trošku výsmešný zlomyseľný úsmev, predzvesť budúcich ukrutností. Ba i divé oči Saracénov, blýskajúce pochmúrne spod čierneho obočia, ktoré bielko okolo zreníc robilo ešte hroznejším, prezrádzali skôr tajnú radosť z jeho budúceho trápenia ako váhanie alebo ľútosť.

Izák pozrel na železnú pec, na ktorú ho mali položiť, a keďže videl, že nemá nádej na súcit svojich katov, stratil odvahu.

"Zaplatím," odrazu povolil, "tisíc libier striebra - totiž," doložil po chvíľke váhania, "zaplatím za pomoci svojich bratov, lebo budem musieť prosiť ani žobrák pri dverách synagógy, kým nepozbieram toľký peniaz. Kde a kedy ich mám odovzdať?"

"Tu," vravel Front-de-Boeuf, "tu musíš odovzdať striebro - pekne odvážiť - odvážiť a vyložiť na podlahu tohto žalára. Vari si myslíš, že ti dovolím odísť skôr, ako dostanem výkupné?"

"A kto mi ručí, že ma prepustíte, až zaplatím vysoké výkupné?" pýtal sa žid.

"Slovo vznešeného Normana," vravel Front-de-Boeuf, "úžernícky otrok, slovo normanského šľachtica, ktoré je rýdzejšie ako všetko zlato a striebro tvoje a tvojho kmeňa."

"Prosím o prepáčenie, vznešený pane," vravel Izák bojazlivo, "ale prečo by som sa mal úplne spoliehať na slovo toho, kto mi tiež nedôveruje."

"Pretože to je jediné, čo môžeš urobiť," odpovedal rytier surovo. "Keby si bol teraz v Yorku pri svojej pokladnici a ja by som ťa prosil, aby si mi požičal peniaze, mohol by si ty určiť splátky a záruku. Tu mám prevahu nad tebou ja a vonkoncom nemám chuť znovu ti opakovať podmienky, za akých ti darujem slobodu."

Izák si zhlboka vzdychol. "Prepustite so mnou aspoň mojich spolucestujúcich. Pravda, pohŕdali mnou, lebo som žid, ale predsa sa zľutovali nad mojím zúfalstvom a podiel na mojom nešťastí padol aj na nich, lebo sa cestou oneskorili, keď mi chceli pomôcť. Okrem toho môžu prispieť k môjmu výkupnému."

"Ak myslíš tých saských chrapúňov," vravel Front-de-Boeuf, "ich výkupné budeme určovať inak ako tvoje. Radím ti, aby si sa staral iba o seba, a nie o cudzích."

"Mohol by som dostať slobodu aspoň so svojím raneným priateľom?" prosil Izák ďalej.

"Či mám zasa opakovať tomuto synovi Izraela, aby sa staral o seba, a nechal iných hľadieť si svojho? Keď si už volil, musíš výkupné zaplatiť, a to čo najskôr."

"Vypočujte ma v mene bohatstva, ktoré získate na úkor - " zarazil sa celý prestrašený, že azda urazil divého Normana. No Front-de-Boeuf sa iba zasmial a doplnil sám, čo žid váhal povedať: "Na úkor svojho svedomia, chceš povedať; len to povedz, Izák, so mnou možno hovoriť. Znesiem výčitky postihnutého, i keď je to len žid. Vidíš, sám si nebol taký trpezlivý, keď si hnal pred súd Jakuba Fitzdotterela len preto, že ti vynadal do úžerníckych pijavíc, keď mu tvoje vydieranie pohltilo celý majetok."

"Prisahám na talmud, že vaša vznešenosť sa mýli. Fitzdotteral sa zahnal na mňa dýkou vo vlastnom dome, lebo som ho žiadal, aby mi vyplatil požičané peniaze. Mal mi ich zaplatiť na Veľkú noc."

"Nezaujíma ma, čo urobil. Ide mi len o to, kedy dostanem svoje peniaze. Tak čo, Izák, kedy mi dodáš šekely?"

"Dovoľte, vznešený rytier," vravel Izák, "aby moja dcéra Rebeka v bezpečnom sprievode odišla do Yorku a poklad," zhlboka si vzdychol a pokračoval až o chvíľku, "poklad vám vyložím tu na zem, len čo minie čas, aký potrebuje jazdec na návrat z Yorku."

"Tvoja dcéra?" zvolal Front-de-Boeuf, akoby sa bol čudoval. "Nebesá, Izák, to som nevedel! Nazdával som sa, že to čiernooké dievča je tvoja milenka, a daroval som ju za slúžku sirovi Brianovi de Bois-Guilbert podľa spôsobu patriarchov a hrdinov dávnoveku, ktorí sú nám v tom dobrým vzorom."

Výkrik, ktorý sa vydral z Izákových pŕs pri tejto hroznej správe, otriasol klenbou, a tak prekvapil oboch Saracénov, že pustili žida. Ten využil ich prekvapenie, hodil sa na zem a objal barónovi kolená.

"Vezmite si všetko, čo žiadate, pán rytier," vravel, "vezmite si i desaťkrát viac - ožobráčte ma, zničte ma, ak chcete, áno, prebodnite ma svojou dýkou, upečte si ma v tejto peci, ale ušetrite moju dcéru, zachráňte jej život a česť! Ako vás porodila žena, ušetrite česť bezbrannej devy. Je obrazom mojej nebohej Ráchel, posledná zo šiestich záloh jej lásky. Chcete pozbaviť úbohého vdovca jedinej útechy, ktorá mu ostala? Chcete donútiť otca, aby ľutoval, že jeho jediné žijúce dieťa neleží mŕtve vedľa svojej matky v hrobe našich otcov?"

"Ľutujem," vravel Norman trošku miernejšie, "že som to nevedel skôr. Nazdával som sa, že máte radi iba svoje peniaze."

"Nezmýšľajte o nás tak zle, hoci sme židia," vravel Izák, ktorý sa pousiloval využiť tento záchvev zdanlivej sympatie, "hnaná líška, týraná divá mačka tiež ľúbi svoje mláďa - a vyvrhnuté, prenasledované pokolenie Abrahámovo by neľúbilo svoje deti!"

"Dobre," vravel Front-de-Boeuf, "v budúcnosti ti už budem veriť, no teraz nám to nepomôže. Čo sa stalo a čo z toho vyplynie, tomu už nezabránim. Môj spolubojovník má moje slovo, a to nezruším ani pre desať židov a desať židoviek. A prečo si vlastne myslíš, že sa bude mať zle dievča, ktoré sa stalo Bois-Guilbertovou korisťou?"

"Ach, bude sa mať zle, beda, nebude inak," zvolal Izák, lomiac rukami v smrteľnej úzkosti, "kedyže robili templári ináč - vždy ukrutne týrali chlapov a zneuctievali ženy!"

"Ty neveriaci pes!" zareval Front-de-Boeuf a oči sa mu zaiskrili, lebo sa zaradoval, že našiel zámienku, aby sa nahneval. "Nerúhaj sa a staraj sa radšej o to, aby si mi vyplatil peniaze, ktoré si mi sľúbil, lebo, beda tvojmu gágoru!" -

"Zlodej, podliak!" zareval Izák a oplatil urážky svojho mučiteľa výbuchom hnevu, síce bezmocného, ale nezadržateľného. "Nezaplatím ti nič, odo mňa sa nedočkáš ani haliera, kým mi nevrátite moju dcéru neporušenú a čistú."

"Zošalel si, žid?" osopil sa naňho Norman surovo. "Vari poznáš nejaké kúzlo, ktoré by ochránilo tvoje mäso a krv pred rozžeraveným železom a vriacim olejom?"

"Nebojím sa ničoho," vravel Izák, ktorého otcovská láska naplnila zúfalstvom. "Rob, čo chceš. Moja dcéra je moja krv, moje telo a je mi tisíckrát drahšia ako toto telo, ktorému sa vyhrážaš mukami. Odo mňa striebra nedostaneš, iba ak by som ti ho nalial rozpustené do lačného gágora. Nie, nedám ti ani halier, nazarén, i keby som ťa tým vykúpil z pekelného zatratenia, ktoré si plne zaslúžiš. Vezmi si môj život, ak chceš, a môžeš povedať, že žid, hoci bol mučený, vedel sklamať tvoju lakomosť."

"Uvidíme," povedal Front-de-Boeuf, "lebo prisahám na svätý kríž, ku ktorému tvoj zlorečený kmeň pociťuje odpor, podstúpiš muky ohňa a železa. Otroci, vyzlečte ho a priviažte na rošt!"

Hoci sa žid pokúsil slabo odporovať, Saracéni strhli zo starca vrchné šaty a chystali sa ho celkom zobliecť, keď sa od brány dvakrát po sebe ozval zvuk rohu a prenikol až do podzemného väzenia. Hneď potom počuli poplašné hlasy, ktoré volali sira Reginalda Front-de-Boeuf. Keďže si ozaj neželal, aby ho prichytili pri tomto pekelnom zamestnaní, surový barón kývol otrokom, aby vrátili Izákovi šaty, a opustil s nimi väzenie, nechajúc tam žida či už ďakovať bohu za vyslobodenie, či nariekať nad zajatím a pravdepodobným osudom dcériným, podľa toho, či v ňom zvíťazia city sebecké alebo otcovské.

Keď nepohnú ťa moje nežné slová a nezmenia sa tvoje city ku mne, nuž ako vojak silou sa ťa zmocním, hoc sila nie je v zákonníku lásky.

Shakespeare: Dvaja veronskí šľachtici

Izba, do ktorej zaviedli lady Rowenu, bola vybavená a vyzdobená s akýmsi primitívnym pokusom o drsný prepych a zrejme pokladali za prejav zvláštnej úcty, ktorú ostatným väzňom nepreukázali, že ju zaviedli práve ta. Izba bola kedysi zariadená pre Front-de-Boeufovu manželku, no tá bola už dávno mŕtva, a tých niekoľko ozdôb, ktorými ju okrášlil jej vkus, porušili čas a nedbanlivosť. Tapety na stenách boli na mnohých miestach vyblednuté alebo rozkmásané a porušené zubom času. Hoci bola táto hrozná izba taká spustošená, jednako ju len pokladali za najvhodnejšiu na ubytovanie saskej princeznej. Tu ju nechali, aby rozmýšľala o svojom osude, kým si herci tejto hanebnej drámy nerozdelia úlohy, ktorú každý mal hrať. Lebo o tom sa rokovalo medzi Front-de-Boeufom, de Bracym a templárom na porade, kde si prv podelili výhody, ktoré každý z nich chcel vyťažiť z tohto smelého podniku, a potom rozhodli o osude nešťastných väzňov.

Bolo už skoro poludnie, keď de Bracy, pre ktorého vlastne pôvodne celú výpravu podnikli, prišiel, aby uplatnil svoje nároky na ruku a majetky lady Roweny. Hoci sa zúčastnil na porade so svojimi spojencami, jednako si de Bracy našiel dosť času, aby sa vyparádil tak švihácky, ako to len vtedajšia móda dovoľovala. Zelenú kazajku a masku už nemal na sebe. Dlhé bujné vlasy mal učesané tak, aby padali v drobných vrkôčikoch na bohatý, kožušinou ozdobený plášť. Bradu mal starostlivo vyholenú, kabát mu siahal až doprostred lýtok a opasok, ktorým si ho zapínal a na ktorom visel ťažký meč, bol vyšívaný a bohato zdobený zlatom. Už sme hovorili o výstrednom tvare vtedajších topánok; pysky topánok Mauricea de Bracy mohli smelo dostať cenu výstrednosti aj medzi najväčšími záletníkmi, keďže boli stočené a skrútené ani baranie rohy. Takto sa obliekali gavalieri tých čias a u Bracyho priaznivý dojem zvyšoval ešte jeho príjemný zovňajšok, jemné správanie sa a spôsoby, v ktorých sa zdvorilosť dvorana miešala s priamosťou bojovníka.

Sňal z hlavy zamatovú čiapku, ozdobenú zlatou brošňou s obrazom svätého Michala, gniaviaceho knieža zla, a pozdravil Rowenu. Potom ju zdvorilo vyzval, aby si sadla. A keď predsa ostávala stáť, stiahol si z pravej ruky rukavičku a chcel ju odviesť k stoličke. No Rowena odmietla pohybom ruky ponúkanú zdvorilosť a povedala:

"Pán rytier, ak mám pred sebou žalárnika - a okolnosti nedovoľujú, aby som si myslela niečo iného - patrí sa, aby väzeň ostal stáť, kým nevypočuje rozsudok."

"Bohužiaľ, krásna Rowena, máte pred sebou svojho zajatca, a nie žalárnika, a de Bracy rád by vyčítal z vašich krásnych očú rozsudok, ktorý od neho čakáte."

"Nepoznám vás, pane," vravela Rowena a vzpriamila sa hrdo v celej svojej urazenej kráse a dôstojnosti; "nepoznám vás a dotieravá dôvernosť, s akou so mnou hovoríte podľa spôsobu trubadúrov, nijako neospravedlňuje zbojníkovo násilie."

"Len ty sama so svojou krásou, spanilá deva," odpovedal de Bracy tým istým tónom ako predtým, "si zavinila, že som sa prehrešil proti povinnej úcte k tej, ktorú som si zvolil za kráľovnú svojho srdca a za hviezdu svojich očú."

"Ešte raz vám opakujem, pán rytier, že vás nepoznám, a nazdávam sa, že muž, čo nosí zlaté ostrohy a reťaz, by sa takto nemal vtierať bezbrannej deve."

"To práve je mojím nešťastím, že ma nepoznáte," vravel de Bracy, "ale dovoľte mi tešiť sa tým, že meno de Bracy nie je celkom neznáme aspoň tam, kde minstreli a hlásatelia vychvaľujú rytierske činy - na turnaji alebo na bojisku."

"Prenechajte teda chválu minstrelom a hlásateľom, pán rytier," odpovedala Bowena, "z ich úst znie chvála oveľa lepšie než z vašich. Povedzte mi radšej, kto z nich bude spievať alebo zapíše do turnajovej knihy pamätihodné víťazstvo tejto noci, víťazstvo nad starcom sprevádzaným niekoľkými bojazlivými otrokmi? Kto bude spievať o únose nešťastnej devy, ktorú proti jej vôli zavliekli do zbojníkovho hradu?"

"Lady Bowena, ste nespravodlivá," odporoval de Bracy, ktorý si v pomykove hrýzol pery a hovoril prirodzenejším hlasom ako vtedy, keď sa nútil do zdvorilosti. "Keďže sama necítite lásku, neviete ospravedlniť ani cudziu vášeň, hoci ju vzbudila vaša krása."

"Prosím vás, pán rytier, nechajte reči, ktoré v ústach potulných minstrelov už tak zovšedneli, že nesvedčia rytierom a šľachticom. Donútite ma, aby som si sadla, keď začínate s takými ošúchanými frázami, akých zásoba by každému najhoršiemu spevákovi vystačila až do najbližších Vianoc."

"Dobre teda, pyšná kráska," zvolal de Bracy nahnevane, že mu na zdvorilé slová odpovedala iba pohŕdavo: "Pýche patrí pyšná odpoveď. Vedz preto, že som sa o teba uchádzal spôsobom, ktorý, myslel som, najlepšie zodpovedá tvojej povahe. Alebo azda chceš, aby som si ťa získal skôr lukom a sekerou ako vyberanými slovami a zdvorilou rečou?"

"Ak zdvorilé slová zakrývajú podlosť, sú ako rytiersky pás zdobiaci naničhodného pajáca," odpovedala Rowena. "Tak sa mi vidí, že sa ťažko premáhate, a nečudujem sa. Bolo by čestnejšie, keby ste si ponechali zbojnícke šaty a ich reč, než zahaľovali zbojnícke skutky do pretvárky jemných rečí a spôsobov."

"Dobre mi radíte, pani," vravel Norman. "Tak vám teda vravím smelými slovami, ktoré sa skôr zhodujú so smelými činmi, že alebo sa z tohto hradu nikdy nevyslobodíte, alebo odídete z neho ako žena Mauricea de Bracy. Nestáva sa mi, aby mi plány stroskotali. Napokon, myslím si, že normanský šľachtic nemusí nijako ospravedlňovať svoje správanie Saske, ktorú poctil svojou rukou. Rowena, ste pyšná, a preto tým hodnejšia stať sa mojou ženou. Ako by ste inak dosiahli takú česť a kniežacie postavenie, ak nie so mnou? Ako by ste sa dostali z nízkej sedliackej stodoly, kde sa tiesnia Šasi spolu s bravmi, ktoré tvoria celé ich bohatstvo, ako inak by ste zaujali miesto vhodnejšie pre vás medzi tými, ktoré v Anglicku vynikajú krásou a mocou?"

"Pán rytier," odpovedala Rowena, "stodola, ktorou tak pohŕdate, mi bola útočišťom od detstva a verte, že ak ju dakedy opustím, stane sa tak iba po boku človeka, ktorý nepohŕda obyčajmi a domovom, kde ma vychovali."

"Rozumiem vám, lady, hoci sa nazdávate, že vaša narážka je mi nejasná. No neoddávajte sa snom, že Richard Levie Srdce nastúpi niekedy na trón, alebo že by vás jeho obľúbenec, Wilfred z Ivanhoe, uviedol ku kráľovskému trónu, aby vás kráľ prijal ako jeho nevestu. Iný pytač by azda žiarlil, keby naň niekto takto v reči narážal, no môj pevný plán nemôže zmeniť vaša detská láska. Vedzte, že tento ženích je v mojej moci a že iba odo mňa závisí, či vyzradím miesto jeho pobytu na hrade sira Front-de-Boeufa, ktorého žiarlivosť by bola nebezpečnejšia ako moja."

"Wilfred je tu," vravela Rowena pohŕdavo, "tomu tak verím, ako že je Front-de-Boeuf jeho sokom."

De Bracy pozrel na ňu uprene: "Či ste to ozaj nevedeli? Či ste ani netušili, že Wilfred z Ivanhoe cestoval na židových nosidlách - ozaj vhodná spoločnosť pre križiaka, ktorého smelosť a udatnosť mali vybojovať Svätý hrob." A zasmial sa pohŕdavo.

"Nuž, a ak by tu aj bol," Rowena sa pokúšala vravieť čo najľahostajnejšie, lebo sa až triasla strachom, ktorý len ťažko potláčala, "v čomže by bol Front-de-Boeufovým sokom? A čoho iného by sa mal báť ako krátkeho väzenia a čestného výkupného podľa rytierskych zákonov?"

"Rowena," povedal de Bracy, "aj vy sa klamete tým, čím sa klame vaše pohlavie, že niet medzi mužmi iného súperstva ako váš pôvab? Neviete, že možno žiarliť z ctižiadosti a pre bohatstvo tak isto ako z lásky? A že by náš hostiteľ Front-de-Boeuf odstránil z cesty každého, kto by mu bránil nárokovať si pekné Ivanhoeovo barónstvo, práve tak šikovne, bezohľadne a bez váhania, ako keby mal soka v niektorej modrookej krásavici? Nuž pristúpte na moju ponuku, pani, a poranený hrdina sa nebude musieť báť Front-de-Boeufa. Ak nie, tak ho už môžete oplakávať, lebo sa dostane do bezcitných rúk."

"Preboha, zachráňte ho," zvolala Rowena, ktorej odhodlanosť klesla, lebo sa bála o osud svojho milého.

"Môžem a chcem ho zachrániť - tak zamýšľam urobiť," vravel de Bracy; "lebo len čo Rowena bude súhlasiť, že sa stane nevestou de Bracyho, kto by sa opovážil vložiť násilnú ruku na jej rodinu, na syna jej poručníka, na druha jej detských rokov? No túto ochranu získate len láskou. Nie som romantickým šialencom, aby som sa staral o šťastie alebo odvracal nešťastie od niekoho, kto mi prekáža v mojich plánoch. Svojím vplyvom mu môžete pomôcť a zachrániť ho; ak to odmietnete urobiť, Wilfred zahynie a vy sa tým nepriblížite k slobode."

"V tom, čo hovoríte, aj pri chladnej bezcitnosti sa skrýva niečo, čo sa nezrovnáva s hrôzou, ktorú mi zobrazujete. Neverím, že by ste mali také špatné úmysly alebo toľkú moc."

"Potešujte sa teda touto vierou! Veď čas ukáže, ako sa klamete. Váš milý leží poranený v tomto hrade - váš vyvolený milý. Je prekážkou medzi Front-de-Boeufom a tým, čo si Front-de-Boeuf cení viac ako ctižiadosť a krásu. Stačí bodnúť dýkou alebo kopijou, aby protivníka navždy umlčal. I keby sa azda sám Front-de-Boeuf nechcel dopustiť otvoreného násilia, nakáže lekárovi, aby podal chorému nepravý liek - alebo komorníkovi či ošetrovateľke, ktorá sa oňho stará, aby mu vytiahla vankúš spod hlavy, a Wilfred odíde na druhý svet bez jedinej preliatej kvapky krvi. Aj Cedrik - jeho otec..."

"Aj Cedrik," opakovala Rowena po ňom, "môj dobrý, môj ušľachtilý ochranca! Veru si zaslúžim nešťastie, ktoré ma postihlo, že som pre synov osud zabudla na otca."

"Aj Cedrikov osud závisí od môjho rozhodnutia," povedal de Bracy, "rozhodnite sa aj v tomto sama."

Až doteraz hrala Rowena svoju úlohu v tejto nepríjemnej scéne s neotraseným pokojom iba preto, že si neuvedomila ani vážnosť ani blízkosť nebezpečenstva. Bola miernej, bojazlivej, tichej povahy, akú znalci ľudských tvárí pripisujú plavovláskam. Ale zvláštne okolnosti výchovy ju zocelili a utvrdili. Zvykla si, že každý, i Cedrik (ktorý bol ku všetkým ostatným dosť bezohľadný) sa podrobuje jej želaniam a nadobudla tým odvahu a sebadôveru, ktorá vyplýva zo stálej a navyknutej ústupnosti okolia. Ťažko chápala, že by sa jej niekto postavil na odpor, alebo aby jej vôli nevyhovel. Povýšenosť a panovačnosť boli teda iba zdanlivými rysmi jej povahy a zakrývali prirodzené vlastnosti; no tieto nadobudnuté návyky zmizli, keď poznala veľkosť nebezpečenstva, ktoré hrozilo nielen jej, ale aj milému a poručníkovi. Jej vôľa, ktorú doteraz každý vypĺňal s úctou a poslušnosťou, sa zrútila, keď narazila na vôľu tvrdého, smelého chlapa, ktorý mal nad ňou prevahu, a bol aj odhodlaný ju využiť.

Poobzerala sa okolo seba, ani čo by hľadala pomoc, ktorú však čakať nemohla, niekoľkokrát trhane zastenala, potom zdvihla ruky k nebu a začala vášnivo, bezmocne nariekať a plakať. Bolo nemožné bezcitne pozerať na takú peknú tvár, ktorá si tak zúfala; zapôsobilo to aj na de Bracyho, hoci bol skôr v pomykove ako dojatý. No zašiel priďaleko, aby mohol cúvnuť.

Rowene by teraz márne niečo dokazoval alebo sa jej vyhrážal. Prechádzal sa teda po izbe sem a tam a raz dohováral zúfalej deve, aby sa upokojila, potom zasa nerozhodne rozmýšľal, čo by mal robiť.

,Ak sa dám obmäkčiť slzami tohto zúfalého dievčaťa, čo iného ma čaká ako strata tých krásnych nádejí, pre ktoré som sa vystavil toľkému nebezpečenstvu,´ pomyslel si, ,a vysmeje ma i princ i jeho veselí druhovia. A predsa sám cítim,´ vravel si, ,že nie som súci na úlohu, ktorú hrám. Nemôžem pozerať na tú peknú tvár, zarmútenú zúfalstvom, a na jej oči, zaliate slzami. Škoda, že neostala taká pyšná ako spočiatku a škoda, že nemám v srdci aspoň trošku Front-de-Boeufovej nezlomnej tvrdosti.´

Tieto myšlienky ho veľmi rozrušili. Povzbudzoval nešťastní! Rowenu, aby sa upokojila a znova a znova ju uisťoval, že nemá príčinu si tak veľmi zúfať. Z tejto úlohy tešiteľa ho odrazu vyrušil chrapľavý, z diaľky znejúci ostrý hlas rohu, ktorý pobúril aj ostatných obyvateľov hradu a prerušil ich rozličné ziskuchtivé a bezuzdné plány. Azda zo všetkých de Bracymu bol najmenej nemilý tento poplach, lebo vo svojom rozhovore s lady Rowenou dostal sa na taký bod, kde mu bolo práve také ťažké pokračovať, ako vzdať sa svojho úmyslu.

Melancholický opis mravov, ktorý čitateľovi predkladáme, si vyžaduje podrobnejšie historické fakty, než sú príhody vymyslenej udalosti, tu uvedenej.

Zarmucuje nás myšlienka, že tí istí udatní baróni, ktorí hrdinsky bojovali proti korune a ktorým Anglicko ďakuje za svoju slobodu, boli zároveň takými strašnými utláčateľmi, schopnými všetkých výstredností nielen proti anglickým zákonom, ale aj proti prírode a ľudskosti. Žiaľ, stačí poukázať na niektoré miesta v historickom diele usilovného Henricha, ktoré pozbieral z kníh súčasných kronikárov, aby sme dokázali, že vymyslená história nedostihuje čiernu skutočnosť hrôz toho obdobia.

Aké ukrutnosti páchali za Štefanovej vlády veľkí baróni a majitelia hradov - všetci Normani - opisuje autor saskej kroniky, a všetky svedčia o výčinoch, ktoré títo páni páchali, unášaní vášňami. "Chudobný ľud surovo nútili stavať hrady, a keď ich vybudovali, obývali ich podliaci či skôr diabli, ktorí prepadali mužov a ženy; ľudí, o ktorých sa nazdávali, že majú peniaze, zatvárali do väzenia a trápili ich ukrutnejšími mukami, než aké podstúpili mučeníci. Niektorých topili v blate, iných vešali za nohy, hlavu alebo palce nad oheň. Iným uzlovitým povrazom zvierali hlavu, až im vystrekol mozog, alebo ich zavreli do žalárov, plných hadov, ropúch a plazov všetkého druhu." Bolo by kruté, keby sme odsúdili čitateľa prečítať tieto príbehy až do konca.

Môžeme spomenúť ešte iný príklad z týchto trpkých plodov víťazstva, ktorý nás azda najviac poburuje. Princezná Matilda, hoci bola dcérou škótskeho kráľa a neskoršie sa stala anglickou kráľovnou, neter Eduarda Athelinga a matka nemeckej cisárovnej, teda dcéra, matka a žena panovníkov, musela za svojho prvého pobytu v Anglicku, kde mala dokončiť svoje vzdelanie, prijať mníšsky závoj, lebo len tak mohla uniknúť bezočivému prenasledovaniu normanskej šľachty. Pred veľkým koncilom anglického duchovenstva vyhlásila, že z tejto jedinej príčiny sa stala mníškou. Zhromaždené duchovenstvo uznalo jej dôvod a všeobecne známe okolnosti, ktoré k nemu viedli; a to je najpevnejšie a najpresvedčivejšie svedectvo o neviazanej roztopašnosti, ktorá poškvrnila toto storočie. Keď kráľ Viliam dobyl krajinu, jeho normanskí prívrženci natoľko spyšneli víťazstvom, že neuznávali iný zákon ako svoje nehanebné vášne a olupovali porazených Sasov nielen o ich zeme a majetky, ale napádali aj česť ich žien a dcér s najbezuzdnejšou bezočivosťou. Stávalo sa preto často, že panie a dcéry šľachtických rodín hľadali útočište v kláštore a vzali na seba závoj, nie že by boli počúvali hlas boží, ale iba preto, aby zachránili svoju česť pred neviazanou zvrátenosťou chlapov.

Boli to veru spustlé časy, ako dokazuje aj verejné osvedčenie zhromaždených kňazov, napísané v Eadmerovej kronike. A to, nazdávame sa, ospravedlní pravdepodobnosť scén, ktoré sme už opísali, ako aj tých, ktoré sa chystáme opísať podľa menej hodnoverného Wardourovho rukopisu.

Budem sa o ňu uchádzať, ako sa lev uchádza o svoju nevestu.

Douglas: Palác cti

Kým sa na iných miestach hradu odohrávali tieto scény, Rebeka očakávala svoj osud vo vzdialenej oddelenej veži. Zatiahli ju ta dvaja zamaskovaní únoscovia a vstrčili do komôrky, kde našla starú veštkyňu, ktorá tam priadla a spievala si saskú pesničku, ani čo by do tanca svojmu vretenu, ktoré sa krútilo na dlážke. Keď Rebeka vstúpila, bosorka zdvihla hlavu a zaškúlila na peknú židovku so zlovestnou závisťou, s akou staroba a špatnosť spojená s biedou pozerá na mladosť a krásu.

"Vstaň a prac sa odtiaľ, starý svrček," skríkol na ňu ktorýsi chlap. "Náš pán rozkazuje, aby si túto izbu prepustila krajšiemu hosťovi.

"Tak odmeňujú dobré služby," zamrmlala si starena. "Boli časy, keď jediné moje slovo zrazilo z koňa najlepšieho ozbrojenca a pozbavilo ho služby. A teraz mám vstať a zmiznúť na rozkaz hocijakého paholka, ako si ty."

"Dobrá pani Urfrída," vravel jej druhý, "teraz nie je čas na mudrovanie, vstaň a choď. Keď pán rozkáže, treba chytro poslúchnuť. Aj ty si zažila lepšie časy, starká. Slnko nad nimi už zapadlo. Teraz si stará ako stará vojenská kobyla, vyhnaná na pole. Boli časy, keď si si pyšne vykračovala, no teraz sa sotva tackáš. Nože, hybaj!"

"Nech vás obidvoch boh škára," zvolala stará," nech je vám obidvom priekopa hrobom! Nech mi démon Černobog vytrhá úd po úde, ak z tejto komôrky vyjdem skôr, než z tejto praslice vypradiem všetky konope."

"Tak si to vybav s pánom sama, ty stará bosorka," odsekol chlap a obidvaja odišli. Rebeka ostala sama v nútenej spoločnosti starej ženy.

"Aké čertovské dielo si zasa vymysleli?" hundrala si starena, občas zlostne škúliac bokom na Rebeku. "Hm, veď to možno ľahko uhádnuť: ligotavé oči, čierne vlasy, pleť ako papier, prv než ho kňaz pobabre svojím černidlom. Áno, ľahko možno uhádnuť, prečo ju poslali do osihotenej veže, odkiaľ by bolo jej krik počuť tak isto, ako keby volala z hĺbky päťsto siah pod zemou. Sovy ti budú susedkami, ty krásna tvárička, a na ich húkanie budú priam tak dbať ako na tvoj krik. A cudzinka!" vravela, keď zbadala Rebekine šaty a jej turban. "Z ktorého si kraja? Si Saracénka, či Egypťanka? Prečo neodpovedáš? Plakať vieš, a hovoriť nie?"

"Nehnevajte sa na mňa, dobrá matka," vravela Rebeka.

"Stačí, čo si povedala," odvetila Urfrída; "vtáka poznáš po perí a židovku po jazyku."

"Preboha, povedzte mi, čoho sa mi treba báť?" spýtala sa Rebeka. "Prečo ma sem násilne zavliekli? Žiadajú si vari môj život z nenávisti k mojej viere? Rada ho položím."

"Tvoj život, srdiečko? Čo by mali z neho, keby ti ho vzali? Neboj sa, tvoj život nie je v nebezpečenstve. Budeš mať taký osud, s akým sa kedysi musela uspokojiť vznešená saská deva. Veď si židovka, prečo by si sa mala trápiť, že sa ti lepšie nepošťastilo? Čo mám ja povedať? Bola som kedysi tiež mladá a dvakrát taká krásna, ako si ty, keď Front-de-Boeuf, Reginaldov otec napadol s Normanmi tento hrad. Môj otec so siedmimi synmi si bránil dedičstvo poschodie po poschodí, izbu po izbe. V miestnostiach, na každom schodíku, sa vrahovia šmýkali na ich krvi. Padli - padli všetci do posledného a ešte ani nevychladli ich telá, neuschla ich krv a ja som sa stala korisťou a terčom víťazovho posmechu."

"Čo niet pomoci? Nedá sa stadeto utiecť? Pomôžte mi a ja sa vám bohato, prebohato odmením za vašu pomoc."

"Na to ani nemysli! Odtiaľto sa dá ujsť iba bránou smrti, a to dlho, dlho trvá," vravela starena, potriasajúc šedivou hlavou, "než sa nám otvorí. No aspoň sa utešujeme, že necháme po sebe práve také úbožiačky, ako sme boli my. Zbohom! Židovka alebo kresťanka - tvoj osud bude ten istý, lebo si sa dostala medzi ľudí, ktorí nepoznajú výčitky svedomia ani zľutovanie. Vravím ti, zbohom, dopriadla som svoju niť - a teraz sa začína tvoja úloha."

"Ostaňte, ostaňte, preboha vás prosím, ostaňte," prosila Rebeka, "hoci by ste ma len preklínali a hrešili - už vaša prítomnosť mi je oporou."

"Ani Matka božia by ti nebola oporou," odpovedala stará. "Tu je," vravela a ukázala na hrubý obraz Panny Márie. "Uvidíš, či bude môcť odvrátiť osud, čo ťa čaká."

Po týchto slovách sa vymotkala z izby, s tvárou skrivenou akýmsi výsmešným úškľabkom, ktorý ju robil ešte špatnejšou ako jej zvyčajná zachmúrenosť. Zatvorila za sebou dvere a Rebeka ešte počula, ako preklína príkre schody, keď po nich pomaly a s námahou zostupovala z viežky.

Rebeku očakával oveľa hroznejší osud ako Rowenu. Ako mohla dúfať, že s dcérou zavrhnutého národa budú zaobchádzať jemne alebo zdvorilo, keď saskej dedičke nepreukázali ani najmenej ohľadu? No židovka bola vo výhode, lebo vrodenou silou ducha a ustavičným premýšľaním bola pripravená na nebezpečenstvo, ktoré jej hrozilo. Keďže už od mladosti bola energickej a súčasne hĺbavej povahy, nedala sa oslepiť ani prepychom a bohatstvom, v ktorom jej otec doma žil, ani tým, čo videla v domoch iných zámožných Hebrejov. Uvedomovala si ich neisté postavenie. Ako Damokles na slávnej hostine, aj Rebeka v tomto prepychu neustále videla meč visiaci na vlásku nad hlavami svojich krajanov. Tieto úvahy zmiernili jej povahu a naučili ju triezvo rozmýšľať, hoci za iných okolností by sa bola doista stala pyšnou, namyslenou a zaťatou.

Podľa príkladu a vzoru svojho otca naučila sa Rebeka zdvorilo správať ku každému, s kým prišla do styku. Pravda, otcovu prílišnú poníženosť napodobiť nevedela, lebo nepoznala ustavičný zbabelý strach a duševnú nízkosť, v ktorej pramení. Zachovávala hrdú skromnosť, ani čo by sa bola podrobovala zlým pomerom, v ktorých žila ako dcéra opovrhovaného národa; dobre si však uvedomovala, že by právom zasluhovala vyššie miesto, než akému ju odsúdil bezprávny despotizmus rasových predsudkov.

Takto vyzbrojená proti všetkým nepriazňam života, bola dosť pevná, aby ich znášala. A keďže terajšie udalosti vyžadovali celú jej duchaprítomnosť, aj ju zachovala.

Prvá starosť bola prezrieť izbu, ktorá však jej poskytovala primálo nádeje na útek alebo obranu. Izba nemala ani tajnú chodbu ani padacie dvere a múry veže ju obkolesovali všade okrem tej strany, kde boli dvere, ktorými vstúpila a ktoré spojovali túto komôrku s hlavnou budovou. Dvere nemali zdnu ani závory ani zámku. Jediný oblok bol na ochodzu, obkolesujúcu vežu, a to na prvý pohľad vzbudzovalo akúsi nádej na útek; no skoro zistila, že tento priestor nesúvisí vôbec s ostatnými časťami opevnenia a že je celkom osihotený a chránený - ako vtedy bývalo zvykom - výstupkom s cimburím, kde mohli umiestniť niekoľko lukostrelcov, aby z tejto strany bránili vežu a strelami odrážali nepriateľa od hradných múrov.

Neostávalo jej teda iné, ako čerpať nádej z vlastnej statočnosti a z pevnej dôvery v pomoc nebies, čo je vlastnosť niektorých ľudských pováh. Hoci Rebeku vychovávali v mylnom výklade Písma, že jej národ je národom vyvoleným, dievča ani trochu nepochybovalo, že čas, ktorý prežíva, je časom jej skúšky, a verila, že príde deň, keď deti Siona sa budú deliť o práva s kresťanmi. No zatiaľ všetko, čo videla okolo seba, dokazovalo, že prítomnosť je časom trestu a skúšky a že ich povinnosťou je trpieť a nehrešiť. A preto sa Rebeka pokladala za obeť nešťastného osudu; už dávno si uvedomila svoje postavenie a navykla si stavať sa na odpor nebezpečenstvám, ktoré ju stíhali.

No i tak sa zatriasla a zbledla, keď sa na schodoch ozvali kroky. Dvere vežovej komôrky sa pomaly otvárali a váhavo vstúpil vysoký chlap v zbojníckych šatách; dvere za sebou ihneď zatvoril. Patril medzi tých, čo zavinili všetko jej nešťastie. Vrchnú časť tváre mu zakrývala čiapka stiahnutá až na čelo a plášť si prehodil tak, aby zakryl ostatnú časť tela. Takto zamaskovaný, ani čo by sa hanbil za to, čo robí, zastal pred prestrašenou zajatkyňou. Hoci sa zdalo, že má ozaj vzhľad zbojníka, predsa bolo badať jeho rozpaky, lebo nevedel, ako vysvetliť svoju návštevu. Preto, keď sa Rebeka spamätala, mala dosť času predbehnúť jeho vysvetlenie. Chytro sňala dva drahocenné náramky a náhrdelník a podávala ich nepravému zbojníkovi, nazdávajúc sa, že si získa aj jeho priazeň, keď uspokojí jeho skúposť.

"Vezmi, dobrý priateľ, tieto veci," vravela, "a zľutuj sa, preboha, nado mnou a nad mojím starým otcom. Tieto klenoty majú veľkú cenu, je to však iba maličkosť oproti tomu, čo by ti dal otec, aby sme sa odtiaľto dostali von slobodní a bez úhony."

"Krásny kvet Palestíny," vravel zbojník, "tieto perly sú krásne, no nevyrovnajú sa belosťou tvojim zubom, tieto diamanty žiaria, ale tiež sa nemôžu prirovnávať k tvojim očiam. A od tej chvíle, čo som sa dal na toto divné remeslo, prisahal som, že budem ceniť krásu nad bohatstvo."

"Neškoď sám sebe, prijmi výkupné a zľutuj sa! - Zlatom si môžeš kúpiť dosť radostí. - Ak nás budeš týrať, bude ťa trápiť svedomie. Môj otec ti ochotne splní aj najodvážnejšie želania, a ak budeš múdro konať, táto korisť ti pomôže vrátiť sa do riadnej spoločnosti - možno ti odpustia doterajšie priestupky a vyhneš sa novým."

"To je pekné," odpovedal zbojník po francúzsky, lebo zbadal, že by ťažko vedel pokračovať po sasky v rozhovore, ktorý Rebeka takto začala. "No vedz, jasná ľalia z údolia Baka, že tvoj otec je už v rukách mocného alchymistu, ktorý vie, ako treba premeniť na zlato a striebro aj zhrdzavené žalárne mreže. Ctihodný Izák je už v alembiku a vydestilujú z neho všetko, čo mu je drahé, a nič mu nepomôže moja pomoc alebo tvoja úpenlivá prosba. Ty sa však vykúpiš iba láskou a krásou, inú odmenu neprijmem."

"Tak ty teda nie si zbojník," odpovedala mu Rebeka tým istým jazykom, ktorým ju oslovil. "Zbojník také dary ešte nikdy neodmietol. Ani jeden zbojník nehovorí tým jazykom, akým si hovoril ty. Nie, ty nie si zbojník. Si Norman, azda rodom šľachtic. - Ach, buď šľachetný v svojich skutkoch a odhoď túto hroznú masku nezákonnosti a násilia."

"A ty, ktorá tak dobre vieš hádať," vravel Brian de Bois-Guilbert, ktorý odhrnul plášť z tváre, "nie si pravou židovkou, ale vo všetkom - okrem krásy a mladosti - ozajstná endorská kúzelnica. Nie, naozaj nie som zbojník, krásna ruža sáronská. Som človek, čo by tvoje hrdlo a ruky skôr ovešal perlami a diamantmi, ktoré im tak pristanú, ako ich o ne olúpil."

"Tak teda, čo žiadaš odo mňa, ak nie moje klenoty?" pýtala sa Rebeka. "Nemáme nič spoločného. Ty si kresťan -- ja židovka. Naše spojenie by odporovalo zákonom tak cirkvi ako synagógy."

"Veru máš pravdu," usmial sa templár, "oženiť sa so židovkou? Božechráň! - Ani keby bola kráľovnou zo Sáby! No vedz, pekná dcéra Siona, že hoci by mi aj najkresťanskejší kráľ núkal svoju najkresťanskejšiu dcéru a pridával k nej venom Languedoc, nemohol by som si ju vziať za ženu. Môj sľub mi nedovolí milovať dievča inak ako par amours, a tak budem milovať i teba. Som templár. Pozri na kríž mojej rehole."

A ty sa opovažuješ odvolávať naň za takýchto okolností?" vravela Rebeka.

"Ak hej, čo ťa do toho?" povedal templár. "Neveríš v posvätný znak našej spásy, prečo ťa to teda trápi?"

"Moja viera je vierou mojich otcov," hovorila Rebeka, "a boh mi odpusť, ak sa mýlim! No, pán rytier, čomu ty veríš, keď sa tak ľahko dovolávaš toho najsvätejšieho, aby si porušil najslávnostnejší rytiersky a rehoľný sľub?"

"Kážeš dojemne a naozaj krásne, dcéra Siracha," odpovedal templár. "Strnulé židovské predsudky, drahá kazateľka, ti bránia vidieť naše vysoké výsady. Sobáš je pre templára neodčiniteľným hriechom, ale z každého iného menšieho hrieška, ktorého sa dopustím, dostanem rozhrešenie od najbližšieho predstaveného našej rehole. Ani najmúdrejší kráľ, ba ani jeho otec, ktorých príklad si aj ty ctíš, nemal väčšie výsady ako tie, čo si statočnou obranou vydobyli jednoduchí bojovníci sionského chrámu. Vari si len obrancovia Šalamúnovho chrámu môžu nárokovať jeho výsady."

"Ak čítaš bibliu a životopisy svätých iba preto, aby si tam našiel ospravedlnenie pre svoje hriechy a nemravnosti, si vinný ako ten, ktorý z najliečivejších a užitočných rastlín vyrába iba jed," poznamenala Rebeka.

Pri tejto výčitke sršali templárové oči ohňom. "Počuj, Rebeka," vravel, "doteraz som s tebou hovoril mierne, teraz však budem s tebou hovoriť ako víťaz. Zajal som ťa svojou kopijou a lukom - tak podliehaš mojej vôli podľa zákonov všetkých národov. Od svojho práva neustúpim ani o mačný mak. Čo mi odopieraš, keď ťa prosím, vezmem si hoci násilím."

"Prestaň, prestaň a vypočuj ma prv, než sa dopustíš smrteľného hriechu," povedala Rebeka. "Pravda, silou ma premôžeš, lebo boh stvoril ženu slabú a jej ochranu zveril mužovej ušľachtilosti. No vedz, templár, že rozhlásim tvoju hanebnosť po všetkých končinách Európy. Poverčivosť tvojich bratov mi dopomôže k tomu, čo by mi odmietol ich súcit. Nebude komtúrstva, nebude kapituly tvojej rehole, kde by sa nedozvedeli, že ako kacír hrešil si so židovkou. Kto sa nezatrasie nad tvojím previnením, aspoň ťa prekľaje, že si zneuctil kríž, ktorý nosíš, pretože si požiadal dcéru môjho národa."

"Si múdra, židovka," vravel templár, ktorý dobre vedel, že má pravdu. Predpisy rehole prísne odsudzovali poklesky, ktorých sa dopustil a ktoré ho mohli pozbaviť hodnosti. "Aká si bystrá!" zvolal. "Veru mocný by musel byť tvoj hlas, aby prenikol železnými múrmi hradu. Šomranie, stonanie, volanie po spravodlivosti a krik tu v hrobovom tichu. Pre teba, Rebeka, je iba jediná cesta záchrany. Vzdaj sa svojmu osudu - prijmi našu vieru a vyjdeš odtiaľto ako milenka najlepšieho bojovníka ochrancov chrámu, ktorá svojou krásou a prepychom zatieni mnohú normanskú paniu.

"Vzdať sa osudu," zvolala Rebeka, "sväté nebo, akému osudu? Prijať tvoju vieru? Veď aká môže byť viera, ktorá chráni takého podliaka? Ty si vraj najlepším teplárskym bojovníkom? Si zbabelý rytier! Krivoprísažník! Pľujem na teba, pohŕdam tebou. Boh Abrahámov ukázal svojej dcére cestu aj z tejto priepasti hanby!"

A pri týchto slovách otvorila zamrežovaný oblôčik, ktorý viedol na ochodzu, a v mihu stála na kraji zábradlia bez najmenšej opory pred strašnou hĺbkou. Bois-Guilberta prekvapil tento neočakávaný výbuch zúfalstva - lebo až doteraz stála pred ním nehybne - a nemal ani čas chytiť ju alebo zastať jej cestu. A keď chcel k nej prikročiť, zvolala: "Ostaň, kde si, pyšný templár! Ak sa však priblížiš čo len o krok, hodím sa do priepasti. Radšej nech sa moje telo rozmliaždi na kameňoch dvora, ako by padlo za obeť tvojej hrubosti."

Keď tak hovorila, zopla ruky k nebu, ani čo by prosila milosť pre svoju dušu pred osudným skokom. Templár sa zarazil a jeho odhodlanosť, ktorú nikdy nedojal súcit alebo zármutok, ustúpila obdivu nad jej odvahou. "Pod dole, šialené dievča. Prisahám ti na zem, vodu a nebo, že ti neublížim."

"Neverím ti, templár. Naučil si ma dobre poznať cnosti vašej rehole. Najbližší prestavený by ťa zbavil prísahy, ktorá sa týka aj tak iba cti a zhanobenia úbohej židovskej devy."

"Krivdíš mi," prudko zvolal templár. "Prisahám ti na meno, ktoré nosím, na kríž na svojej hrudi, na meč pri svojom boku, na slávu svojich predkov, že ti neublížim. Nerob to, keď už nie kvôli sebe, tak aspoň z lásky k svojmu otcovi. Budem mu priateľom a v tomto hrade ho veru potrebuje."

"Beda, veľmi dobre to viem, ale môžem ti dôverovať?" spýtala sa Rebeka.

"Nech je môj erb obrátený a moje meno zneuctené," zaklínal sa Brian de Bois-Guilbert, "ak budeš mať čo len najmenšiu príčinu ponosovať sa na mňa. Porušil som často zákon, často prikázania, no svoje slovo nikdy."

"Tak ti teda budem dôverovať," privolila Rebeka. Zostúpila z okraja cimburia a zastala pri strieľni čiže machicolles, ako ich vtedy volali. "Tu ostanem," vravela, "a ty ostaň tiež tam, kde stojíš. Ak sa priblížiš, uvidíš, že židovská deva skôr zverí svoju dušu bohu ako svoju česť templárovi."

Kým Rebeka takto hovorila, jej vznešená a pevná odhodlanosť, ktorá tak dobre zodpovedala výraznej kráse jej tváre, dodávala očiam, výzoru i pohybom temer nadľudskej dôstojnosti. Tvár jej nezbledla strachom pred takým náhlym a strašným osudom; naopak, vedomie, že osud má vo svojich rukách, že smrťou sa môže vyhnúť hanbe, sfarbilo jej líca živším rumeňom a dodalo očiam živšieho lesku. Bois-Guilbert, ktorý bol ozaj odvážny a pyšný, priznal si v duchu, že v živote nevidel takú oduševnenú a pôsobivú krásu.

"Zmierme sa, Rebeka."

"Mier, dobre," odpovedala Rebeka. "Mier, no aj táto vzdialenosť."

"Už sa ma nemusíš báť," dohováral jej Bois-Guilbert.

"Nebojím sa ťa," odpovedala, "a za to ďakujem tomu, kto túto vežu vystaval do takej závratnej výšky. Kto z nej spadne, neostane živý - vďaka jemu a Izraelovmu bohu - nebojím sa ťa!"

"Krivdíš mi," hovoril templár. "Prisahám na zem, more a nebo, krivdíš mi. Nebol som vždy taký tvrdý, sebecký a neúprosný. Ukrutnosti som sa naučil od ženy a vždy som ju obracal zase proti ženám, ale nie proti takým, ako si ty. Počuj, Rebeka! Nikdy rytier nechytil kopiju so srdcom oddanejším milovanej žene ako Bois-Guilbert. Bola dcérou malého baróna, ktorého celým majetkom bola iba rozpadnutá veža, neúrodná vinica a niekoľko míľ neúrodnej, pustej zeme pri Bordeaux. A veru, jej meno bolo slávne všade, kde rinčali zbrane, bolo slávnejšie ako meno hociktorej panej, ktorých veno bolo celé grófstvo. Áno," pokračoval, chodiac po úzkom priestore, a zdalo sa, že vo svojom vzrušení celkom zabudol na Rebekinu prítomnosť, "áno, moje hrdinské činy, nebezpečenstvá preslávili meno Adelaidy z Montemaru od kastílskeho dvora až po byzantský. A ako sa mi odmenila? - Keď som sa vrátil s draho vydobytou slávou, ťažko vykúpenou útrapami a krvou, našiel som ju vydatú za gaskonského šľachtica, ktorého meno nepreniklo ani za medze jeho biednych majetkov. Miloval som ju úprimne a pomstil som sa ukrutne za túto neveru! No vypomstil som sa vlastne na sebe. Od toho dňa odriekal som sa života a spretrhal som jeho putá. Som dospelý chlap, a nemám domova: nemám ženu, nesmiem poznať láskavú nehu. - V starobe mi nebude oporou oddané srdce - môj hrob bude osamotený a neprežije ma potomok, ktorý by ďalej nosil staré meno Bois-Guilbertovcov. K veľmajstrovým nohám som položil právo slobodne konať - výsadu nezávislosti. Templár je vo všetkom okrem mena otrokom, nesmie mať ani majetky ani zem, žije, robí a dýcha iba podľa vôle a ľúbosti iného."

"Ach, to je prísne," zvolala Rebeka; "a aké výhody odmeňujú toľkú obetu?"

"Možnosť pomstiť sa, Rebeka, a nádej ukojiť ctižiadosť," odpovedal templár.

"Malá odmena za stratu práv, ktoré sú ľudstvu najdrahšie," vravela Rebeka.

"Nehovor tak, dievča, pomsta je rozkošou bohov. A ak im patrí, ako nám vravia kňazi, urobili tak preto, že ju pokladali za pricennú rozkoš, aby bola výsadou obyčajných smrteľníkov. - A ctižiadosť? Je pokušením, ktoré by narušilo aj nebeskú blaženosť." Na chvíľu zmĺkol, potom pokračoval: "Rebeka, kto radšej volí smrť ako hanbu, má zaiste hrdú a vznešenú dušu. Ty musíš byť mojou! - Nie, nezľakni sa," dodal, "musí to byť s tvojím súhlasom a za podmienok, ktoré si sama určíš. Chcel by som, aby si so mnou prežívala nádeje, také veľké, že ich ani z trónu nik nedovidí. Vypočuj ma, než odpovieš, a dobre si rozmysli, než odmietneš. Templár, ako si vravela, stráca svoje spoločenské práva, slobodnú vôľu, no za to stáva sa členom a údom mocného celku, pred ktorým sa trasú aj tróny - lebo každá dažďová kvapka, keď sa zmieša s morom, stáva sa časťou neskrotného oceána, ktorý podomiela skaly a pohlcuje kráľovské armády. Takýmto silným prívalom je i naše združenie. A ja nie som nepatrným členom tejto mocnej rehole. Som jedným z hlavných komtúrov a raz sa azda chopím veľmajstrovej barly. Prostí radoví bojovníci nepristúpia kráľom šije - na to stačí aj mních v konopných sandáloch. Železný krok nás povedie až k samému trónu, železnou rukou vyrveme im žezlo z ruky, ktorá ho kŕčovito zviera. Ani kráľovstvo vášho márne očakávaného Mesiáša by neposkytlo vašim rozptýleným kmeňom toľkú moc, po ktorej siaha moja ctižiadosť. Hľadal som iba spriaznenú dušu, ktorá by sa o toto so mnou delila, ktorá by mi rozumela, a našiel som ju v tebe."

"A toto vravíš dcére môjho národa?" vravela Rebeka. "Veď si len pomysli -"

"Nehovor, že sme inej viery," vravel templár, "na svojich tajných poradách sa posmievame týmto babským rozprávkam. Nemysli si, že sme ostali dlho slepí voči hlúpostiam našich zakladateľov, ktorí sa odriekli všetkých životných zábav, aby s radosťou mreli mučeníckou smrťou hladom, smädom, morom alebo mečom divochov, keď márne bránili vysušenú pustatinu, ktorá má cenu iba v očiach poverčivých. Naša rehoľa čoskoro prijala smelšie a rozsiahlejšie náhľady a našla za naše obete lepšiu náhradu. Všetko sme zasvätili cieľom, o ktorých sa našim zakladateľom ani nesnívalo a ktoré ostanú utajené aj pred tými slabými duchmi, ktorí vstupujú do našej rehole podľa starých zásad a ktorých povera robí našimi trpnými nástrojmi. Týmto cieľom sme zasvätili obrovské majetky vo všetkých krajinách Európy, aj vojenskú slávu, ktorá medzi nás vábi a privádza výkvet rytierstva kresťanských krajín. Ale neodhalím ti všetky naše tajnosti. Hlas rohu azda niečo dôležitého oznamuje. Musím sa ísť ta pozrieť. Dobre si rozmysli, čo som ti povedal. - Zbohom! - Nevravím ti, aby si zabudla na násilie, akým som sa ti vyhrážal. Aspoň som poznal tvoju povahu. Zlato poznáš iba skúšobným kameňom. Čoskoro sa vrátim, a potom sa pozhovárame o ďalšom."

Templár sa vrátil do izbičky a zostúpil po schodoch; zanechal Rebeku azda väčšmi zhrozenú šialenou ctižiadosťou tohto odvážneho človeka, v moci ktorého sa tak nešťastne ocitla, ako nebezpečenstvom smrti. A keď sa aj ona vrátila do veže, jej prvou starosťou bolo poďakovať sa Jakubovmu bohu za .ochranu a prosiť ho, aby ju aj otca naďalej chránil. Do modlitby sa jej vlúdilo ešte jedno meno - meno poraneného kresťana, ktorého zlý osud vydal do rúk krvilačných chlapov, najväčších nepriateľov. No hneď pocítila v srdci výčitky svedomia, že sa obracia k bohu a vkladá do svojej zbožnej modlitby i spomienku na niekoho, s osudom ktorého nemohla mat nič spoločného - na nazaréna, nepriateľa svojej viery. No prosbu už vydýchla a ani všetky náboženské predsudky kmeňa ju nemohli donútiť, aby ju odvolala.

Prekliata čarbanica! Dačo také som ešte v živote nevidel!

Goldsmith: Ponižuje sa, aby zvíťazila

Keď templár vošiel do hradnej sály, našiel tam už de Bracyho. "Nazdávam sa," vravel de Bracy, "že ťa tiež vyrušilo z vohľadov to šialené trúbenie. Ale prichádzaš neskoršie a ako sa mi vidí, s menšou ochotou. Preto si myslím, že váš rozhovor bol oveľa príjemnejší ako môj."

"Ako to? Vari si bezvýsledne dvoril saskej krásavici?" spýtal sa templár.

"Pre kosti Tomáša Becketa," žaloval sa de Bracy, "lady Rowena iste počula, že neznášam ženské slzy."

"Ale chod! Vodca dobrovoľníckych zborov že by nezniesol ženský plač? Veď niekoľko takých kropají, keď spadne na pochodeň lásky, iba ešte viac rozdúcha jej plameň."

"Ďakujem pekne za niekoľko kropají," odpovedal de Bracy; "táto slečna ich vycedila toľko, že by stačili uhasiť vatru. Nie, od čias svätej Nioby, o ktorej nám rozprával opát Aymer, nevidel hádam nik toľko zalamovať rukami a toľkú záplavu sĺz. Túto krásnu Sasku posadol zlý vodný duch."

"V židovkinej hrudi sa zasa usadili celé roje diablov," odpovedal templár, "lebo jediný, hoci by to bol sám Apollyon, nevedel by do nej vložiť toľko vášnivej pýchy a odhodlanosti. No kde je Front-de-Boeuf? Roh sa ozýva vždy hlasnejšie a hlasnejšie."

"Asi vyjednáva so židom," chladno odpovedal de Bracy. "A Izák reve tak, že nepočuť roh. Veď to poznáš zo skúseností, de Brian. Keď sa žid lúči s peniazmi, za podmienok, aké mu asi ponúkol Front-de-Boeuf, začne tak kričať a lamentovať, že prekričí dvadsať rohov a poľníc. Pošleme po Front-de-Boeufa sluhov."

Front-de-Boeuf o chvíľu prišiel. Ako čitateľ už vie, vyrušil ho z ukrutnosti rozruch v hrade a zdržal sa tým, že ešte vydal patričné rozkazy.

"Hneď sa dozvieme, aká je príčina tohto prekliateho hurhaja," vravel Front-de-Boeuf. "Tu je list; ak sa nemýlim, je napísaný po sasky."

Chvíľu ho prezeral a prevracal v ruke, ani čo by dúfal, že keď ho bude v ruke obracať, dozvie sa, čo je v ňom, a potom ho podal de Bracymu.

"Pokiaľ môžem posúdiť, sú to asi čary," vravel de Bracy, ktorý bol celkom nevzdelaný ako v tých časoch všetko rytierstvo. "Náš kaplán sa kedysi pokúsil naučiť ma písať, no starý holohlavec vzdal sa márnej námahy, keď videl, že všetky moje písmená sa podobajú hrotom kopijí a mečov."

"Daj to sem," vravel templár, "aspoň natoľko sme kňazmi, že máme dajaké vedomosti, čo osvetľujú našu udatnosť."

"Dovoľ, aby sme mali nejaký úžitok z tvojich úctyhodných vedomostí," vravel de Bracy. "Tak čo je v zvitku?"

"Je to výzva, ako sa patrí," odpovedal templár. "No pre Pannu betlehemskú, ak to nie je pochabý žart, tak je to naozaj najčudnejšie vyzvanie, aké prešlo po padacom moste barónskeho hradu."

"Žart," zvolal Front-de-Boeuf, "no ja by som naozaj rád poznať toho, kto by sa opovážil so mnou žartovať. Čítaj, sir Brian!"

Templár čítal toto:

,Ja, Wamba, syn Pochabého, šašo vznešeného a slobodného pána Cedrika z Rotherwoodu, nazývaného Sasom. - A ja, Gurth, syn Boewulphov, pastier svíň -'

"Šalieš?" prerušil Front-de-Boeuf čítajúceho.

"Prisahám na svätého Lukáša, že je to tak napísané," odpovedal templár a pokračoval v čítaní. ,Ja Gurth, syn Boewulphov, pastier svíň spomínaného Cedrika, ako aj naši pomocníci a spojenci, ktorí sa v tomto spore pridali na našu stranu, totiž dobrý rytier, zvaný Le Noir Fainéant a udatný lukostrelec Róbert Locksley, zvaný Čarostrelec, dávame na vedomie vám, Reginaldovi Front-de-Boeuf, vašim spojencom a vašim spoluvinníkom, že ste neuviedli príčinu ani nevypovedali nepriateľstvo, a jednako ste neprávom a násilne prepadli nášho veliteľa a pána Cedrika, ďalej vznešenú a slobodnú devu lady Rowenu z Hargottstandstede, ako aj vznešeného a slobodného pána Athelstana z Coningsburghu, niekoľko slobodných ľudí a služobníkov, ktorí ich sprevádzali, a nevoľníkov, ktorí im od narodenia patria. Ďalej istého žida, menom Izáka z Yorku, spolu s jeho dcérou a niekoľko koní a mulíc. Tieto urodzené osoby, spolu so sprievodcami a nevoľníkmi, ako aj s koňmi a mulicami, židom a židovkou žili v pokoji s jeho kráľovskou výsosťou a cestovali ako verní poddaní po kráľovskej hradskej. Preto žiadame a vyzývame vás, aby menované vznešené osoby, predovšetkým Cedrik z Rotherwoodu, Rowena z Hargottstandstede, Athelstane z Coningsburghu, ich sluhovia, nevoľníci a sprievod, ako i kone a mulice, vyššie menovaný žid a židovka so všetkými svojimi vecami a zvieratami, ktoré im patria, hodinu po odovzdaní tohto listu boli vydaní nám alebo tým, ktorých si určíme, bez ujmy na zdraví a na majetku. Keby sa tak nestalo, vyhlasujeme, že vás pokladáme za zbojníkov a že budeme bojovať s vami až do posledného dychu, či už obliehaním alebo inak, a že urobíme všetko, čo len bude možné, aby sme vás premohli a zničili. Nech vás boh ochraňuje!

Podpísané v podvečer pred svätým Witholdom, pod veľkým dubom, kde sa odbavujú schôdze, pri ceste na Jeleňom vŕšku, napísané svätým sluhom Pána, najsvätejšej Panny Márie a svätého Dunstana v copmanhurstskej kaplnke/

Pod týmto písmom v prvom riadku bola načarbaná hrubými ťahmi hlava s hrebienkom a heslo, ktoré vysvetľovalo, že tento hieroglyf je podpisom Wambu, syna Pochabého. Pod týmto úctyhodným znakom bol krížik, namiesto Gurthovho podpisu. Pod tým bolo výrazným, ostrým písmom napísané slovo Le Noir Fainéant. A na konci bol dosť jemne nakreslený šíp ako podpis lukostrelca Locksleyho.

Keď vypočuli od začiatku až do konca slová tejto nezvyčajnej výzvy, rytieri pozreli na seba s tichým úžasom, ani čo by nechápali, čo znamenajú. Mlčanie prerušil prvý de Bracy, ktorý vybuchol v hlasný smiech, k nemu sa pripojil miernejšie templár. Front-de-Boeufa však táto nemiestna veselosť iba nahnevala.

"Poviem vám úprimne," riekol, "že by ste sa radšej mali radiť, čo treba podniknúť za týchto okolností, než oddávať sa nemiestnej veselosti."

"Front-de-Boeuf sa ešte nespamätal zo svojej poslednej porážky," vravel de Bracy templárovi. "Zľakne sa obyčajnej výzvy, i keď pochádza od blázna a pastiera svíň."

"Svätý Michal," zvolal Front-de-Boeuf, "rád by som ťa videl, ako by si ty postupoval v tomto dobrodružstve, de Bracy. Vari si myslíš, že by sa títo darebáci opovážili vystúpiť s toľkou bezočivosťou, keby nemali za sebou dosť veľkí! posilu? V lesoch je veľa zbojníkov, ktorí mi nemôžu odpustiť, že si bránim zver. Nedávno som prichytil takého darebáka pri čine a dal som ho priviazať na parohy divého jeleňa - za niekoľko minút ho ubodal na smrť. Ale na mňa sa hneď potom vyrojilo toľko šípov, že ich toľko nevystrelili ani do terča v Ashby. Počuj," zvolal na svojho sluhu, "zisti o akú veľkú silu sa opiera toto vzácne vyzvanie."

"V lese je zhromaždených najmenej dvesto chlapov," odpovedalo páža z jeho družiny.

"Už sme v peknej kaši," začal Front-de-Boeuf, "a to všetko preto, že som vám požičal svoj hrad. Nemohli ste si všetko vybaviť v tichosti a nehuckať na mňa celé toto hniezdo sršňov?"

"Sršňov?" vravel de Bracy. "Povedz skôr trúdov bez žihadiel, bandu lenivých darebákov, ktorí zutekali do lesov a ničia radšej zver, než by sa živili prácou!"

"Bez žihadiel!" odpovedal Front-de-Boeuf. "Ostré šípy, za dobrý lakeť dlhé, ktoré trafia do cieľa veľkého ako francúzska koruna, sú, nazdávam sa, dobré žihadlá."

"Hanbite sa, pán rytier!" zvolal templár. "Zhromaždíme svojich ľudí a zaútočíme na nich. Jeden rytier, ach, čo to len vravím, jeden ozbrojenec spracuje dvadsať takých dedinčanov."

"Pravdaže spracuje," odpovedal de Bracy; "ba hanbím sa napadnúť ich svojou kopijou."

"Mali by ste pravdu," vravel Front-de-Boeuf, "keby to boli čierni Turci lebo Mauri, pán templár, alebo zbabelí francúzski sedliaci, najudatnejší de Bracy, ale toto sú anglickí lukostrelci, nad ktorými máme iba jedinú výhodu, a to svoj pancier a koňa, čo nám však na lesných čistinách málo pomôže. Hovoríš o výpade? Veď ani toľko chlapov nemáme, aby sme mohli brániť hrad! Moji najlepší ľudia sú v Yorku, tvoje čaty, de Bracy, tiež. Máme zo dvadsať ozbrojencov okrem hŕstky tých, čo sa zúčastnili na vašom pochabom podniku."

"Vari sa len nebojíš," vravel templár, "že by sa zhromaždili v takom počte a odvážili sa prepadnúť hrad?"

"To iste nie, sir Brian," odpovedal Front-de-Boeuf; "títo zbojníci majú síce smelého vodcu, no sú bez nástrojov, rebríkov a skúsených veliteľov; môj hrad môže vydržať ich nápor."

"Pošli k svojim susedom," vravel posmešne templár, "nech zvolajú ľudí a prídu na pomoc trom rytierom, ktorých na barónskom hrade Reginalda Front-de-Boeuf oblieha šašo a pastier svíň."

"Žartuješ, pán rytier," odpovedal barón. "A ku komu poslať? - Malvoisin a moji ostatní spojenci sú nateraz s celou svojou družinou v Yorku. I ja by som sa ta bol vybral, nebyť tohto prekliateho podniku."

"Tak pošli niekoho do Yorku a odvolaj odtiaľ svojich ľudí," vravel de Bracy. "Ak sa nezľaknú mojej zástavy a mojich dobrovoľníckych zborov, uverím, že sú to najodvážnejší hôrni chlapci, ktorí kedy napínali luk."

"Ale kto im odnesie odkaz?" vravel Front-de-Boeuf. "Zaiste obsadili každý chodník a vychytili by každému poslovi list. Už viem," vravel po chvíli ticha; "pán templár, píšeš práve tak dobre, ako čítaš. Ak nájdem písacie náčinie svojho kaplán?, ktorý umrel pred dvanástimi mesiacmi na vianočnej hostine ..."

"Ak ráčite dovoliť," vravel panoš, ktorý sa ešte nevzdialil, "nazdávam sa, že stará Urfrída ich odložila ako pamiatku na svojho spovedníka. Bol to vraj posledný chlap, aspoň tak vravievala, ktorý ju vždy oslovil, ako sa na slušného chlapa patrí, keď sa rozpráva s dievčaťom alebo paňou."

"Choď po ne, Engelred," rozkázal Front-de-Boeuf; "a ty, pán templár, zlož odpoveď na to smelé vyzvanie."

"Radšej by som odpovedal hrotom meča ako perom," mrmlal Bois-Guilbert. "Nuž ale, ako si želáte."

Sadol si a napísal po francúzsky list s týmto obsahom:

,Sir Reginald Front-de-Boeuf, ako aj jeho vznešení a rytierski spojenci a pomocníci neprijímajú výzvu z rúk otrokov, nevoľníkov a vyhnancov. Ak ten, čo sám seba nazýva Čiernym rytierom, má naozaj nárok na rytierske pocty, mal by vedieť, že terajším spojenectvom sa zneuctil a stratil právo brať na zodpovednosť dobrých ľudí vznešeného pôvodu. Pokiaľ ide o zajatcov, žiadame vás pre kresťanskú lásku, aby ste im poslali daktorého sluhu Pána, ktorý by ich vyspovedal a zmieril s bohom, lebo sme pevne rozhodnutí popraviť ich ešte dnes predpoludním a ich hlavy povesiť na cimburie, aby sme dokázali každému, ako málo si vážime tých, čo im prišli na pomoc. Preto vás ešte raz žiadame: pošlite kňaza, aby ich zmieril s bohom. Tým im preukážete poslednú službu na tomto svete.´

Poskladal list, dal ho zbrojnošovi, a ten odovzdal poslovi, ktorý čakal vonku na odpoveď výzvy.

Keď lukostrelec takto splnil svoju úlohu, vrátil sa do hlavného tábora spojencov, rozloženého nateraz pod košatým dubom asi na vzdialenosť troch výstrelov od hradu. Tu Wamba a Gurth so svojimi spojencami - Čiernym rytierom a Locksleym, ako aj veselým mníchom - netrpezlivo čakali odpoveď na svoju výzvu. Okolo nich, ako aj v určitej vzdialenosti bolo vidieť veľký počet lukostrelcov, ktorých poľovnícke šaty a ohorené tváre ihneď prezradili, čím sa zvyčajne zamestnávajú. Zhromaždilo sa ich tu viac ako dvesto a ustavične prichádzali noví. Od svojich vodcov líšili sa iba perom za čiapkou, ale šaty, zbrane a výzbroj mali všetci rovnaké.

Okrem týchto prišla aj menej usporiadaná a oveľa horšie vyzbrojená posila; sčasti to boli saskí obyvatelia okolitých miest, sčasti zasa poddaní a nevoľníci z Cedrikových rozsiahlych majetkov, ktorí sa poponáhľali oslobodiť svojho pána. Máloktorí boli ozbrojení inak ako hospodárskym náradím, ktoré v čase núdze používali aj ako zbrane. Oštepy na diviaky, kosy, cepy a podobné zbrane prevládali. Normani, ako to konečne robia všetci víťazi, z opatrnosti nedovolili premoženým Sasom nosiť alebo používať meče ani kopije. A preto sa títo Sasi zdali obkľúčeným menej hrozivými, ako by sme boli očakávali od ich telesnej sily, od ich počtu a nadšenia pre spravodlivosť. Aj vodcom týchto vojsk odovzdali templárov list.

Požiadali vopred mnícha, aby im vysvetlil jeho obsah.

"Prisahám na pastiersku palicu svätého Dunstana," zvolal ctihodný sluha Pána, "ktorá vháňala viac ovečiek do ovčinca ako biskupská barla ktoréhokoľvek iného svätého do raja, že neviem tieto haky-baky vyložiť. Ale je to po francúzsky alebo po arabsky - slovom, nad moje sily."

Podal list Gurthovi, ktorý iba namrzene potriasol hlavou a odovzdal ho Wambovi. Blázon prezrel všetky štyri rohy papiera s predstieranou chápavosťou, ako to robievajú opice, potom si poskočil a podal Locksleymu list.

"Keby dlhé písmená boli luky a krátke šípy, tak by som z toho azda niečo rozumel," povedal statočný lukostrelec; "takto však listu nerozumiem, ako že nezasiahnem jeleňa vo vzdialenosti dvanásť míľ."

"Musím teda ja čítať," riekol Čierny rytier a vzal od Locksleyho list, najprv si ho prečítal sám, potom ho svojim spojencom preložil do saštiny.

"Popraviť vznešeného Cedrika!" zvolal Wamba. "Pre svätý kríž, vy ste sa iste pomýlili, pán rytier."

"Ba nie, milý priateľ," odpovedal rytier, "prečítal som iba to, čo je tu napísané."

"Tak potom, prisahám na svätého Tomáša Canterburského, musíme hrad dobyť, aj keby sme ho mali rozboriť vlastnými rukami!" zvolal Gurth.

"Veď ani nič iného nemáme," odpovedal Wamba: "lenže svojimi rukami nevytrhneme z múrov pieskovcové kamene, spojené maltou."

"Ale to je iba vojnová lesť, aby získali čas," vravel Locksley; "hádam by sa neopovážili vykonať skutok, za ktorý by som ich mohol ukrutne potrestať."

"Niekto," vravel Čierny rytier, "by sa mal vlúdiť do hradu a vyzvedieť, ako to vyzerá u obliehaných. Keďže žiadajú, aby sme im poslali spovedníka, nazdávam sa, že by tento svätý spovedník mal najlepšiu príležitosť splniť svoju svätú úlohu a pritom by nám priniesol potrebné správy.

"Mor na vás a na vašu dobrú radu!" zaklial dobrý pustovník. "Opakujem vám, pán Lenivý rytier, že s mníšskym rúchom odkladám aj svoje kňazstvo, svoju svätosť, svoju latinčinu a že v tejto zelenej kazajke ľahšie zabijem dvadsať jeleňov, ako vyspovedám jediného kresťana."

"Bojím sa," vravel Čierny rytier, "veľmi sa bojím, že tu nemáme nikoho, kto by bol súci, aspoň pre tento prípad, vziať na seba úlohu spovedníka."

Všetci sa mlčky pozerali jeden na druhého.

"Vidím," ozval sa po chvíľke ticha Wamba, "že bláznovi nezostáva nič iné, ako ostať bláznom a vstrčiť krk do vôdzky, z ktorej sa rozumní ľudia vyťahujú. Vedzte teda, drahí ujkovia a krajania, že som nosil kutňu, prv než som si obliekol šašovské háby. Mal som byť mníchom. No horúčka mi schvátila mozog a nechala mi práve toľko rozumu, aby som mohol byť bláznom. Myslím, že pod ochranou rúcha dobrého pustovníka a hlavne učenosti a svätosti, všitej do jeho kapucne, uznáte ma za súceho udeliť svetskú a duchovní! útechu svojmu ctihodnému pánovi Cedrikovi a jeho druhom v utrpení."

"Myslíš, že má na to dosť rozumu?" spýtal sa Čierny rytier Gurtha.

"Neviem," odpovedal Gurth, "ale ak nemá, bolo by to hádam prvý raz, že by nevedel obrátiť svoju pochabosť na užitočný čin."

"Tak chytro, obleč rúcho," vravel rytier, "a nech nám tvoj pán pošle po tebe správu, čo sa na hrade robí. Ľudí majú asi málo a stavil by som päť proti jednej, že náhly a smelý útok by neostal bez úspechu. Čas uteká - poponáhľaj sa!"

"Medzitým ich obkolesíme tak pevne, že nám ani mucha neuletí, aby vyniesla stadiaľ správu," vravel Locksley. "A môžeš, priateľko, ubezpečiť tých ukrutníkov," pokračoval, oslovujúc Wambu," že sa stonásobne vymstíme na nich samotných za každé násilie, ktorého by sa dopustili na zajatých osobách."

"Pax vobiscum, vravel Wamba, ktorý sa už medzitým preobliekol do kňazského rúcha.

A napodobujúc slávnostnú a vážnu mníchovu chôdzu, odišiel splniť svoju úlohu.

Aj bujná paripa má chvíle ticha

a krotká chvíľami sa splaší.

Aj mních sa časom ako blázon jaší

a blázon robí niekedy aj mnícha.

Stará pieseň

Keď šašo, preoblečený do pustovníkovho rúcha a kapucne, opásaný uzlovitým povrazom, zastal pred bránou Front-de-Boeufovho hradu, stráž sa opýtala, ako sa volá a čo si želá.

"Pax vobiscum," odpovedal šašo, "som chudobný brat rehole svätého Františka a prichádzam poslúžiť istým nešťastným väzňom, ktorých tu držíte."

"Si odvážny, mních," vravel vrátnik, "ak prichádzaš do hradu. Okrem nášho nebohého spovedníka nezakikiríkal tu už dobrých dvadsať rokov ani jediný kohút s tvojím perím."

"Choď len, prosím ťa, a povedz svojmu pánovi, prečo prichádzam," odpovedal nepravý mních; "ručím ti, že ma dobre prijme a že kohút zakikiríka tak, že ho počujete v celom hrade."

"Ďakujem pekne," vravel vrátnik, "ale ak ma vyhrešia, že som opustil svoje miesto, aby som im odovzdal tvoj odkaz, buď istý, že nezabudnem skúsiť, či ťa tvoja kutňa ochráni pred šípom s perím sivej husi."

S touto hrozbou odišiel z veže a doniesol do hradnej siene nezvyčajnú správu, že pred bránou stojí svätý mních a prosí, aby ho okamžite pustili do hradu. Nemálo sa začudoval, keď dostal rozkaz od svojho pána, aby svätého muža hneď pustil. Postavil teda miesto seba pri vchode stráže, aby ich nikto neprekvapil, a hneď poslúchol rozkaz. Šialená sebadôvera, ktorá dodala Wambovi odvahu vziať na seba takú nebezpečnú úlohu, skoro zmizla, keď zastal pred takým strašným a obávaným chlapom, akým bol Reginald Front-de-Boeuf. Vyjachtal hneď Pax vobiscum, v ktorom videl svoju najväčšiu oporu, ak mal zahrať dobre úlohu, no oveľa ustrašenejšie a váhavejšie ako predtým. No Front-de-Boeuf bol navyknutý na to, že sa pred ním triasli ľudia, a tak postrašeného domnelého mnícha nijako nepodozrieval. "Kto si, mních? Odkiaľ prichádzaš?"

"Pax vobiscum," opakoval šašo, "som chudobný sluha svätého Františka. Keď som putoval týmito pustatinami, upadol som medzi lotrov - quidam viator incidit in latrones a títo lotri ma poslali do hradu, aby som poskytol duchovnú útechu dvom osobám, ktorých odsúdila vaša ctihodná spravodlivosť."

"Aha, dobre," odpovedal Front-de-Boeuf. "A môžeš mi povedať, svätý otec, koľko je zbojníkov?"

"Statočný pane, nomen illis legio, je ich ako mravcov."

"Povedz jasne, koľko ich je, lebo ver mi, mních, nepomôže ti, že máš na sebe kutňu a okolo seba povraz."

"Beda," vravel domnelý mních, "cor meum eructavit, to znamená, bol som celkom bez seba od strachu. No hádam mohlo ich byť - lukostrelcov a sedliakov - najmenej päťsto."

"Ako to," vravel templár, ktorý práve vstúpil do siene, "že by sa osy boli tak veľmi vyrojili? Potom je naozaj najvyšší čas, aby sme to naničhodné plemeno vyhubili." Nato vzal Front-de-Boeufa nabok a opýtal sa ho: "Poznáš toho mnícha?"

"Je to cudzinec zo vzdialeného kláštora," odpovedal Front-de-Boeuf, "nepoznám ho."

"Teda mu nepovedz, aký máš plán," vravel templár. "Pošli ho s napísaným rozkazom k dobrovoľníckym zborom de Bracyho, aby hneď prišli na pomoc svojmu pánovi. Ale aby ten kláštorník nemal podozrenie, dovoľ mu, aby šiel celkom slobodne pripraviť saských bravov na porážku."

"V poriadku, odvetil Front-de-Boeuf a hneď rozkázal sluhovi odviesť Wambu do izby, kde boli uväznení Cedrik a Athelstane.

Cedrikova netrpezlivosť sa týmto väzením skôr zväčšovala, než miernila. Prechádzal sa v sále z kúta do kúta a tváril sa ako ten, kto sa chce vrhnúť na nepriateľa alebo zaútočiť prielomom na obliehané miesto; chvíľkami sa zhováral sám so sebou, chvíľkami sa obracal na Athelstana, ktorý nečinne a stoicky očakával, ako sa skončí toto dobrodružstvo, zažívajúc spokojne bohatý obed, ktorý zjedol napoludnie, a nestaral sa, ako dlho potrvá toto zajatie; usudzoval, že sa skončí ako všetky pozemské útrapy, až sa bude osudu páčiť.

"Pax vobiscum," pozdravil šašo, vchádzajúc do ich siene, "požehnanie svätého Dunstana, svätého Denisa, svätého Duthoca a všetkých svätých spolu nech vás sprevádza a ochraňuje."

"Vitajte," odpovedal Cedrik domnelému mníchovi, "čo vás k nám privádza?"

"Mám vás pripraviť na smrť," odpovedal

"Ale to nie je možné," vyskočil Cedrik. "Nech už sú hocijako opovážliví a zlí, takú zjavnú a neodôvodnené ukrutnosť sa vari len neodvážia vykonať."

"Žiaľ," odpovedal šašo, "pokúsiť sa skrotiť ich citom ľudskosti je práve také márne, ako zadržať splašeného koňa kantárom z hodvábnej nite. A preto, urodzený Cedrik, i vy, statočný Athelstane, spomeňte si na hriechy, ktoré ste spáchali tu na zemi, lebo ešte dnes budete predvolaní zodpovedať sa pred najvyššou súdnou stolicou."

"Počuješ, Athelstane," vravel Cedrik, "musíme sa pochlapiť ešte k poslednému kroku, lebo lepšie je umrieť ako chlapi, než žiť ako otroci."

"Vykonajte teda svoju poslednú povinnosť, otče," vravel Cedrik.

"Som pripravený," odpovedal Athelstane, "podstúpiť najhoršiu podlosť a ísť na smrť práve tak pokojne, ako by som šiel na obed."

"Neponáhľajte sa tak ujko," vravel šašo svojím prirodzeným hlasom, "veď viete, že si všetko treba rozmyslieť, prv než vstúpime do večnej tmy."

"Na môj veru, tento hlas by som mal poznať," vravel Cedrik.

"Je to hlas vášho verného sluhu a šaša," vravel Wamba a strhol si z hlavy kapucňu. "Keby ste boli predtým poslúchli bláznovu radu, neboli by ste tu. Tak ho poslúchnite aspoň teraz a nebudete tu dlho."

"Ako to myslíš, ty loptoš?" spýtal sa Sas.

"Takto," vravel Wamba, "vezmite si toto rúcho a tento povraz, z ktorých sa skladá celé moje svätenie, a odíďte pokojne z hradu. Nechajte mi tu iba svoj plášť a opasok, aby som namiesto vás mohol urobiť veľký krok."

"Nechať tu teba miesto seba?" vravel Cedrik, udivený nad týmto návrhom; "ale veď by ťa, úbohý chlapče, obesili."

"Nech si robia, čo chcú," odpovedal Wamba; "nazdávam sa - no bez urážky vašej urodzenosti - že syn Pochabého bude visieť na reťazi práve tak dôstojne, ako visela reťaz na šiji jeho predka starostu."

"Dobre, Wamba," odpovedal Cedrik, "prijímam tvoj návrh, ale s podmienkou: vymeníš si šaty namiesto mňa s urodzeným Athelstanom."

"To už nie, pre svätého Dunstana!" odporoval Wamba. "To by nemalo zmysel. Je správne, aby syn Pochabého zachránil život Herewardovho syna, ale ani trošku by nebolo rozumné, keby zomrel za niekoho, ktorého predkovia boli cudzí jeho predkom."

"Naničhodník, veď Athelstanovi predkovia boli panovníkmi Anglicka," vravel Cedrik.

"Nech si boli, čím chceli," odsekol Wamba; "krk mi sedí príliš mocne na pleciach, než by som si ho dal preň vykrútiť. A preto, môj dobrý pane, alebo prijmete moju ponuku sám pre seba, alebo mi dovolíte, aby som odišiel z tohto väzenia tak slobodne, ako som sem prišiel."

"Nechaj vyschnúť starý strom," nástojil Cedrik, "aby bola zachovaná mladá nádej lesa. Zachráň vznešeného Athelstana, verný Wamba! Veď je to povinnosťou každého, v žilách koho prúdi saská krv. Ty a ja sa spolu podrobíme i najväčšej zúrivosti nespravodlivých utláčateľov, kým on, keď bude zachránený a bude na slobode, roznieti odvahu našich krajanov, aby nás pomstili."

"Veru nie, otec Cedrik," vravel Athelstane a chytil ho za ruku - lebo keď sa natoľko odhodlal, že začal rozmýšľať alebo konať, jeho skutky a city boli hodné vznešeného pôvodu, "to nie. Radšej by som zostal v tejto cele týždeň bez potravy na suchom chlebe a pil iba vodu, než by som sa chytil príležitosti utiecť a využiť sluhovu prirodzenú oddanosť voči svojmu pánovi."

"Vraví sa o vás, páni, že ste rozumní ľudia," povedal šašo, "a ja, že som pochabý blázon. Nuž, ujko Cedrik, a vy, bratanec Athelstane, blázon rozhodne sám tento spor a usporí vám námahu povedať si aj ďalšie zdvorilé slová. Som ani kobyla Johna Ducka, ktorá nedovolí nikomu, aby si na ňu sadol, iba Johnovi Duckovi. Prišiel som sem, aby som vyslobodil pána. Keď s tým nesúhlasí - basta, pôjdem zasa domov. Priateľskú službu si nemožno podávať z ruky do ruky ako tkáčsky člnok alebo loptu. Odvisnem za svojho pána, a za nikoho iného."

"Choďte teda, vznešený Cedrik," vravel Athelstane, "nedajte si ujsť túto príležitosť. Vaša prítomnosť povzbudí našich priateľov, aby nás vyslobodili, ale ak tu ostanete, nič nám už nepomôže."

"A je dáka nádej, že nás zvonka vyslobodia?" vravel Cedrik, pozerajúc na šaša.

"Nádej, vravíte," zvolal tento, "vedzte, že keď na seba vezmete túto kutňu, budete v generálskom kabáte. Vonku je päťsto chlapov a ešte dnes ráno ja som bol jedným z hlavných vodcov. Moja šašovská čiapka bola prilbicou a moja šašovská palica veliteľskou palicou. Nuž uvidíme, na čo to bude dobré, keď vymeníme blázna za múdreho človeka. Na môj veru, až sa bojím, že čo získajú na rozvahe, stratia na odvahe. Tak žite spokojne, pán môj, a neubližujte Gurthovi a jeho psovi Zubajovi. A môj kohútí hrebienok zaveste v rotherwoodskej sieni na pamiatku toho, že som dal život za svojho pána ako - verný - blázon."

Posledné slová vyzneli polo žartovne, polo smutne. Cedrikove oči sa zaliali slzami.

"Tvoju pamiatku budú spomínať, kým vernosť a oddanosť budú uctievať na zemi," vravel Cedrik. "No keby som nemal pevnú vieru, že sa mi podarí zachrániť Rowenu a teba, Athelstane, ako aj teba, úbohý Wamba, nikdy by si ma nenahovoril na tento čin."

Ale keď si vymenili šaty, Cedrika pochytila nová pochybnosť.

"Ako môžem hrať úlohu dôstojného pátra? Veď neovládam inú reč ako svoju vlastnú a z ich babskej normančiny viem sotva niekoľko slov."

"Všetko kúzlo je ukryté v dvoch slovách," odpovedal Wamba. "Pax vobiscum vám vo všetkom pomôže. Či odchádzate alebo prichádzate, jete alebo pijete, požehnávate alebo preklínate, s pax vobiscum sa dostanete všade. Pre mnícha sú tieto slová také dôležité ako pre bosorku metla alebo pre čarodejníka kúzelný prút. Vyslovujte ich hlbokým a vážnym tónom - pax vobiscum - je to neodolateľné. Pôsobí ani kúzlo na stráže a strážcov, na rytiera i na panoša, na pešiaka aj na jazdca. Myslím, že keď ma zajtra povedú na šibenicu, o Čom niet ani najmenšej pochybnosti, vyskúšam účinnosť týchto slov aj na bezcitnom katovi."

"Ak je to pravda," vravel Cedrik "tak budem skoro vysvätený. Myslím, že toto heslo nezabudnem. Zbohom, vznešený Athelstane, zbohom, úbohý chlapče! Šľachetné srdce vyváži niekedy slabú hlavu. Zachránim vás alebo prídem umrieť s vami. Kráľovskú krv našich saských panovníkov nesmú preliať, kým mi v žilách prúdi krv, a neskriví sa ani vlas na hlave obetavého chlapca, ktorý obetoval život za svojho pána, kým Cedrik bude tomu môcť zabrániť. Nuž, zbohom!"

"Zbohom, vznešený Cedrik," vravel Athelstane, "nezabudnite, že ozajstný mních nikdy neodmietne občerstvenie, ak mu ho ponúknu."

"Zbohom, ujko," vravel Wamba, "a nezabudnite pax vobiscum."

Takto napomenutý pobral sa Cedrik na cestu a čoskoro mal príležitosť vyskúšať všemohúcnosť šašovho kúzla. V nízkej, klenutej a tmavej chodbe, ktorou chcel prejsť do hradnej siene, zadržala ho ženská postava.

"Pax vobiscum," vravel falošný mních a chcel prejsť vedľa nej, no jemný hlas mu odpovedal:

"Et vobis - quaeso, domine reverendissime, pro misericordia vestra."

"Nepočujem dobre," odpovedal Cedrik po sasky a pre seba si ticho zamrmlal: "Prekliaty blázon i jeho pax vobiscum! Stratil som svoju kopiju hneď po prvom údere."

V tých časoch nebolo ničím nezvyčajným, keď kňaz nepočul dobre, keď išlo o latinčinu, a to osoba, ktorá oslovila Cedrika, vedela veľmi dobre.

"Prosím vás, pre všetko na svete, dôstojný otče," opakovala teda jeho materinskou rečou, "navštívte raneného väzňa na tomto hrade. Potrebuje vašu duchovnú útechu. Zľutujte sa nad ním a nad nami, ako káže vaše sväté povolanie. - Tento dobrý čin bude vášmu kláštoru len na osoh."

"Dcéra," odpovedal Cedrik v pomykove, "čas, ktorý môžem stráviť na tomto hrade, je príliš krátky, aby som tu vykonával povinnosti svojho úradu - musím hneď odtiaľto odísť. Od toho, ako sa budem ponáhľať, závisí život a smrť."

"Prosím vás, otče, pre sľub, ktorý ste zložili," odpovedala prosiaca, "neodmietajte radu a pomoc úbožiakovi, ktorému hrozí veľké nebezpečenstvo."

"Nech ma odnesie diabol a nechá radšej v Ifrine s dušami Odina a Thora!" odpovedal netrpezlivo Cedrik a bol by asi pokračoval tým istým tónom, ktorý veru nebol v súlade s kňazským zovňajškom, keby ho nebol prerušil hrubý hlas Urfrídy, starej bosorky z veže.

"Ako to, moja milá," zakričala na prosiacu, "či sa mi takto odmeňuješ za dobrotu, že som ti dovolila opustiť žalárnu kobku? Nútiš dôstojného pána, aby použil neprístojné slova, a tak sa ubránil pred dotieravou židovkou?"

"Židovka!" vravel Cedrik, využijúc príležitosť, aby sa jej mohol striasť. "Pusť ma, žena! Beda ti, ak ma budeš zdržiavať. Práve som vykonával svoje sväté poslanie a chcem sa vyhnúť poškvrneniu."

"Choďte, otče, tadiaľto," vravela baba, "keďže sa nevyznáte v hrade, bez vodcu by ste z neho netrafili. Poďte so mnou, i tak by som rada s vami hovoriť. - A ty, dcéra prekliateho národa, choď k chorému a opatruj ho, kým sa nevrátim. A beda ti, ak ešte raz odídeš bez môjho dovolenia."

Rebeka odišla. Veľkými prosbami obmäkčila Urfrídu, aby jej dovolila odísť z veže. Zato jej uložila službu, za ktorú by bola Rebeka aj rada zaplatila, a to byť pri lôžku raneného Ivanhoea. Bola si plne vedomá nebezpečnej situácie a hotová chopiť sa každej príležitosti, ktorá by ich mohla vyslobodiť, preto hľadala pomoc u duchovného. Od Urfrídy sa dozvedela, že vošiel do tohto bezbožného hradu mních. Vystriehla návrat domnelého kňaza, lebo ho chcela osloviť a vzbudiť v ňom súcit s väzňom s akým výsledkom, to sa práve čitateľ dozvedel.

Čo, biedna žena, riecť mi chceš?

Hriešny a biedny je tvoj stav.

Ortieľu svojmu neujdeš,

dobre to vieš - nuž, vrav - nuž, vrav!

Bezpočet krívd a bezpráví

už nedokážem v sebe skryť,

hoc hriechov nik ma nezbaví ...

Ty vypočuj, ty neodíď!

Nech spoveď aspoň uľaví,

keď nemôže už hriechy zmyť -

Crabbe: Sieň spravodlivosti

Urfrída s veľkým krikom a hrozbami zahnala Rebeku do izbičky, z ktorej vybehla, zaviedla neochotného Cedrika do malej izby a dvere za sebou starostlivo zatvorila. Potom doniesla zo skrinky krčah vína a dva poháre, postavila ich na stôl a vravela skôr usvedčujúco ako spýtavo: "Si Sas, otče, nezapieraj." A keď zbadala, že Cedrik váha a neodpovedá, pokračovala: "Zvuky mojej materinskej reči znejú mi sladko, hoc ich zriedkakedy počujem, iba z úst biednych a ponížených nevoľníkov, ktorých spupní Normani nútia konať najhrubšie práce na tomto hrade. Áno, otče, si Sas - a odhliadnuc od toho, že si sluha boží, si slobodný človek. Tvoje slová sa dobre počúvajú."

"Či tento hrad nikdy nenavštevujú saskí kňazi?" opýtal sa Cedrik; "veď ich povinnosťou je prinášať potechu úbohým a utláčaným deťom tejto krajiny."

"Neprídu - alebo keď prídu, radšej si zahýria s utláčateľmi," odpovedala Urfrída; "neradi počúvajú stony a náreky svojich krajanov - aspoň sa tak povráva - sama môžem o tom veľmi málo povedať. Už desať rokov tento hrad neotvorili ani jedinému kňazovi, okrem zhýralého normanského kaplána, ktorý sa zúčastňoval na Front-de-Boeufových nočných hýreniach. No i ten už dávno odišiel skladať účty zo svojho úradu. Ty si Sas a saský kňaz. Rada by som sa ťa na niečo opýtať."

"Som Sas, ale mena kňaz som iste nehodný. Nechaj ma odísť, prisahám ti, že sa vrátim, alebo pošlem niektorého nášho otca, hodnejšieho, aby vypočul tvoju spoveď."

"Ostaň aspoň chvíľku. Hlas, ktorý teraz k tebe hovorí, čoskoro udusí chladná zem a ja by som nerada zostúpila pod zem ako zviera, hoci som tak žila. Víno mi dodá sily, aby som ti vyrozprávala svoj strašný príbeh." Naplnila si pohár a vyprázdnila ho s horúčkovitou náhlivosťou, akoby chcela vypiť aj poslednú kvapku z pohára. "Otupuje to," vravela, zdvihnúc zrak, keď dopila, "no nerozveseľuje. Pi aj ty, svätý otče, ak nechceš, aby ťa moje strašné vyznanie ubilo." Cedrik by bol rád odmietol toto pozvanie k pochmúrnej hostine, no Urfrída ho vyzvala s toľkou netrpezlivosťou a zúfalosťou, že súhlasil s jej žiadosťou a odpovedal na jej výzvu plným pohárom vína. Urfrídu upokojila jeho povoľnosť a začala rozprávať:

"Nenarodila som sa, otče, v biede, v akej ma pred sebou vidíš. Bola som voľná, bola som šťastlivá. Ľudia si ma ctili, milovali, zbožňovali. A teraz som otrokyňa, biedna a ponížená - bola som hračkou pánových vášní, kým som bola krásna - a som predmetom jeho pohŕdania, posmechu a nenávisti, keď-moja krása zvädla. Nečuduj sa, otče, že nenávidím ľudí, a hlavne tých, ktorí ma takto zmenili. Veď ako by mohla vrásčitá zostarnutá baba, ktorá si vy- lieva zlosť v bezmocných kliatbach, zabudnúť, že kedysi bola dcérou vznešeného thana z Torquilstonu, pred hnevom ktorého sa triasli tisíce vazalov?"

"Ty že si dcérou Torquila Wolfgangera!" zvolal Cedrik, ustupujúc pred ňou. "Ty - ty dcérou vznešeného Sasa, priateľa s spolubojovníka môjho otca?"

"Priateľa tvojho otca!" opakovala Urfrída; "tak teda predo mnou stojí Cedrik, zvaný Sas, lebo vznešený Hereward z Rotherwoodu mal iba jediného syna, meno ktorého je medzi krajanmi veľmi dobre známe. Ale ak si ty Cedrik z Rotherwoodu, prečo si v tomto rúchu? Azda si aj ty zúfal nad záchranou vlasti a hľadal si útulok pred útlakom v tôni kláštora!"

"Nezáleží na tom, kto som! Pokračuj, nešťastná žena, a rozprávaj svoj príbeh plný hrôzy a hriechov! Áno, hriechov - lebo hriechom je už to, že si sa dožila tejto chvíle, aby si ho mohla vyrozprávať."

"Áno, je to pravda," odpovedala úbožiačka, "ťažký čierny hriech - hriech, ktorý mi leží na prsiach ani kameň a ktorý nezmyjú ani všetky ohne očistca po mojej smrti. Áno, v týchto sieňach, postriekaných ušľachtilou a čistou krvou otca a bratov, som žila ako milenka ich vraha, otrok a spoločnica jeho rozkoší - to mení na zločin a kliatbu každý dych, ktorým odoberám životodarný vzduch."

"Podlá žena," zvolal Cedrik, "kým priatelia tvojho otca - kým každé verné srdce šepkalo requiem za spásu jeho duše a jeho udatných synov a v svojich modlitbách nezabúdali ani na zavraždenú Ulriku - kým všetci smútili za mŕtvymi a uctievali ich pamiatku, ty si žila, aby sme ťa nenávideli a preklínali - ty si žila, aby si sa spojila s hnusným tyranom, ktorý povraždil tvojich najbližších a najdrahších - ktorý vylial detskú krv, aby nezostal ani jediný žijúci potomok vznešeného Torquila Wolfgangera - žila si, aby si sa s ním spojovala zväzkom nedovolenej lásky."

"Zväzkom nedovoleným, to je pravda, no z lásky nie!" odpovedala starena. "Láska sídli skôr v krajinách večného zatratenia než pod týmito zneuctenými klenbami. - Nie, aspoň to si nemusím vyčítať - nenávidela som Front-de-Boeufa a jeho rod z celej duše aj v chvíľach hriešneho opojenia."

"Nenávidela si, a jednako si len žila, biednica!" zvolal Cedrik, "Či nebolo dýky, noža alebo aspoň ihlice? - Mala si šťastie, keď si lipla na takom živote, že tento normanský hrad zachoval v tajnosti tvoje skutky ako hrob. Lebo, keby som bol len tušil, že Torquilova dcéra žije v hanebnom spojení s vrahom svojho otca, meč verného Sasa by ju bol vyhľadal i v milencovom náručí."

"Ty by si bol naozaj pomstil Torquilovo meno?" vravela Ulrika, lebo ju už nemusíme volať jej prijatým menom Urfrída. "Tak si ozajstný Sas, ako sa o tebe povráva. Lebo i medzi týmito prekliatymi múrmi, kde, ako si hovoril, vina sa zahaľuje do nepreniknuteľnej tajnosti, i tu bolo počuť Cedrikovo meno. - A ja, úbohá a ponížená, som sa radovala, že žije pomstiteľ môjho nešťastného národa. - I ja som mala príležitosť pomstiť sa - zasiala som semeno nesváru medzi našich nepriateľov, podnecovala som opitých zhýralcov do vražedných potýčok - videla som tiecť ich krv - počula som ich smrteľné stony. Pozri len na mňa, Cedrik! Nie sú ešte na tejto hnusnej, zostarnutej tvári stopy Torquilových čŕt?"

"Nepýtaj sa ma, Ulrika," zarazil ju Cedrik tónom, v ktorom sa miešal žiaľ i hrôza; "taká je tvár mŕtvej, ktorá vstala z hrobu, keď diabol oživil jej bezduchú mŕtvolu."

"Nech," odpovedala Ulrika, "no táto diabolská tvár predsa vedela byť maskou anjelského ducha, keď dokázala rozdúchať spory medzi starým Front-de-Boeufom a jeho synom Reginaldom! Temnoty pekelné mali by skryť to, čo nasledovalo, no nie, pomsta núti odhaliť závoj a dotknúť sa, hoci len nejasne, udalostí, ktoré by prebudili i mŕtvych. Dlho tleli iskry rozporov medzi tyranským otcom a jeho divým synom - dlho som tajne živila túto zvrhlú nenávisť - napokon vypukla pri neviazanej pijatike a môj utláčateľ padol pri vlastnom stole rukou svojho syna - nuž takéto tajnosti ukrývajú tieto sklepené komnaty. - Zrúťte sa, prekliate oblúky," zvolala, pozerajúc k povale, "a pochovajte všetkých, ktorí poznajú vaše hnusné tajomstvo."

"A ty, podlý a biedny tvor, ako si žila po smrti tvojho tyranského zvodcu?"

"Hádaj, ale nepýtaj sa! - Tu - tu som bývala, až roky a predčasná staroba mi vryli do tváre tieto strašné črty - opovrhovaná a urážaná tými, ktorí ma kedysi poslúchali. Pomsta, ktorou som sa kedysi tak veľmi opájala, prejavuje sa už len drobnými zlomyseľnosťami nepokojného sluhu alebo márnymi a nepovšimnutými kliatbami bezmocnej stareny - odsúdenej počúvať zo svojej osihotenej viežky huk hostín, na ktorých som sa kedysi tiež zúčastňovala, alebo výkriky a stony nových obetí útlaku."

"Ulrika, ako si sa odvážila pristúpiť ku kňazovi, keď sa obávam, že ešte aj teraz ľutuješ, že ťa neodmenili za tvoje zločiny, a rada spomínaš skutky, za ktoré si dosiahla odmeny? Nešťastnica, uváž, čo by mohol pre teba urobiť hoci sám svätý Eduard, keby tu bol? Kráľ Vyznávač dostal od boha moc očistiť telo od vredov, no duševné malomocenstvo môže vyliečiť iba sám boh!"

"Neodvracaj sa odo mňa, prísny prorok hnevu," zvolala; "povedz mi, ak môžeš, ako sa skončia nové, dosiaľ nepoznané, strašné výčitky, ktoré na mňa doliehajú v opustenosti. - Prečo sa všetky dávne skutky zjavujú predo mnou s novou a neprekonateľnou hrôzou? Aký osud čaká za hrobom úbožiačku, ktorú boh už na zemi odsúdil na také strašné muky? Ach, bolo by lepšie, keby som sa vrátila pred oltár bohov našich nepokrstených predkov, Wotana, Herthu, Černoboga, Mistu a Skogula, lebo takto trpím strašnými vidinami hrôz, ktoré ma v poslednom čase prenasledujú vo dne i v noci!"

"Nie som kňaz," vravel Cedrik, odvracajúc sa s odporom od tohto biedneho obrazu hriechu, nešťastia a zúfalstva, "nie som kňaz, hoci som v kňazských šatách."

"Či si kňaz, a či nie," vravela Ulrika, "si jediný človek, ktorého po dvadsiatich rokoch vidím, že sa bojí boha a ctí si človeka. Chcel by si ma zanechať v zúfalstve?"

"Kajaj sa," vravel Cedrik. "Modli sa a čiň pokánie. Lenže nemôžem a nechcem u teba dlhšie ostať."

"Ešte chvíľočku," vravela Ulrika, "neopúšťaj ma už, syn otcovho priateľa, aby ma diabol, ktorý ovládol môj život, neprinútil pomstiť sa za tvoju ukrutnosť a pohŕdanie. - Či sa nazdávaš, že by ti Front-de-Boeuf dožičil dlho žiť, keby našiel na svojom hrade Cedrika Saského v tomto preoblečení? - Už dávno striehne po tebe ani sokol po svojej koristi."

"I keby ma roztrhal svojím zobákom a pazúrmi, jazyk nevysloví slovo, za ktoré by sa nezaručilo moje srdce," vravel Cedrik. "Zomriem ako Sas, verný v slove - priamy v skutkoch. - Späť! - Nedotýkaj sa ma, nezdržuj ma! - Ani pohľad na Front-de-Boeufa mi nie je taký odporný ako na teba, ty ponížený a odrodilý tvor!"

"Dobre," odvetila Ulrika a už ho nezdržiavala. "Choď si svojou cestou a zabudni v svojej pyšnej povýšenosti, že biedna stvora, s ktorou sa zhováraš, je dcérou otcovho priateľa. - Choď si svojou cestou - ak ma utrpenie vylúčilo spomedzi ľudí a z kruhu všetkých, od ktorých som najskôr očakávala pomoc, chcem sa od nich odlúčiť aj v svojej pomste. - Nik mi nechce pomôcť, no všetci muži sa budú triasť, keď počujú o mojom smelom skutku. Zbohom! Tvoje pohŕdanie zlomilo posledné puto, ktoré ma ešte spájalo s mojím národom, myšlienku, že moje útrapy by mi mohli získať súciť u vlastných krajanov."

Ulrika," vravel Cedrik, trošku dojatý touto naliehavou prosbou, "vytrpela si a prežila toľko nerestí a biedy. A teraz by si si chcela zúfať, keď sa ti otvorili oči nad tvojimi zločinmi a mohla by si sa kajať? Teraz, keď už poznáš hrôzu svojich hriechov?

"Cedrik," odpovedala Ulrika, "ako zle poznáš ľudské srdce. Aby niekto žil, ako som žila ja, aby niekto myslel, ako som myslela ja, treba šialenej túžby po rozkoši, treba divú túžbu po pomste a po moci. A toto sú pri jedovaté nápoje, aby ich ľudské srdce znieslo a vedelo im odolať. Sila už dávno zmizla, staroba nepozná rozkoší, vrásky nemajú pôvabu a pomsta sa stráca v bezmocných kliatbach. Potom sa vynoria výčitky svedomia so všetkými svojimi vretenicami a s nimi márna ľútosť nad minulosťou a zúfalstvo nad budúcnosťou. Potom, keď v nás už vymrú všetky iné silné city, stávame sa podobnými diablom v pekle, ktorí azda pocítia niekedy výčitky, no nikdy ľútosť. Ale tvoje slová prebudili vo mne novú dušu. Dobre si vravel, že všetko zmôžu tí, čo majú odvahu umrieť! Ukázal si mi, ako sa pomstiť, a buď si istý, že tak urobím. Až doteraz zápasila v mojom srdci pomsta s inými vášňami - odteraz ma ovládne iba ona. Aj ty povieš, že nech bol Ulrikin život akýkoľvek, jej smrť bola hodná dcéry šľachetného Torquila. Okolo tohto prekliateho hradu sa schádzajú obliehatelia - poponáhľaj sa a veď ich do útoku. Až uvidíš viať na veži na východnom uhle bašty červenú zástavu, zaútočte na Normanov ešte smelšie - lebo budú mať dosť roboty dnu - a dobyjete hrad bez ohľadu na ich luky a praky. Choď, prosím ťa, choď si za svojím osudom a mňa ponechaj môjmu!"

Cedrik by sa bol rád vyzvedel, čo zamýšľa touto temnou narážkou, no vtom sa ozval prísny Front-de-Boeufov hlas. "Kde chodí ten táravý mních? Pre lastúry kompostelské! Urobím z neho mučeníka, ak sa tu bude dlho obšmietať a strojiť úklady medzi mojimi ľuďmi!"

"Akým dobrým prorokom je zlé svedomie," vravela Ulrika. "Nestaraj sa oňho a poponáhľaj sa k svojmu ľudu - zaveľ po sasky do útoku. Ak budú chcieť, nech si zaspievajú bojovú pieseň starých Sasov. Pomsta jej dodá ohňa!"

Len čo dohovorila a zmizla tajnými dvierkami, vstúpil do siene Front-de-Boeuf. Cedrik sa horko-ťažko prinútil, aby sa pred ním uklonil a pyšný barón mu za túto zdvorilosť odpovedal ľahkým úklonom hlavy.

"Otče, tvoji kajúcnici sa akosi dlho spovedali, no tým lepšie pre nich, lebo inej spovedi sa už nedožijú. Pripravil si ich na smrť?"

"Našiel som ich," odpovedal Cedrik, ako len vedel po francúzsky, "pripravených na najhoršie odvtedy, čo sa dozvedeli, do moci koho upadli."

"Ale ako to, pán mních, že tvoja reč má akúsi saskú príchuť?"

"Bol som vychovaný za mladi v kláštore svätého Witholda Burtonského."

"Tak?" poznamenal barón. "Bolo by síce lepšie pre teba, aj pre moje účely, keby si bol Norman, no v núdzi je každý posol dobrý. Tento kláštor svätého Witholda v Burtone je prekliate sovie hniezdo, ktoré by si zaslúžilo, aby ho vyplienili. Nuž ale príde deň, keď mníšske rúcho bude práve tak málo chrániť Sasa ako pancier."

"Nech sa stane vôľa božia," vravel Cedrik hlasom, ktorý sa triasol od hnevu, čo však Front-de-Boeuf pripisoval strachu.

"Pozorujem, že v duchu už vidíš našich ozbrojencov vo vašom refektári a vo vašich pivniciach. Ak mi však preukážeš malú službu - nech sa už s ostatnými stane čokoľvek - budeš spať vo svojej cele spokojne ako slimák v domčeku."

"Rozkáž, čo si želáš," vravel Cedrik, potláčajúc vzrušenie.

"Nasleduj ma, vypustím ťa zadnou bránkou."

A kráčajúc pred domnelým mníchom, Front-de-Boeuf mu vysvetľoval, čo od neho žiada.

"Vidíš, pán mních, to stádo saských bravov. Opovážili sa obkolesiť môj hrad Torquilstone! Nahovor im, čo ti len príde na um, že pevnosť je slabá alebo čokoľvek iné, len ich zadrž aspoň dvadsaťštyri hodín. Zatiaľ odnes tento zvitok - ale počkaj - vieš čítať, pán mních?"

"Ani písmenko", odpovedal Cedrik, "okrem svojho breviára a v ňom poznám písmená iba preto, lebo obrady viem spamäti, nech je za to pochválená Panenka Mária a svätý Withold."

"Práve takého posla potrebujem. Odnesieš tento zvitok na hrad Filipa de Malvoisin. Povedz, že to posielam ja a že to napísal templár Brian de Bois-Guilbert. Prosím ho, aby zvitok poslal čo najrýchlejšie do Yorku, ako len bude vládať kôň a jazdec. Povedz mu aj to, aby sa o nás nebál, že nás nájde veselých a zdravých za našimi baštami. Je to hanba, že sa musíme takto skrývať pred bandou zbehov, navyknutých utekať pred nami, len čo zazreli naše zástavy a počuli dupot našich koní! Opakujem ti, mních, nahovor šikovne tým lotrom niečo, aby si ich zadržal, kým nepríde posila našich priateľov. Moja pomsta striehne ani sokol, ktorý si drieme, kým ho nenakŕmia."

"Prisahám na svojho svätého patróna," vravel Cedrik s väčším zápalom, ako by sa čakalo pri jeho povolaní, "a na všetkých svätých, ktorí žili a zomreli v Anglicku, že vaše rozkazy poslúchnem. Ani jeden Sas neodíde spod týchto hradieb, ak budem mať dosť šikovnosti a vplyvu, aby som ich zadržal."

"Ech," vravel Front-de-Boeuf, "pán mních, meníš dáko reč, vravíš krátko a smelo, ani čo by sa tvoje srdce už kochalo porážkou saského stáda. A predsa sám patríš medzi tých bravov."

Cedrik sa veru málo vyznal v pretvarovaní a v tej chvíli by bol naozaj potreboval Wambov vynaliezavejší rozum. No ako hovorí príslovie, núdza bystrí rozum, zamrmlal si teda pod svojou kapucňou, že tu ide vlastne o zbojníkov a že tí sú v kliatbe aj cirkevnej aj kráľovej.

"Dočerta," odpovedal Front-de-Boeuf, "máš vlastne pravdu. Celkom som zabudol, že tí diabli vedia odrieť i vypaseného opáta, ani čo by sa boli narodili na juhu, na druhej strane mora. Či to nebol opát od svätého Ivesa, ktorého priviazali o dub a donútili, aby spieval omšu, kým mu vyberali veci z kufrov a batožín? - Nie, veď tento žart vystrojil Gualtier z Middletonu, náš spolubojovník. No boli to Sasi, čo vykradli z kláštora Beesa kalichy, svietniky a poháre, pravda, či nie?

"Boli to bezbožníci," odpovedal Cedrik.

"Veru, a vypili celú zásobu dobrého vína a piva, pripraveného pre nejednu tajnú pijatiku, keď odbavujete nočné hodinky a spievate ranné modlitby. Mních, za túto svätokrádež by si sa mal pomstiť!"

"Veď sa aj chcem pomstiť," zamrmlal Cedrik. "Nech mi je svedkom svätý Withold."

Za rozhovoru ho Front-de-Boeuf zaviedol k zadnej bránke; prešli cez priekopu po obyčajnej doske, potom sa dostali k malej strieľni, či vonkajšiemu opevneniu, ktoré dobre opevnenou výpadovou bránkou viedlo priamo do póla.

"Tak teda choď, a keď splníš svoje poslanie a vrátiš sa na toto miesto, uvidíš, že saské mäso je také lacné, ako bravčové ešte nikdy nebolo na sheffieldských jatkách. Počuj, vidí sa mi, že si veselý spovedník - príď sem po bitke a dostaneš toľko vína, že ním zatopíš celý kláštor."

"Určite sa ešte stretneme," odpovedal Cedrik.

"Nateraz si vezmi toto," lúčil sa Norman, a keď sa rozchádzali pri zadnej bránke, strčil do ruky zdráhajúcemu sa Cedrikovi zlatý byzant a dodal: "Nezabudni, že ti dám stiahnuť rúcho aj s kožou, ak nevybavíš dobre, čo som ti nakázal."

"Dávam ti na to plné právo," odpovedal Cedrik, keď vychádzal z bránky a veľkými krokmi sa veselo pobral do šíreho poľa, "ak si z tvojej ruky nezaslúžim nič lepšieho, až sa v budúcnosti stretneme." Potom sa obrátil k hradu, hodil zlatku za darcom a zvolal: "Buď prekliaty, ľstivý Norman, ty aj tvoje zlato!"

Front-de-Boeuf nepočul dobre tieto slová, no už sám čin mu bol podozrivý. "Lukostrelci," zvolal na stráže rozostavené pri vonkajšom cimburí. "Prestreľte tomu mníchovi lukom kutňu! Ale nie, počkajte," povedal, keď videl, že ozaj napínajú luky, "nemalo by to zmysel, musíme mu dôverovať, keď nemáme lepšieho posla. Myslím, že sa ma neopováži oklamať. Ostatne, v najhoršom prípade môžem vyjednávať so saskými psami, ktorých mám zatvorených v búde. Haló, žalárnik Giles, nech mi sem privedú Cedrika z Rotherwoodu a toho druhého mamľasa, jeho spoločníka - ak sa nemýlim, z Coningsburghu-Athelstana, či ako sa vlastne volá. Už ich mená poškvrňujú ústa normanského rytiera a zanechávajú po sebe príchuť slaniny. Daj sem pohár vína, ako vravieva veselý princ Ján, aby som spláchol príchuť - nie, dones ho do zbrojnice a priveď ta aj väzňov."

Rozkazy vykonali; a keď vstúpili do gotickej komnaty, kde viselo veľa trofejí, ktoré dobyl vlastnou i otcovou chrabrosťou, našiel na mohutnom dubovom stole krčah vína a dvoch saských zajatcov pod ochranou štyroch žoldnierov. Front-de-Boeuf si upil riadny glg vína, a potom sa obrátil k zajatcom. Spôsob, akým si Wamba vtisol čiapku do tváre, jeho vymenené šaty, ako aj slabé a nejasné osvetlenie, aj to, že barón nepoznal dobre Cedrikovu tvár (lebo sa vyhýbal svojim normanským susedom a málokedy sa pohyboval mimo svojich majetkov), nezbadal, že najdôležitejší zajatec mu ušiel.

"Nože, vy hrdinovia anglickí," oslovil ich Front-de-Boeuf, "ako sa vám páči na Torquilstone? Tak už viete aj to, čo si zasluhujú vaše surquedy a outrecuidance, s akou ste sa správali na hostine princa z domu Anjouovcov? Či ste už zabudli, ako ste sa odmenili za nezaslúžené pohostinstvo kráľovského princa Jána? Prisahám bohu a svätému Denisovi! Ak mi nevyplatíte poriadne výkupné, dám vás obesiť za nohy na mreže týchto oblokov, kým háje a krkavce z vás neurobia kostlivcov! Tak hovorte, saskí psi koľko ponúkate za svoj bezcenný život? - Čo vravíš ty, ty z Rotherwoodu?"

"Nedám ani figu," odpovedal úbohý Wamba, "a že ma obesíte hore nohami? Už vtedy, keď mi prvý raz dávali na hlavu šašovskú čiapku, hovorili, že mám rozum hore nohami. Tak možno, že môj mozog sa dostane do správnej polohy, keď ma obrátite dole hlavou."

"Pre svätú Genovévu," zvolal Front-de-Boeuf, "koho to tu máme?"

A spakruky zrazil Wambovi z hlavy Cedrikovu čiapku a rozhrnul mu golier; uvidel mu na krku strieborný kruh, osudnú pečať otroctva.

"Giles, Kliment, podlí psi," hneval sa Norman, "koho ste mi to sem priviedli?"

"Hneď ti to poviem," vravel de Bracy, ktorý práve vstupoval do siene, "je to Cedrikov šašo, ktorý tak udatné zápasil s Izákom z Yorku o lepšie miesto."

"Budú mať rovnaký osud," odpovedal Front-de-Boeuf; "povesím ich na tú istú šibenicu, ak bláznov pán a ten coningsburský brav nevykúpia bohato svoj život. Bohatstvo je to najmenšie, čo môžu dať. Musia rozohnať aj bandu, ktorá obkolesila hrad, písomne sa zriecť všetkých svojich domnelých výsad a žiť ako naši sluhovia a vazali. Ešte sa môžu radovať, že v novom svete, ktorý sa teraz začína, necháme im to najcennejšie - vzduch. - "Choďte," vravel dvom sluhom, "priveďte pravého Cedrika! Tentoraz vám odpustím vinu, lebo ste zamenili blázna za saského franklina."

"Hm," vravel Wamba, "vaša rytierska jasnosť nájde medzi nami viac bláznov ako franklinov."

"Čo tým chce povedať ten truľo?" spýtal sa Front-de-Boeuf sluhov, ktorí váhavo a neiste vyjachtali, že ak toto nie je Cedrik, veru nevedia, kam sa podel.

"Svätí na nebi," zvolal de Bracy, "tak nám teda ušiel v mníšskej kutni!"

"Dočerta," zahrešil Front-de-Boeuf, "tak to bol ten rotherwoodsky brat. A ja sám som ho odviedol k zadnej bránke a vypustil vlastnou rukou! A teba," obrátil sa k Wambovi, "ktorého bláznovstvo vedelo obalamutiť väčších hlupákov, ako si ty, pekne vysvätíme - veď ti už vyholím tonzúru! - Chytro, stiahnite mu z hlavu kožu a zhoďte ho z hradieb po hlave. - No čo povieš, doteraz si len žartoval, zmôžeš sa ešte na dajaký?"

"Zmýšľate so mnou lepšie, než ste mi sľúbili," vyjachtal úbohý Wamba; zvyk vystrájať žarty nevedela premôcť ani bezprostredná blízkosť smrti. "Ak mi dáte červenú čiapku, ako zamýšľate, urobíte z jednoduchého mnícha kardinála."

"Úbožiak je odhodlaný umrieť tak, ako žil," poľutoval ho de Bracy. "Nezabi ho, Front-de-Boeuf! Daruj mi ho - bude svojimi žartmi rozveseľovať mojich ľudí. - Čo ty na to, ty figliar? Chceš milosť a pôjdeš so mnou bojovať?"

"Áno, ak to dovolí môj pán," odvetil Wamba, "lebo uznajte, bez jeho dovolenia nesmiem sňať toto tu," a dotkol sa kruhu, ktorý nosil.

"Ach, normanská píla prepiľuje ľahko saský obojok," vravel de Bracy.

"Áno, vzácny pane," vravel Wamba, "veď stade je i rečňovanka:

U z je Sasom plakať darmo,

Norman na nich vložil jarmo.

Lyžičku má v našej kaši,

poslúchajú ľudia naši.

Pokiaľ Norman nestratí sa,

prázdna bude naša misa."

"Si ozaj múdry, de Bracy, že tu stojíš a počúvaš bláznovo baláchanie, zatiaľ, čo nám hrozí skaza. Či nevidíš, že nás oklamali a že náš plán spojiť sa s priateľmi zvonka prekazil práve tento strakatý pánko, s ktorým sa ty tu kamarátiš? Čo iného môžeme teraz čakať ako okamžitý útok?"

"Tak teda na hradby," vravel de Bracy, "či si ma dakedy videl ustarosteného, keď išlo o boj? Zavolaj templára a nech bojuje za svoj život aspoň napoly tak odvážne, ako bojoval za svoju rehoľu. Ty sám choď na hradbu a ukáž im svoju obrovskú postavu - mne nechaj drobnejšiu úlohu a ručím ti, že by prekliati Sasi ľahšie vystúpili na mraky ako na torquilstonský hrad. Ak však radšej vyjednávaš s tými lupičmi, prečo nepoužiješ sprostredkovanie tohto ctihodného franklina, ktorý, ako sa vidí, hlboko sa zadíval do pohára vína. - Počuj, Sas," obrátil sa k Athelstanovi, podávajúc mu pohár, "prepláchni si hrdlo touto ušľachtilou šťavou a zobuď trochu svojho ducha, aby si nám povedal, čo chceš podniknúť pre svoje oslobodenie."

"Čo môže podniknúť smrteľník," odpovedal Athelstane, "aby neznížil chlapskú dôstojnosť. - Vypusťte ma s mojimi druhmi a zaplatím vám tisíc mariek výkupného."

"A okrem toho nám zaručíš odchod zberby, ktorá oblieha môj hrad na posmech mieru božiemu aj kráľovmu?" vravel Front-de-Boeuf.

"Odvediem ich, ak ma počúvnu," odpovedal Athelstane. "Napokon nepochybujem, že mi v tom otec Cedrik pomôže."

"Tak by sme sa teda dohodli," vravel Front-de-Boeuf, "teba a tvojich spoločníkov prepustíme na slobodu a dojednáme mier za tisíc mariek. Je to ozaj malé výkupné, Sas, a mal by si byť vďačný, že žiadam tak málo. No pamätaj si - žida Izáka sa výkupné netýka."

"Ba ani dcéry žida Izáka," vravel templár, ktorý práve vstúpil do siene.

"Pravdaže, "vravel Front-de-Boeuf, "veď nepatrí k Šašovej družine."

"Nebol by som kresťan, keby k nej patrili," vravel Athelstane; "s neveriacimi si rob, čo chceš."

"Do výkupného sa neráta ani lady Rowena," vravel de Bracy. "Nedovolím, aby mi taký pekný úlovok unikol skôr, než by som napol luk."

"Naša dohoda sa netýka ani tohto ničomného šaša, ktorého si ponechám ako odstrašujúci príklad všetkým tým, čo by chceli robiť žarty z vážnych vecí," doložil Front-de-Boeuf.

"Lady Rowena," odpovedal Athelstane rozhodným tónom, "je moja nevesta. Skôr sa dám roztrhať splašenými koňmi, ako by som súhlasil odísť bez nej. Otrok Wamba zachránil dnes život svojmu pánovi Cedrikovi - obetujem radšej svoj život, než by som dovolil, aby sa mu skrivil hoc len vlas na hlave."

"Tvoja nevesta! Lady Rowena že je nevestou vazala, ako si ty?" zvolal de Bracy; "Sas, či sa ti sníva, že sa vrátili časy siedmich kráľovstiev? Pamätaj, že princovia rodu Anjou nedávajú svoje chovanice chlapom tvojho rodu."

"Môj rod, pyšný Norman," odpovedal Athelstane, "je z čistejšieho a staršieho prameňa ako rod žobravého Francúza, ktorý si zarába na živobytie predajom krvi zlodejov, ktorých si zhromažďuje pod svojou úbohou zástavou. Mojimi predkami boli kráľovia mocní bojovníci, múdri radcovia, ktorí denne hostili vo svojej dvorane stovky hostí, viac než ty spočítaš svojich prívržencov. Ich mená ospevovali minstreli a o ich zákonoch hlasovali v zhromaždeniach. Moji predkovia boli pochovávaní za spevu svätcov a nad ich hrobmi vypínajú sa mohutné chrámy."

"Tu to máš, de Bracy," vravel Front-de-Boeuf, celkom rozveselený odpoveďou, ktorú dostal jeho druh. "Sas trafil do živého."

"Ach, ako mohol zajatec trafiť," vravel de Bracy s predstieranou ľahostajnosťou; "kto má zviazané ruky, musí mať aspoň jazyk voľný. - No tvoja pohotová odpoveď, kamarát," vravel, obracajúc sa k Athelstanovi, "nevykúpi ti Roweninu slobodu."

Na tie slová Athelstane, ktorý prehovoril dlhšie, ako bolo jeho zvykom pri hocijakej zaujímavej téme, už neodpovedal. Rozhovor prerušil sluha, ktorý hlásil, že akýsi mních pri zadnej bráne prosí o vstup do hradu.

"V mene svätého Benedikta, kniežaťa všetkých týchto žobrákov," zvolal Front-de-Boeuf, "je to ozajstný mních, či zasa dáky podvodník? Poprezerajte ho, sluhovia - a ak sa dáte oklamať ešte raz podvodníkom - vylúpim vám oči a vložím vám do nich žeravé uhlie."

"Hnevajte sa a potrestajte ma, môj pán," vravel Giles, "ak to nie je ozajstný mních. Váš panoš Jocelyn ho dobre pozná tvrdí že je to brat Ambróz, mních zo sprievodu jorvaulského opáta.

"Tak ho vpusť," vravel Front-de-Boeuf, "pravdepodobne nám prináša správy od svojho veselého pána. Čert má asi mena a mnísi prázdniny, že sa takto podaromnici potulujú po našom kraji. Odveď zajatých a ty, Sas, dobre si rozmysli, čo si počul."

"Žiadam si poriadne väzenie," vravel Athelstane, "poriadnu stravu a nocľah, aké príslušia môjmu stavu, a to tým skôr, že vyjednávam o svojom výkupnom. Okrem toho vyzývam toho, kto sa pokladá za naj udatnejšieho, aby sa mi osobne zodpovedal z útoku na moju slobodu. Toto vyzvanie už vám oznámil aj stolník. Je tvojou povinnosťou prijať ho a odpovedať mi. - Tu je moja rukavica."

"Od svojich väzňov výzvy neprijímam," vravel Front-de-Boeuf, "a ani ty nie, de Bracy. - Giles," pokračoval "zaves franklinovu rukavicu na parohy. Ostane tam, kým jej majiteľ nebude na slobode. Ak aj potom bude mať dosť smelosti, aby si ju pýtal nazad alebo tvrdil, že bol väznený nezákonne, bude mať do činenia - prisahám na svätého Krištofa - s chlapom, ktorý nikdy neodmietol zápas s nepriateľom, či už pešky alebo na koni, či už sám alebo na čele vazalov!"

Práve keď odvádzali zajatých Sasov, voviedli mnícha Ambróza, ktorý bol očividne veľmi rozčúlený.

"Toto je pravé Deus vobiscum," vravel Wamba, keď vchádzal ctihodný brat; "ostatné boli falošné."

"Svätá Panna Mária," zvolal mních, keď oslovil zhromaždených rytierov, "konečne som v bezpeke a v kresťanských rukách."

"V bezpeke si," odpovedal de Bracy. "A pokiaľ ide o nás, je tu Front-de-Boeuf, ktorému je na svete najodpornejší žid, a tu je dobrý rytier, templár Brian de Bois-Guilbert, ktorý pobil veľa Saracénov."

"Ste priatelia a spojenci nášho dôstojného otca, opáta Aymera z Jorvaulx," vravel mních, ktorý nijak nedbal na posmešnú odpoveď de Bracyho; "preto vám káže rytierska vernosť a kresťanské milosrdenstvo, aby ste mi poskytli pomoc, lebo, ako vraví svätý Augustín vo svojom pojednaní De civitate Dei -"

"Čo to vraví ten diabol," prerušil ho Front-de-Boeuf, "vlastne chcel som povedať, čo to hovoríš, pán mních? Nemáme teraz kedy počúvať texty svätých otcov."

"Sancta Maria," skríkol páter Ambróz, "ako sa hneď nahnevajú títo bezbožní laici! - Tak teda vedzte, udatní rytieri, že určití krvilační podliaci, ktorí sa nebáli ani trestu božieho, nemajú úctu k cirkvi, ani k jej služobníkom a neuznávajú bulu svätej rímskej stolice: Si quis suadente Diabolo6) -"

"Brat mních," vravel templár, "to všetko vieme alebo si domyslíme - povedz nám jasne: upadol tvoj pán do zajatia a koho?"

"Tak jest," odpovedal Ambróz. "Padol do moci Belialových mužov, ktorí poškvrňujú tieto lesy a pohŕdajú bibliou, ktorá hovorí: Nedotýkaj sa pomazaných a nečiň krivdu prorokom mojim."

"Hľa, páni, nová práca pre naše meče," vravel Front-de-Boeuf svojim spoločníkom; "namiesto aby nám prišiel na pomoc, opát z Jorvaulx sám nás prosí o pomoc. A potom čakajte pomoc od lenivých cirkevníkov, keď ich naozaj potrebujete! - No hovor, mních, a povedz už, čo si želá tvoj pán?"

"Ak dovolíte," vravel Ambróz, "násilnícke ruky - v rozpore so slovami Písma, ktoré som práve citoval - siahli na môjho ctihodného predstaveného a synovia Belialovi7) mu vydrancovali batožinu a obrali ho o dvesto mariek v rýdzom zlate, ba žiadajú od neho ešte väčšiu sumu, než ho vypustia zo svojich nečistých rúk. Preto vás prosí ctihodný opát, ako svojich najlepších priateľov, aby ste ho oslobodili, či už zložíte výkupné, ktoré od neho pýtajú, alebo ich prepadnete zbraňami, ako sami rozhodnete."

"Nech čert vezme opáta," zvolal Front-de-Boeuf, "ráno si asi trošku viac vypil, ako bolo treba. Kedy a kde počul tvoj pán, že normanský barón otvorí svoj miešok, aby pomohol duchovnému, ktorého mešce sú desaťkrát ťažšie ako naše. - A ako by sme ho mohli oslobodiť zbraňou, keď sami sme obkolesení desaťnásobnou presilou a každú chvíľu čakáme útok!"

"Veď práve to som sa vám hotovil povedať," vravel páter Ambróz, "no nepustili ste ma k slovu. Bože, pomôž mi, som už starý a táto bláznivá trma-vrma mi poplietla rozum. No hovorím vám čistil pravdu: rozložili si tábor a vyhadzujú násypy pri hradných múroch."

"Na hradby," zvolal de Bracy, "a pozrieme, čo robia tí podliaci vonku. Otvoril zamrežovaný oblok, z ktorého bolo vidieť akýsi vysunutý výstupok či balkón, a hneď aj zavolal tých, čo ostali v sieni: "Svätý Denis! Starý mních nám doniesol pravdivé správy! - Prinášajú kryty a pavézy a lukostrelci sa hemžia na kraji lesa ani čierne mraky pred búrkou."

Reginald Front-de-Boeuf sa tiež rozhliadol, schopil roh a zatrúbil naň dlho a zo všetkých síl, potom nariadil svojim ľudom, aby si hneď stali na svoje miesta na hradbách.

"De Bracy, pozri na východnú stranu, tam sú hradby najnižšie - a ty, vznešený Bois-Guilbert, vieš práve tak dobre útočiť, ako sa brániť proti útokom, je to tvoje remeslo, choď na západnú stranu. - Ja si stanem k strielni. Vznešení priatelia, nesústreďujte sa na jedno miesto. Dnes musíme byť všade, musíme bojovať za niekoľkých, aby naša prítomnosť prinášala pomoc aj dôveru, kde bude útok najprudší. Je nás iba málo, no smelosť a odvaha môžu nahradiť tento nedostatok, veď máme pred sebou iba darobných šašov."

"Ale, vznešení rytieri," volal Ambróz uprostred poplachu a zmätku, ktorý vznikol pri prípravách na obranu. "Ani jeden neráči vypočuť, čo odkazuje ctihodný Aymer, opát z Jorvaulx. - Prosím vás, vypočujte ma, vznešený sir Reginald!"

"Prednes svoje prosby nebu," odsekol mu divý Norman, "tu na zemi nemáme ich kedy vypočuť. - Haló, Anzelm! Postaraj sa, aby pripravili vriacu smolu a olej na hlavy tých opovážlivých buričov, postaraj sa, aby bolo dosť streliva pre kuše. - Vztýč moju zástavu s býčou hlavou - nech tí naničhodníci poznajú, koho majú pred sebou."

"Ale, vznešený pane," pokračoval mních a pokúsil sa aj naďalej upútať na seba pozornosť. "Berte ohľad na môj sľub poslušnosti a dovoľte mi, aby som splnil svoju povinnosť."

"Vyhoďte už toho bláznivého tárača," skríkol Front-de-Boeuf. "Zatvorte ho do kaplnky, nech sa tam modlí ruženec, kým neprejde tá trma-vrma. To bude niečo nové pre svätých v Torquilstone: počujú tu ave a paternoster. Takej pocty sa im nedostalo hádam odvtedy, čo ich vytesali z kameňa."

"Nerúhaj sa svätým, sir Reginald," vravel de Bracy, "dnes veru budeme potrebovať ich pomoc, kým rozprášime tých lotrov."

"Veľkú pomoc od nich nečakám," povedal Front-de-Boeuf, "iba ak by sme ich zhodili z hradieb na hlavy tých naničhodníkov. Je tam ozrutný svätý Krištof, ten by stačil sám zraziť celý rad útočníkov."

Templár si medzitým prezrel prípravy obliehateľov oveľa pozornejšie ako hrubý Front-de-Boeuf alebo jeho ľahkomyseľný druh.

"Na môj veru," vravel, "títo ľudia postupujú vo väčšom vojenskom poriadku, ako by sa od nich čakalo. Nech už sa to naučili hocako, pozrite, ako šikovne vedia využiť každý kryt, ktorý im poskytujú stromy a kríky, a ako sa kryjú pred našimi kušami! Nevidím medzi nimi ani vlajku ani zástavu, a jednako by som sa stavil o svoju zlatú reťaz, že ich vedie rytier alebo šľachtic, ktorý sa rozumie do vojenského umenia."

"Vidím ho," vravel de Bracy. "Vidím viať rytiersky chochol a žiariť jeho pancier. Pozri, tam - vysoký chlap v čiernom pancieri - práve zoraďuje ďalšiu skupinu naničhodných lukostrelcov. - Pre svätého Denisa, veď je to ten rytier, ktorého sme pomenovali Le Noir Fainéant a ktorý ťa, Front-de-Boeuf, vyhodil v Ashby zo sedla."

"Tým lepšie," vravel Front-de-Boeuf, "aspoň mu to budem môcť vrátiť. Je to asi dajaký spustlý chlap, keď sa neopovážil počkať na cenu turnaja, ktorú mu náhoda prisúdila. Zaiste by som ho bol márne hľadal tam, kde rytieri a šľachtici hľadajú svojich protivníkov. A som naozaj rád, že sa zjavil práve medzi týmito naničhodnými lumpmi." No musel prestať hovoriť, lebo nepriateľ bol už v tesnej blízkosti. Každý rytier sa ponáhľal na svoje miesto, aby s chladnou rozhodnosťou očakával hroziaci útok na čele hŕstky pozháňaných zbrojnošov, ktorých počet vonkoncom nedostačoval na to, aby obsadili celé hradby.

Tento národ, blúdiaci a biedny,

čudesné má vedomosti predsa,

po moriach a púšťach blúdi,

všetky tajné poklady ich pozná.

Bylina a kvety nevšímané

v rukách ich moc nezvyčajnú majú.

Marlowe: Žid z Malty

Ak má čitateľ porozumieť zvyšku tohto dôležitého príbehu, musíme sa vrátiť o niekoľko stránok a oboznámiť ho s určitými dôležitými udalosťami. Sám sa už iste múdro domyslel, že keď Ivanhoe klesol na zem a zdalo sa, akoby ho opustil celý svet, pohli Izáka naliehavé Rebekine prosby a dal udatného mladého bojovníka preniesť zo zápasišťa do domu na ashbyskom predmestí, kde vtedy býval.

Za iných okolností by azda nebolo ťažké prehovoriť Izáka na takýto skutok; veď v jadre bol úslužný a vďačný. No bolo v ňom veľa predsudkov a prílišnej úzkostlivosti, vlastnej jeho prenasledovanému kmeňu, a tie bolo treba premôcť.

"Svätý Abrahám," zvolal, "je to naozaj dobrý mladík a mne krváca srdce, keď vidím, ako mu steká krv po krásnom vyšívanom kabáte, po drahocennom pancieri. - Preniesť ho do nášho domu? - Veď je to kresťan a nám naše zákony nedovoľujú stýkať sa s cudzincami a pohanmi - iba ak výhodne s nimi obchodovať."

"Nehovor tak, drahý otec," odpovedala Rebeka, "pravda, nesmieme sa s nimi stýkať pri hostinách a oslavách, no ak je zranený a zmučený, i pohan sa stáva židovým bratom."

"Keby som len vedel, čo by na to povedal rabín Jakub Ben Tudela," odvetil Izák, "no nech je už akokoľvek, vykrvácať ten dobrý mladík nesmie. Nech ho teda Set a Ruben odnesú do Ashby."

"To nie, nech ho položia do mojich nosidiel," vravela Rebeka, "a ja si sadnem na koňa."

"To by si sa vystavovala pohľadu tých izmaelských a edomských psov," zašepkal Izák; poobzerajúc sa nedôverčivo po zástupe rytierov a ich panošov. No Rebeka, ktorá už aj uskutočňovala svoj milosrdný plán, nepočúvala, čo vraví, až ju Izák zaťahal za rukáv a vykríkol ustrašene: "Pre Aronovu bradu - a čo ak zahynie! - Keď mladík umrie v našom dome, na koho padne jeho krv? Veď nás dav roztrhá na kusy!"

"Neumrie, otče," vravela Rebeka a jemne sa vyslobodila z Izákových rúk. "Ak ho neopustíme, neumrie; ak ho však necháme bez ochrany, zodpovieme sa za jeho krv pred bohom aj pred ľuďmi."

"Dobre," povedal Izák a pustil dcéru. "Každá kvapka jeho krvi mi zapríčiňuje toľko bolesti, ako by sa mi z vlastného vrecka vykotúľalo práve toľko zlatých byzantov, a dobre viem, že rady Miriamy, dcéry rabína Manassesa z Byzancie, ktorej duša je už v raji, zasvätili ťa do lekárskeho umenia a že poznáš skrytú silu bylín a moc elixírov. Preto rob, ako ti káže srdce - si dobré dievča, požehnanie, koruna a radostná pieseň moja, môjho domu a ľudu mojich otcov."

Izákove obavy neboli neodôvodnené: ušľachtilá a vďačná dobročinnosť jeho dcéry vystavila ju pri návrate do Ashby bezočivým pohľadom Briana de Bois-Guilbert. Templár prešiel vedľa nej, a ešte raz sa vrátil, aby mohol znova, uprieť svoj smelý a horúci pohľad na peknú židovku; už vieme, aké boli následky tohto obdivu, ktorý vyvolal jej pôvab v svetákovi bez mravných zásad, keď ju náhoda vydala do jeho rúk.

Rebeka nestrácala čas a dala preniesť chorého čo najrýchlejšie do ich dočasného bytu. Potom ho vlastnými rukami ošetrila a previazala mu rany.

Židia - a to aj chlapi aj ženy - sa rozumeli do všetkých lekárskych odvetví. Vladári alebo mocní baróni tých čias často sa zverili v chorobe do opatery niektorého skúseného mudrca z tohto zavrhnutého národa. Tak isto horlivo vyhľadávali pomoc židovských lekárov, i keď kresťania verili, že židovskí rabíni sú podrobne zasvätení do tajných vied, najmä do kabaly, ktorá vďačí za svoje meno a pôvod židovským učencom. Rabíni nijako nepopierali, že majú nadprirodzené vedomosti; nezväčšovalo to nenávisť (veď čo ju ešte mohlo zväčšiť?), iba zmenšovalo pohŕdanie a hnev. K židovskému černokňažníkovi mohli síce pociťovať ten istý odpor, aký vzbudzoval židovský úžerník, no menej ním pohŕdali. Ak sa zamyslíme nad tým, koľkých vraj vyliečili temer zázračne, je pravdepodobné, že poznali daktoré tajné liečby, len ich starostlivo tajili pred kresťanmi. Žili totiž uzavretí, ako to vyplývalo z ich postavenia v spoločnosti.

Peknú Rebeku svedomito vychovávali vo všetkých týchto vedomostiach, vlastných jej národu; vnímavým, bystrým umom si osvojila množstvo znalostí, utriedila si ich, ba rozšírila natoľko, že presahovali jej vek, pohlavie, ba aj čas, v ktorom žila. Svoje lekárske a ránhojičské vedomosti získala od starej židovky, dcéry jedného z najslávnejších lekárov, ktorá mala rada Rebeku ako vlastnú dcéru; povrávalo sa, že zasvätila Rebeku do všetkých, tajností, ktoré jej kedysi zveril múdry otec. Miriam zahynula ako obeť fanatizmu svojich čias, no jej tajomstvo ju prežilo v chápavej žiačke.

Rebeka, nadaná vedomosťami a krásou, stala sa predmetom všeobecnej úcty a obdivu krajanov, ktorí na ňu pozerali temer ako na daktorú múdru ženu, o ktorej hovoria posvätné knihy. Sám otec z akejsi úcty pred jej schopnosťami, spojenej s nekonečnou láskou k nej, dával jej viac voľnosti, než ponechávali ženám obyčaje jeho národa; ba neraz, ako sme práve videli, sa podriadil skôr jej mienke ako svojej.

Keď Ivanhoea odniesli do Izákovho bývania, ešte vždy bol v bezvedomí, lebo v zápase stratil priveľa krvi. Rebeka mu prezrela ranu, potom ju ošetrila, tak ako predpisovalo jej lekárske umenie. Otcovi oznámila, že sa nemusia o hosťov život báť, ak nedostane horúčku, ktorá pre veľkú stratu krvi nevystúpi, a ak Miriamin balzam nestratil svoju liečivú moc. Na druhý deň chcela s ním bez väčšieho nebezpečenstva odcestovať do Yorku. Tieto slová trošku zarazili starého Izáka. Nebolo mu po vôli pokračovať vo svojom milosrdenstve až za hranicami Ashby; bol by azda súhlasil aj s tým, aby ponechali raneného kresťana starostlivosti majiteľa domu, v ktorom bývali, a boli by sa zaručili zaplatiť mu všetky výdavky. Rebeka sa však postavila proti tomu a uviedla niekoľko námietok, z ktorých stačí uviesť dve, lebo neobyčajne mocne zapôsobili na Izáka. Rebeka nechcela zveriť nádobky s drahocenným balzamom za nič na svete inému lekárovi, ani židovskému, aby sa neprezradilo ich cenné tajomstvo.

Napokon ranený rytier Wilfred z Ivanhoe bol dôverným obľúbencom Richarda Levie Srdce a Izák, až sa panovník vráti, možno bude potrebovať vplyvného ochrancu, Richardovho obľúbenca, lebo počas jeho neprítomnosti podporoval finančne princa Jána v jeho sprisahaneckých plánoch.

"Máš pravdu, Rebeka," vravel Izák, ktorý ustúpil pred týmito závažnými dôvodmi. "Previnili by sme sa proti milosrdenstvu božiemu, keby sme prezradili tajomstvo blahoslavenej Miriamy. Dary, ktoré nám dáva samo nebo, nemáme nerozmyslene rozhadzovať, nech už sú to zlaté talenty či strieborné šekely alebo tajomstvá múdreho lekára - také majetky si naozaj majú ponechať tí, ktorým ich Prozreteľnosť zverila. Ak by sa dozvedel o mojich stykoch s jeho bratom, veru radšej by som sa dostal do spárov mocného leva idumejského než do pazúrov toho, ktorého anglickí nazaréni volajú Levím Srdcom. Dobre, poslúchnem tvoje rady, mladík pocestuje s nami do Yorku a bude u nás ako doma, kým sa mu rany nezahoja. A ak sa do tejto krajiny vráti Richard Levie Srdce - ako sa o tom už v cudzine hovorí - potom ma Wilfred možno ochráni, keby sa kráľov hnev preniesol na moju hlavu. A keby sa nevrátil, môže nám Wilfred vynahradiť naše výlohy, ak získa majetok silou svojej kopije a meča, ako to urobil včera a dnes. Je to vskutku dobrý mladík, dodrží slovo, vráti, čo si vypožičal, ba pomôže aj izraelitovi, ba i môjmu dieťaťu, keby ho prepadli zlodeji a Belialovi synovia."

Ivanhoe až neskoro večer precitol z bezvedomia. Zobudil sa z nepokojného spánku so zmätenými dojmami, ako to býva, keď sa nám vracia vedomie. Trvalo dosť dlho, kým si spomenul na všetko, čo sa stalo pred jeho pádom na zápasišti, nevedel si ani zostaviť do akej-takej súvislosti udalosti, ktoré sa odohrali predchádzajúceho dňa. Pocit urážky a krivdy, ktorú sprevádza veľká slabosť a vyčerpanosť, miešali sa so spomienkami na rany, ktoré dal a dostal, na kone, čo zúrivo vrážali do seba a váľali sa po sebe, na krik a na rinčanie zbraní a na všetok ten divý huk zmätenej bitky. Pokúsil sa rozhrnúť záclony postele, čo sa mu horko-ťažko aj podarilo, hoci sa musel veľmi namáhať, a rana ho pritom prudko zabolela. Na svoje veľké prekvapenie videl, že je v prepychovo zariadenej izbe; zbadal, že namiesto stolíc sú všade vankúše ako aj iné zvláštnosti, čo mu pripomínalo orientálny spôsob života; odrazu zapochyboval, či ho azda v spánku nepreniesli zasa do Palestíny. Tento dojem iba zosilnel, keď sa záves na dverách rozhrnul a ženská postava, oblečená do drahocenných šiat, rázu skôr východného ako európskeho, vkĺzla do izby, a za ňou čierny sluha.

Ranený rytier chcel osloviť tento utešený zjav, ale neznáma položila jemný prštek na rubínové pery a nakázala mu mlčať. Sluha pristúpil k Ivanhoeovi, obnažil mu bok a pekná židovka sa presvedčila, že rana sa zaceľuje a obväzy sú na svojom mieste. Vykonávala svoju úlohu s takou vznešenou a dôstojnou prostotou a skromnosťou, že by jej ani v časoch pokročilejšej civilizácie - ako bola vtedy - nemohli vyčítať, že sa zaoberá niečím pre ženu nevhodným. Myšlienka, že tu ošetruje chorého mladé, krásne dievča a že obväzuje rany mužovi, prestala byť nezvyčajnou; bola to iba ošetrovateľka, čo prináša účinnú pomoc, zmenšuje bolesti a usiluje sa zachrániť raneného pred smrťou. Rebeka dala po hebrejsky starému sluhovi niekoľko krátkych rozkazov a ten - navyknutý pomáhať jej v podobných prípadoch - poslúchol bez jediného slova.

Zvuky neznámej reči by sa boli vari videli drsnými, keby ich boli vyslovili iné pery, no keďže vyšli z úst Rebeky, pôsobili romanticky a príjemne. Slová zneli rozkošne, aké naša fantázia rada pripisuje slovám dobrotivej víly, ktorým ľudské ucho síce nerozumie, no ktoré svojím lahodným zvukom a vľúdnosťou dojímajú a uchvacujú srdce. Preto sa Ivanhoe ani nepokúsil položiť jej otázky, ale pokojne sa podrobil všetkému, čo pokladala za najvhodnejšie, aby sa uzdravil. Keď však prácu skončili a jeho láskavá lekárka chcela odísť, rytier už neudržal na uzde svoju zvedavosť. "Krásne dievča," vravel jej po arabsky, lebo túto reč sa naučil na svojich cestách po oriente a dúfal, že žena v turbane a kaftane tejto reči najlepšie porozumie, "prosím ťa, krásna deva, buď taká láskavá -"

No pekná lekárka ho hneď prerušila a úsmev, ktorý len ťažko potlačila, rozjasnil na chvíľu tvár dievčaťa, doteraz akúsi zadumanú a melancholickú. "Som z Anglicka, pán rytier, a hovorím po anglicky, hoci môj rod a moje šaty patria do inej krajiny."

"Vznešené dievča," začal zase rytier Ivanhoe, ale Rebeka ho opäť prerušila.

"Neoslovujte ma, pán rytier, vznešená. Bude dobre, ak sa hneď dozviete, že vaša ošetrovateľka je iba úbohé židovské dievča, dcéra Izáka z Yorku, ku ktorému ste sa nedávno zachovali tak dobrotivo a tak pekne. Patrí sa teda, aby sa vám aj on a jeho rodina odmenili starostlivosťou, akú vyžaduje váš stav."

Nevieme, či by bola bývala Rowena spokojná s citmi, s ktorými až dosiaľ jej oddaný rytier pozoroval jemné črty, krásnu postavu a žiarivý pohľad utešenej Rebeky, hlavne jej oči: ich ligot tienil a zjemňoval lem dlhých hodvábnych mihalníc. Minstrel by ich hol prirovnal k večernici, ktorej žiara prebleskuje cez jazmínové krovie. No Ivanhoe bol príliš dobrý katolík, aby sa hneď nestriasol týchto citov, keď vedel, že ide o židovku. Rebeka toto všetko vedela už vopred, a preto sa poponáhľala prezradiť mu otcovo meno a svoj rod. Lež ani krásna a múdra Izákova dcéra nebohá bez ženských slabostí; nevedela potlačiť vzdych, keď úctivý, ohnivý a nežný pohľad, ktorým Ivanhoe doteraz pozeral na svoju neznámu dobroditeľku, zmenil sa odrazu na zdržanlivý a odmerane chladný výraz, v ktorom sa už nezračil hlbší cit, iba vari zdvorilá vďačnosť za služby, ktoré neočakával a ktorých sa mu dostalo od osôb nižších vrstiev. Nie že by Ivanhoeov pohľad predtým vyjadroval viac ako oddanú úctu, akou mladosť uctieva krásu, no jednako bolo veľmi pokorujúce, že stačilo jediné slovo, aby úbohá Rebeka, ktorá cítila, že jej patrí toľký obdiv, bola odrazu zaradená do opovrhovanej triedy, v ktorej sa jej už nepatrilo klaňať.

No šľachetná a úprimná Rebekina povaha nevedela vyčítať Ivanhoeovi, že neprekonal predsudky tých čias a svojho náboženstva. Naopak, hoci si uvedomila, že nemocný vidí v nej iba člena zavrhnutého národa, s ktorým sa stýkať - iba ak je to potrebné - je niečo zneuctievajúce, jej oddaná a trpezlivá starostlivosť o rytierovo zdravie sa vôbec nezmenšila. Vysvetlila mu, že musia odcestovať do Yorku a že sa otec rozhodol vziať ho so sebou, a kým sa mu zdravie celkom nevráti, ponúknuť mu svoj dom. No Ivanhoe sa proti tomu rozhodne postavil a vyhováral sa, že už nechce byť na ťarchu svojim dobrodincom.

"Či by sa nenašiel tu v Ashby alebo v blízkosti saský franklin alebo aspoň bohatší sedliak, ktorý by poskytol prístrešie ranenému krajanovi dovtedy, kým si bude môcť zasa obliecť pancier? - Či nie je nablízku saský kláštor, kde by som sa mohol uchýliť? - Alebo čo keby ste ma preniesli do Burtonu, kde ma iste vľúdne prijmú, veď Waltheoff, opát svätowitholdského kláštora, mi je rodina!"

"Nepochybujem," odpovedala Rebeka so smutným úsmevom, "že i najhoršie prístrešie by bolo pre vás vhodnejším miestom pobytu ako bývanie zavrhnutého žida, ale, pán rytier, ak nechcete prepustiť svojho lekára, nesmiete ani meniť bývanie. Židia, ako viete, vedia liečiť rany, hoci ich sami nespôsobujú. A v našej rodine sa uchováva toto tajomstvo už od Šalamúnových čias. Ba aj sami ste poznali jeho blahodarný účinok. Niet toho nazaréna - odpusťte, pán rytier - niet toho kresťanského lekára medzi štyrmi moriami Británie, ktorý by vám do mesiaca vrátil dosť sily, aby ste uniesli pancier."

"A ako skoro sa to podarí vám?" pýtal sa Ivanhoe netrpezlivo.

"Za osem dní, ak budete trpezlivý a ak poslúchnete všetky moje pokyny," odvetila Rebeka.

"Svätá Panna! Ak nie je hriechom dovolávať sa jej tuná - ozaj nemám kedy, ba ani jeden poriadny rytier nemôže sa v týchto časoch povaľovať na posteli. Dievča, ak splníte svoj sľub, odmením sa vám plnou prilbicou zlatých, hoc ako ťažko by som ich získal."

"Svoj sľub dodržím," odpovedala Rebeka, "a vy si oblečiete o osem dní pancier, ak mi dačo iné sľúbite namiesto peňazí."

"Ak je to v mojej moci a ak je to niečo, čo kresťanský rytier môže sľúbiť členovi tohto národa," odpovedal Ivanhoe, "sľúbim to rád a vďačne."

"Nuž chcem vás len poprosiť," vravela Rebeka, "aby ste v budúcnosti nepochybovali o tom, že aj žid preukazuje dobré služby kresťanovi a neželá si inú odmenu ako požehnanie nebeského otca, ktorý stvoril aj židov aj kresťanov."

"Bolo by hriechom pochybovať o tom, dievča," riekol Ivanhoe. "Podrobím sa vášmu umeniu bez rozpakov, otázok a s dôverou, že o osem dní zasa budem môcť obliecť svoj pancier. No teraz, milá moja lekárka, dovoľte, aby som sa vás opýtal, čo je nového vonku, či viete niečo o vznešenom Cedrikovi Saskom a jeho družine? - Čo sa stalo s krásnou lady -" zarazil sa, akoby sa mu nevidelo vhodným vysloviť Rowenino meno v židovskom dome, "myslím tú, ktorá bola vyhlásená za kráľovnú turnaja."

"A ktorú ste tou hodnosťou sami vyznamenali, pán rytier - veď túto vašu voľbu obdivoval každý práve tak ako vašu smelosť," odpovedala Rebeka.

Hoci rytier stratil veľa krvi, jednako mu tvár sfarbil ľahký rumenec, že nerozmyslene vyzradil svoj veľký záujem o Rowenu, a to svojím nešikovným pokusom zatajiť ho.

"Vlastne som sa chcel spýtať na princa Jána, nie na ňu," vravel. "Rád by som počul niečo aj o svojom vernom panošovi. Prečo nie je pri mne?"

"Dovoľte, aby som uplatnila svoje lekárske právo," odpovedala Rebeka, "a nakázala vám mlčať, ako aj chrániť sa všetkého roz-rozčúlenia, keď vám odpoviem na vaše otázky. Princ Ján chytro prerušil turnaj a odišiel rýchlo do Yorku s rytiermi, šľachticmi a duchovnými svojej strany. Pravda, vopred nazbieral peňazí, koľko mohol, po dobrom i po zlom, od tých, ktorých v tejto krajine pokladajú za bohatých. Povráva sa, že sa hotoví zmocniť bratovej koruny."

"Nepodarí sa mu to bez boja," vravel Ivanhoe, zdvíhajúc sa na posteli, "hoci by žil v Anglicku iba jeden jediný verný poddaný. Budem bojovať za Richardove práva s najudatnejším z jeho družiny alebo i s dvoma, lebo jeho spor je spravodlivý."

"No kým to budete môcť urobiť," povedala Rebeka a položila mu ruku na plece, "musíte poslúchnuť moje rady a byť pokojný."

"Máte pravdu," vravel Ivanhoe, "budem taký pokojný, ako to len dovolia tieto nepokojné časy. - A čo Cedrik a jeho družina?"

"Jeho správca práve pribehol celkom zadychčaný," vravela Rebeka, "a pýtal od môjho otca peniaze za vlnu Cedrikových oviec a od neho som sa dozvedela, že Cedrik a Athelstane z Coningsburghu odišli z hostiny princa Jána veľmi roztrpčení a že sa hneď zberali na cestu domov."

"A bola s nimi na hostine aj dajaká pani?"

"Lady Rowena," odpovedala Rebeka presnejšie, ako sa Wilfred pýtal, "lady Rowena na princovu hostinu nešla, a ako nám správca rozprával, v tejto chvíli je na ceste do Rotherwoodu so svojím poručníkom Cedrikom. A váš verný panoš Gurth -."

"Ach," zvolal rytier, "vy ho poznáte podľa mena? - Pravda," dodal, "ako by ste ho nepoznali. Veď z vašich rúk, a ako som teraz presvedčený, z vašej veľkodušnosti včera dostal sto zechínov."

"Nehovorme o tom," vravela Rebeka a zapýrila sa; "vidím, že jazyk ľahko vyzradí to, čo by srdce rado zatajilo."

"Pokladám si za čestnú povinnosť vrátiť zlato vášmu otcovi," vravel Ivanhoe vážne.

"Až prejde osem dní," vravela Rebeka, "urobte, čo sa vám bude páčiť. Teraz nemyslite na nič a ani nehovorte, aby sa neoddialilo vaše uzdravenie."

"Dobre, láskavé dievča," odpovedal rytier, "bol by som nevďačník, keby som vás neposlúchol. Len slovko mi ešte povedzte o osude úbohého Gurtha a už sa viac vypytovať nebudem."

"Ozaj ľutujem, pán rytier," vravela Rebeka, vám to musím povedať: zajali ho na Cedrikov rozkaz." Keď videla, že táto správa hlboko zarmútila Wilfreda, chytro doložila: "No správca Oswald vravel, že mu Cedrik iste odpustí, ak niečím nenahnevá pána, lebo to bol verný nevoľník a vždy ho mal rád - previnil sa iba z lásky k Cedrikovmu synovi. Napokon, ako mi prezradil, keby sa Cedrikov hnev neutíšil, i on i jeho druhovia, najmä šašo Wamba, sú odhodlaní dopomôcť mu k úteku."

"Daj bože, aby sa im tento plán podaril," vravel Ivanhoe. "Zdá sa mi, že som odsúdený prinášať nešťastie každému, kto mi preukáže dobro. Môj kráľ ma zahrnul poctami a vyznamenaním - a hľa, jeho vlastný brat, ktorý mu je taký zaviazaný, chytá zbraň, aby mu uchvátil korunu. Moja pozornosť zapríčinila iba nepríjemnosti najkrajšej žene. - A teraz možno môj vlastný otec usmrtí v záchvate hnevu úbohého nevoľníka, že mi slúžil a mal ma rád. Teraz vidíte, akému nešťastníkovi venujete svoju starostlivosť. Buďte rozumná a ponechajte ma môjmu osudu skôr, než aj vás zachváti nešťastie, ktoré chodí po mojich šľapajach."

"Ach nie, pán rytier," vravela Rebeka, "ste slabý a ubitý zármutkom, a preto si zle vysvetľujete úmysly prozreteľnosti. Či ste sa nevrátili do vlasti práve vo chvíli, keď najviac potrebuje mocné ruky a verné srdcia? Či ste nepokorili pýchu svojich aj kráľových nepriateľov? A pokiaľ ide o ranu, ktorú ste utrpeli, nevidíte, že vám nebo zoslalo pomocníčku aj lekárku, hoci najúbohejšiu na tejto zemi? - Preto nestrácajte odvahu a verte, že ste stvorený, aby ste pred zrakmi svojho národa vykonali svojou zbraňou veľké dielo. Zbohom. Až užijete liek, ktorý vám Ruben donesie, pousilujte sa zaspať, aby ste sa čo najskôr pripravili na zajtrajšiu cestu."

Ivanhoe uznal vážnosť týchto dôvodov a poslúchol Rebekine rozkazy. Nápoj, ktorý mu podal Ruben, ho upokojil a uspal hlbokým, pokojným spánkom. Ráno ho milá lekárka našla už úplne bez horúčky a dosť silného, aby zniesol namáhavú cestu.

Položili ho do nosidiel, v ktorých ho vyniesli zo zápasišťa, a zahrnuli všemožnou starostlivosťou, aby mu cesta ubehla čo najpohodlnejšie. Iba v jednom sa nepodarilo Rebekiným prosbám zabezpečiť dostatočnú starostlivosť o pohodlie raneného rytiera. Izák, tak isto ako bohatý cestovateľ z Juvenalovej desiatej satiry, mal ustavičný strach pred zbojníkmi, lebo dobre vedel, že by bol vhodnou korisťou aj lúpežnému normanskému šľachticovi, aj saskému zbojníkovi. Preto sa veľmi ponáhľal a dožičil si iba krátke zastávky a ešte kratšie občerstvenia; napokon predbehol aj Cedrika a Athelstana, ktorí sa vydali na cestu niekoľko hodín pred ním a ktorí sa oneskorili pre dlhšiu hostinu v kláštore svätého Witholda. Lež Miriamin balzam účinkoval tak zázračne, alebo Ivanhoeovo telo bolo také odolné, že rytier nijako netrpel nepohodlím rýchlej cesty, ktorého sa toľko obávala jeho obetavá lekárka.

Izákova nemiestna náhlivosť mala však iné zlé následky. Spech, ku ktorému stále vyzýval svoju družinu, vyvolal čoskoro zvady medzi ním a skupinou najatých chlapov, ktorí mu mali slúžiť a brániť ho. Boli to Sasi a mali istú vrodenú lásku k pohodliu a k dobrému jedlu, čo Normani pohŕdavo volali lenivosťou a pažravosťou. Sasi si prikrášlili Shylocka6) a teraz sa pripojili k bohatému židovi v nádeji, že sa budú mať dobre. Veľmi sa hnevali, že sa musia tak ponáhľať a že sa sklamali vo svojich nádejach. Najsamprv sa iba ponosovali, že taký rýchly pochod uškodí ich koňom, napokon sa strhla medzi Izákom a jeho družinou prudká zvada o množstvo vína a piva, ktoré si žiadali pri každom jedle. A tak len čo počuli o blízkom nebezpečenstve, ktorého sa Izák najviac bál, opustili ho nespokojní sprievodcovia, hoci sa na ich ochranu spoliehal.

V tomto bezútešnom stave našiel Izáka, jeho dcéru aj raneného rytiera Cedrik a onedlho potom ich zajal de Bracy a jeho spojenci. Spočiatku nosidlám nevenovali veľkú pozornosť a boli by ich asi nechali tam, nebyť zvedavosti de Bracyho, ktorý nazrel dnu, nazdávajúc sa, že tam je predmet jeho túžby, lebo Rowena si ešte neodhalila závoj z tváre. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď v nosidlách zbadal raneného rytiera, ktorý, mysliac, že sa dostal do rúk saských zbojníkov, u ktorých svojím menom mohol získať priazeň nielen pre seba, ale aj pre priateľov, sa otvorene priznal, že je Wilfred z Ivanhoe.

Zásady rytierskosti, ktorých sa nevzdal ani divý a ľahkomyseľný de Bracy, nedovolili ublížiť bezbrannému rytierovi, ani vyzradiť jeho prítomnosť Front-de-Boeufovi, ktorý by bol iste bez škrupúľ odstránil soka, uchádzajúceho sa o Ivanhoeovo léno. No darovať slobodu sokovi, ktorý si získal priazeň lady Roweny, ako dokazovali udalosti na turnaji, aj jeho vyhnanstvo z otcovského domu, by bola veľkomyseľnosť nad de Bracyho sily. Jediné, na čo sa v tej chvíli zmohol, bolo voliť strednú cestu medzi dobrom a zlom; preto rozkázal dvom panošom, aby jachali tesne vedľa nosidiel a nedovolili nikomu priblížiť sa k nim. A ak sa aj niekto opýta, kto tam leží, mali podľa rozkazu povedať, že použili prázdne nosidlá lady Roweny na to, aby ta položili kamaráta raneného v boji. Keď sa dostali do Torquilstonu a templár i hradný pán boli zaujatí svojimi starosťami - jeden židovým zlatom, druhý jeho dcérou - sluhovia de Bracyho odniesli Ivanhoea, ako by svojho raneného druha, do vzdialenej komôrky. Tým sa totiž ospravedlnili Front-de-Boeufovi, keď sa ich opýtal, prečo nešli hneď na hradby, keď dal zatrúbiť na poplach.

"Ranený kamarát," zvolal Front-de-Boeuf nahnevane a s údivom. "Ozaj nie div, že tí chrapúni a sedliaci si vo svojej bezočivosti dovolia obliehať hrad a že blázni a pastieri svíň posielajú výzvy do boja šľachticom, ak zbrojnoši sa stávajú ošetrovateľmi chorých a dobrovoľníci strážia lôžko umierajúcich, keď nepriatelia hrozia útokom. - Von, na hradby, leňosi" zvolal stentorským hlasom, až sa sklepenia otriasli. "Na hradby, lebo vám nohy prelomím touto palicou!"

Neochotne odvetili, že si ani neželali iné, ako ísť na hradby, nech to Front-de-Boeuf vybaví s ich pánom, ktorý im rozkázal opatrovať zomierajúceho druha.

"Zomierajúceho druha!" znova sa rozohnil barón; "čoskoro všetci budeme "zomierajúcimi druhmi', ak nebudeme odvážnejšie bojovať. Dobre, postarám sa o vášho naničhodného druha. Hej, ty, Urfrída - stará saská bosorka - či nepočuješ? Opatruj mi tohto chorého chlapa, keď ho naozaj treba ošetrovať, nech títo mamľasi idú bojovať. - Tu máte dve kuše, napínače k nim a strely do nich - a už aj choďte na bašty - a nech každá vaša strela s istotou preletí saským mozgom."

Zbrojnoši, ako väčšina ľudí ich druhu, milovali pohyb a nenávideli nečinnosť; s radosťou utekali teda do nebezpečenstva, kam ich poslal barón, a tak starosť o Ivanhoea prevzala Urfrída či Ulrika. Lenže tejto v hlave vírili spomienky na dávne príkoria a pomstychtivé plány a čoskoro zanechala starosť o chorého Rebeke.

Vystúpže len na vežu, statočný vojak, na bojisko pozri, čo sa robí!

Schiller: Panna Orleánsk

Nebezpečné okamihy sú často príležitosťou, že srdce je citlivejšie a náchylnejšie dobre konať. Pri veľkom vzrušení prestávame sa ovládať, strháva nás mohutný príval citov, ktorý v pokojnejších chvíľach obozretne zatajujeme, ak ich nemôžeme úplne potlačiť. Keď sa Rebeka našla zasa pri Ivanhoeovi, zarazila sa nad prudkou radosťou, ktorú pocítila teraz, keď ho zo všetkých strán obkolesovalo nebezpečenstvo, ak nie beznádej. Keď mu ohmatávala tepnu a vypytovala sa ho na zdravie, v jej dotyku a hlase bola nežnosť, ktorá v sebe ukrývala oveľa hlbší záujem, než si želala dať najavo. Hlas sa jej triasol, ruka chvela a iba chladná Ivanhoeova otázka: "Ste to vy, milé dievča?" jej pripomenula, že cit, ktorému sa poddáva, nie je a ani nemôže byť opätovaný. Z hrude sa jej vydral sotva počuteľný vzdych a otázky, ako sa cíti a ako sa mu vodí, vyslovila už pokojne, priateľsky. Ivanhoe odpovedal rýchlo, že sa mu vodí dobre, ba lepšie, ako očakával. "Vďaka vášmu úspešnému liečeniu, drahá Rebeka," doložil.

,Volá ma drahou Rebekou,' myslela si, ,ale jeho chladný a ľahostajný tón sa veru nezhoduje s týmto oslovením. Kôň alebo poľovnícky pes sú mu drahšie ako opovrhovaná židovka.'

"Milé dievča," pokračoval Ivanhoe, "duša moja trpí viac nepokojom ako telo bolesťami. Z rečí chlapov ktorí ma strážili, som sa dozvedel, že som zajatý, a ak dobre usudzujem podľa mocného a drsného hlasu, ktorý ich odvolal do akéhosi boja, som na Front-de-Boeufovom hrade. Ak je to pravda, čo bude so mnou, a ako budem môcť chrániť Rowenu a svojho otca?"

,O židovi a židovke nehovorí,´ vravela si v duchu Rebeka. ,Čo mu na nás záleží! Ó, ako ma len stíha spravodlivý boží trest, že som na neho myslela v svojom snení.´ Po tomto krátkom sebaobvinení porozprávala Ivanhoeovi, čo sa dozvedela. Vedela, že veliteľom posádky na hrade je templár Bois-Guilbert a barón Front-de-Boeuf, že hrad je obliehaný, ale nevie kým. Potom doložila, že na hrade je práve kresťanský kňaz, ktorý by im mohol podať podrobnejšie správy.

"Kresťanský kňaz!" zvolal rytier celý natešený; "priveď ho sem, ak môžeš, Rebeka, povedz, že chorý potrebuje duchovnú potechu - povedz mu, čo chceš, len ho priveď - musíme niečo podniknúť, alebo sa o to aspoň pokúsiť. - Lež ako to urobiť, keď ani neviem, čo sa robí vonku?"

Aby splnila Ivanhoeovu prosbu, Rebeka sa pokúsila priviesť Cedrika k ranenému rytierovi, no jej pokus sa nevydaril pre Urfrídin zásah, ktorá tiež chcela zadržať domnelého mnícha; Rebeka sa teda vrátila a vyrozprávala Ivanhoeovi výsledok svojho poslania.

Vlastne už nemali ani kedy ľutovať, že sa im nepodarilo získať správy, ani vymýšľať nové spôsoby, lebo huk, ktorý sa ozýval už hodnú chvíľu na hrade a ktorý vyvolali prípravy na obranu, vzrástol teraz na šialené pobehávanie a trmu-vrmu. Ťažké, rýchle kroky ozbrojencov sa ozývali z bášt i z úzkych točitých chodieb a schodov, ktoré viedli k strieľňam a ochranným bodom. Bolo počuť hlasy rytierov, ktorí posmeľovali zbrojnošov alebo viedli obranný boj. No neraz prehlušilo tieto rozkazy rinčanie zbraní alebo vojnový pokrik tých, ktorým rytieri velili. Tento krik bol naozaj strašný a ešte strašnejšie boli udalosti, ktoré nasledovali. A jednako bolo v tom všetkom čosi veľkolepé, čo aj v tomto okamžiku hrôzy mocne zapôsobilo na Rebekinu vznetlivú dušu. Oči jej zahoreli, hoci krv zmizla z tváre, a trasúc sa strachom, ale aj uveličením, začala si - napoly pre seba, napoly pre svojho druha - odriekať chvejúcim sa hlasom slová:

"Rachotí puzdro na šípy - blyští sa kopija a štít - zaznievajú hlasy vodcov a výkriky."

No na Ivanhoea tieto slová zapôsobili ako na vojnového koňa. Netrpezlivý od nečinnosti horel túžbou zamiešať sa do boja, ku ktorému boli tieto zvuky úvodom. "Keby som sa len mohol dotiahnuť k obloku. Chcel by som vidieť, ako sa rozvinie boj - keby som len mal luk, aby som vystrelil šíp, alebo sekeru, aby som aspoň niekoho ovalil, a tak prispel k nášmu vyslobodeniu! - No všetko je márne - všetko márne, nemám ani sily ani zbraní."

"Netráp sa, vznešený rytier," odpovedala Rebeka, "všetko odrazu stíchlo - napokon nebude nič z boja."

"Ty tomu nerozumieš," vravel Wilfred netrpezlivo, "toto hrobové ticho znamená, že zbrojnoši sú už na svojich miestach na hradbách a čakajú na otvorený útok. Čo sme doteraz počuli, bol iba vzdialený hukot búrky, čo teraz vypukne v celej zúrivosti - keby som len mohol ísť k obloku."

"Ublížili by ste si, vznešený rytier, keby ste vstali," odpovedala ošetrovateľka. No keď videla jeho nepokoj, doložila pevne:

"Postavím sa sama k obloku a poviem vám, ako len budem vedieť, čo sa robí Vonku."

"Nesmiete, nechoďte ta," zvolal Ivanhoe. "Každý oblok, ba každý otvor bude čoskoro terčom pre lukostrelcov. A čo keď niektorý šíp -"

"Bol by mi vítaný," zamrmlala Rebeka a pevným krokom stúpala po schodíkoch, čo viedli k obloku.

"Rebeka, drahá Rebeka," volal Ivanhoe, "toto nie je hra pre dievčatá - nevystavujte sa smrteľnej rane - celý život by som bol nešťastný, že som to zapríčinil. Skryte sa aspoň pod starý štít a ukazujte sa v obloku čo najmenej."

Rebeka vykonala Ivanhoeove pokyny neobyčajne rýchlo; oprela široký starý štít o spodnú časť obloka a učupila sa zaň tak, že mohla vidieť - hoci sa pritom nebezpečenstvu ani nevystavila - aspoň sčasti, čo sa odohrávalo pred hradom, a mohla Ivanhoeovi vyrozprávať aj to, ako sa obliehatelia pripravujú na útok. Okno bolo v rohu hlavnej tvŕdze, a tak Rebeka videla nielen to, čo sa odohrávalo za hradbami, ale pozorovala, čo sa robí na prednom opevnení, kde sa mal pravdepodobne odohrať prvý útok. Bolo to vonkajšie opevnenie, nebolo ani privysoké ani prisilné a chránilo zadnú bránku, ktorou nedávno predtým Front-de-Boeuf vypustil Cedrika. Toto opevnenie oddeľovala od ostatnej pevnosti hradná priekopa. Keby ho aj dobyli, obrancovia mohli vytiahnuť padací most a ľahko prerušiť spojenie s hlavnou tvŕdzou. V prednom opevnení bola výpadová bránka, podobná zadnej bránke, a všetko bolo obkolesené silnou palisádou. Z veľkého počtu ozbrojencov, ktorí boli postavení práve na obranu tohto miesta, Rebeka usúdila, že obliehaní si neboli istí jeho bezpečnosťou. Pretože sa útočníci zhromaždili práve pred týmto opevnením, usúdila, že ho pokladajú za zraniteľný bod pre útok.

Rýchle oznámila toto svoje pozorovanie Ivanhoeovi a dodala: "Tak sa mi vidí, že okraj lesa sa hmýri lukostrelcami, hoci z temnej tône ich vystupuje veľmi málo."

"Akú majú zástavu?" pýtal sa Ivanhoe.

"Pokiaľ môžem pozorovať, zástavu nemajú," odpovedala Rebeka.

"Čudná novina," zamrmlal si rytier. "Útočiť na hrad, a nerozvinúť ani vlajku ani zástavu! Rozoznali by ste vodcu?"

"Najvýznamnejší zdá sa byť rytier v čiernom pancieri," vravela Rebeka, "ten jediný je ozbrojený od hlavy až po päty, a tak sa mi vidí, že rozkazuje všetkým okolo."

"Aký znak má na štíte?" pýtal sa Ivanhoe.

"Niečo, čo sa ponáša na železnú závoru a visiacu zámku; oboje je namaľované belasou farbou na čiernom podklade."

"Belasá zámka a závora?" opakoval si Ivanhoe; "neviem, čí to môže byť znak, ale celkom dobre by mohol byť aj môj. A heslo nerozoznávate?"

"Je to priďaleko, takže i znak len slabo vidím," odpovedala Rebeka. "No keď slnko svieti na štít, vidieť to, čo som vám práve povedala."

"Iných vodcov nevidíte?" pýtal sa znepokojený rytier.

"Nikoho, kto by vystupoval ako vodca, pravda, pokiaľ z tejto strany vidím," vravela Rebeka. "No zaiste útočia aj na druhej strane! Ach, práve sa chystajú útočiť. - Bože na Sione, ochraňuj nás! - Aké to strašné divadlo! - Tí, čo postupujú v prvých radoch, nesú obrovské štíty a doskové kryty a ďalšie rady napínajú luky. - Teraz ich dvíhajú! - Bože Mojžišov, odpusť tým, ktorých si stvoril!"

Jej slová prerušil odrazu prenikavý hlas poľnice ako povel na útok a hneď nato sa z hradieb ozvali fanfáry normanských trúb, ktoré za temného a dunivého vírenia bubnov odpovedali bojovne na nepriateľovu výzvu. Vojnový pokrik na obidvoch stranách zvýšil ešte tento strašný huk. Útočníci kričali: "Svätý Juraj, za staré Anglicko!" a Normani odpovedali krikom: "En avant, de Bracy! - Beau-séant! - Front-de-Boeuf, á la rescousse?" - každý podľa hesla svojho vodcu.

Pravda, krikom nemožno rozhodnúť boj a zúfalé úsilie útočníkov na druhej strane sa stretlo s rovnako zúrivou obranou. Lukostrelci, ktorých poľovnícky život urobil majstrami v streľbe, strieľali "husto ani dážď", ako sa vtedy hovorilo, takže nebolo miesta, kde sa obranca len trochu ukázal, aby ho nezasiahol dlhý šíp. Tento výdatný dážď striel padal neprestajne a bol hustý a ostrý ani krupobitie; každý šíp mal svoj vlastný cieľ a desiatky zaleteli do každej strieľne alebo otvoru na múroch, aj do každého obloka, kde stál alebo mohol stáť obranca. Hneď pri prvom výstrele dvaja-traja chlapi posádky padli mŕtvi a niekoľko iných bolo poranených. No Front-de-Boeufovi zbrojnoši a jeho spojenci, dôverujúc svojím pevným pancierom a dobrým krytom, ktoré im zaručilo silné opevnenie, boli práve takí neústupní v obrane ako obliehatelia v zúrivom útoku a odpovedali salvami striel zo svojich kuší, dlhých lukov, prakov a iných strelných zbraní na hustý a neprestajný dážď šípov; a keďže obliehatelia boli krytí horšie, utrpeli väčšie škody, ako sami spôsobili. Svišťanie šípov a striel prerušoval iba pokrik jednej alebo druhej strany, keď utrpela alebo zavinila citeľnú škodu.

"A ja tu musím ležať ani chorý mních," zvolal Ivanhoe, "kým iní sa zúčastňujú na boji, ktorý rozhodne o mojej slobode alebo smrti! - Pozrite ešte von oblokom, milé dievča, ale dajte pozor, aby vás nezbadali lukostrelci. Pozrite ešte raz a povedzte mi, či obliehatelia ešte útočia."

Posilnená tichou modlitbou, v ktorú sa pohrúžila, stala si Rebeka s trpezlivou odhodlanosťou zasa na miesto pri zamrežovanom obloku, ukrývajúc sa, pravda, čo najviac, aby ju zdola nezbadali.

"Čo vidíte, Rebeka?" pýtal sa ranený rytier.

"Nevidím nič iba mračno šípov, ktoré lietajú tak husto, že sa mi marí v očiach a nemôžem ani rozoznať strelcov, čo ich vysielajú."

"To nepomôže," odpovedal Ivanhoe, "ak čo najskôr nezaútočia na hrad priamo so zbraňou v ruke. Luky sú prislabé na kamenné múry a hradby. Obzrite sa len, krásna Rebeka, čo rytier so zámkou - čo ten robí, lebo aký je vodca, takí bývajú aj bojovníci."

"Nevidím, ho," vravela Rebeka.

"Podlý zbabelec," zvolal Ivanhoe; "opustil kormidlo, keď búrka je najsilnejšia!"

"Neopustil, neopustil," zvolala Rebeka, "vidím ho zasa! Vedie skupinu ozbrojencov k palisádam predného valu. - Vytrhávajú koly a plot, rozbíjajú ohradu sekerami. - Jeho vysoký čierny chochol poletuje nad hlavami ľudí ani krkavec nad bojišťom mŕtvych. - Urobili si prielom do ohrady, valia sa ním dnu. - Sú odrazení! - Front-de-Boeuf vedie obrancov: vidím jeho vysokú postavu, vyčnievajúcu nad davom. A zase sa valia prielomom ... zápasia oň zúrivo, chlap proti chlapovi. Bože Jakubov! Je to zrážka dvoch divých prúdov - dva oceány, hnané protivnými vetrami."

Odvrátila hlavu, ani čo by nezniesla taký strašný pohľad.

"Len pozrite ešte, Rebeka," nástojil Ivanhoe, ktorý si zle vysvetľoval príčinu jej cúvnutia; "teraz budú menej strieľať, lebo bojujú chlap proti chlapovi. Môžete spokojne pozerať, už vám nehrozí také nebezpečenstvo."

Len čo Rebeka pozrela von oblokom, zvolala: "Svätí proroci zákona! Front-de-Boeuf a Čierny rytier sa vrhajú na seba pri prielome za kriku svojich spolubojovníkov, ktorí pozerajú, aký bude výsledok zápasu. - Keby sa len chcelo šťastie prikloniť na stranu utláčaných a zajatcov!" Potom odrazu hlasno vykríkla: "Padol! - Padol!"

"Kto padol?" zvolal Ivanhoe. "Pre lásku božiu! Vravte, kto padol?"

"Čierny rytier," odpovedala Rebeka slabým hlasom; potom však prudko zajasala: "Ba nie, nie! Nech je pochválené meno božie! - Zasa vstal a rúbe okolo seba, ani čo by v jedinej ruke mal silu dvadsiatich chlapov. - Meč sa mu polámal - vytrhol z ruky sekeru ktorémusi lukostrelcovi - sype údery na Front-de-Boeufa - obor sa nakláňa a tacká sa ani dub pod drevorubačovou sekerou - klesá - klesá - teraz sa zvalil na zem!"

"Front-de-Boeuf?" zvolal Ivanhoe.

"Front-de-Boeuf," odpovedala Rebeka; "jeho ľudia mu bežia na pomoc, na ich čele je pyšný templár - spojenými silami zadržujú víťaza. - Front-de-Boeufa odnášajú do hradu."

"Útočníci teda dobyli ohradu, nie?" vravel Ivanhoe.

"Dobyli, dobyli!" zvolala Rebeka. "A teraz útočia na obliehaných aj na vonkajších hradbách. Niektorí kladú rebríky, iní sa roja ani včely a usilujú sa vystúpiť jeden druhému na plecia - zhora padajú im na hlavy kamene, dosky, pne, no len čo odnesú ranených, medzery hneď vypĺňajú noví bojovníci. - Panebože, stvoril si človeka na svoj obraz iba preto, aby bol takto ukrutne znetvorený rukou vlastných bratov?"

"Nemyslite na to," vravel Ivanhoe; "teraz nie je vhodný čas. - Kto ustupuje? - Kto postupuje?"

"Rebríky padajú," vykríkla Rebeka s hrôzou; "bojovníci sa pod nimi zvíjajú ako pošliapané červy. Obliehaní víťazia!"

"Svätý Juraj, oroduj za nás! Či zbabelí lukostrelci ustupujú?"

"Ba nie," odpovedala Rebeka, "správajú sa statočne. Čierny rytier útočí obrovskou sekerou na zadnú bránku. Nepočujete i v tom hukote a vojnovom kriku až sem jeho hromové údery? Kamene a brvná sa sypú na smelého hrdinu - ale nedbá o ne viac, ako by to bolo páperie z bodľačia alebo peria."

"Svätý Ján z Aera," zvolal Ivanhoe, radostne sa zdvíhajúc na posteli. "Nazdával som sa, že v Anglicku je iba jeden chlap, ktorý by bol schopný vykonať taký skutok!"

"Brána sa trasie," pokračovala Rebeka; "praská - rozpadáva sa pod jeho údermi, všetci sa ta hrnú - vonkajšie opevnenie je dobyté. Ach, bože, zhadzujú obrancov z hradieb - hádžu ich do priekopy. - Ach, ľudia, ak ste ozaj ľuďmi, ušetrite tých, čo sa už nemôžu brániť."

"A most - most, ktorý vedie do hradu - dobyli ho už?" zvolal Ivanhoe.

"Nie, templár strhol za sebou dosku, po ktorej prešli - niekoľko obrancov utieklo s ním do hradu - stonanie a krik, ktorý počujete, vám prezrádza, čo sa stalo s ostatnými. Beda, vidím, že nepríjemnejšie je pozerať na víťazstvo ako na boj!"

"Čo sa tam robí teraz, dievča? Len pozerajte," naliehal Ivanhoe.

"Nie je čas omdlievať nad troškou krvi!"

"Teraz je pokoj," odpovedala Rebeka. "Naši priatelia zosilňujú predné opevnenie, ktoré dobyli a ktoré im je dobrým krytom proti nepriateľovým strelám. Obrancovia strieľajú iba tu a tam, hádam skôr aby ich dráždili, ako aby im uškodili."

"Hádam sa naši priatelia nevzdajú diela, ktoré tak slávne začali a šťastne skončili," povedal Wilfred. "Ach nie, pevne verím v dobrého rytiera, ktorý sekerou rozrúbal dubové trámy i jej železné prúty. - Čudné," zamrmlal pre seba, "že by boli dvaja chlapi schopní vykonať taký odvážny čin? - Zámka a závora na čiernom poli - čo to asi znamená? - Nevidíte nič, Rebeka, podlá čoho by bolo možno poznať Čierneho rytiera?"

"Nič," odpovedala židovka, "všetko je na ňom čierne ani havranie perie. Nemôžem na ňom nájsť nič, čím by sa odlišoval. No keďže som ho videla bojovať dnes s takou silou, nazdávam sa, že by som ho poznala aj medzi tisíc bojovníkmi. Vrhá sa do najtuhšieho boja, ani čo by sa ponáhľal na hostinu. Nebojuje iba telesnou silou: celú dušu vkladá tento hrdina do každého úderu, ktorý rozdáva nepriateľom. Boh mu odpusť hriechy za každú kvapku krvi! Strašný, a predsa vznešený je pohľad na to, ako vie ruka a srdce jediného človeka víťaziť nad sto inými."

"Rebeka," ozval sa Ivanhoe, "opísala si teraz hrdinu. Ostatní iste odpočívajú iba preto, aby nazbierali nových síl alebo aby vymysleli, ako sa dostať cez priekopy. Pod takým vodcom, akého si mi teraz opísala, niet zbabelého strachu, chladnokrvného váhania, pod takým si nik nedovolí vyhnúť sa smelému skutku! Lebo prekážkami a ťažkosťami rastie aj ich sláva. Prisahám na česť svojej rodiny - prisahám na meno panej svojho srdca, že by som bol ochotný desať rokov stráviť v zajatí, keby som len jeden deň smel bojovať po boku rytiera, ktorý je taký smelý v boji ako tento."

"Beda," vzdychla si Rebeka. Odišla zo svojho miesta pri obloku a pristúpila k lôžku raneného rytiera. "Táto netrpezlivá túžba po boji - tento nepokoj, zármutok nad vašou slabosťou iba oddiali vaše uzdravenie. Ako by ste chceli uštedrovať údery iným, keď sa ešte vaše vlastné rany nevyliečili?"

"Rebeka," vravel, "neviete, akým trápením je pre chlapa, v žilách ktorého koluje rytierska krv, prizerať sa nečinne ako kňaz alebo žena, ako si okolo neho dobývajú slávu iní. Bojovnosť je potravou našich duší - virvar boja je naším dychom, bez ktorého nemôžeme žiť! Nežijeme, ani nechceme žiť inak ako vo víťazstve a sláve. Toto sú, dievča, zákony rytierstva, na ktoré sme prisahali a za ktoré obetujeme všetko, čo je nám drahé!"

"Beda!" vzdychla si krásna židovka. "Či je to niečo iné, udatný rytier, ako obeta démonu márnej slávy, obeta venovaná Molochovmu ohňu? A čo dostanete, ako odmenu za všetku krv, ktorú ste preliali, za všetky útrapy a starosti, ktoré ste podstúpili, za všetky slzy, ktoré ste zavinili?"

"Čo nám ostane?" zvolal Ivanhoe. "Sláva, sláva, ktorá pozláti náš hrob a zveční naše meno!"

"Sláva?" opakovala Rebeka. "O beda, zhrdzavený štít, zavesený nad zabudnutým a rozpadávajúcim sa hrobom bojovníka, zničený, poškodený nápis, ktorý nevedomý mních ani nevie prečítať zvedavému pútnikovi, a to je dostatočná odmena za obeť najnežnejších citov, za život strávený v biede, ktorý aj iných urobil biednymi. Či v ťarbavých rýmoch potulného speváka je toľko čara, že chlap bez rozmýšľania sa zrieka rodinného šťastia, oddanej lásky, pokoja a blaženosti, aby sa stal hrdinom piesní, ktoré spievajú potulní minstreli večer pri pive opitým chlapom?"

"Prisahám, dievča, na Herewardovu dušu," zvolal rytier podráždene, hovoríš o veciach, do ktorých sa nerozumieš. Chcela by si uhasiť čistý oheň rytierstva, ktorý odlišuje šľachtica od hlupáka a šľachetného rytiera od sedliaka a divocha, ktorý kladie česť vysoko, vysoko nad život, pomáha víťaziť nad bolesťami, námahou, utrpením a učí nebáť sa ničoho okrem pohany. Rebeka, nie si kresťanka, a preto nepoznáš ušľachtilé city, ktoré napĺňajú hruď urodzenej panny, keď jej milý vykonal hrdinský čin, čím dokázal svoju lásku k nej. Rytierstvo, dievča, je živiteľom čistých a vznešených náklonností, podporou utláčaných, mstitelom krívd, uzdou tyranovej moci. - Bez neho by bolo šľachtictvo prázdnym slovom. Najlepším obrancom slobody je rytierska kopija a meč."

"Pochádzam z národa," vravela Rebeka, "ktorý býval odvážny, keď si bránil svoju vlasť, ale sám, kým mal vlastnú zem, viedol vojny iba na boží príkaz a aby sa ubránil porobe. Hlas trúby už Júdu neprebudí a jeho zavrhnuté deti sú teraz bezbrannými obeťami vojenského a nepriateľského útlaku. Vravel si pravdu, pán rytier - kým Jakubov boh nestvorí pre svoj vyvolený národ druhého Gedeona alebo nového Makabejského1), nesvedčí sa, aby židovské dievča hovorilo o boji a o vojne."

Ušľachtilé dievča skončilo svoju reč hlasom plným smútku, ktorý dokazoval, ako ťažko znáša poníženie svojho národa. Jej bolesť zvyšovala aj myšlienka, že Ivanhoe jej popiera právo hovoriť o cti, a nazdáva sa, že nie je schopná mať alebo vyjadriť čestné a ušľachtilé city.

"Ako málo pozná moje srdce," vravela si, "keď sa nazdáva, že môže byť iba zbabelé a nízke, keďže som pohanila šialené rytierstvo nazarénov. Keby len nebo dovolilo, aby som vyliala svoju krv kvapku po kvapke, a tak vyslobodila Júdu z poroby! Ach, keby len nebo dovolilo, aby som ju mohla vyliať za vyslobodenie svojho otca a tohto jeho dobrodinca z utláčateľových rúk! Potom by hádam poznal tento pyšný kresťan, že aj dcéra vyvoleného národa vie kráčať v ústrety smrti statočne ako najpyšnejšia nazarénka, ktorá sa pýši pôvodom z akéhosi bezvýznamného náčelníka drsného a ľadového severu."

Potom pozrela na lôžko raneného rytiera.

"Spí," vravela si, "telo je vyčerpané útrapami a vzrušením a pri prvom krátkom ochabnutí ukolísal ho spánok. Ach, či nehreším, keď naň tak pozerám! Veď je to možno posledný raz. Ktovie, možno už po krátkom čase nebude z týchto krásnych čŕt vyžarovať smelý a zápalistý duch, ktorý z nich nezmizne ani vo sne. Nozdry sa rozšíria, ústa otvoria, krvou podliate oči ustrnú v prázdne, tak bude možno ležať tento pyšný a vznešený rytier pod nohami niektorého podliaka z tohto prekliateho hradu a ani sa nepohne pod jeho pätou. A môj otec! Zle je s tvojou dcérou! Zabudla na tvoje šediny pre zlaté kadere tohto mladíka! Ktovie, či tieto hrôzy nie sú predzvesťou Jehovovho hnevu na zlé dieťa, ktoré myslí viac na zajatie cudzincovo ako na zajatie otcovo, ktoré zabúda na záhubu Júdovu, aby obdivovalo krásu pohana a cudzinca.- Preto vytrhnem toto šialenstvo zo srdca, hoci by aj navždy krvácalo!"

Zahalila sa tesne do závoja a sadla si neďaleko lôžka raneného rytiera, odvrátila sa od neho a utvrdzovala sa, alebo aspoň sa usilovala utvrdiť svoju myseľ nielen proti nebezpečenstvu, ktoré jej hrozilo zvonka, ale aj proti zradným citom, ktoré sa búrili v tele.

Vstúp v sieň a pozri na smrteľnú posteľ:

tu nelúči sa duša v pokoji

sťa škovránok hor k výškam letiaca

vo vánku rannom, rosou skropená

a s plačom dobrých ľudí stúpajúca

v belasé nebe. - Ináč Anzelm mrie.

Stará hra

V krátkom tichu, ktoré zavládlo po prvom úspechu obliehateľov, zatiaľ čo jedna strana sa usilovala využiť svoju výhodu a druhá posilniť obranu, templár a de Bracy mali krátku poradu v hradnej sieni.

"Kde je Front-de-Boeuf?" pýtal sa de Bracy, ktorý viedol obranu pevnosti na druhej strane, "vravia, že ho zabili."

"Žije," odvetil templár chladne, "dosiaľ žije, a keby mal naozaj býčiu hlavu, ktorej meno nosí, a na nej desať železných platní, i tak by bol padol pod strašným úderom tej sekery. Ešte niekoľko hodín a Front-de-Boeuf odíde k svojim predkom. - Tým stratí princova strana mocného spojenca."

"A satanovo kráľovstvo získa cenný prírastok," pripomenul de Bracy. "Tak pochodí každý, kto sa rúha svätým a anjelom a káže hádzať sochy svätých a svätíc na hlavu sedliackej čvargy."

"Ale choď - netáraj hlúposti," zahriakol ho templár, "tvoja povera sa celkom vyrovná Front-de Boeufovej nevere. Ani ty ani on neviete, prečo veríte alebo neveríte."

"Benedicite," odpovedal de Bracy; "prosil by som, aby si držal jazyk na uzde, keď už hovoríš o mne. Lebo prisahám na. matku nebeskú, že som lepší kresťan ako ty a celá tvoja rehoľa! Zlé jazyky povrávajú, že presvätá rehoľa sionského chrámu hreje na svojej hrudi dosť kacírov a medzi nich patrí aj sir Brian de Bois-Guilbert."

"Nestaraj sa o také hlúpe reči," odsekol templár, "a mysli radšej na to, ako máme brániť hrad. - Ako sa bili prekliati lukostrelci na tvojej strane?"

"Ako stelesnení diabli," povedal de Bracy. "Prihnali sa k hradbám v hustom húfe a zdá sa mi, že ich viedol naničhodník, čo dostal cenu v strieľaní lukom. Poznal som jeho roh a opasok. Aspoň vidíš výsledok vychvaľovanej politiky Fitzursovej: štve bezočivú zberbu proti nám. Keby som nemal na sebe taký dobrý pancier, bol by ma ten naničhodník bez milosti prepichol aspoň sedemkrát šípom ako daniela pri poľovačke. Do každej škáročky môjho panciera zamieril svojím siahodlhým šípom a hádzal mi ich do rebier s takou bezočivosťou, ani čo by moje kosti boli zo železa. - Nemať pod pancierom španielsku drôtenú košeľu, bolo by sa mi veru zle vodilo."

"A aspoň ste sa udržali na svojom mieste?" pýtal sa templár. "Bohužiaľ, na našej strane padlo predné opevnenie."

"To je veru nepríjemná strata," odpovedal de Bracy; "tí podliaci budú mať v ňom dobrý úkryt. Budú môcť z neho podnikať smelé útoky na hrad, a ak nebudeme dosť ostražití, dobyjú niektorý nechránený kút alebo zabudnutý oblok a vniknú sem. Je nás primálo, aby sme mohli chrániť každé miesto, a naši ozbrojenci sa ponosujú, že sa nemôžu ani ukázať, lebo im hneď lieta okolo hlavy toľko šípov, ako v strelnici na dedinskej slávnosti do terča. A ešte navyše nám Front-de-Boeuf umiera, takže .od jeho býčej hlavy a obrej sily už tiež nemôžeme čakať pomoc. Čo myslíš, pán Brian, nebolo by lepšie, keby sme urobili z núdze cnosť, pomerili sa s tou bandou a prepustili im zajatcov?"

"Ako to," zvolal templár, "prepustiť zajatcov, a tak sa vydať posmechu a hanbe? Boli by sme to smelí bojovníci! V noci sme sa opovážili chytiť bezbranných pocestných, ale teraz by sme nevedeli obrániť pevný hrad pred potulnou čatou zbojníkov, ktorých vedie sviniar, šašo, všetko najhoršia zberba! - Maurice de Bracy, že sa nehanbíš za svoju radu! - Skôr ma pochovajú zrúcaniny hradu i s mojou hanbou, než by som súhlasil s takým nízkym a nečestným vyjednávaním."

"Tak teda hor sa na hradby," odpovedal de Bracy ľahostajne. "Nenájdeš na svete nikoho, či je to Turek alebo templár, komu by na živote tak málo záležalo ako mne. No i tak, myslím, že to nie je hanba, keď ľutujem, že tu nemám niekoľko tuctov svojich udatných chlapcov! - Och, moji dobrí bojovníci, keby ste len vedeli, v akej nepríjemnosti je váš vodca, netrvalo by dlho a uvidel by som svoju zástavu viať nad lesom vašich kopijí ... veru by s nimi hneď zakrútili."

"Len si ľutuj, koľko chceš," vravel templár "nezabudni sa však starať o to, ako sa ubrániš s hŕstkou chlapov, čo nám zostala. Väčšinou sú to Front-de-Boeufovi ľudia a Angličania ich nenávidia pre tisíce násilností a krívd."

"Tým lepšie," potešil sa de Bracy, "starí bojovníci budú radšej bojovať do poslednej kvapky krvi, než vydať sa pomste tých sedliakov. Nuž dajme sa do roboty, Brian de Bois-Guilbert, a či už živý, či mŕtvy, uvidíš, že Maurice de Bracy bude sa dnes správať tak, ako sa patrí na šľachtica zo vznešeného rodu."

"Na hradby," prisvedčil templár a obidvaja vystúpili na hradby, aby viedli obranu hradu podľa vojnovej skúsenosti a udatnosti. Rýchlo sa dohodli, že najväčšie nebezpečenstvo hrozí tým miestam, ktoré ležia oproti dobytému prednému valu. Pravda, hrad bol od tejto bašty oddelený priekopou a nebolo možné napadnúť zadnú bránu bez toho, aby cez túto prekážku neprešli. No templár a de Bracy vedeli, že obliehatelia - ak budú postupovať podľa doterajšej taktiky svojho vodcu - mocne zaútočia na toto miesto, aby sem vylákali čo najväčší počet obrancov a potom využili medzeru v slabšej obrane na inom mieste. Rytieri sa proti tomu zabezpečili a rozostavili stráže pozdĺž múrov na také vzdialenosti, aby sa mohli ľahko dorozumieť alebo vyvolať poplach, keby niekde hrozilo nebezpečenstvo. Okrem toho sa dohodli, že de Bracy bude viesť obranu zadnej brány, kým templár pripraví zo dvadsať chlapov do zálohy, aby prišli na pomoc tam, kde by hrozilo najväčšie nebezpečenstvo. Hoci hradné múry boli vysoké, obliehaní nemohli po strate predného opevnenia sledovať nepriateľské pohyby tak presne ako predtým. V rozhľade im bránilo husté krovie, ktoré rástlo až po výpadovú bránku predného opevnenia, a tam mohli mať útočníci nielen veľkú posilu, ale mohli ju aj dobre ukryť, ba aj dopraviť ju ta bez vedomia obrancov. V tejto neistote, nevediac, kde by mohol útok prepuknúť, de Bracy a jeho druh museli pamätať na všetky možnosti. Družina, hoci udatná, bola nepokojná a skleslá ako vojaci obkolesení nepriateľom, ktorý si môže ľubovoľne zvoliť čas aj spôsob útoku. Medzitým pán obliehaného hradu sa zmietal na svojom lôžku v bolestiach a duševných mukách. Nepociťoval útechu ľudí, čo svoje hriechy odčinili štedrými darmi cirkvi, tíšiac si tak svedomie myšlienkou na pokánie a odpustenie ; a hoci sa pokoj získaný za túto cenu nevyrovnal vnútornému pokoju, vykúpenému úprimnou ľútosťou, tak ako sa nepodobá ópiové omámenie zdravému a prirodzenému spánku, jednako len bol by taký stav lepší ako výčitky prebudeného svedomia. No z Front-de-Boeufových hriechov, človeka tvrdého a hrabivého, najväčším bola skúposť; radšej sa správal spupne k cirkvi a k duchovným, než by si bol za svoje majetky vykúpil odpustenie a rozhrešenie. Templár, ktorý bol nevercom iného druhu, nevystihol dobre povahu svojho priateľa, keď vravel, že Front-de-Boeuf nevie príčinu pre svoju neveru a svoje pohŕdanie náboženstvom; barón by mu bol odpovedal, že cirkev predáva svoj tovar pridraho a že vnútorný pokoj, ktorý duchovní predávajú, možno získať, ako sa to stalo jeruzalemskému náčelníkovi, iba za priveľkú sumu. Preto Front-de-Boeuf radšej popieral účinnosť liečenia, ako by si mal zaplatiť lekára.

Teraz však prišla chvíľa, keď sa mu poklady a bohatstvo strácali spred očú a keď drsné barónovo srdce, tvrdé ani mlynský kameň, začalo sa chvieť pred pustými temnotami budúcnosti. Horúčka ešte zvýšila jeho nepokoj a duševné muky; na smrteľnom lôžku zápasili prebudené výčitky svedomia s tuhou a zarytou zaťatosťou jeho povahy. Strašný to duševný stav, ktorý nemá páru, iba ak v príšernej krajine, kde vládne nárek bez nádeje, výčitky bez pokánia a vedomie, že všetky tieto muky neprestanú, ani sa nezmenšia.

"Kde sú tí kňazskí psi, ktorí si tak vysoko cenia svoje ceremónie," mrmlal barón. "Kde sú teraz bosí karmelitáni, ktorým starý Front-de-Boeuf založil kláštor svätej Anny, a tým ukrátil svojho dediča o nejednu peknú lúku, o nejedno úrodné pole a pasienok - kde len sú tie nenásytné psiská? Stavil by som sa, že si zalievajú hrdlo pivom alebo sedia dakde pri posteli sprostého chrapúňa. - A mňa, syna svojho zakladateľa, mňa, za ktorého sa majú modliť, ako im to nariaďuje zakladacia zmluva, mňa, nevďační darebáci, nechajú zdochýnať ako túlavého psa na poli bez spovede, bez posledného pomazania. Povedzte templárovi, aby sem prišiel - je kňaz, azda mi dajako pomôže. - Ba nie! - Vyspovedať sa diablovi alebo Bois-Guilbertovi, ktorý neuznáva ani nebo ani peklo, to je to isté. - Počul som, že starí ľudia sa sami modlia - modlia sa za seba a nepotrebujú sa vtierať kňazovi a podplácať ho peniazmi. - No - nemám odvahu!"

"Pozrime, Reginald Front-de-Boeuf si musí priznať," ozval sa trhaný, prenikavý hlas tesne pri posteli, "že sa na nič neodváži."

Front-de-Boeufovo zlé svedomie a otrasené nervy počuli v tomto čudnom prerušení samomluvy diablov hlas, ktorý prepadá lôžka umierajúcich, aby im v duši rozvíril zmätok a odvrátil ich od zbožného rozjímania o večnej spáse. Zatriasol sa a skrčil, no hneď sa spamätal a so zvyčajnou odhodlanosťou sa opýtal:

"Kto je tu? Kto si ty, čo sa opovažuješ opakovať moje slová hlasom nočného havrana? Predstúp predo mňa, nech ťa vidím!"

"Som tvoj zlý duch, Reginald Front-de-Boeuf," odpovedal hlas.

"Ak si naozaj diabol, ukáž sa mi, ako vyzeráš," žiadal zomierajúci rytier. "Nemysli si, že sa ťa zľaknem. Hrom a peklo, len keby som sa mohol biť s príšerami, ktoré sa vznášajú okolo mňa, ako som sa bil v smrteľnom nebezpečenstve! Nebo i peklo sú svedkami, že by som sa nezľakol!"

"Rozpomeň sa na svoje hriechy, Reginald Front-de-Boeuf," naliehal hlas, znejúci takmer nadpozemsky, "na vzbury, na únosy, na vraždy! Kto nahuckal samopašného Jána do boja proti šedivému otcovi a proti šľachetnému bratovi?"

"Nech si duch, kňaz alebo diabol," odpovedal Front-de-Boeuf, "cigániš! Nehuckal som Jána do vzbury - aspoň nie ja sám - bolo tam zo päťdesiat rytierov a barónov, výkvet stredného Anglicka, ešte nikdy statočnejší chlapi nebojovali kopijou. Či sa vari mám zodpovedať, za hriechy týchto päťdesiatich? Pohŕdam tebou, podvodný duch. Nemátaj pri mojom lôžku, nechaj ma umrieť pokojne, ak si tvor smrteľný, a ak si diabol, tvoj čas ešte neprišiel."

"Nesmieš umrieť v pokoji," vravel hlas, "i v hodine smrti budeš myslieť na svoje vraždy, na stonania, ktoré sa rozliehali v tomto hrade - na krv, ktorou nasiakla táto podlaha."

"Myslíš, že sa ma dotkne tvoja malicherná zlomyseľnosť," odpovedal Front-de-Boeuf a nútene sa rehotal. Bol to strašný smiech. "Ten neveriaci žid - zaslúžim si nebeskú odmenu, že som s ním tak zaobchodil. Prečo by vyhlasovali za svätých tých, čo si máčajú ruky v saracénskej krvi? A saské bravy, ktoré som zabil? Boli nepriateľmi môjho kraja, môjho rodu a môjho lénneho pána. Ha, ha, vidíš, že niet diery v mojom pancieri? Zmizol si? Onemel si?"

"Ba nie, hanebný otcovrah!" zvolal hlas. "Spomeň si na svojho otca! Spomeň si na jeho smrť! Spomeň si na sieň zaplavenú jeho krvou, krvou, ktorú prelial vlastný syn!"

"Ha," odpovedal barón o chvíľu, "keď vieš aj to, si naozaj pôvodca zla a vševed, za akého ťa vyhlasujú mnísi! - Nazdával som sa, že toto tajomstvo je pochované vo mne a v mojej pokušiteľke. Choď, diabol, nechaj ma, choď si k saskej bosorke Ulrike, tá jediná ti povie, čo iba ona a ja sme videli. Choď, vravím ti, chod k nej, ona umyla rany, upravila zavraždeného, aby sa zdalo, že obeť umrela prirodzenou smrťou. Choď k nej. choď, lebo ona ma zviedla, nehanebne štvala a ona sa mi za to ešte hanebnejšie odmenila, nech aj ona skúsi muky, ktoré nás očakávajú v pekle."

"Už ich aj skúsila," vravela Ulrika a pristúpila k jeho lôžku; "už dávno pije z toho kalicha a jeho horkosť jej teraz osládza iba to, že sa s ňou delíš oň aj ty. Neškríp zubmi, Front-de-Boeuf, nevypliešťaj oči, nezatínaj päste, máme sa mi vyhrážaš! Tvoja ruka vedela kedysi tak isto ako ruka tvojho slávneho predka, ktorému ďakuješ za svoje meno, jediným úderom rozdrúzgať hlavu divého tura. Teraz je slabá a bezmocná ako moja."

"Zvrátená, krvilačná bosorka!" vykríkol Front-de-Boeuf; "odporná sova! Ty prichádzaš teda jasať nad záhubou toho, komu si pomáhala v podlosti?

"Áno, Reginald Front-de-Boeuf, ja som to, Ulrika! - Som dcéra zavraždeného Torquila Wolfgangera, sestra jeho zabitých synov! Žiadam teraz od teba, od tvojho otcovského domu, od tvojho otca a od celého slávneho i neslávneho rodu svoje meno a svoju česť, všetko, o čo ma Front-de-Boeufovci olúpili! Spomeň si, čo všetko som vytrpela, Front-de-Boeuf! Povedz, či nehovorím pravdu? Ty si bol mojím zloduchom. Nuž tak teraz som ja tvojím! Budem ťa prenasledovať až do posledného dychu!"

"Podlá fúria," zvolal Front-de-Boeuf, "nebudeš svedkyňou mojej poslednej chvíle. - Haló, Giles, Clement a Eustach! Saint Maur a Štefan! Chyťte túto prekliatu bosorku a zhoďte ju z múrov - zradila nás Sasom! Haló! Saint Maur! Clement, ničomní darebáci, kde sa ponevierate?"

"Len volaj, volaj, udatný barón," posmešne sa vyškierala starena; "volaj o pomoc svojich vazalov, odsúď ťarbavcov na bičovanie a žalár. Avšak vedz, mocný hrdina," pokračovala náhle zmeneným hlasom, "že nikto z nich ti neodpovie, nepomôže, nepočúvne ťa. Počuješ tú strašnú bojovú vravu?" V tej chvíli hukot nového boja a obrany doliehal mocne z hradieb zámku. "Tento vojnový krik ti oznamuje pád tvojho domu. - Krvou vybudovaná moc sa otriasa až do základov pred nepriateľmi, ktorými si najviac opovrhoval! - Sasi, Reginald, Sasi, ktorými si pohŕdal, dobývajú tvoje hradby! Prečo tu ležíš ako uštvaný jeleň, keď Sasi útočia na tvoju pevnosť?!"

"Bohovia alebo diabli," zvolal ranený rytier; "vráťte mi aspoň na okamih silu, aby som sa hodil do boja a zahynul smrťou hodnou svojho mena."

"Na to ani nemysli, udatný rytier, neumrieš smrťou statočného bojovníka, no zahynieš ako líška vo vlastnom brlohu, okolo ktorého sedliaci založili oheň."

"Cigániš, prekliata bosorka," zvolal Front-de-Boeuf, "moji bojovníci bojujú statočne - moje múry sú vysoké a mocné - moji priatelia by sa nezľakli ani všetkých Sasov, hoci by ich viedol sám Hengist a Horsa! - Vojnový pokrik templárov a dobrovoľníkov prehlušuje hukot boja! Dávam ti svoje slovo, že plamene ohňa, ktoré zapálime na oslavu víťazstva, ťa spália až na kosť! Áno, dožijem sa tej chvíle, uvidím ťa, ako padáš z pozemského ohňa priamo do plameňov pekla, ktoré ešte nikdy neposlalo na svet diabolskejšieho a odpornejšieho netvora."

"Potešuj sa tou vierou, kým sa nepresvedčíš o inom. - Ale nie," zvolala Ulrika odrazu, "už teraz, hneď teraz sa dozvieš, aký bude tvoj osud, ktorý od teba neodvráti ani tvoja moc, ani tvoja sila a ani tvoja odvaha, hoci ti ho pripravila iba táto slabá ruka. Necítiš dusivý dym, ktorý sa kúdolí po izbe v čiernych mrakoch? - Nemysli si, že sa ti to len slabnúci zrak kalí, že sa ti iba dych kráti. - Nie, Front-de-Boeuf, príčina je iná. Či sa pamätáš, že práve pod touto sieňou je zásobáreň kuriva?"

"Žena," zvolal zúrivo, "azda si ju nepodpálila? - Na môj veru, zapálila a hrad je v plameňoch!"

"Plamene vzbĺknu čoskoro," vravela Ulrika s otriasajúcim pokojom, "a skoro zaveje znamenie, aby obliehatelia vedeli, že majú zaútočiť prudko na tých, ktorí by chceli uhasiť požiar. Zbohom, Front-de-Boeuf, nech Mista, Skogula a Černobog, bohovia starých Sasov - či diabli, ako ich teraz kňazi volajú - zaujmú miesto potešiteľov pri tvojej smrteľnej posteli, ktorú Ulrika opúšťa! - Avšak vedz - ak ťa to, pravda, poteší, že Ulrika odchádza k tomu istému temnému brehu ako ty; zúčastnila sa na tvojich hriechoch a vezme na seba aj tvoj trest. A teraz, otcovrah, zbohom navždy! - Keby ti každý kameň tohto sklepenia opakoval ozvenou - otcovrah!"

Po týchto slovách odišla zo siene a Front-de-Boeuf počul ešte, ako zavŕzgal ťažký kľúč, keď ním dvakrát otočila v zámke, aby ho obrala aj o poslednú nádej na útek. V smrteľnom strachu začal zvolávať svojich služobníkov a svojich priateľov. - "Štefan a Saint Maur, Clement a Giles - veď tu zhorím bez pomoci! - Pomôžte - pomôžte, udatný Bois-Guilbert, statočný de Bracy! - To ja, Front-de-Boeuf, volám! - Neverní panoši, to som ja, váš pán! - Váš spojenec, váš spolubojovník, falošní a zradní rytieri! - Všetky kliatby na vaše zradné, podlé hlavy, že ma tu necháte tak hanebne zahynúť! - Nepočujú - nemôžu ma ani počuť - môj hlas sa stráca v hukote bitky. - Dym sa valí vždy hustejší a hustejší - oheň sa prebíja podlahou. - Ach, dal by som život za to, keby som smel iba raz vdýchnuť čistý vzduch!" V šialenom, beznádejnom zúfalstve začal bedár vykrikovať vojnové povely, potom zasa mrmlal kliatby na seba, na ľudstvo, ba aj na samo nebo, "červený plameň už sa plazí cez hustý dym!" kričal. "Diabol kráča ku mne pod zástavou vlastného živlu. - Späť, satan! - Bez svojich druhov s tebou nepôjdem - všetci, všetci, celá posádka na tomto hrade patrí tebe. - Nazdávaš sa, že odíde iba Front-de-Boeuf? - Nie - neveriaci templár, zhýralý dc Bracy, Ulrika, hnusná krvilačná pobehajka - ľudia, ktorí mi pomáhali - saskí psi a prekliati židia, ktorí sú mojim väzňami - tí všetci, všetci ma odprevadia! Taký krásny sprievod ešte nekráčal do pekla. - Ha, ha, ha!" a rozrehotal sa šialene, až sa ozývalo celé sklepenie. "Kto sa ti tu smeje?" zvolal Front-de-Boeuf odrazu celkom zmeneným hlasom, lebo cez hukot bitky mu ozvena vracala jeho šialený smiech. "Kto sa to tu smeje? Ulrika, si to ty? - Hovor, čarodejnica, a ja ti odpustím - lebo iba ty alebo sám diabol z pekla by sa mohol smiať v tejto chvíli. Vpred! - Vpred!"

Ale bolo by nevhodné opisovať ešte dlhšie zánik tohto rúhača a otcovraha na smrteľnej posteli.

Na útok znova! Hor sa, priatelia!

A čo aj život položíme - na múr!

Udatní strelci, výkvet Anglicka,

ukážte teraz, aký je váš rod!

A prisahám, že svojmu národu

neurobíme nikdy ostudu!

Shakespeare: Henrich V.

Cedrik, hoci nedôveroval príliš Ulrikinmu sľubu, jednako ho oznámil Čiernemu rytierovi a Locksleymu. Veľmi sa zaradovali, že majú na hrade priateľa, ktorý by im v čase potreby uľahčil vpád, a hneď súhlasili so Sasom, že sa treba pokúsiť o útok aj za nevýhodných podmienok, lebo to je jediný spôsob, ako oslobodiť zajatcov z rúk ukrutného Front-de-Boeufa.

"Alfrédovej kráľovskej krvi hrozí nebezpečenstvo!" zvolal Cedrik.

"Česť vznešenej lady Roweny je v nebezpečenstve!" povedal Čierny rytier.

"A prisahám na svätého Krištofa a na svoj opasok," ozval sa statočný lukostrelec, "hoci by šlo len o záchranu verného sluhu Wambu, radšej by som stratil ruku, ako by mu niekto skrivil len vlások na hlave."

"Ja tak isto," pridal sa mních; "veru, páni, myslím, že blázon - myslím slobodného blázna, majstra v svojom umení, ktorý vie poháru vína dodať toľko dobrej chuti ako kus slaniny - takému bláznovi, vravím vám, bratia, veru nikdy nechýba múdry duchovný, ktorý by mu pomohol v nešťastí modlitbou alebo úderom päste, kým vládze slúžiť omšu alebo mávať halapartňou."

A zamával ťažkou halapartňou okolo hlavy ako pastierik prútikom.

"Veru tak, svätý muž," vravel Čierny rytier, "ani svätý Dunstan by nehovoril múdrejšie. No teraz, udatný Locksley, nebolo by spravodlivejšie, keby vedenie útoku prevzal vznešený Cedrik?"

"Božechráň," odpovedal Cedrik, "nikdy som sa neučil dobývať alebo brániť tieto bašty tyranskej moci, ktoré Normani nastavali v našej znivočenej krajine. Budem bojovať v prvom rade, no moji počestní susedia dobre vedia, že sa veru nevyznám vo vojnovom umení a v dobývaní pevností."

"Keď vznešený Cedrik takto zmýšľa," vravel Locksley, "rád povediem svojich lukostrelcov a môžete ma smelo obesiť na strom, kde sme sa radili, ak každého obliehaného, ktorý by sa opovážil ukázať na hradbách, neprevŕtame toľkými šípmi, koľkými voňavými klinčekmi je prešpikovaná vianočná šunka."

"Dobre si to povedal, udatný lukostrelec," vravel Čierny rytier. "A ja, ak ma uznáte hodným vám veliť a ak nájdem medzi týmito statočnými ľuďmi dosť takých, čo by ochotne nasledovali anglického rytiera, a takým sa smelo môžem menovať, povediem ich do útoku proti týmto hradbám so všetkou zručnosťou.

Keď si vodcovia takto rozdelili úlohy medzi sebou, prvý raz zaútočili na hrad - nuž a výsledok čitateľ už pozná.

Len čo padla strieľňa, Čierny rytier ihneď oznámil svoj úspech Locksleymu a prosil ho, aby dobre strážil hrad, lebo nepriateľ by mohol sústrediť svoje sily a neočakávaným výpadom dobyť späť predné opevnenie. Tomuto chcel rytier predovšetkým zabrániť. Dobre vedel, že chlapci, ktorých viedol, narýchlo pozbieraní, nedokonale vyzbrojení, nenavyknutí na disciplínu, boli by pri neočakávanom prepade vo veľkej nevýhode oproti skúseným bojovníkom normanských rytierov. Lebo tí, dobre vybavení zbraňami, útočnými aj obrannými, mali oproti húževnatosti a nadšeniu obliehajúcich sebadôveru, ktorá sa vypestúva dokonalou disciplínou a stálym používaním zbraní.

Rytier využil prestávku na to, aby dal zhotoviť akýsi plávajúci most, čiže dlhú plť, na ktorej sa chcel dostať cez priekopu, aj keby mu v tom nepriateľ bránil. Pravda, táto robota si vyžiadala dosť dlhý čas, no vodcovia to neľutovali, keďže Ulrika tým získala tiež čas, aby uskutočnila svoj plán, nech už im chcela pomôcť hocako.

Keď bola plť hotová, Čierny rytier prehovoril k obliehajúcim takto: "Priatelia, nemá zmyslu dlhšie čakať. Slnko sa chýli k západu a musím ešte splniť úlohy, ktoré mi nedovoľujú ostať s vami ani o deň dlhšie. Ak neskončíme rýchlo svoj plán, nebolo by prekvapením, keby nás medzitým prepadli jazdci z Yorku. Nech teda zájde niekto k Locksleymu a povie mu, aby začal strieľať a predstieral, že útočí na hrad. A vy, verné anglické srdcia, stojte pri mne! Pripravte sa, hoďte plť do vody, len čo sa otvorí bránka na našej strane. Prejdite odhodlane za mnou a pomôžte mi vylomiť výpadovú bránku v hlavnom hradnom múre. Kto by nemal vôľu, alebo by bol pre túto úlohu zle vyzbrojený, nech vystúpi na plošinu predného opevnenia, napne svoj luk a každého, kto sa zjaví na bašte, zasype dažďom striel. Vznešený Cedrik, nechceli by ste byť veliteľom tejto zálohy?"

"Nie, pre dušu Herewardovu, veru nie!" odpovedal Sas; "neviem veliť, no potomci by ma v hrobe prekliali, ak nepôjdem za tebou medzi prvými, všade, kam nás povedieš. Je to môj boj - povinnosť káže teda, aby som stál v prvom rade."

"Pamätaj však, vznešený Sas," vravel rytier, "že nemáš ani drôtenú košeľu, ani pancier, máš iba ľahkú prilbicu, štít a meč."

"Tým lepšie," odpovedal Cedrik, "aspoň ľahšie vyleziem na hradby. A - prepáč mi túto márnivosť, pán rytier - dnes uvidíš, že Sas vie ísť s holou hruďou do boja práve tak smelo ako Norman v oceľovom pancieri."

"Tak teda, v mene božom," vravel rytier, "otvorte dvere a zhoďte plávajúci most!"

Bránka vo vnútornom múre pevnôstky, vedúca k priekope a ležiaca proti výpadovej bránke v hlavnom hradnom múre, sa odrazu otvorila. Núdzový most, ktorý vyhodili z bránky, rýchlo plesol na vodu a spojil hrad s predným opevnením klzkým, nebezpečným priechodom cez priekopu asi pre dvoch ľudí. Čierny rytier dobre vedel, ako je dôležité prekvapiť nepriateľa, preto, nasledovaný hneď Cedrikom, skočil na most a prebehol na druhú stranu. Tam začal sekerou útočiť na bránku, chránený zvyškami padacieho mosta pred strelami a kameňmi, ktoré na neho hádzali obrancovia. Keď templár ustúpil z vonkajšej pevnôstky, strhol most, no horný prah mosta nad vchodom dosiaľ vyčnieval. Ostatní útočníci nemali už taký kryt; dvoch ihneď zastrelili kušou a dvaja iní spadli do priekopy; ostatní sa utiahli do pevnôstky.

Postavenie Cedrikovo a Čierneho rytiera bolo veľmi nebezpečné a bolo by sa im veru zle povodilo, nebyť vytrvalosti lukostrelcov, ktorí obsadili pevnôstku a neúnavne strieľali na hradby šípmi, čím odvracali pozornosť posádky a bránili tak životy obidvoch vodcov.

No nebezpečenstvo bolo veľké a ešte vzrastalo každým okamžikom.

"Hanbite sa všetci!" zvolal de Bracy na okolostojacich vojakov. "Či sa nehanbíte nazývať sa dobrými strelcami, keď sa vám tí dvaja psi držia pod hradbami? Strhávajte kamene z hradieb, ak už nemáte nič lepšieho, prineste sekery a sochory a zhoďte tento kus!" A ukázal na ťažký, z kameňa tesaný kus zubatého múru, ktorý vyčnieval z hradby.

V tej chvíli zbadali obliehatelia, že z výstupku veže, ktorý Ulrika označila Cedrikovi, zaviala červená zástava. Najprv ju zbadal Locksley, keď bežal na predné opevnenie, lebo už bol netrpezlivý a zvedavý, ako postupuje útok.

"Svätý Juraj," zakričal. "Svätý Juraj a naše Anglicko! - Lukostrelci, strieľajte! - Prečo nechávate vznešeného Cedrika a udatného rytiera, aby sami dobýjali bránu? - Napred, šialený mních! Ukáž, že vieš bojovať za svoj ruženec. Dopredu, smelí lukostrelci! - Hrad je náš, veď v ňom máme priateľov - vidíte zástavu? - Je to dohovorené znamenie. - Torquilstone je náš! - Myslite na svoju česť, myslite na svoju korisť. - Ešte trošku námahy a hrad bude náš!"

Pri týchto slovách natiahol luk a strelil ho Ozbrojencovi priamo do pŕs, keď na rozkaz de Bracyho vylamoval kameň z múru, aby ho zhodil Cedrikovi a Čiernemu rytierovi na hlavu. Druhý ozbrojenec vytrhol železný sochor z ruky zomierajúceho, ktorým nadvihol a uvoľnil kameň, no v tej chvíli ho zasiahol do hlavy šíp, takže sa mŕtvy zrútil do priekopy. Ostatní ustrašene cúvli, keď videli, že ani jeden pancier nie je dosť pevný, aby odolal šípom tohto strašného lukostrelca.

"Ustupujete, zbabelci!" zvolal de Bracy; "Mount joye Saint Denis! Dajte mi sochor!"

A uchopiac ho do ruky, sám položil sochor pod uvoľnený výstupok, ktorý bol dosť ťažký, aby svojím pádom rozmliaždil nielen zvyšky padacieho mosta, ktoré kryli dvoch najprednejších útočníkov, ale zrazil na dno aj hrubý doskový most, po ktorom prešli. Všetci si uvedomili nebezpečenstvo, a nik ani z najodvážnejších, ba ani neohrozený mních, nemal odvahu vkročiť na plť. Locksley trikrát napol luk proti de Bracyinu a šíp trikrát odskočil od rytierovho nepreniknuteľného panciera.

"Prekliaty španielsky pancier," zahrešil, "keby ho bol ukoval anglický zbrojár, šípy by ho prerazili ako hodváb." A začal kričať: "Priatelia, Cedrik! Odstúpte, padajú kamene!"

Jeho varujúci hlas však zanikol v kriku. Veď iba rytierov buchot na bránku bol by prehlušil hlas dvadsiatich trúb. Vtom skočil na doskový most verný Gurth, aby oznámil Cedrikovi, aké mu hrozí nebezpečenstvo, alebo aby zahynul s ním. No jeho výstraha by bola prišla prineskoro; veľký kameň sa už zaknísal a de Bracy, mocne sa oň opierajúc, bol by dokončil svoje dielo, keby ho v rozhodnom okamihu nebol zastavil templárov hlas.

"Všetko je stratené, de Bracy, hrad horí."

"Čo? Šalieš?" odpovedal rytier.

"Na západnej strane je všetko v plameňoch. Márne som sa pokúšal uhasiť oheň."

Brian de Bois-Guilbert oznamoval túto hroznú novinu s pochmúrnou chladnokrvnosťou, ktorá bola vždy základným prvkom jeho povahy, no jeho ohromený druh ju neprijal tak pokojne.

"Svätí v raji," vravel de Bracy, "čo robiť? Svätý Mikuláš z Limoges, sľubujem ti svietnik z rýdzeho zlata -"

"Nechaj si svoj sľub," vravel templár, "a počúvaj ma. Odveď radšej svojich ľudí dole, akoby k výpadu. Vyraz náhle zadnou bránkou - za ňou na mostíku sú iba dvaja chlapi, zhoď ich do priekopy a vnikni do pevnôstky. Medzitým ja so svojimi ľuďmi vyrazím hlavnou bránou a podniknem na pevnosť útok zvonka. Ak sa tohto miesta opäť zmocníme, môžeme sa tam bezpečne brániť, kým nepríde pomoc alebo kým nepriateľ nepristúpi na slušné podmienky."

"Plán sa mi páči," súhlasil de Bracy; ,ja ho dodržím, ale ty, templár, dodržíš svoj sľub?"

"Čestné slovo, dodržím," povedal templár. "Preboha, poponáhľaj sa!"

De Bracy čo najrýchlejšie zvolal svojich ľudí a bežal s nimi k zadnej bránke; hneď ju dal otvoriť. Len čo sa tak stalo, už sa k nim blížil Čierny rytier. Kliesnil si neohrozene cestu, hoci de Bracy a jeho druhovia sa ho usilovali stoj čo stoj zastaviť. Dvaja prví ozbrojenci okamžite padli, ostatní cúvli a márne sa ich snažil vodca zadržať.

"Psi," vykríkol na nich de Bracy, "dovolíte, aby vám dvaja chlapi zatvorili cestu k úniku?"

"Veď je to sám diabol," odpovedal starý ozbrojenec, ustupujúc pred údermi čierneho protivníka.

"Aj keby to bol sám diabol, kam chceš utiecť pred ním, do pekla? Hrad za nami je v plameňoch, zbabelci! Ak už nič iného, tak aspoň zúfalstvo by vám malo dodať odvahu. Tak ma pusťte, zúčtujem s ním sám!"

De Bracy veru dobre a udatné bránil svoj chýr, ktorý bol získal za občianskych vojen v tých strašných časoch. Klenutá chodba, do ktorej sa vstupovalo zadnou bránkou a v ktorej títo dvaja strašní zápasníci bojovali chlap proti chlapovi, ozývala sa teraz hroznými údermi. De Bracy bojoval mečom, Čierny rytier ťažkou sekerou. No napokon Norman utŕžil úder, ktorý, hoci ho štít čiastočne miernil (inak by sa de Bracy už nikdy nebol spamätal), jednako mu len dopadol na prilbicu tak prudko, že spadol na zem.

"Vzdaj sa, de Bracy," rozkázal víťaz, skláňajúc sa k nemu, a držal mu nad mrežami šišaka osudnú dýku, ktorou rytieri dobíjali svojich nepriateľov a ktorú volali dýkou milosti, "vzdaj sa, Maurice de Bracy, na milosť a nemilosť, lebo si synom smrti!"

"Nevzdám sa neznámemu víťazovi," odpovedal de Bracy slabým hlasom. "Povedz mi svoje meno, alebo si urob so mnou, čo chceš, no nik nesmie povedať, že Maurice de Bracy bol zajatcom bezmenného dobrodruha."

Čierny rytier pošepkal dačo porazenému do ucha.

"Vzdávam sa teda na milosť a nemilosť," odpovedal Norman, no odrazu zmenil tón drsnej a odhodlanej zaťatosti v tón hlbokej, pochmúrnej pokory.

"Chod do pevnôstky," rozkázal mu víťaz veliteľským hlasom, "tam čakaj na ďalšie rozkazy."

"Skôr však dovoľte, aby som vám povedal niečo, čo vás iste bude zaujímať. Wilfred z Ivanhoe je ranený a zajatý, a ak nedostane rýchlu pomoc, zahynie v plameňoch."

"Wilfred z Ivanhoe," zvolal Čierny rytier, "zajatý a umiera? Všetci, čo sú na hrade, zodpovedajú vlastným životom, ak mu zhorí čo len vlas na hlave. Ukáž mi jeho izbu!"

"Choďte týmito točitými schodmi," vravel de Bracy, "vedú do jeho izby - či chcete, aby som vás odprevadil?" dodal pokorne.

"Nie, choď do pevnôstky a počkaj na moje ďalšie rozkazy. Nedôverujem ti, de Bracy."

Zatiaľ čo rytieri zápasili a potom sa krátko zhovárali, Cedrik prešiel cez most a na čele skupiny chlapov, medzi ktorými vynikal najmä mních, prenasledoval postrašených a zúfalých ozbrojencov de Bracyho; niektorí prosili o milosť, iní sa vzmohli na márny odpor, väčšina však utekala na dvor. De Bracy vstal zo zeme a smutným pohľadom pozeral za víťazom. "Nedôveruje mi," vravel, "veď čím som si aj zaslúžil jeho dôveru?" Zdvihol zo zeme meč, sňal z hlavy šišak na znamenie, že sa vzdal, a keď stretol Locksleyho, dal mu meč a odišiel do pevnôstky. Tam čakal na koniec boja.

Keď sa požiar zväčšoval, dym sa začal valiť aj do izby, kde Rebeka ošetrovala Ivanhoea. Len čo sa obnovila bojová vrava, Ivanhoe sa zobudil z krátkeho spánku; ošetrovateľka na jeho veľké prosby zasa si stala na svoje miesto pri obloku, aby pozorovala priebeh útoku a podávala mu o ňom správy. Po nejakom čase jej zastrel výhľad valiaci sa dusivý dym. Napokon kúdoly dymu sa vovalili aj do izby - a krik o vodu, ktorý prehlušil bojový krik, upozornil ich na blízkosť nového nebezpečenstva.

"Hrad horí, horí!" vykríkla Rebeka. "Ako sa zachránime?"

"Utečte, Rebeka, zachráňte sa." vravel Ivanhoe. "Mňa už ľudská pomoc nezachráni."

"Neutečiem," odpovedala Rebeka, "alebo sa zachránime, alebo umrieme spolu. Ach, veľký bože! Môj otec! Môj otec! Čo sa s ním stane?"

V tej chvíli sa prudko otvorili dvere a v nich sa zjavil templár - bol to strašný zjav, lebo pozlátený pancier bol poškodený a zakrvavený, chochol na šišaku sčasti odseknutý, sčasti ohorený.

"Našiel som ta," oslovil Rebeku. "Vidíš, že som dodržal sľub a že sa chcem s tebou deliť o dobré i o zlé. - Je len jediná cesta ku spáse. Prešiel som päťdesiatorakým nebezpečenstvom, aby som ti ju ukázal. - Vstaň a pod so mnou!"

"Sama s tebou nepôjdem," odmietla Rebeka, "ak si zrodený zo ženy a ak máš v sebe čo len štipku ľudskej lásky, ak tvoje srdce nie je tvrdé ako ten tvoj pancier, zachráň môjho starého otca, zachráň tohto raneného rytiera!"

"Rytier," odvetil templár s príznačným chladom, "rytier musí prijať svoj osud, či už mečom, alebo ohňom. A ktože by sa staral o židov osud?"

"Surový vojak," skríkla Rebeka, "radšej zahyniem v plameňoch, ako tebe ďakovať za svoj život!"

"Nemôžeš voliť, Rebeka! Raz si ma premohla, no druhý raz sa to nepodarilo nijakému smrteľníkovi!"

A chytil zdesené dievča, ktorého zúfalý krik naplnil celú izbu, a vyniesol ju v náručí z izby, bez ohľadu na jej krik a nedbajúc na hrozby a urážky, ktoré za ním kričal Ivanhoe.

"Pes templárský, poškvrna svojej rehole! Pusť dievča! Zradný Bois-Guilbert, Ivanhoe ti to rozkazuje! Ty podliak!

"Nebol by som ťa našiel, Wilfred," ozval sa hlas Čierneho rytiera, ktorý práve vstupoval do izby, "nebyť tvojho kriku."

"Ak si rytier," žiadal Ivanhoe, "nestaraj sa o mňa, prenasleduj únoscu, zachráň lady Rowenu, nájdi vznešeného Cedrika!"

"I na nich príde rad," odpovedal rytier so zámkou v znaku, "no ty si prvý na rade."

Chytil Ivanhoea a vyniesol ho tak ľahko, ako templár unášal Rebeku; prebehol s ním zadnou bránkou a odovzdal svoje bremeno starostlivosti dvoch lukostrelcov, potom zas utekal do hradu, aby pomohol ostatným väzňom.

Jedna veža už bola celá v plameňoch. Zúrivo šľahali oblokmi aj strieľňami. No inde hrubé múry a izbené sklepenia kládli odpor postupujúcemu požiaru a tam ľudská zbesilosť triumfovala viac ako hrôzy živlu. Víťazi prenasledovali obrancov hradu zo siene do siene a krvou hasili pomstu, ktorú už dlho v sebe živili proti vojakom surového Front-de-Boeufa. Väčšina posádky sa bránila až do konca - iba niekoľko ich prosilo o milosť - no nedostal ju nikto. Všade sa rozliehali stony a rinčanie zbraní - podlaha bola klzká od krvi nariekajúcich alebo umierajúcich úbožiakov.

V tomto zmätku behal Cedrik sem a ta a hľadal Rowenu. Verný Gurth bol ustavične za ním, nedbajúc na vlastnú bezpečnosť, len aby odvrátil údery určené pánovi. Vznešenému Sasovi podarilo sa napokon nájsť izby svojej chovanice, a to vo chvíli, keď sa už vzdávala všetkej nádeje na vyslobodenie, a tisnúc k hrudi kríž, sedela a čakala na neodvratnú smrť. Zveril ju Gurthovej starostlivosti, aby v bezpečí odviedol Rowenu do pevnôstky po ceste, na ktorej už nebolo nepriateľov a dosiaľ nebola prerušená plameňmi. Potom utekal verný Cedrik vyhľadať svojho priateľa Athelstana, pevne rozhodnutý, že podstúpi hocaké nebezpečenstvo, len aby zachránil posledného potomka kráľovského rodu. No prv než Cedrik vošiel do starej dvorany, kde ešte nedávno sám bol väznený, vynaliezavý Wamba vyslobodil z nepríjemností aj seba aj svojho druha v nešťastí.

Keď totiž z hukotu a kriku usúdil, že boj je najprudší, začal šašo kričať, čo mu hrdlo stačilo. "Svätý Juraj a šarkan! Svätý Juraj, stoj pri našom Anglicku! Hrad patrí nám!" A aby dodal svojmu kriku ešte viac hrôzy, chytil dva či tri kusy zhrdzavenej zbroje, ktorá sa povaľovala v miestnosti, a bil nimi o seba.

Strážci, stojaci v predsieni a postrašení všeobecným zmätkom, zľakli sa Wambovho kriku, nechali dvere za sebou otvorené a utekali oznámiť templárovi, že nepriateľ sa už dostal do starej dvorany. Medzitým väzni, ktorých nik nezastavil, dostali sa do predsiene a stade na dvor, kde doháral posledný plameň boja.

Tam sedel zúrivý templár na svojej paripe medzi skupinou ozbrojencov, jazdcov i pešiakov, ktorí sa spojili so svojím mocným vodcom, aby sa pokúsili o poslednú možnosť zachrániť sa ústupom. Na jeho rozkaz spustili padací most, no cesta bola ihneď obsadená; lukostrelci totiž dosiaľ hádzali svoje šípy na túto časť hradu, a len čo zbadali, že na hrade vzbĺkli plamene a že spúšťajú padací most, prihrnuli sa k bráne, aby zabránili úteku posádky a dostali svoj podiel na koristi skôr, než hrad celkom zhorí. No časť obliehajúcich, ktorá vošla do hradu zadnou bránou, začala sa teraz zhromažďovať na dvore a zúrivo útočiť na zvyšky obrancov, napadnutých takto z dvoch strán.

Túto skupinu ozbrojencov však podnecovalo zúfalstvo a podporoval príklad smelého vodcu, a preto sa bránili naozaj udatné. Keďže boli dobre vyzbrojení, podarilo sa im niekoľkokrát odraziť útočníkov, hoci ich prevyšovali počtom. Rebeku, posadenú pred sedlom, držal pred sebou templárov saracénsky otrok v prostriedku tejto skupiny. Bois-Guilbert v celej tej trme-vrme krvavej bitky čo najstarostlivejšie dbal o jej bezpečnosť. Vždy prijachal k nej, a nestarajúc sa o vlastnú obranu, nastavoval pred ňu svoj trojhranný oceľový štít; potom zasa vyrazil zo seba vojnový pokrik, odskočil, hodil sa do boja a rúbal najsmelších bojovníkov, no hneď bol zasa pri jej koni.

Athelstane, ktorý, ako čitateľ už vie, bol síce pohodlný, no nebol zbabelý, zbadal, ako starostlivo chráni templár akúsi ženu, a nepochyboval, že je to lady Rowena, ktorú rytier chce, napriek všetkému odporu a prekážkam, uniesť.

"Svätý Eduard, stoj pri mne," zvolal; "dostanem ju z rúk tohto pyšného rytiera, ktorý zomrie mojou rukou."

"Len si to poriadne rozmyslite," zvolal Wamba, "nekupujte mačku vo vreci. - Nech som blázon, ak tá žena je lady Rowena - pozrite na jej dlhé čierne vrkoče! - A ak neviete rozoznať čierne od bieleho, choďte si k nej, no ja za vami nepôjdem - nedám si polámať údy, keď neviem pre koho. - A veď nemáte zbraň! - Rozmyslite si to, ešte nikoho neuchránila hodvábna čiapka pred oceľovou čepeľou. - Nuž ale, kto chce kam, pomôžme mu tam. - Deus vobiscum, najsmelší Athelstane," dodal a pustil Sasov kabát, za ktorý ho držal.

Zdvihnúť zo zeme kovový kyj s hrotmi, ktorý vypustila ruka daktorého zomierajúceho zbrojnoša, hodiť sa na templárovu skupinu, biť ním rýchlo napravo a naľavo, zraziť každým úderom bojovníka, bolo pri veľkej Athelstanovej sile, vy dráždené j neobyčajným hnevom, dielom jediného okamžiku; prv než by sa bol niekto nazdal, stál dva kroky pred Bois-Guilbertom a zareval hrozným hlasom:

"Obráť sa, zradný templár! Pusť devu, ktorej nie si hodný dotknúť sa - stoj, ty naničhodný spoločník vrahov a pokryteckých zbojníkov."

"Pes!" odpovedal templár, zaškrípuc zubami. "Naučím ťa tupiť svätú rehoľu sionského chrámu!"

Potom popohnal koňa, pritočil ho k Sasovi, a zdvihnúc sa v strmeni, aby tak využil výhodu, ktorú mu dávala výška koňa, zasadil Athelstanovi do hlavy strašný úder.

Wamba mal pravdu, že hodvábna čiapka mu neochráni hlavu pred oceľovou čepeľou. Templárova zbraň bola taká ostrá, že roztála na dvoje - ako keby to bol býval iba vŕbový prútik - mocnú, kovanú násadu kyja, ktorým nešťastný Sas chcel zachytiť úder, dopadla mu na hlavu a zrazila ho na zem.

"Ha, Beau-séant, zakričal Bois-Guilbert, "tak pochodí každý, kto urazí česť templárských rytierov!" A využijúc úžas, ktorý vyvolal Athelstanov pád, zavolal: "Kto sa chce zachrániť, nech ide za mnou!" A už cválal po moste, rozrážajúc rady lukostrelcov, ktorí ho chceli prenasledovať. Za ním sa hnali Saracéni a päť alebo šesť ozbrojencov na koni. Dážď šípov, ktorý sa na neho a na družinu zosypal, ohrozoval jeho útek; no nezabránil mu. aby sa pobral chytro k pevnôstke, ktorú podľa dohovoreného plánu už mohol de Bracy dobyť.

"De Bracy! De Bracy!" kričal. "Si tu?"

"Tu som," odpovedal de Bracy, "ale som zajatý."

"Môžem ti pomôcť?" volal Bois-Guilbert.

"Nie, vzdal som sa na milosť a nemilosť, čestné slovo nezruším. Zachráň sa sám - sokoli sú vypustení - polož medzi seba a Anglicko more - viac sa ti neopovažujem povedať."

"Nuž," odpovedal templár, "ak tam chceš sedieť, dobre, no pamätaj si, že som splnil svoje rytierske slovo. A nech sú sokoli, kde chcú, múry preceptória v Templestowe ma dostatočne ochránia a ta sa poberiem ani hltavica do svojho hniezda."

Po týchto slovách odjachal aj so svojou družinou.

Členovia posádky, ktorí nemali kone, bránili sa aj po templárovom úteku s nepoddajnou húževnatosťou, ako tí, ktorí v zúfalej situácii nemajú ani najmenšiu nádej na spásu. Oheň zachvátil už všetky časti hradu, keď Ulrika, ktorá ho podpálila, sa zjavila na veži, podobná ktorejsi z pravekých fúrií, a začala vrieskať bojovú pieseň; kedysi ju spievali na bojišti skaldi pohanských Sasov. Dlhé, rozcuchané šedivé vlasy jej poletovali okolo nepokrytej hlavy; zrak jej plál ohňom šialenstva a radostného uspokojenia z vykonanej pomsty; mávala vretenom ako sudička, ktorá pradie a prestrihuje niť ľudského života. Ústne podanie nám zachovalo niekoľko divých slôh barbarskej piesne, ktorú si spievala uprostred ohňa a krviprelievania.

Nabrúste jasnú oceľ,

synovia bieleho Šarkana!

Zapáľ faldu,

dcéra Hengistova !

Oceľ sa neleskne túžbou po hostine,

je tvrdá, Široká, ostrohrotitá,

fakľa nevedie do svadobnej siene,

belaso dymí a iskri ani síra.

Brúste oceľ, havran kráka,

zapáľte pochodeň, Černobog kričí!

Brúste oceľ, synovia šarkanovi!

Zapáľ fakľu, dcéra Hengistova!

Mrákava sa schyľuje na šľachticov hrad,

orol škreči - pláva v jeho ňadrách.

Neškreč, sivý jazdec na čiernom mraku,

hostinu máš pripravenú!

Devy z Valhaly, buďte pripravené,

Hengistov rod vám pošle hosťov.

Zatraste čiernymi vrkočmi, devy Valhaly

radostne rozozvučte svoje bubienky!

Mnohí pyšní bojovníci kráčajú k vašim sieňam,

mnoho hláv ozdobených prilbami.

Temný večer je v šľachticovom hrade,

čierne mraky sa tu nakopili;

no skoro sčervenejú ako krv hrdinov.

Zbojník z lesov zatrasie tu svojím chocholom

a zničí hrady ako blesk.

Mohutne zaveje jeho blčiaca zástava,

červená, široká a pochmúrna

nad bojom potláčaných.

Radostne zamáva mečom a roztriešti štíty,

veselo vypije teplú krv, čo vyplynie z rany.

Všetko nech zhynie!

Meč roztína prilbicu,

kopija prekole pancier,

požiar pohltí príbytok princov,

stroje mliaždia mohutné múry.

Všetko nech zhynie!

Vymrel rod Hengistov,

zaniklo meno Horsovo!

Nelákajte sa osudu, synovia meča,

napojte čepele krvou ako vínom!

Tešte sa na hodoch vraždy

pri svetle blčiacich siení.

Mávajte mečom, pokiaľ vaše srdce bije!

Neušetrite nikoho zo súcitu či strachu!

Teraz je hodina pomsty;

aj sama nenávisť zanikne dnes

a s ňou zhyniem aj ja.

Blčiace plamene prekonali už všetky prekážky a stúpali k večernému nebu v obrovských ohnivých stĺpoch, ktoré bolo vidieť široko-ďaleko. Veža za vežou sa rútila, padali strechy a horiace brvná vyhnali bojovníkov z dvora. Túto ch vílu využil malý zvyšok premožených, aby sa rozutekali a unikli do neďalekých lesov. Víťazi vo veľkých skupinách s úžasom, a nie bez hrôzy pozerali na plamene, ktoré vrhali na ich rady a zbrane tmavočervené odblesky. Ešte dlho videli postavu šialenej Ulriky stáť na vysokom mieste; mávala rukami v šialenej radosti, ani čo by svojím veliteľským pokynom usmerňovala požiar, ktorý založila. Napokon sa veža so strašným rachotom zrútila a ona zahynula v plameňoch, ktoré strávili aj jej tyrana. Strašná chvíľa hrôzy sa utíšila; ozbrojení diváci nehybne stáli ešte niekoľko minút; neopovážili sa ani pohnúť, iba čo sa prekrižovali. Prvý prerušil ticho Locksley. "Radujte sa, lukostrelci!" zvolal. "Už niet tyranovho brloha! Svoju korisť nech každý donesie na miesto našich schôdzok k dubu pri ceste na Jeleňom vrchu: včasráno ju spravodlivo rozdelíme, nezabudneme ani na svojich vážených spojencov, ktorí sa zúčastnili na tomto veľkom diele pomsty."

Má svoje vlastné právo každý štát;

stanový mesto, ríša zákon má.

Ba i ten zbojník v lesných húštinách

preds' určitého poriadku sa drží!

Od čias, čo Adam v raji prebýval,

vzájomné putá ľudí spájali

a vždy ich zväzky zákon stvrdzoval.

Stará hra

V dúbravách nad čistinou sa rozvidnievalo. Zelené konáre jagali sa perličkami rosy. Laň vyviedla svoje mláďa z úkrytu vysokých papradín na širšie lesné cesty; a nikde nebolo poľovníka, ktorý by bol vysliedil alebo vyplašil vážneho jeleňa, kráčajúceho na čele parohatého stáda. Zbojníci sa zhromaždili okolo duba pri ceste na Jeleňom vŕšku, kde sa schádzavali. Tu strávili aj celú noc, aby načerpali nových síl po útrapách boja. Niektorí si ju krátili vínom, iní spánkom, väčšina však rozhovorom o udalostiach dňa a odhadom ceny veľkej kopy koristi, ktorá čakala na vodcovo rozhodnutie.

Korisť bola naozaj bohatá. Hoci požiar zničil veľa, neohrození zbojníci zachránili mnoho strieborného náčinia, drahocennej zbroje a utešených šiat. Keď ich čakala toľká odmena, nezľakli sa nijakého nebezpečenstva. No zákony tejto družiny boli také prísne, že nik sa neopovážil prisvojiť si časť koristi; všetko položili na spoločnú hromadu, aby to rozdelil Locksley.

Miestom schôdzky bol starý dub; nie ten, ku ktorému Locksley zaviedol Gurtha a Wambu, ako sme hovorili v predošlom príbehu, ale iný strom uprostred lesnej čistiny asi na pol míle od zrúcanín torquilstonského hradu. Tu si sadol Locksley na akýsi trón postavený zo šúplat pod rozložitými vetvami košatého duba a zbojníci sa zoskupili okolo neho. Kývol Čiernemu rytierovi, aby si sadol na pravú stranu, a Cedrika posadil po svojej lavici.

"Prepáčte mi moju smelosť, vznešení páni," ospravedlňoval sa, "no v týchto lesoch som pánom ja - ony sú mojím kráľovstvom - a moji diví poddaní by stratili ku mne úctu, keby som na svojom území prepustil svoje miesto hocijakému smrteľníkovi. - Ale odpusťte, páni, nevidel niekto nášho kaplána? Kde je náš páter? Najlepší začiatok dobrého dňa medzi kresťanmi je omša." No nik nevidel copmanhurstského pustovníka. "Na môj hriešnu," pokračoval vodca zbojníkov, "dúfam, že sa veselý mních zastavil iba pri víne. Kto ho videl po dobytí hradu?"

"Ja som ho videl," odpovedal Mlynár; "dobýval sa do pivnice a prisahal na všetkých svätých v kalendári, že musí ochutnať Front-de-Boeufovo gaskonské víno."

"Nech ho chránia všetci svätí! Obávam sa, že ochutnal príliš veľa vína a že ho zastihla smrť pod troskami hradu!" povedal vodca. - "Nože, Mlynár, hybaj! Vezmi so sebou niekoľko ľudí a choď ta, kde si ho posledný raz videl - lejte vodu z priekopy na dymiace rozvaliny. - Radšej by som poprekladal kameň po kameni, než by som stratil svojho kaplána."

Ihneď sa prihlásil dosť veľký počet ľudí. Ponáhľali sa vyplniť jeho rozkazy. Keďže sa práve chystali rozdeliť korisť, bolo vidno, ako veľmi im záležalo na záchrane duchovného otca.

"My sa dajme za ten čas do roboty," vravel Locksley, "lebo len čo sa roznesie chýr o našom odvážnom skutku, čaty de Bracyho, Malvoisina a ostatných Front-de-Boeufových spojencov vtrhnú proti nám bez meškania, a preto bude múdre, ak sa odtiaľto odpraceme. Vznešený Cedrik, korisť je rozdelená na dve časti, vyvoľte si jednu podľa vôle a obdarujte svojich ľudí, ktorí sa na tomto podniku zúčastnili."

"Udatný lukostrelec," oslovil ho Cedrik, "srdce mi zviera bolesť. Niet už vznešeného Athelstana z Coningsburghu - niet už posledného potomka svätého Vyznavača! - S jeho krvou vyhasla aj iskra, ktorú ľudský duch nikdy neroznieti! Moji ľudia, okrem tých, čo sú tu so mnou, čakajú už len na môj návrat, aby odprevadili jeho telo na poslednej ceste. Lady Rowena by sa rada vrátila do Rotherwoodu. Treba ju odprevadiť s dostatočným sprievodom. Bol by som už dávno odišiel, ale čakal som, nie však na korisť, lebo boh a svätý Withold vie, že ani ja ani nik z mojich ľudí sa nedotkne ničoho - počkal som tu iba preto, aby som sa poďakoval tebe a tvojim smelým lukostrelcom, že ste mi zachránili život a česť."

"Vykonali sme iba polovicu práce. Len si vezmite z koristi, aby ste odmenili svojich susedov a prívržencov."

"Som dosť bohatý, aby som ich odmenil zo svojho," odvetil Cedrik.

"A niektorí," doložil Wamba, "boli už dosť múdri a odmenili sa sami, aby neodišli s prázdnou rukou. Veď nenosíme všetci bláznovské čiapky."

"Prajeme im to," odpovedal Locksley, "veď naše zákony viažu iba nás."

"Avšak tebe, môj úbohý chlapče," vravel Cedrik, objímajúc svojho šaša, "ako sa ti len odmením. Nebál si sa ísť za mňa do žalára, ba aj na smrť! Keď ma všetci opustili, iba úbohý blázon mi ostal verný!"

A v thanovom oku sa pri tých slovách zaligotala slza, prejav citu, ktorý nevedela vyvolať ani Athelstanova smrť; v pudovej oddanosti šašovej bolo niečo, čo hlbšie dojímalo ako naj ukrutnejšia bolesť.

"Ak sa mi za moje služby odplácate slanou vodou, úbohému šašovi nič neostane, len rozplakať sa s vami, a čo bude potom s jeho remeslom? Ale, ujko, ak mi chcete spraviť naozaj radosť, prosím vás, odpusťte môjmu kamarátovi Gurthovi, ktorý vás síce pripravil o týždeň služby, ale iba preto, aby ju venoval vášmu synovi."

"Odpustiť mu!" zvolal Cedrik. "Nielen odpustiť, chcem ho aj odmeniť. Gurth, kľakni si!"

Pastier bravov si kľakol k nohám svojho pána.

"Nie si už poddaný a nevoľník, ale voľný a slobodný človek", povedal Cedrik a dotýkal sa ho palicou, "v meste aj mimo mesta, v lese aj na poli. Okrem toho dávam zo svojich majetkov tebe aj tvojim potomkom na večné časy lán zeme a kliatba božia padne na každého, kto by toto právo popieral."

Už nie ako nevoľník, lež ako slobodný človek a majiteľ zeme vstal Gurth a radostne si vysoko poskočil.

"Kováča s pilníkom," volal. "Dolu s obojkom na hrdle slobodného človeka! - Vznešený pane, vaša dobrotivosť mi zdvojnásobila sily, teraz budem za vás bojovať dvojnásobne! V hrudi mi bije slobodné srdce, všetko sa vo mne a okolo mňa zmenilo. Hej, Zubaj," zvolal, keď verné zviera, vidiac svojho pána takého natešeného, začalo naňho vyskakovať, "poznávaš ešte svojho pána?"

"Áno," ubezpečil ho Wamba, "Zubaj i ja ťa poznávame, Gurth, hoci obaja budeme musieť aj naďalej nosiť obojok. Skôr ty zabudneš na nás a na to, čím si bol."

"Skôr zabudnem na seba ako na teba, môj verný kamarát," vravel Gurth; "veď keby si dajako túžil po slobode, pán by ti ju istotne neodoprel."

"Nie," odpovedal Wamba, "nemysli si, že ti ju závidím, brat Gurth; nevoľník si sedí pri kozube v izbe, kým slobodný musí ísť bojovať. A ako vraví staré príslovie, lepšie je byť bláznom na hostine ako mudrcom v bitke."

Ozval sa dupot koní a zjavila sa lady Rowena, obkolesená skupinou jazdcov a veľkým oddielom pešiakov, ktorí radostne potriasali kopijami a cvendžali svojimi halapartňami z radosti nad jej oslobodením. Rowena v krásnych šatách sedela na tmavohnedej paripe v celej svojej bývalej vznešenosti. Iba nezvyčajná bledosť svedčila o utrpení, ktoré nedávno podstúpila. Na jej krásnom čele, trošku ešte zatienenom utrpením, odrážala sa akási nádej v lepšiu budúcnosť, ako aj vďačnosť za oslobodenie. - Už vedela, že Ivanhoe je v bezpeke, vedela aj to, že Athelstane je mŕtvy. Prvá správa ju najúprimnejšie potešila, a hoci sa priam neradovala z druhej, odpustíme jej, že cítila uspokojenie nad vyslobodením pred ďalším nátlakom svojho poručníka.

Keď sa Rowena na svojej paripe priblížila k Locksleyho trónu, smelý lukostrelec a všetci jeho spoločníci povstali na jej uvítanie s prirodzenou zdvorilosťou. Líca jej sfarbila krv, keď milo kývla rukou, a uklonila sa im tak hlboko, že jej krásne dlhé vlasy sa na okamih spojili s vejúcou hrivou koňa. Potom sa niekoľkými úprimnými a vhodnými slovami poďakovala Locksleymu a ostatným svojim záchrancom. "Boh vás požehnaj, dobrí ľudia," dokončila svoju reč, "zaplať pánboh a Panna Mária, že ste sa vystavovali toľkému nebezpečenstvu a ujali ste sa utláčaných. - A keby niekedy daktorý hladoval, nezabudnite, že Rowena vás nasýti; keby bol smädný, Rowena má mnoho sudov vína a čierneho piva - a keby vás Normani vyhnali z týchto miest, Rowena má vlastné lesy, kde jej statoční záchrancovia budú môcť slobodne poľovať a kde nikdy sa nebude horár pýtať, či šíp zastrelil srnca."

"Vďaka, vznešená pani," odpovedal Locksley, "ďakujem vám za seba a za svoju družinu. Je nám dostatočnou odmenou už to, že sme vás vyslobodili. My, ktorí sa ponevierame po lesoch, dopustíme sa aj mrzkého, divého skutku - vaše vyslobodenie, lady Rowena, bude za ne rozhrešením."

Rowena sa opäť uklonila na svojom koni a obrátila sa na odchod; ešte na chvíľu zastala, aby počkala, kým sa Cedrik, ktorý ju mal sprevádzať, rozlúči s Locksley m a vtedy zbadala tesne pred sebou zajatého rytiera de Bracyho. Stál pod stromom hlboko zamyslený, s rukami skríženými na prsiach. Rowena dúfala, že prejde vedľa neho a že ju nespozoruje. No vtom na ňu pozrel a tvár sa mu sfarbila temnou červeňou hanby.

Chvíľu stál v pomykove; potom rýchlo pokročil, chytil kantár koňa a kľakol si pred ňou.

"Či lady Rowena milostivo pozrie na zajatého rytiera - potupeného bojovníka?"

"Pán rytier," odpovedala Rowena, "činy, ako sú vaše, nezneuctieva nezdar, ale úspech."

"Víťazstvo by malo obmäkčiť vaše srdce," odpovedal de Bracy, "povedzte len, že mi odpúšťate násilie, ku ktorému ma dohnala nešťastná vášeň, a poznáte čoskoro, že de Bracy vie slúžiť aj ušľachtilejším cieľom."

"Odpúšťaní vám, pán rytier, ako kresťanka."

"To znamená," povedal Wamba, "že neodpúšťa ani trošku."

"Pravda, nemôžem zabudnúť na nepríjemnosti a útrapy, ktoré zavinilo vaše šialenstvo," pokračovala Rowena.

"Pusťte kantár," vravel Cedrik, ktorý sa práve vracal. "Ako je nebo nad nami, keby to nebola hanba, pribil by som vás o zem svojou kopijou. - De Bracy, buďte istý, že si svoju účasť na tomto hanebnom podniku odpykáte!"

"Vyhrážať sa zajatcovi je ľahké a bezpečné," vravel de Bracy. "Veď kedy bol Sas hoci len trochu zdvorilý!"

A ustúpil o dva kroky, aby uvoľnil cestu lady Rowene.

Cedrik sa pred odchodom osobitne poďakoval Čiernemu rytierovi a nástojil, aby ho odprevadil do Rotherwoodu.

"Viem," vravel, "že bludní rytieri vkladajú svoje šťastie najradšej do hrotu kopije a málo sa starajú o majetok a bohatstvo; no vojna je nestála milenka; ba aj bojovník, ktorému sa potulovanie stalo zamestnaním, potrebuje časom domov. Vydobyli ste si ho, vznešený rytier, v rotherwoodskych sieňach. Cedrik je dosť bohatý, aby napravil krivdu osudu, a všetko, čo má, patrí i jeho osloboditeľovi. - Poďte s nami na Rotherwood, ale nie ako hosť, lež ako syn alebo brat."

"Cedrik ma už obohatil o skúsenosti," vravel rytier, "naučil ma poznať saskú udatnosť. Na Rotherwood prídem, statočný Sas, a to čoskoro; no teraz ma odvoláva preč veľmi dôležitá povinnosť. No keď k vám prídem, možno vás o niečo požiadam, čo podrobí vašu veľkodušnosť skúške."

"Vašu prosbu splním prv, než by ste ju vyslovili," vravel Cedrik, kladúc svoju ruku do rytierovej kovovej rukavice, "splním ju, hoci by išlo aj o polovicu môjho majetku."

"Nesľubujte tak rýchle," odpovedal rytier so zámkou, "no pevne verím, že splníte, o čo vás poprosím. Zatiaľ však zbohom!"

"Ešte vám chcem povedať," doložil Sas, "že pri smútočných obradoch za vznešeného Athelstana budem na jeho hrade Coningsburghu. - Bude otvorený každému, kto sa bude chcieť zúčastniť na pohrebných slávnostiach; isteže hovorím v mene lady Edithy, matky mŕtveho kniežaťa, keď poviem, že sa nikdy nezatvorí pred tým, kto tak smelo, hoci aj márne, bojoval za oslobodenie Athelstana z normanských okov a z normanských reťazí."

"Ajaj," vravel Wamba, ktorý už zasa zaujal svoje miesto pri Cedrikovi, "budúže to dobré hody - ozaj škoda, že vznešený Athelstane nebude si môcť sadnúť k svojmu pohrebnému karu. - No," pokračoval šašo, dvíhajúc vážne oči, "večeria už v raji a zaiste robí česť tamojšej chove."

"Čuš a prac sa!" vravel Cedrik, pohnevaný nemiestnym žartom, no krotiac svoj hnev spomienkou na nedávne Wambove šľachetné služby.

Rowena milo kývla Čiernemu rytierovi na rozlúčku - Sas ho odporúčal do božej ochrany a sprievod sa pohol širokou lesnou čistinou.

Len čo odišli, z hĺbky lesa sa vynoril iný sprievod; kráčal pomaly okolo lesnej čistiny a zamieril tým istým smerom ako Rowena a jej družina. Boli to mnísi z blízkeho kláštora, ktorí v očakávaní bohatého daru, ktorý im Cedrik sľúbil, sprevádzali, spievajúc pritom hymny, rakvu; v nej pomaly, smutne niesli vazali Athelstanovo telo na coningsburský hrad, aby ho tam uložili do Hengistovho hrobu, ktorý bol dávnym predkom nebohého. Len čo sa rozšírila správa o Athelstanovej smrti, poddaní sa zišli vo veľkom počte, šli za márami a aspoň navonok prejavovali zármutok a ľútosť. Zbojníci povstali a vzdali takto prosto česť smrti, akú predtým preukázali kráse. Smútočný spev, ako aj pomalý krok kňazov pripomenuli im kamarátov, ktorí padli vo včerajšej bitke. No podobné spomienky rýchlo vymiznú z mysle tých, čo žijú životom plným nebezpečenstva a dobrodružstva. A tak ešte sa ani nerozplynuli vo vetre posledné zvuky pohrebných piesní a zbojníkov už zaujalo rozdeľovanie koristi.

"Statočný rytier," oslovil Locksley Čierneho rytiera, "bez vašej smelosti a mocnej ruky bol by náš útok stroskotal. Vyberte si, prosím, z tejto koristi to, čo by sa vám najviac páčilo, ako pamiatku na strom, pri ktorom sa schádzame."

"Prijímam ponuku," povedal rytier, "tak úprimne, ako ste ju ponúkli. Prosím o povolenie, aby som mohol s pánom Mauriceom de Bracy urobiť, čo sa mi páči."

"Patrí vám," vravel Locksley, "a lepšie pre neho! Inak by bol tento tyran ozdobil najvyššiu vetvu nášho duba a všetkých jeho žoldnierov, ktorých pochytáme, boli by sme povešali husto okolo neho ani žalude. Teraz je vaším zajatcom a nemusí sa báť, hoci mi kedysi zabil otca."

"De Bracy," vravel rytier, "si slobodný! Odíď! Si mojím zajatcom, ale pohŕdam nízkou pomstou. No v budúcnosti si daj pozor. Mohlo by sa ti zle povodiť. Maurice de Bracy, daj si pozor!"

De Bracy sa hlboko, mlčky uklonil a chcel odísť, no lukostrelci začali na neho posmešne pokrikovať a nadávať mu. Pyšný rytier sa prudko strhol, obrátil sa, zložil si ruky napršia, vzpriamil sa a zvolal: "Ticho, zavýjajúci psi! Brešete za jeleňom, keď sa nemôže proti vám postaviť. De Bracy pohŕda vaším posmechom, ako by pohŕdal vašou chválou. Zalezte do svojich dier a húštin, prekliati zlodeji, a správajte sa ticho, kedykoľvek sa bude hovoriť v blízkosti vašich brlohov o rytierstve a šľachetnosti."

Na túto nemiestnu výzvu bol by iste de Bracyho zasypal dážď šípov, keby vodca zbojníkov nebol zakročil včas a prísne. Medzitým rytier chytil za uzdu koňa z Front-de-Boeufových stajní; stálo ich tu niekoľko s úplným postrojom ako cenná časť koristi. Potom vyskočil do sedla a šepkom sa stratil v lese.

Keď sa rozruch, vyvolaný touto príhodou, trochu utíšil, veliteľ zbojníkov sňal svoj drahocenný roh a závesník, ktorý si nedávno získal pri streľbe do terčov v Ashby.

"Šľachetný rytier," vravel rytierovi so zámkou v znaku, "keby ste nepohrdli rohom, ktorý dosiaľ nosil anglický lukostrelec, poprosil by som vás, aby ste si ho vzali na pamiatku svojich včerajších smelých činov. Ak sa niekedy dostanete do nepríjemností v lesoch medzi Trentou a Teesou, čo sa stáva aj naj udatnejšiemu rytierovi, zatrúbte na tomto rohu tri slová: Wa-sa-hoa! A je temer isté, že pomoc príde."

Priložil roh k ústam, zatrúbil niekoľkokrát tieto tri slová, aby sa ich rytier dobre naučil.

"Ďakujem ti za tento dar, statočný lukostrelec!" vravel rytier; "veru som si ani v najväčšej tiesni neželal inú pomoc ako tvoju a tvojich spoločníkov." A tiež zatrúbil dohovorené tri slová tak mocne ich ozvenou zahlaholil les.

"Dobre a jasne si zatrúbil," vravel Locksley, "nech sa na mieste prepadnem, ak sa nerozumieš práve tak do poľovačky ako do vojny! Stavím sa, že si zastrelil už niekoľko srncov. Kamaráti, zapamätajte si tieto tri slová - sú hlasom rytiera so zámkou v znaku. A kto ich počuje a nepríde mu hneď na pomoc, toho z našej bandy vyženiem vlastnou tetivou."

"Nech žije náš veliteľ!" zvolali zbojníci. "Nech žije Čierny rytier so zámkou! Nech čo najskôr potrebuje našu pomoc! Uvidel by, ako rýchlo mu pomôžeme."

Locksley sa dal potom do delenia koristi a správal sa pritom s najväčšou nestrannosťou. Pre cirkev a zbožné účely hneď odložil desiatok, iný diel určili pre spoločnú pokladnicu, časť pridelili vdovám a sirotám po padlých alebo na zádušné omše za duše tých, ktorí rodinu nezanechali. Zvyšok rozdelili medzi zbojníkmi podľa ich postavenia a zásluh; o všetkých pochybných prípadoch rozhodol veliteľ s najväčšou obozretnosťou a jeho rozhodnutia prijali s úplnou poslušnosťou. Čierny rytier bol naozaj prekvapený, keď videl, že ľudia žijúci mimo zákona konajú tak spravodlivo a s takou disciplínou; všetko, čo videl, presvedčilo ho ešte viac o veliteľovej spravodlivosti a bystrosti.

Keď každý prevzal svoju čiastku koristi, pokladník a štyria mocní lukostrelci odniesli na skryté a bezpečné miesto to, čo patrilo do spoločnej pokladnice. No čiastka určená cirkvi ostala nedotknutá.

"Chcel by som," pokračoval veliteľ, "počuť správu o našom veselom mníchovi. Dosiaľ nikdy nechýbal, keď išlo o modlitbu pri stole alebo o deľbu koristi. Veď vie, že jeho povinnosťou je postarať sa o desiatok z našej úspešnej výpravy. Možno, že mu táto povinnosť umožňovala kryť niektoré previnenia proti cirkvi. Mám neďaleko odtiaľto v zajatí istého cirkevného brata a bol by som rád, keby mi náš veselý mních pomohol zjednať sa s ním."

"Bolo by mi ho veľmi ľúto," vravel rytier so zámkou v znaku. "Som mu zaviazaný za veselú noc a milé pohostinstvo, ktoré mi vo svojej cele poskytol. Poďme k zrúcaninám hradu, azda sa o ňom niečo dozvieme."

Ako sa takto zhovárali, jasot medzi lukostrelcami ohlásil príchod toho, o koho sa báli. Prv než zbadali jeho mohutnú postavu, počuli hlas samotného mnícha.

"Z cesty, veselí spoločníci," kričal, "urobte miesto svojmu duchovnému otcovi a jeho zajatcovi. Ešte raz ma privítajte! Vraciam sa, šľachetný vodca, ako orol s korisťou v pazúroch." A kliesniac si cestu medzi nimi, objavil sa v celej sláve, sprevádzaný všeobecným smiechom, v jednej ruke s obrovskou halapartňou, v druhej s povrazom, ktorého koniec bol uviazaný okolo hrdla nešťastného Izáka z Yorku; žid, polomŕtvy utrpením a strachom, dal sa trpne viesť víťazným mníchom, ktorý ustavične vykrikoval: "Kde je Allan-a-Dale, aby ma zvečnil v balade či aspoň v piesni? Pre svätú Hermangildu! Toho básnika rýmovačiek nikdy niet tam, kde sa naskytne príležitosť osláviť udatnosť."

"Naničhodný mních," vravel vodca, "tak sa mi vidí, že si už odslúžil mokrú omšu, hoci je iba včasráno. Pre svätého Mikuláša, koho to privádzaš?"

"Zajatca, ktorého som premohol svojou kopijou a mečom, vznešený vodca," odpovedal copmanhurstský pustovník; "či vlastne týmto svojím lukom a halapartňou. No ešte z horšieho zajatia som ho vyslobodil svojou svätosťou. Vrav, žid, či som ťa nevytrhol z pazúrov satanášových? Či som ťa nenaučil modliť sa Krédo, Pater noster a Ave Maria? Či som s tebou nestrávil celú noc, nepripíjal ti na zdravie a nevykladal ti tajomstvá našej viery?"

"Pre lásku božiu," vyjachtal zo seba úbohý žid, "či ma nik nevyslobodí z rúk tohto šialenca, chcel som povedať tohto svätého muža?"

"Ako to, žid," oboril sa na neho mních hrozivo, "zriekaš sa novej viery? Rozmysli si to a neupadni do starej nevery. Hoci nie si taký krehký ako prasiatko - ach, keby som ho teraz mal na raňajky - nie si prituhý, aby som ťa neupiekol."

Prestaň, neznesväcuj modlitby, bláznivý mních," vravel Locksley; "radšej nám povedz, kde si našiel tohto zajatca?"

"Prisahám na svätého Dunstana," vravel mních, "našiel som ho tam, kde som hľadal dačo lepšie. Zišiel som do pivnice pozrieť, či by sa tam nedalo niečo zachrániť. I keď je pohár vareného vína s korením, podávaný na noc, naozaj kráľovským nápojom, zdalo sa mi veľmi nehospodárne uvariť toľko dobrého nápoja odrazu. Narazil som teda jeden sud a šiel som si zavolať na pomoc niektorého z tých lenivých chlapov, ktorých zakaždým treba hľadať, keď ide o dobrý čin, a naďabil som na akési hrubé dvere. - Aha, myslím si, tu je tajný úkryt, kde ukrývajú najvyberanejší nápoj. Figliar strážca, vyrušený asi zo svojej roboty, nechal kľúč vo dverách. - Vošiel som, a nenašiel som nič, iba zhrdzavené reťaze a tohto neveriaceho psa, ktorý sa mi bez odkladu vzdal na milosť. Občerstvil som sa po tejto námahe s neveriacim pohárikom šumiacej šťavy a hotovil som sa práve odviesť svojho zajatca, keď zrazu bum-bác, s hromovým lomozom padajú múry ktorejsi veže (do čerta s chlapom, ktorý ich nevystavil pevnejšie) a zasypú nám východ. S hrmotom rútila sa veža za vežou - vzdal som sa nádeje, že to prežijem. No keďže sa mi zdalo nedôstojné môjmu povolaniu odísť na druhý svet v židovej spoločnosti, zdvihol som svoju halapartňu, aby som mu rozbil hlavu. No uľútilo sa mi jeho šedín a usúdil som, že bude lepšie, ak odložím halapartňu, chytím sa radšej duchovných zbraní a obrátim ho na našu vieru. A naozaj! Vďaka svätému Dunstanovi, semeno padlo na úrodnú pôdu, ibaže som ustal tak, že sa mi hlava točí. Veď som sa s ním po celú noc zhováral o tajomstvách a pritom ešte postil. Tých niekoľko glgov, čo som vypil, aby som zbystril svoj úsudok nehodno spomínať. Bol som celkom vyčerpaný, Gilbert a Villibald dosvedčia, v akom stave ma našli, do zniku vyčerpaného."

"Áno, môžeme to dosvedčiť," vravel Gilbert, "keď sme odstránili zrúcaniny a s pomocou svätého Dunstana objavili schody do pivníc, našli sme sud vína poloprázdny, žida polomŕtveho a mnícha viac ako napolo vyčerpaného, ako to on nazýva."

"Darebáci ste, cigánite!" zahriakol ich urazený mních. "To vy a vaši veselí kumpáni ste vypili sud do dna. A vraveli ste, že je to váš prvý ranný glg. Nech som pohan, ak som nechcel odložiť pre vodcovo hrdlo. No, čo na tom záleží? Žid je obrátený na našu vieru a rozumie všetkému, čo som ho naučil, takmer tak dobre, ak nie celkom tak ako ja."

"Je to pravda, žid," pýtal sa veliteľ, "odriekol si sa svojho bludu?"

"Nech nedosiahnem milosť vo vašich očiach," vravel Izák, "ak som si zapamätal hoci jediné slovíčko z toho, čo mi narozprával ctihodný mních tejto strašnej noci. Beda! Bol som taký vzrušený strachom, úzkosťou a zármutkom, že hoci by mi bol prišiel kázať sám svätý otec Abrahám, bol by som i k jeho rečiam hluchý."

"Cigániš, žid, a sám to dobre vieš," vravel mních, "pripomeniem ti iba jediné slovo nášho rozhovoru - sľúbil si, že celý svoj majetok venuješ našej svätej reholi."

"Prisahám na našu svätú náuku, vzácni páni," vyjachtal Izák, ktorého hnev stále vzrastal, "nikdy som nevypustil z úst také slová! Ach, som iba úbohý ožobráčený starec, obávam sa, že som stratil aj dcéru. Zľutujte sa nado mnou a dovoľte mi odísť."

"Nie," rozhneval sa mních, "ak odvoláš sľuby, ktoré si urobil v prospech svätej cirkvi, budeš za to pykať."

Zdvihol halapartňu a veru bol by poriadne pretiahol Izáka po chrbte, keby Čierny rytier nebol zachytil úder, čím, pravda, obrátil hnev svätého muža proti sebe.

"Svätý Tomáš Kentský," zvolal mních, "počkaj, naučím ťa, pán Leňoch, miešať sa do cudzích vecí, a nepomôže ti ani tvoj oceľová škatuľa, čo máš na sebe!"

"Ale, ale, nehnevaj sa," tíšil ho rytier, "veď vieš, že sme si sľúbili priateľstvo."

"Neviem o tom," odsekol mních, "vyhlasujem ťa za nafúkanca, ktorý sa do všetkého mieša."

"Ako to," podpichol rytier, ktorý, ako sa zdalo, nachádzal radosť v tom, že mohol dráždiť svojho nedávneho hostiteľa, "tak si teda zabudol, že kvôli mne - ani nehovorím o pokušení vína a paštéty - si porušil svoje sľuby pôstu a modlitby?"

"Na môj veru, priateľ môj," nahneval sa mních, zatínajúc ohromné päste, "nezostáva mi nič, ako ťa poriadne ovaliť po hlave."

"Neprijímam takéto dary," vravel rytier, "stačí, že tvoj úder budem pokladať za pôžičku, a vrátim ti ju s takými úžerníckymi úrokmi, aké veru ani tento tvoj zajatec nikdy nevymáhal pri svojich obchodoch."

"To hneď uvidíme," ozval sa mních.

"Oho," zvolal veliteľ, "čože zamýšľaš, šialený mních? Zvada pod naším vyvoleným dubom?"

"Zvada nie," vravel rytier, "iba priateľská výmena zdvorilosti. Udri, mních, ak máš odvahu, nevyhnem sa tvojmu úderu, ak potom vydržíš môj."

"Si proti mne vo výhode. Máš na hlave železný hrniec, no nič to," vravel mních, "padneš, hoci by bol v tvojej kovovej prilbici sám Goliáš."

Mních si až po lakeť vykasal rukáv na svalnatej ruke a zo všetkých síl zasadil rytierovi úder, že by ním ovalil vola. No protivník stál pevne ako skala. Dookola z radov lukostrelcov sa ozvala hlasná pochvala, lebo mníchov úder bol príslovečný a bolo málo takých, čo by, či už zo žartu alebo vážne, neboli zakúsili jeho silu.

"A teraz, mních," vravel rytier, snímajúc si rukavicu, "ak moja hlava mala proti tebe určitú výhodu, nechcem, aby ju mala moja ruka - stoj pevne ako pravý chlap."

"Genam meam dedi vapulatori - tvár svoju som nastavil bitkárovi," odpovedal, "a ak mnou pohneš, kamarát, z miesta, s radosťou ti dám židovo výkupné."

Tak sa chvastal mocný mních a vyzývavo sa postavil. No kto by vyhol svojmu osudu? Rytierov úder dopadol tak mocne a iste, že mních sa na nemalú veselosť všetkých okolostojacich vyvalil do trávy. Hneď vstal, ale nebolo na ňom vidieť ani hnev ani zármutok.

"Braček," vravel rytierovi, "mal by si zaobchádzať so svojou silou trošku šetrnejšie. Čo keby si mi bol rozdrúzgal čeľusť? Bol by som sa veru pri omši čudne zajakával. Veď ťažko spievať s rozbitou bradou. No tu je moja ruka na znak dobrého priateľstva a že sa s tebou už nikdy nebudem biť, keď som hneď po prvej výmene úderov tak zle pochodil. Koniec všetkým sporom! Navaľme židovi výkupné, lebo zo psa nebude slanina a žid ostane navždy židom."

"Mních," povedal Clement, "dostal zaucho a už si nie je ani spolovice istý, či žida naozaj obrátil na našu vieru."

"Čuš, mamľas! čo táraš? - Už tu niet ani úcty a vážnosti? - Všetci páni, a ani jeden sluha? - Poviem ti len toľko, darebák, že keby sa mi nebola zatočila hlava práve vtedy, keď som dostal úder od udatného rytiera, bol by som sa udržal na nohách. Ak sa mi budeš ešte posmievať, pocítiš sám, že viem práve tak dobre údery rozdávať, ako prijímať."

"Ticho," zvolal veliteľ. "A ty, žid, rozmýšľaj nad výkupným. Netreba ti hádaní pripomínať, že sa tvoje pokolenie v kresťanskej spoločnosti pokladá za prekliate a že ťa nemôžeme dlho trpieť medzi sebou. Rozmysli si preto, čo nám ponúkneš, ja sa medzitým pozriem na zajatca iného druhu."

"Zajali ste veľa Front-de-Boeufových zbrojnošov?" opýtal sa Čierny rytier.

"Nebol ani jeden dosť významný, aby sme za neho mohli žiadať výkupné," odpovedal Locksley; "chytili sme zopár úbožiakov a tých sme hneď aj prepustili, aby si šli hľadať nového pána. Naša pomsta bola ukojená a korisť dosť veľká. Napokon tí ľudia nestáli za veľa. Zajatec, ktorého som spomenul, je lepšia korisť, je to veselý mních, ktorého sme chytili na ceste za milou, ak dobre usudzujem podľa výstroja koňa a podľa jeho krásnych šiat. - Hľa, dôstojný opát, svieži ako rybička, práve prichádza." A medzi dvoma lukostrelcami prichádzal pred lesný trón zbojníckeho vodcu náš starý priateľ, opát Aymer z Jorvaulx

- Výkvet bojovníkov!

Čože robí Titus Lartius?

Marcius: Dekréty on rúče vystavuje,

do vyhnanstva, na smrť odsudzuje,

pohrozí, iných poľutuje.

Shakespeare: Coriolanus

Na črtách a v správaní sa zajatého opáta sa zračila menlivá nálada: urazená pýcha, zmätok, šviháctvo a strach.

"Nože, páni moji, čo to znamená?" vravel hlasom, v ktorom bolo badať všetky tieto tri nálady. "Aký to máme u vás poriadok? Ste Turci či kresťania, že takto zaobchádzate s kňazom? - Viete, čo je to manus imponere in servos Domini? Vydrancovali ste mi batožiny - roztrhali rúcho z jemnej čipky, ktorú by mohol nosiť aj kardinál! Iný na mojom mieste by vás stíšil svojím excommunicabo vos, no ja som zhovievavý, a ak mi hneď privediete kone, prepustíte mojich bratov a v poriadku mi vrátite batožinu a ak ihneď venujete sto korún, aby sme za ne pri hlavnom oltári v Jorvaulx slúžili omšu, a sľúbite, že do Turíc nebudete jesť zverinu, možno, že zabudnem na váš šialený kúsok."

"Duchovný otče," vravel vodca zbojníkov, "veľmi ma mrzí, že niektorí moji druhovia zaobchádzali s vami tak, že nás musíte otcovsky pokarhať."

"Zaobchádzali," opakoval opát, povzbudený týmto vľúdnym spôsobom reči lesného vládcu, "tak by sa nemalo správať ani k psovi ušľachtilého plemena - a nie ku kresťanovi - tobôž ku kňazovi - opátovi jorvaulského kláštora. Napríklad ten bezbožník a opitý minstrel, menom Allan-a-Dale - nebulo quidam - sa mi vyhrážal telesným trestom - ba, čo vravím, smrťou, ak nevyplatím štyristo korún výkupného okrem všetkých tých pokladov, o ktoré ma už obrali - boli to zlaté retiazky a drahocenné ozdobné prstene. O tom, čo mi ich nešikovné prsty polámali a pokazili, ani nehovorím - ako puzdro na voňavky a strieborné klieštiky na natáčanie vlasov."

"Neverím, že by Allan-a-Dale takto vystrájal s takým úctyhodným človekom," odpovedal vodca.

"Hovorím pravdu ako evanjelium svätého Nikodéma," vravel opát, "zaveril sa strašnými severskými prísahami, že ma obesí na najvyšší strom tohto lesa."

"Ozaj tak vravel? Ale vtedy, dôstojný otče, nazdávam sa, že lepšie urobíte, ak mu vyhoviete - lebo Allan-a-Dale nepatrí medzi tých, čo svoje slovo nedodržia."

"Akiste žartujete," preľakol sa opát a nútene sa zasmial. "I ja mám veľmi rád dobré žarty. Ale, ha-ha-ha, ak žart trval celú noc, ráno je najvyšší čas byť vážny."

"Ani spovedník nemôže byť Vážnejší ako ja," odpovedal zbojník. "Pán opát, alebo zaplatíte poriadne výkupné, alebo si budú musieť vo vašom kláštore zvoliť nového opáta, lebo už neuvidíte miesto, ktoré ste v ňom zastávali."

"Ste kresťania a takto sa zhovárate so svojím duchovným otcom?"

"Veru kresťania, ba máme medzi sebou aj duchovného," odpovedal veliteľ. "Nech predstúpi náš veselý kaplán a vyloží dôstojnému otcovi text, ktorý sa týka tejto otázky."

Mních, poloopitý, polovytriezvený, prehodil si narýchlo mníšske rúcho na zelenú kazajku a v duchu si chytro preopakoval všetky zvyšky učenosti, ktoré si kedysi vštepoval do pamäti, a takto oslovil opáta: "Svätý otče. Deus faciat salvam benignitatem vestram - vitajte v našich lesoch!"

"Čo znamená táto rúhavá maškaráda?" zvolal opát. "Priateľu, ak naozaj patríš k našej cirkvi, mal by si mi slušne ukázať, ako sa dostanem z rúk týchto ľudí, a nie stáť tu predo mnou, krútiť sa, vyškierať ani černošský tanečník!"

"Nuž, dôstojný otče," vravel mních, "viem iba o jedinom prostriedku, ako sa vyslobodiť. Dnes je u nás svätého Ondreja, zbierame desiatky."

"Dúfam, milý brat, že nie od duchovných?" pochyboval opát.

"Od duchovných aj od svetských ľudí," odvetil mních; "a preto, pán opát, facite vobis amicos de Mammone iniquitatis - získajte si priateľov hriešnym mamonom, lebo nijaká priateľská služba vám lepšie neposlúži."

"Hádam nebudete so mnou tak ukrutne zaobchádzať. Rozumiem sa výborne do poľovačky, viem zatrúbiť na roh tak jasne a mocne, že na moje halali odpovie každý dub. Nezaobchádzajte preto so mnou tak bezohľadne."

"Podajte mu roh," vravel zbojník, "a ukáž nám, čo vieš, keď sa tak chvasceš."

Opát Aymer zatrúbil na roh. Vodca zakrútil hlavou.

"Pán opát, zatrúbil si veselú melódiu, no to ešte nie je dostatočné výkupné. Nemôžem ťa prepustiť na zatrúbenie, ako vraví nápis na štíte istého udatného rytiera. Okrem toho som ťa teraz poznal. Patríš medzi tých, čo novými francúzskymi ozdobami a tralalami kazia staré anglické melódie. Pán opát, ten posledný trilok tvojho reeheatu ťa bude stáť o päťdesiat korún výkupného viac, pretože kazíš staré dobré chlapské zvuky poľovníckeho rohu."

"Veru, priateľu," mrzel sa opát, "ťažko ti urobiť po vôli v poľovníctve. Prosím ťa, buď preto zhovievavejší aspoň pri výkupnom. Napokon, keď už treba páliť sviečku diablovi, aké výkupné mám zaplatiť za to, že som šiel wattlinskou cestou bez päťdesiatčlennej stráže?"

"Nebolo by dobré, keby opát určil židovi výkupné a žid opátovi?" nadhodil vodcovi veliteľ ktorejsi čaty.

"Si pochabý chlap, no tvoja myšlienka je výborná!" pochválil ho vodca.

"Haló, žid, poďže sem! Toto je svätý otec Aymer, opát bohatého jorvaulského kláštora. Povedz nám, aké výkupné mu máme uložiť. Iste dobre poznáš príjmy jeho kláštora."

"Ako by nie," vravel Izák, "obchodoval som s dobrými otcami, kupoval som od nich pšenicu, jarec, plodiny zeme i veľa vlny. Áno, je to bohaté opátstvo, žijú si dobre a pijú najlepšie vína, tí dobrí otcovia z Jorvaulx. Ach, keby vydedenec, ako som ja, mal taký pekný dom a také príjmy ročne a mesačne, ochotne by som zaplatil veľa striebra a zlata, aby som sa vykúpil zo zajatia."

"Židovský pes," zvolal opát, "nik nevie lepšie ako ty, prekliatec, že náš kláštor je ešte dlžný za dostavanie chóru."

"A za zásobenie vašich pivníc minulého roku príslušným množstvom gaskonského vína," prerušil ho žid. "Ale to je maličkosť."

"Počujete neveriaceho psa," rozhorčil sa opát. "Tára, ani čo by sa náš kláštor zadlžoval pre kúpu vína, ktoré máme právo piť propter nccessitatem et ad frigus depellendum. Ten obrezaný chumaj sa rúha cirkvi svätej, a kresťania to počúvajú a ani ho nepokarhajú."

"Zbytočné reči," odvetil veliteľ. "Povedz jasne, Izák, čo môže zaplatiť, aby sme z neho celkom nezodrali kožu."

"Šesťsto korún môže pokojne zaplatiť dobrý opát, a nevyjde na psí tridsiatok," povedal Izák.

"Šesťsto korún", opakoval vodca rozvážne, "som spokojný - dobre si povedal Izák - šesťsto korún, je rozhodnuté, pán opát."

"Rozhodnuté! Rozhodnuté!" volali ostatní. "Ani Šalamún by to nebol lepšie rozsúdil."

"Počul si výrok, opát?" spýtal sa vodca.

"Páni, zošaleli ste!" priečil sa opát. "Kde by som vzal toľko peňazí?! I keby som predal cibórium a svietniky z oltára v Jorvaulx, ani tak by som nezozbieral ani polovičku. Budem sa musieť sám pobrať do Jorvaulx a mojich dvoch bratov si tu za ten čas môžete nechať ako rukojemníkov."

"Tým by sme ti preukázali priveľkú láskavosť," vravel zbojník. "Podržíme si tu teba, pán opát, a po výkupné pošleme tvojich, bratov. Dovtedy ti nebude chýbať ani víno, ani zverina, a keďže si milovníkom poľovačiek, uvidíš tu takú zver, akú si na severe sotva kedy videl."

"Alebo, ak by ste chceli," ponúkol sa Žid, ktorý sa chcel zavďačiť zbojníkom, "môžem do Yorku poslať po šesťsto korún z istej hotovosti, pravda, ak mi najdôstojnejší opát vystaví úpis."

"Vystaví ti, Izák, čo len budeš chcieť," odvetil vodca, "a súčasne s peniazmi pre opáta môžeš si dať doniesť výkupné aj pre seba."

"Pre seba výkupné, udatní páni!" zvolal Izák; "som zničený a ožobráčený človek. Žobrácka palica by ma čakala po celý život, keby som mal zaplatiť hoci len päťdesiat korún."

"O tom rozhodne opát," vravel vodca. "Čo o tom súdiš, pán opát? Mohol by dať Izák poriadne výkupné?"

"Či by mohol dať výkupné?" odpovedal opát. "Či to nie je Izák z Yorku? Mohol by vykúpiť zo zajatia desať kmeňov izraelských, ktorých Asýrčania zotročili. Poznám ho iba povrchne, no náš vincúr a pokladník sa s ním často pokonávali a povráva sa, že jeho dom v Yorku je priam hanbou pre kresťanskú krajinu, taký je plný zlata a striebra. Všetky kresťanské srdcia zaráža, že sa trpí, aby sa také jedovaté vretenice votreli svojím bezočivým úžerníctvom a vydieračstvom až do samej cirkvi svätej."

"Len pomaly a mierne, pán opát," bránil sa žid, "miernite, prosím, svoj hnev. Vaša dôstojnosť nech si ráči spomenúť, že svoje peniaze nikomu nevnucujem. Keď však daktorý duchovný alebo svetský pán, či už knieža alebo opát, rytier alebo kňaz, zaklopká na Izákove dvere, aby som mu požičal šekely, veru nepýta ich takýmito nezdvorilými slovami. Vtedy sa prihovára: ,Boli by ste taký dobrý, priateľ Izák, a preukázali mi láskavosť v tejto veci, veď termín dodržím, ako je boh nado mnou." - Alebo: ,Milý Izák, ak ste niekedy preukázali dobrú službu, pomôžte aj mne v tejto nepríjemnosti.' No keď príde sľúbený deň a pýtam si nazad svoje peniaze, čo počujem? - ,Prekliaty žid, egyptská pliaga na teba a tvoj rod!' a iné reči, ktoré môžu prostý, nevzdelaný ľud iba popudiť proti nám, úbohým cudzincom."

"Pán opát," vravel vodca, "toto povedal dobre, hoci je žid. Urči teda jeho výkupné, ako on určil tvoje, a ponechaj si urážlivé slová."

"Iba latro famosus - čo to znamená, vyložím v príhodnejšej chvíli a na príhodnejšom mieste," rozhorlil sa opát, "by mohol posadiť kresťanského opáta a nepokrsteného žida na tú istú lavicu. Keďže si tak rozhodne želáte, aby som určil cenu tohto naničhodníka, poviem vám úprimne, že by ste si ukrivdili, keby ste pýtali hoci len o halier menej ako tisíc korún."

"Rozhodnuté! Rozhodnuté!" zvolal vodca.

"Rozhodnuté! Rozhodnuté!" zvolali všetci. "Kresťan dokázal, že s nami dobre zmýšľa, a bol k nám oveľa veľkodušnejší ako žid."

"Bože mojich otcov, stoj pri mne!" nariekal žid. "Či chcete úplne zničiť ožobráčeného tvora? Stratil som dnes dieťa a chcete ma pripraviť o živobytie?"

"Ak si stratil dieťa," vravel Aymer, "tak toho aspoň menej potrebuješ."

"Ach, pane, vaše náboženstvo vám nedovoľuje poznať, aké puto spája vlastné dieťa s mojou dušou. Ó Rebeka, dcéra mojej milovanej Ráchel! Keby každý lístok na tomto strome bol zechínom a každý patril mne, všetko bohatstvo by som rád obetoval, keby som vedel, že moja dcéra žije a že sa jej podarilo ujsť z nazarénových rúk."

"Nemá tvoja dcéra čierne vlasy," spomenul si ktorýsi zbojník, "a nenosila hodvábny závoj popretkávaný striebrom?"

"Áno, áno," zvolal starec a triasol sa netrpezlivosťou ako predtým strachom. "Nech je s tebou Jakubovo požehnanie! Môžeš mi povedať, čo sa s ňou stalo?"

"Tak to teda bola ona," vravel lukostrelec, "unášal ju pyšný templár, keď sa včera večer prebil našimi radmi. Už som napínal luk, aby som za ním vyslal šíp, no ušetril som ho, lebo som sa bál, že poraním mladé dievča."

"Joj," odpovedal žid, "keby len bol boh dopustil a bol by si vystrelil, hoci by jej bol šíp prepichol srdce. Bolo by jej lepšie v hrobe predkov ako v hanebnom lôžku roztopašného a surového templára. Ichabod! Ichabod! Česť opustila môj dom!"

"Priatelia," prehovoril vodca a obzrel sa okolo seba. "Starec je síce žid, no jeho zármutok ma dojíma. Buď k nám úprimný, Izák, vrav, ozaj ti nezvýši nič, ak nám vyplatíš tisíc korún?"

Izák si zasa pripomenul svoje pozemské majetky; láska k nim zápasila v ňom, vplyvom zakoreneného zvyku, s otcovskou láskou, zbledol, zajachtal sa, a nemohol poprieť, že by mu neostala ešte dajaká maličkosť.

"Dobre, neboj sa, nech je to už s tebou akokoľvek," pokračoval Locksley, "nebudem voči tebe veľmi prísny. Bez peňazí by si asi práve tak vyslobodil svoju dcéru z pazúrov sira Briana de Bois-Guilbert, ako by si zastrelil desatoráka šípom bez hrotu. Dáš nám teda to isté výkupné ako jorvaulský opát, či vlastne o sto korún menej: tých sto korún zaplatím ja, aby tým neutrpela naša ctihodná družina. Tým sa vyhneme aj hanebnému pohoršeniu, že sme židovského kupca cenili tak vysoko ako kresťanského opáta. A tebe zvýši päťsto korún, aby si mohol vyjednávať o výkupnom svojej dcéry. Templári majú totiž práve tak radi lesk strieborných šekelov ako žiaru čiernych očú. - Poponáhľaj sa a zacengaj svojimi korunami pri Bois-Guilbertových ušiach, kým ešte nebude neskoro. Podľa správ našich zvedov, nájdeš ho v najbližšom preceptóriu jeho rehole. - Dobre robím, kamaráti?"

Lukostrelci súhlasili s vodcovými návrhmi; a Izák, aspoň čiastočne zbavený svojho strachu, keď sa dozvedel, že dcéra žije a že ju bude môcť vykúpiť, hodil sa k nohám šľachetného lukostrelca a otierajúc mu bradou nohy, chcel mu pobozkať okraj zelenej kazajky. Kapitán sa strhol a s odporom sa vyslobodil z Izákovho objatia.

"Choď, hanbi sa, človeče, vstaň! Som Angličan a nemám rád východnú poníženosť. - Kľakaj si pred bohom, a nie pred úbohým hriešnikom, ako som ja!"

"Áno, žid," ohlásil sa opát Aymer, "kľakni si pred bohom, ktorého tu zastupuje sluha jeho oltára. Ak sa budeš úprimne kajať a ak venuješ veľký dar na pozostatky svätého Róberta, azda dosiahneš milosť pre seba a pre svoju dcéru Rebeku! Ľutujem dievča, lebo je pekné a slušné. Videl som ju na zápasišti v Ashby. Moje slovo má u Briana de Bois-Guilbert veľkú váhu - len od teba závisí, či sa za teba prihovorím!"

"Beda! Beda!" vzdychal žid; "zo všetkých strán ma chcú iba obrať - dostal som sa ako biedna korisť do rúk asýrskych a egyptských."

"A či si vari zaslúži tvoje prekliate plemeno iný osud?" odpovedal opát. "Čo vraví Písmo sväté? Verbum domini projecerunt et sapientia est nulla in eis - odhodili slovo Pánovo a niet v nich múdrosti. Propterea dabo mulieres eorum exteris - dám ich ženy cudzincom, to jest v tomto prípade templářovi. Et thesauros eorum haeredibus alienis - a ich poklady cudzím dedičom - v tomto prípade týmto počestným pánom."

Izák si hlboko vzdychol, zalomil rukami a zasa sa oddal zármutku a zúfalstvu. No vodca lukostrelcov ho odviedol nabok.

"Izák, dobre si rozmysli, čo urobíš! Podľa mojej mienky mal by si si tohto duchovného nakloniť. Je márnomyseľný a lakomý - peniaze potrebuje, aby ich mohol použiť na svoje márnotratnosti nebude ti ťažké uspokojiť jeho hlad po peniazoch, lebo nemysli si, že ma oklameš svojou predstieranou chudobou. Veľmi dobre poznám, Izák, tvoju železnú pokladnicu, v ktorej prechovávaš svoje mešce s peniazmi. Viem o veľkom kameni pod jabloňou, ktorý vedie do sklepenej komory pod tvojou záhradou!" Izák smrteľne zbledol. "Mňa sa však nemusíš báť," pokračoval Locksley, "veď my sme starí známi. Nepamätáš sa už na chorého lukostrelca, ktorého tvoja pekná dcéra Rebeka vyslobodila zo žalára v Yorku a ošetrovala v tvojom dome, kým sa celkom nevyliečil? Nepamätáš sa, že si mu dal, keď sa uzdravil, na cestu strieborný peniaz? - Hoci si úžerník, nikdy si neuložil peniaze na lepšie úroky ako tento úbohý strieborný peniaz, lebo ti dnes vyniesol päťsto korún."

"Tak ty si ten, ktorého sme volali Diccon Napniluk?" spýtal sa Izák. "Hneď sa mi videlo, že som tvoj hlas už niekde počul."

"Som Napniluk," vravel vodca, "i Locksley a mám okrem toho ešte iné dobré meno."

"No pokiaľ ide o podzemné sklepenie, mýliš sa, dobrý Napniluk. Potresce ma samo nebo, ak je tam niečo iné ako trocha tovaru, o ktoré sa s tebou naozaj rád podelím - sto yardov lincolnského zeleného súkna na kazajky pre tvojich ľudí, sto prútov španielskeho tisu na luky a sto hodvábnych, pevných, guľatých a zdravých tetív. Pošlem ti ich za tvoju dobrú vôľu, statočný Diccon, no o sklepení pomlč, dobrý Diccon."

"Budem mlčať ako ryba," odpovedal zbojník; "ver mi, že sa o tvoju dcéru skutočne bojím. Ale pomôcť ti nemôžem. - Templárové kopije sú v otvorenom poli príliš silné pre našich lukostrelcov, rozprášili by ich ani plevy. Keby som bol vedel hneď o Rebekinom únose, bol by som sa pokúsil urobiť niečo, ale teraz musíme obozretne postupovať. Chceš, aby som vyjednával namiesto teba s opátom?"

"Preboha, Diccon, pomôž mi zachrániť moje milované dieťa!"

"Len mi neprekážaj svojou nemiestnou skúposťou," odpovedal zbojník; "pozhováram sa s ním v tvoj prospech."

A odišiel od Izáka, ktorý mu však kráčal za pätami ani tieň.

"Opát Aymer," vravel vodca, "poďme pod tamten strom. Rozpráva sa o tebe, že ľúbiš víno a úsmev dámy viac, ako sa patrí na tvoju rehoľu, no do toho ma nič. Počul som aj to, že máš rád svorku dobrých psov a rýchleho koňa, a pretože obľubuješ takéto drahocenné veci, nepohrdneš mešcom peňazí. Nikdy som však nepočul, že by si podporoval útlak alebo ukrutnosti. Nuž Izák je ochotný dať ti prostriedky na zábavu a radovánky a daruje ti mešec s niekoľko sto striebornými markami, ak sa prihovoríš u svojho priateľa templára, aby vypustil na slobodu jeho dcéru."

"Zdravú a nezneuctenú, ako mi ju vzal," zamiešal sa Izák, "inak sa nejednám."

"Čuš, Izák," vravel zbojník, "lebo prestanem vyjednávať. Čo by si vravel na môj návrh, opát Aymer?"

"Je to dosť zložité," vravel Aymer, "lebo na jednej strane síce urobím dobrý skutok, no na druhej pomôžem židovi, čo zas je proti môjmu svedomiu. Ak však chce izraelita urobiť niečo pre cirkev a pomôcť jej tým, že prispeje aj na výstavbu našej spálne, vzal by som si to na svedomie a pomohol by som mu vrátiť dcéru."

"Ach nie, dobrý Diccon Napniluk," zamrmlal Izák, odvažujúc sa protirečiť.

"Čuš, Izák, vravím ti, nebudeme sa jednať pre hŕstku mariek na nocľaháreň - alebo pre pár oltárnych svietnikov," okríkol ho vodca, strácajúc trpezlivosť. "Ak neprestaneš prihadzovať na váhu svoju špinavú skúposť, bez ohľadu na život a česť vlastnej dcéry, na môj veru, do troch dní oderiem ťa do posledného haliera o všetko, čo máš na tomto svete."

Izák zmĺkol celkom zničený.

"A akú budem mať záruku?" pýtal sa opát.

"Ak Izák tvojou zásluhou dosiahne svoj cieľ," vravel Locksley, "prisahám na svätého Huberta, že sa postarám, aby sa s tebou vyrovnal v dobrom striebre, lebo s ním zúčtujem tak, že by bolo veru lepšie pre neho, keby bol zaplatil dvadsaťkrát toľko."

"Tak teda dobre, Izák," vravel Aymer, "keď sa už musím zamiešať do toho, požičaj mi svoju písaciu tabuľku - ale počkaj - mám písať tvojím perom? Radšej sa budem postiť dvadsaťštyri hodín! Lenže kde vziať iné?"

"Ak tvoje zbožné svedomie nenamieta nič proti židovej tabuľke, o pero by som sa už postaral," vravel lukostrelec, napol luk a namieril šíp na divú hus, ktorá im práve letela nad hlavami ako predná stráž kŕdľa uberajúceho sa k vzdialeným a osamelým holdernesským močiarom. Vták prepichnutý šípom im spadol k nohám.

"Tu je, pán opát, dosť pier, že ich nespotrebujú za sto rokov ani všetci kňazi jorvaulského kláštora, iba ak by písali kroniky," vravel vodca.

Opát si sadol a pohodlne písal list pre Briana de Bois-Guilbert. Potom ho starostlivo zapečatil a odovzdal židovi. "To bude tvoj sprievodný list do templestowského preceptória a je veľmi pravdepodobné, že ti vráti dcéru, pravda, za primerané výhody a ponuky. Udatný Bois-Guilbert patrí totiž do bratstva, ktoré rado prijíma odmeny," pripomenul.

"Tak teda, pán opát," vravel Locksley, "nebudem ťa už dlhšie zdržiavať, napíš ešte židovi úpis na šesťsto korún výkupného, ako sme sa dohodli. Vyplatí mi ho za teba. Keby som sa však dopočul, že mu odmietaš vrátiť peniaze, ktoré za teba zaplatí, nech ma potresce Panna Mária, ak vám nad hlavou nezapálim opátstvo, hoci by som mal za to o desať rokov skorej odvisnúť."

S oveľa menšou ochotou než pred chvíľou, keď písal list Bois-Guilbertovi, zhotovil opát dlžobný úpis na šesťsto korún, ktoré mu Izák požičal na výkupné, a zaviazal sa, že mu tieto peniaze zaplatí.

"A teraz," vravel opát Aymer, "prosím, vráťte mi mulicu a kone a pusťte na slobodu dôstojných bratov, ktorí ma sprevádzajú, dajte mi späť prstene, klenoty a cenné rúcha, o ktoré ste ma obrali, lebo výkupné som zložil ako poctivý zajatec."

"Frátrov," vravel Locksley, "prepustíme hneď, lebo by bolo nespravodlivé ich zdržiavať: dostanete i kone, i mulice, i peňazí, koľko potrebujete, aby ste sa mohli vrátiť do Yorku. Bolo by kruté znemožniť vám návrat. No čo sa týka prsteňov, klenotov, reťazí a podobných vecí, vedzte, že máme citlivé svedomie, a to nám nedovolí nechrániť takého ctihodného človeka. Muž ako vy má pohŕdať svetskými márnivosťami, nevystavovať sa takým silným pokušeniam, ako sú prstene, reťaze a podobné zbytočne taľafatky, a tak porušovať predpisy svojej rehole."

"Páni, rozmyslite si, čo robíte," varoval ich opát, "nesiahajte ľahkomyseľne na cirkevné majetky. - Tieto veci patria inter res sacras, a ktovie, aké tresty by postihli tých, čo by ich zneuctili svetskou rukou."

"Nemaj obavy, ctihodný opát," vravel copmanhurstký pustovník, "budem ich nosiť sám."

"Priateľ alebo brat," vravel opát na tieto slová, ktoré mali odstrániť jeho obavy, "ak si naozaj zložil .rehoľné sľuby, porozmýšľaj o tom, ako vysvetlíš svojim predstaveným účasť na tejto udalosti."

"Priateľ opát," odsekol mu mních, "mohol by si vedieť, že patrím k malej diecéze, kde som si sám predstaveným, a že dbám práve tak málo o yorského biskupa ako o jorvaulského opáta a o celý jeho kláštor."

"To je proti všetkým predpisom," vravel opát; "patríš medzi tých neviazaných ľudí, ktorí vstúpili do nášho svätého stavu bez presvedčenia, znesväcujú sväté obrady a uvádzajú do nebezpečenstva duše tých, čo u nich hľadajú radu: lapides pro pane condonantes iis, dávajúc im kamene namiesto chleba, ako vraví Vulgata."

"Hm, keby som si bol mozog prepchával latinčinou, nebol by mi tak dlho slúžil," namietal mních. "Ja ti zasa vravím, že vziať šperky a taľafakty celej kope takých pyšných kňazov, ako si ty, je také bohumilé dielo, ako obrať Egypťanov."

"Si naničhodník, pokútnik," zvolal napajedený kňaz, "excommunicabo vos."

"A ty si zlodej a kacír," kričal pustovník práve tak rozzúrene. "Pred svojimi ovečkami nepreglgnem urážku, ktorú sa nehanbíš hodiť mi do tváre, hoci som tvoj brat. Ossaeius perfringam, polámem ti údy, ako vraví Vulgata."

"Čo to," zvolal vodca, "že ctihodní bratia používajú takéto výrazy? - Pokoj, mních! - A ty, pán opát, keď nie si úplne zmierený s bohom, nedráždi mnícha. - Pustovník, nechaj svätého otca odísť v pokoji, už zaplatil výkupné."

Lukostrelci oddelili od seba rozpajedených kňazov. Tí však ešte hlasnejšie pokrikovali na seba, nadávajúc si biednou latinčinou, ktorú opát ovládal síce plynnejšie, ale pustovník ju vyslovoval prudšie. Napokon sa opát ovládal aspoň natoľko, aby si uvedomil, že je pod jeho dôstojnosť vadiť sa s takým potulným kňazom, ako je zbojnícky kaplán; zhromaždil svojich služobníkov, vydal sa na cestu skromnejšie a apoštolskejšie, pokiaľ ide o svetské statky, než prišiel pred touto príhodou.

Už len Izák mal dať nejakú záruku na výkupné za opáta a za seba. Napísal preto istému bratovi do Yorku príkaz, ktorý zalepil vlastnou pečaťou, aby doručiteľovi vyplatil tisíc sto korún a vydal v liste vyrátané veci.

"Brat Ševa," vravel s hlbokým vzdychom, "má kľúče od skladu."

"Aj od podzemného sklepenia?" pošepol mu Locksley.

"Nie, nie, božechráň, "odvetil Izák; "preklínam hodinu, v ktorej si poznal toto tajomstvo."

"U mňa je v bezpeke tak isto, ako nám tento lístok zadováži peniaze, o ktoré v ňom píšeš. Čo ti je, Izák? - Si mŕtvy? Či si vari skamenel? Či pre tých tisíc sto korún si zabudol na nebezpečenstvo, v ktorom je tvoja dcéra?"

Izák vyskočil. - "Nie, Diccon, nie, už idem. Zbohom, nie si dobrý, ale neodvážim sa a nechcem ťa nazvať zlým."

Pred odchodom zbojnícky vodca mu dal ešte radu na rozlúčku: "Izák, buď štedrý vo svojich ponukách a neľutuj svoj mešec pre dcérino dobro. Ver mi, že zlato, ktoré by si na nej usporil, spôsobilo by ti neskoršie storaké útrapy, väčšie, ako keby ti ho vliali roztavené do hrdla."

Izák s hlbokým vzdychom prisvedčil, a potom sa pobral na cestu spolu s dvoma mocnými zbojníkmi, ktorí ho mali odprevadiť a chrániť po ceste lesom.

Čierny rytier, ktorý všetko s veľkým záujmom pozoroval, pristúpil k vodcovi zbojníkov a rozlúčil sa s ním. Nemohol zamlčať svoje prekvapenie nad vzorným poriadkom medzi ľuďmi, ktorých zákony nechránia, ani na nich nevplývajú.

"Dobrý plod, pán rytier," ohlásil sa lukostrelec, "vyrastá niekedy i na nepeknom strome a zlé časy neprinášajú iba zlo, ale i čosi dobré. Medzi tými, ktorých pomery vohnali do tohto bezzákonného života, sú akiste mnohí, ktorí i pri všetkej voľnosti ju nevyužívajú, a sú aj takí, ktorých možno mrzí, že musia vykonávať toto remeslo."

"A s jedným," doložil rytier, "ak sa nemýlim, sa práve zhováram?"

"Pán rytier," odpovedal zbojník, "každý máme svoje tajomstvo. Môžete si o mne myslieť, čo chcete, a ja o vás tiež, a naše šípy môžu aj vedľa trafiť. No tak ako ja si neželám byť zasvätený do vášho tajomstva, prosím, aby ste sa nehnevali, keď si aj ja ponechám svoje."

"Odpusť, statočný zbojník, tvoja výčitka je spravodlivá. Možno príde čas, keď sa zasa stretneme a obidve strany budú mať menej tajomstiev. Nateraz sa rozíďme ako dobrí priatelia, či nie?"

"Podávam vám na to ruku," vravel Locksley; "je to ruka verného Angličana, hoci je teraz zbojníkom."

"Atu je moja," odpovedal rytier; "je pre ňu cťou stisnúť tvoju, lebo ten, kto dobre robí, keď ho nič neobmedzuje páchať zlo, zaslúži si chválu nielen za dobro, ktoré koná, ale aj za zlo, ktorého sa nedopúšťa. Buď zbohom, šľachetný zbojník!"

Takto sa rozišli v priateľstve; rytier so zámkou v znaku vyskočil na svojho mocného tátoša a odjachal do lesa.

A prezradiť to môžem, priateľ môj,

že vždy sa točí predo mnou sťa had,

a kam len vkročím, všade stúpim naň.

No, veď mi dobre rozumieš, či nie?

Shakespeare: Kráľ Ján

Veľké slávnosti boli na hrade v Yorku, kde princ Ján pozval šľachticov, opátov a vodcov, s ktorými chcel uskutočniť svoje ctižiadostivé plány a uchvátiť bratov trón. Waldemar Fitzurse, jeho predvídavý a prefíkaný poradca, pracoval tajne medzi hosťami. Usiloval sa posilniť ich odvahu, aby konečne verejne vystúpili so svojimi plánmi. No akosi sa nemohli rozhodnúť, lebo ešte chýbalo niekoľko hlavných členov sprisahania. Ak sa plán mal podariť, potrebovali tvrdú a odvážnu, hoci surovú Front-de-Boeufovu smelosť, ohnivého a smelého ducha de Bracyho a veľkú skúsenosť a slávnu udatnosť Briana de Bois-Guilbert. Hoci preklínali v duchu svojvoľní! a nevysvetliteľnú neprítomnosť hlavných sprisahancov, ani Ján a ani jeho radca sa neopovážili podniknúť niečo bez nich. Zmizol aj Izák a s ním aj nádeje na väčšiu sumu peňazí, ktorú princ Ján s ním a s jeho krajanmi vyjednával. Nedostatok pomoci mohol sa stať veľmi nebezpečným v týchto kritických okolnostiach.

Bolo to ráno po páde Torquilstonu, keď sa začal šíriť po meste Yorku neurčitý chýr, že de Bracy a Bois-Guilbert so svojím spojencom Front-de-Boeufom boli zajatí alebo zabití. Keď Waldemar oznamoval túto novinu svojmu pánovi, poznamenal, že ju, bohužiaľ, pokladá za pravdivú, lebo, ako vie, de Bracy a templár sa s malou družinou chystali prepadnúť Cedrika Saského a jeho sprievod. Inokedy by bol princ Ján pokladal tento násilný kúsok za dobrý žart, teraz však, keď to skrížilo a ohrozovalo jeho vlastné plány, rozhneval sa na násilníkov, ba hovoril o porušení zákonov a o útoku na verejný poriadok a osobnú bezpečnosť takým tónom, aký by bol pristal vari kráľovi Alfrédovi.

"Lupiči bez zásad!" zvolal. "Ak sa stanem kráľom Anglicka, dám obesiť takých zákerníkov na padacie mosty ich vlastných hradov."

"Aby ste sa stali kráľom Anglicka," odpovedal chladne jeho Achitofel, "treba, aby vaša výsosť strpela priestupky týchto bezohľadných lupičov, aby ich aj ochránila, hoci sa tak chválitebné zastáva zákonov, ktoré títo ľudia si zvykli porušovať. Nevodilo by sa nám dobre, keby saskí chrapúni uskutočnili myšlienku vašej výsosti a premenili padacie mosty feudálnych hradov na šibenice. Smelému Cedrikovi by ľahko mohla prísť na um taká myšlienka. Vaša výsosť veľmi dobre vie, aké nebezpečné je podniknúť niečo bez Front-de-Boeufa, de Bracyho a templára. Napokon už nemôžeme cúvnuť."

Princ Ján sa namrzene udrel do čela a začal sa prechádzať po sále.

"Naničhodníci," zvolal, "podlí, zradní naničhodníci, opustili ma v tejto nebezpečnej chvíli!"

"Povedzte skôr ľahkomyseľní, nerozvážni blázni," povedal Waldemar, "ktorí sa môžu zabávať takými hlúposťami, keď ide o vážne problémy."

"Čo robiť?" pýtal sa princ a náhle zastal pred Waldemarom.

"Len to, čo som už zariadil, iné neviem," vravel mu radca. "Neprišiel som oplakávať zlý osud pred vašou milosťou. Urobil som všetko, čo sa dá napraviť."

"Si môj dobrý anjel, Waldemar," odpovedal princ. "S takým kancelárom, ktorý si vždy bude vedieť poradiť, stane sa Jánovo panovanie slávne v našich dejinách. - Čo si zariadil?"

"Rozkázal som Louisovi Winkelbrandovi, aby zvolal poľnicou svojich jazdcov, potom aby rozvinul zástavu, pobral sa hneď k Front-de-Boeufovmu hradu a urobil všetko, čo by pomohlo našim priateľom."

Tvár princa Jana očervenela ranenou pýchou ani tvár rozmaznaného dieťaťa, keď sa nazdáva, že sa mu ukrivdilo.

"Na môj veru, Waldemar," zvolal, "to je priveľa! Aká to nešikovnosť, dať zatrúbiť a rozvinúť zástavu v meste, kde som osobne prítomný, a bez môjho výslovného rozkazu."

"Nech mi ráči vaša výsosť prepáčiť," kajal sa Waldemar a v duchu preklínal šialenú namyslenosť svojho pána; "keďže čas utekal a strata každej minúty nám mohla byť osudná, myslel som si, že najlepšie urobím, keď sa na to sám podujmem, lebo naše záujmy vyžadujú rýchle konať."

"Odpúšťam ti, Fitzurse," povedal Ján vážne; "dobrý úmysel ospravedlňuje tvoju prudkú prenáhlenosť. - Ktože to sem ide? - Preboha, veď je to sám de Bracy! - A v akom čudnom úbore pre nás predstupuje!"

Bol to naozaj de Bracy - so zakrvavenými ostrohami, celý sčervenený, lebo sa veľmi ponáhľal. Na jeho pancieri bolo vidno stopy zúfalej bitky: bol popresekaný, pokrivený a na mnohých miestach poškvrnený krvou, od šišaka až po ostrohy postriekaný blatom a zaprášený. Sňal z hlavy šišak, položil ho na stôl a zastal ticho, ani čo by zbieral sily.

"Čo to znamená, de Bracy?" vravel princ Ján. "Vrav, rozkazujem ti. Sasi sa vzbúrili?"

"Vrav už, de Bracy," skríkol Fitzurse temer odrazu s princom. "Bol si vždy chlap! - Kde je templár? - Kde je Front-de-Boeuf?"

"Templár ušiel," vravel de Bracy, "Front-de-Boeufa už nikdy neuvidíte. Našiel plamenný hrob v horiacich zrúcaninách vlastného hradu. Iba ja som sa zachránil a prinášam vám správy."

"Tvoje správy mrazia," povedal Waldemar, "hoci hovoríš o ohni a požiari."

"A najhoršiu novinu som vám ešte nepovedal," odvetil de Bracy; potom pristúpil k princovi a tichým, no dôrazným hlasom povedal mu tieto slová: "Richard je v Anglicku. Videl som ho a rozprával som sa s ním."

Princ Ján zbledol, zatackal sa, ani čo by mu bol šíp prebodol prsia, a zachytil sa o operadlo dubovej stolice.

"Šalieš, de Bracy," zvolal Fitzurse, "to nie je možné!"

"Je to svätá pravda," odpovedal de Bracy, "bol som jeho zajatcom a zhováral som sa s ním."

"S Richardom Plantagenetom, vravíš?" pokračoval Fitzurse.

"S Richardom Plantagenetom," odvetil de Bracy, "s Richardom Levie Srdce - s Richardom Anglickým."

"A že si bol jeho zajatcom?" pýtal sa Waldemar. "Tak teda je na čele mocného vojska?"

"Nie, mal okolo seba iba hŕstku hôrnych chlapcov, ktorí ho ani nepoznajú. Počul som, keď im vravel, že od nich odíde. Pripojil sa k nim pri útoku na Torquilstone."

"To už hej," ozval sa Fitzurse, "to je Richardov spôsob - naozajstný dobrodružný rytier, ktorý vyhľadáva najväčšie dobrodružstvá, dôverujúc sile svojich ramien ako sir Guy alebo sir Bevis, kým najdôležitejšie starosti o svoje kráľovstvo necháva spať, ba nestará sa ani o vlastnú bezpečnosť. - Nuž, čo chceš teraz robiť, de Bracy?"

"Ja? - Ponúkol som Richardovi službu svojich dobrovoľníckych vojsk, ale odmietol. - Tak si ich odvediem do Hullu, tam nasadneme na loď a odplávame do Flámska. V týchto búrlivých časoch odvážny človek si všade nájde zamestnanie. A čo ty, Waldemar, nechytíš sa kopije a štítu? Nechaj politiku a poď so mnou. Spolu budeme znášať údel, ktorý na nás boh zošle."

"Som už pristarý a mám aj dcéru," odvetil Waldemar.

"Daj mi ju a svojou kopijou a strmeňmi ju uživím, ako sa patrí na jej stav."

"Nie," odpovedal Fitzurse, "budem hľadať útočište v chráme svätého Petra - arcibiskup je mojím najlepším priateľom."

Za tohto rozhovoru Ján sa už trochu spamätal zo strnulosti, do ktorej sa dostal, keď počul neočakávanú novinu, a pozorne počúval rozhovor svojich prívržencov. ,Opúšťajú ma,' myslel si, ,nedržia sa ma väčšmi ako zvädnutý list, ktorý odnesie aj najslabší pohyb vetra - Hrom a peklo! Či si sám neporadím, keď ma títo zbabelci opustia?" Ch vílu ticho rozmýšľal a v nútenom smiechu, ktorým napokon prerušil ich rozhovor, ozvala sa akási diabolská vášeň.

"Ha-ha-ha! Pre Pannu Máriu, moji dobrí páni, pokladal som vás za múdrych, smelých a rozhodných ľudí, a vy odhadzujete od seba bohatstvo, česť, rozkoš a všetko, čo nám sľubuje táto dobre začatá hra, keby sme ju vyhrali smelým úderom."

"Nerozumiem vám," vravel de Bracy; "lebo Richard ihneď bude mať vojsko, len čo sa rozšíri chýr o jeho návrate, a potom je s nami koniec. Radil by som vám, pán môj, aby ste alebo ušli do Francúzska, alebo sa uchýlili pod ochranu kráľovnej matky."

"Nepotrebujem ochranu," odvetil princ pyšne, "tú môžem dosiahnuť jediným slovom u brata. A hoci sa teraz ponáhľate, aby ste ma opustili, ty, de Bracy, i ty, Waldemar Fitzurse, netešilo by ma, keby som videl černieť sa vaše hlavy nad cliffordskou bránou. Nemyslíš, Waldemar, že by ťa arcibiskup odtrhol hoc od samého oltára, len aby sa tým s Richardom zmieril? A ty, de Bracy, vari si už zabudol, že ti Róbert Estoteville uzatvára cestu veľkým vojskom do Hullu a že gróf z Essexu zhromažďuje už svojich vazalov? Tohto zbrojenia sme sa báli už pred Richardovým návratom. Možno teraz pochybovať, ku komu sa pripoja? No môžeš mi veriť, že Estoteville aj sám bude mať dosť sily, aby zahnal do Humbera všetky tvoje dobrovoľnícke čaty." Waldemar Fitzurse a de Bracy pozreli na seba zmätene. "Ostáva jediná cesta spásy," vravel princ a čelo sa mu zachmúrilo ani o polnoci. "Predmet nášho strachu cestuje sám - musíme mu zastaviť cestu."

"Ja to neurobím," zvolal de Bracy, "bol som jeho zajatcom, daroval mi život. Neublížim ani pierku na jeho prilbici."

"Ktože tu hovorí o ublížení?" vravel princ Ján s núteným smiechom; "ten naničhodník naostatok povie, že som chcel dať Richarda zabiť! - To nie - väzenie by bolo lepšie, či v Anglicku a či v Rakúsku - A všetko ostane pri starom. Vtedy sme dúfali, že Richard sa nedostane zo zajatia v Nemecku. - Veď náš ujo Róbert tiež žil aj umrel na cardiffskom hrade."

"To hej, no vtedy Henrich sedel pevnejšie na tróne ako vaša výsosť," poznamenal Waldemar. "Ja zasa vravím, že najlepšie väzenie vykope hrobár, lebo žalár sa nevyrovná hrobu. Povedal som iba svoju mienku."

"Väzenie alebo hrob," vravel de Bracy, "ja si umývam ruky ..."

"Podliak," zvolal princ Ján, "chceš prezradiť naše plány?"

"Nikdy som nikoho nezradil," vravel pyšne de Bracy, "slovo podliak nesmie sa spájať s mojím menom."

"Ticho, pán rytier," vravel Waldemar, "a vy, môj dobrý pán, odpusťte smelému de Bracymu pochybnosti, dúfam, že sa mi podarí rýchlo ich odstrániť."

"Ale nie výrečnosťou, Fitzurse," odpovedal rytier.

"Upokoj sa, dobrý pán Maurice," vravel úskočný politik; "veď sa nemykaj ani splašený kôň, kým sa nepozrieš, čo ťa plaší. Ešte včera tvojím naj túžobnejší m želaním bolo stretnúť sa s Richardom v boji, chlap proti chlapovi na zápasišti - stokrát som ťa počul o tom hovoriť."

"Áno, ale tak, ako si vravel, chlap proti chlapovi a v boji. No nikdy som ho nechcel prepadnúť samotného v lese."

"Nie si ozajstný rytier, keď sa týmto trápiš," vravel Waldemar. "Či sa azda Lancelot z Jazera a sir Tristan preslávili iba v bojoch, alebo aj tým, že prepadli obrov v húštinách neznámych lesov?"

"To je možné, no za to ručím," odporoval de Bracy, "že ani Tristan ani Lancelot by sa neboli postavili v boji proti Richardovi. A napokon si myslím, že by presilou ľudí nikdy nenapadli jedného!"

"De Bracy, zošalel si! Veď čo žiadame od teba, od najatého a plateného kapitána žoldnierov, ktorých meče si kúpil princ Ján pre svoje služby? Vedel si, kto je náš nepriateľ a teraz upadáš do pomykova, hoc ide o blaho tvojho pána, tvojich druhov, o tvoje vlastné a o život a česť každého z nás."

"Vravím ti, že mi daroval život," vravel de Bracy zachmúrene. "Pravda, odohnal ma od seba a mojím holdom pohrdol - takže nie som mu povinný byť verný ani oddaný - no ruku proti nemu nikdy nezdvihnem."

"Veď ani nie je potrebné - pošli Louisa Winkelbranda a s nim dvadsať chlapov."

"Máte dosť svojich lotrov," odporoval mu de Bracy; " z mojich ľudí sa na také niečo nepodujme ani jeden."

"Aký si zaťatý, de Bracy," dohováral mu princ Ján. "Chceš ma azda opustiť? Veď predtým si ma toľko uisťoval o svojich oddanosti!"

"Nie, to nechcem," odpovedal de Bracy, "budem stáť pri vás, ako sa svedčí na rytiera, na zápasišti aj na poli, ale zákerné služby som do svojho sľubu nezahrnul."

"Stoj pri mne, Waldemar," nariekal princ Ján. "Aké som ja nešťastné knieža. Môj otec, kráľ Henrich, mal verných služobníkov. Jemu stačilo ponosovať sa, že ho trápi spurný kňaz, a už Tomáš Becket, hoci bol svätý, vlastnou krvou postriekal oltár. - Tracy, Morville, Brito, verní a odvážni poddaní, vaše mená, váš oheň už vyhasol! Reginald Fitzurse zanechal síce syna, ten však nezdedil otcovu vernosť a odvahu."

"Ba hej, zdedil," odpovedal Fitzurse, "ak to nepôjde inak, chytím sa sám do tohto nebezpečného podniku. Môj otec draho zaplatil za oddanosť priateľovi, ale dôkaz vernosti, ktorý podal Henrichovi, ani zďaleka nie je taký, aký podám ja, lebo milšie by mi bolo napadnúť všetkých svätých nášho kalendára, ako zdvihnúť kopiju proti Richardovi Levie Srdce. De Bracy, tebe ukladám povinnosť dodávať odvahu pochybujúcim a starať sa o ochranu princa. Dúfam, že vám skoro budem môcť poslať správy, a vtedy už nebudeme pochybovať o úspechu našich plánov. Panoš," povedal, "ponáhľaj sa do môjho bytu a povedz zbrojárovi, aby bol pripravený. Potom choď k Štefanovi Watheralovi, Broadovi Thoresbymu ak trom Sliediacim Kopijam, nech prídu hneď ku mne! Nech príde aj vodca zvedov Hugho Bardon. Zbohom, princ, do videnia v lepších časoch."

Po tých slovách odišiel z izby.

"Ide zajať môjho brata," žaloval sa princ Ján de Bracymu, "a cíti pritom menej výčitiek svedomia, než keby šlo o hocijakého saského franklina. Dúfam, že bude zachovávať moje rozkazy a bude s naším drahým Richardom zaobchádzať so všetkou povinnou úctou."

De Bracy odpovedal iba úsmevom.

"Naše rozkazy boli naozaj presné, hoci ste ich možno nepočuli dobre, lebo sme stáli vo výklenku obloka. Celkom jasne sme mu rozkázali, aby dokonale dbali o Richardovu bezpečnosť. Beda Waldemarovej hlave, ak prestúpi rozkazy!"

"Najlepšie bude," ohlásil sa de Bracy, "ak mu pôjdem domov ešte raz povedať, aká je vôľa vašej výsosti. Ja som tie rozkazy nepočul, možno teda, že ich nepočul ani on."

"Nie, nie," zvolal princ Ján netrpezlivo. "Ubezpečujem ťa, že ma dobre počul. Okrem toho mám pre teba inú robotu. Poď sem, Maurice, dovoľ, aby som sa o teba oprel."

Takto opierajúc sa o seba, prešli halou a princ Ján začal hovoriť tónom najdôvernejšej zhovorčivosti. "Čo si myslíš o Waldemarovi Fitzursovi, milý de Bracy? Teší sa, že sa stane naším kancelárom. Dôkladne si však rozmyslíme, než taký vysoký úrad zveríme človekovi, ktorý tak jasne prejavil, ako málo si váži našu rodinu. Veru, ochotne sa podujal na násilnícky skutok proti Richardovi. Zaiste si myslíš, že si trošku klesol v našej mienke, keď si tak rozhodne odmietol túto odpornú úlohu. Ba nie, Maurice! Tým viac si ťa vážime za tvoju nezlomnú počestnosť. Sú úlohy, ktoré treba vykonať. Toho však, kto ich vykonal, nemožno ani milovať, ani ctiť. Ale keď niekto odmietne vykonať určitú službu, ešte viac si ho ctíme, že sa tak odvážne opovážil odmietnuť nečestnú úlohu. Ak zajme nášho ctihodného brata, nemôže zastávať vysoký úrad kancelára, ba naopak, tvoje rytierske a chlapské odmietnutie je vhodnejšie pre maršalskú palicu. Rozmýšľaj o tom, de Bracy! A teraz choď za svojou robotou."

"Nestály tyran," mrmlal si de Bracy, opúšťajúc princa. "Beda tomu, kto ti dôveruje! Ech, tvoj kancelár! Kto bude strážiť tvoje svedomie, nebude mať, na môj veru, ľahkú úlohu. Ale byť veľkým maršalom Anglicka!" natiahol ruku, ani čo by už chytil maršalskú palicu, a prešiel slávnostným krokom po predizbe. "Za tú cenu sa mi vyplatí o ňu zápasiť."

"Zavolaj mi Hugha Bardona, nášho vodcu zvedov, len čo skončí rozhovor s Waldemarom Fitzursom."

Po krátkej chvíli prišiel vodca zvedov; medzitým Ján sa neistými a nepokojnými krokmi prechádzal po komnate.

"Bardon," vravel Ján, "čo žiadal od teba Waldemar?"

"Dvoch chlapov, odhodlaných na všetko, ktorí poznajú tieto lesné pustatiny, a takých, čo sa vyznajú v ľudských a konských stupajach."

"A našiel si mu ich?"

"Našiel, vaša výsosť mi už len môže dôverovať," odpovedal vodca zvedov. "Jeden je z Hexamshiru, naučil sa stopovať zlodejov z lyneskeho a Teviotského údolia lepšie ako pes ranenú zver. Druhý je z Yorkshiru a neraz napínal luk vo veselom Sherwoode, pozná každú čistinu a dolinu, húšťavu a les odtiaľto až po Richmond."

"Dobre," vravel princ, "Waldemar už odišiel s nimi?"

"Ihneď vyrazia," odpovedal Bardon.

"Kto išiel s ním?" pýtal sa Ján nedbalo.

"Broad Thoresby, potom Wetheral, ktorého pre ukrutnosť volajú Štefan Oceľové Srdce, a traja ozbrojenci zo severu, ktorí patria k bande Ralfa Middletona - volajú ich Sliediace kopije."

"Dobre," opakoval princ Ján a po chvíľke ticha dodal:

"Bardon, dávaj veľký pozor na Mauricea de Bracy - pravda tak, aby nič nespozoroval - z času na čas budeš nám podávať o ňom správy - o tom, s kým sa zhovára, čo robieva. Nič nezanedbaj, si za to zodpovedný."

Hugh Bardon sa uklonil a odišiel.

"Ak ma Maurice zradí," vravel si princ Ján, "a podľa toho, ako sa správa, obávam sa, že tak urobí, budem mať jeho hlavu, hoci by Richard búchal už na brány Yorku."

Prebuď tigra, čo spí v pustatine,

hladnému ty levu vyrvi korisť;

všetko toto radšej spokojnejšie podstúp,

než vznietiť fanatizmu plameň.

Neznámy básnik

Naša rozprávka sa vracia teraz k Izákovi z Yorku. - Sedel na mulici, ktorú mu daroval Locksley, sprevádzali ho dvaja lukostrelci ako stráž a sprievodcovia, a tak sa uberal do templestowského preceptória jednať sa s únoscami o výkupnom za svoju dcéru. Preceptórium bolo iba na deň cesty od zrúcanín torquilstonského hradu a Izák dúfal, že ta dôjde ešte na mrku. Na okraji lesa prepustil svojich sprievodcov, každému daroval strieborný peniaz a ponáhľal sa, ako mu len únava dovoľovala. Bol však ešte aspoň na štyri míle od Temple Courtu, keď ho sily úplne opustili; zvieravá bolesť mu zachvátila chrbát a údy a telesné utrpenie zvýšil ešte nesmierny strach v srdci. Vládal zájsť len do malého trhového mestečka, kde býval Izákov dobrý známy, rabín jeho kmeňa, preslávený svojimi lekárskymi vedomosťami. Nathan Ben Izrael prijal chorého krajana s láskavosťou, akú zákon predpisoval a akú si jeden druhému preukazovali židia. Prinútil Izáka odpočinúť si a užiť lieky, veľmi účinné proti zimnici, ktorú mu zapríčinili strach, únava, zlé zaobchádzanie a zármutok.

Na druhé ráno Izák chcel vstať a pokračoval v ceste. Nathan sa proti tomu vzoprel ako hostiteľ aj ako lekár; varoval ho, že by na to mohol doplatiť aj životom. Izák však odpovedal, že ráno musí byť v Templestowe a že mu teraz na tom záleží viac ako na živote.

"V Templestowe," zvolal prekvapený hostiteľ; chytil mu pulz a zamrmlal: "Horúčka už pominula, myseľ je však ešte zakalená a pomätená."

"A prečo by som nemal byť v Templestowe? odpovedal mu pacient. "Viem, Nathan, je to sídlo tých, čo opovrhujú zavrhnutými dietkami vyvoleného národa, sú pre nich kameňom stojacim v ceste, poškvrnou. Ale ty vieš aj to, že nás dôležité obchodné styky neraz privádzajú medzi týchto krvilačných nazarénskych vojakov a nútia navštevovať preceptóriá templárov tak isto, ako komtúrstva johanitov."

"Hej, to viem," odpovedal Nathan, "no vieš, že Lukáš Beaumanoir, hlava ich rehole, ktorého volajú veľmajstrom, je teraz v Templestowe?"

"Neviem," odpovedal Izák. "Posledné správy bratov z Paríža oznamovali, že pýta od Filipa pomoc proti sultánovi Saladinovi!"

"Medzitým však prišiel do Anglicka, kde prekvapil svojich spolubratov," vravel Ben Izrael; "a prichádza medzi nich, aby svojou mocnou a vystretou pravicou naprával a trestal. Tvár mu horí hnevom proti tým, ktorí sa odchýlili od rehoľných sľubov, a veľký je strach medzi Belialovými synmi. Iste si už počul jeho meno?"

"Ó, ako by nie! Pohania opisujú tohto Lukáša Beaumanoira ako nezvyčajného horlivca, ktorý sa usiluje splniť nazarénske zákony až do ostatného písma, a naši bratia ho pomenovali neľútostnou zhubou Saracénov a ukrutným tyranom dietok vyvoleného národa."

"Právom ho tak pomenovali," odpovedal lekár Nathan. "Mnohí templári sa dajú odviesť od povinností radovánkami alebo kúpiť sľubom zlata a striebra - ale Beaumanoir je z iného cesta: nenávidí zmyselnosť, pohŕda pokladmi a usiluje sa dosiahnuť to, čo volajú mučeníckou korunou. Keby mu ju len Jakubov boh chcel čo najskôr poslať a ostatným tiež! Hlavne proti Júdovým dietkam, ako svätý Dávid proti Edomu, dvíha tento pyšný človek ruku a pokladá židovu smrť za obeť bohu takú milú ako Saracénovu smrť. A tie jeho bezbožné a falošné reči, ktorými hanobil moc nášho lekárstva, ani čo by to bol diablov výmysel! Veď ho za to neminie Hospodinov trest!"

"Aj tak musím ísť do Templestowa," vravel Izák, "hoci by jeho tvár bola strašná ako sedemnásobné vykúrená pec."

Vyrozprával Nathanovi vážny dôvod svojej cesty. Rabín ho so záujmom vypočul a prejavil sústrasť podľa spôsobu svojho kmeňa - roztrhol si rúcho a vravel: "Ach, úbohé dieťa - úbohé dieťa! Beda! Čo sa stane so sionskou krásavicou! Beda! Kedy sa skončí zajatie Izraela!"

"Teraz už vidíš, čo sa stalo, a že sa nemôžem dlhšie zdržať. Možno prítomnosť Lukáša Beaumanoira, ich najvyššieho veliteľa, donúti Briana de Bois-Guilbert zanechať svoje hnusné plány a vydať mi moju milovanú Rebeku."

"Tak teda choď," súhlasil Nathan Ben Izrael, "a konaj múdro, lebo múdrosť zachránila Daniela z levej jamy, do ktorej ho nepriatelia hodili. Nech sa ti podarí všetko, čo si želáš. Ak len môžeš, vyhni sa veľmajstrovi, lebo s obľubou hanobí náš národ od rána do večera. Najlepšie pochodíš, ak sa pozhováraš s Bois-Guilbertom tajne. Jeho skôr prehovoríš: povráva sa, že tí prekliati nazaréni v preceptóriu nezmýšľajú rovnako. Keby boh zhatil ich plány a pokryl ich hanbou! No ty sa potom vráť ku mne ako do otcovského domu a vyrozprávaš mi, čo si vykonal. Verím, že so sebou privedieš aj Rebeku, žiačku múdrej Miriamy, ktorej učenie pohania potupili, akoby to bolo bosoráctvo."

Izák sa rozlúčil s priateľom a po necelej hodine bol už pred templestowským preceptóriom.

Sídlo templárov rozkladalo sa medzi lúkami a pasienkami, ktoré posledný pobožný preceptor daroval reholi. Bolo mocné a dobre opevnené, na čo rytieri nikdy nezabudli a čo neusporiadané pomery Anglicka nevyhnutne vyžadovali. Dvaja halapartníci, oblečení do čiernych šiat, strážili padací most a iní v takom istom pochmúrnom oblečení prechádzali sa pohrebným krokom sem a ta po hradbách, podobní skôr prízrakom ako vojakom. Od tých čias, čo si v palestínskych horách obliekali rytierske a panošské biele šaty i falošní bratia, ktorí sa nazývali tiež templármi a uvalili na rehoľu veľkú hanbu, nosili podriadení rehoľní bratia takéto čierne šaty. Podchvíľou prešiel po dvore rytier v dlhom bielom plášti, s hlavou schýlenou na prsia a so skríženými rukami. Ak sa dvaja rytieri stretli, pozdravili sa nemo, vážne a dôstojne. Správali sa podľa rehoľnej zásady: ,Kto veľa hovorí, nevyhne hriechu,´ a ,Život a smrť sú v moci jazyka.´ Slovom, tvrdá, odriekavá prísnosť templárskej disciplíny, ktorá tak dlho ustupovala voľnej a hriešnej neviazanosti, akoby ožila pod prísnym pohľadom Lukáša Beaumanoira.

Izák zastal pred bránou a rozmýšľal, ako by sa najlepšie dostal dnu, aby prosil o zľutovanie; vedel totiž veľmi dobre, že fanatizmus, ktorý zasa ožil v reholi, je pre jeho nešťastný národ práve taký nebezpečný ako predošlá svojvoľnosť. Ak ho na jednej strane vydáva ich nenávisti a prenasledovaniu, na druhej strane môže ho vlastné bohatstvo vystaviť ešte väčšiemu vykorisťovaniu a neľútostnému utláčaniu.

Lukáš Beaumanoir sa práve prechádzal v malej záhrade preceptória, ktorú obkolesovali vonkajšie hradby. Vážne a dôverne sa zhováral so svojím rehoľným bratom, ktorý prišiel s ním z Palestíny.

Veľmajster bol už starší človek, ako to dokazovala jeho dlhá sivá brada a husté sivé obočie, zatieňujúce oči, v ktorých ani roky nevedeli zahasiť oheň. Studené, prísne črty obávaného bojovníka až dosiaľ si zachovali vojenskú tvrdosť, kým odriekaním vychudnutá tvár prezrádzala samoľúbeho, asketického náboženského horlivca. Ale z týchto prísnych čŕt vyžarovalo čosi dojímavé a vznešené, čo zaiste vyvolávala jeho vysoká hodnosť, jeho styky s panovníkmi a kniežatami, a zvyk neobmedzene vládnuť nad vznešenými a smelými rytiermi, ktorých zjednocovala rehoľná regula. Bol vysokej postavy a jeho chôdza neutrpela ani starobou ani telesnou námahou: bola pevná a vznešená. Biely plášť z hrubého súkna bol presne ušitý podľa predpisov svätého Bernarda. Na ľavej strane mal osemramenný kríž z červeného súkna, označujúci templársku rehoľu. Ani veveričia kožušina, ani hermelín nezdobili plášť. Iba pre svoju starobu mal veľmajster, ako to dovoľovala regula, kabát podšitý najjemnejšou barančinou, to bol jediný ústupok rehoľným pravidlám. V ruke držal abacus, akúsi barlu, odznak moci, s ktorou vždy zobrazúvali templárov; horný koniec tejto palice bol zakončený okrúhlou platňou, na ktorej bol vyrytý rehoľný kríž, olemovaný kruhom alebo erbovým okrajom, ako predpisuje heraldika. Spoločník, ktorý sprevádzal túto vznešenú osobnosť, bol oblečený do podobných šiat, ale hlboká pokora, ktorú dával najavo pred svojím predstaveným, ukazovala, že inakšej rovnosti medzi nimi niet. Preceptor (taká bola jeho hodnosť) nešiel nikdy vedľa veľmajstra, ale tak ďaleko za ním, aby Beaumanoir mohol s ním ešte hovoriť a nemusel pritom otáčať hlavu.

"Konrád," vravel veľmajster, "drahý spoločník mojich bojov a námah, iba tvojmu vernému srdcu môžem zveriť svoje starosti. Iba tebe jedinému môžem povedať, ako často som už odvtedy, čo som vošiel do tohto kráľovstva, zatúžil obrátiť sa na prach a odísť medzi spravodlivých. Nevidel som v Anglicku nič, na čom by moje oko spočinulo s radosťou, okrem hrobov našich bratov pod mohutnou strechou chrámu v pyšnom anglickom meste. ,Ach, udatný Robert de Ros,´ volal som v duši, keď som pozrel na obrazy dobrých bojovníkov kríža, vytesané na náhrobných kameňoch. - ,Ach, dôstojný Viliam de Mareschal, otvorte svoje mramorové cely, podeľte sa o mier so svojím ustatým bratom, ktorý by radšej šiel do boja proti stotisíc pohanom, ako pozeral na úpadok našej svätej rehole.´"

"To je pravda," odvetil Konrád Mont-Fitchet, "svätá pravda, lebo výstrednosti našich bratov sú dokonca väčšie ako vo Francúzsku."

"Lebo sú bohatší," odpovedal veľmajster. "Nezazlievaj mi, brat môj, hoci sa trošku chválim. Vieš však, aký život som viedol, ako prísne som dodržiaval každý predpis našej rehole a zápasil s diablami telesnými aj duševnými. Ako dobrý rytier a pokorný kňaz vždy som odrážal ručiaceho leva, ktorý obchádza, hľadajúc, koho by zožral - ako nám to predpísal svätý Bernard v kapitole štyridsiatej piatej našich predpisov: Ut leo semper feriatur. No prisahám na svätý chrám, že horlivosť, ktorá mi podlomila sily, život, nervy, ba i špik mojich kostí, prisahám ti na svätý chrám, že okrem teba a ešte zopár tých, čo dosial dodržujú pôvodnú prísnosť rehoľných mravov, nevidím brata, ktorého by moja duša mohla objať v tomto svätom mene. Veď čo prikazujú naše sväté predpisy a ako ich naši bratia zachovávajú? Nemajú nosiť ani márnivé ani svetské ozdoby, chocholy na šišakoch, zlato na strmeňoch alebo uzdách. A kto sa parádi tak pyšne a tak márnivo ako chudobní bojovníci chrámu? Naše predpisy zakazujú poľovať na vtáka vtákom, strieľať zver lukom alebo kušou, trúbiť na roh a hnať koňa za zverou. Kto sa však dnes oddáva všetkým týmto šialeným márnostiam s väčšou horlivosťou ako templári, či na poľovačkách so svorkou psov alebo so sokolom, či na ktorejkoľvek lesnej alebo vodnej zábave? Je zakázané čítať iné veci, len čo im nadriadený dovolí, alebo počúvať čítanie z kníh o svätých, ktoré sa môžu čítať nahlas v hodinách oddychu; no oni nastavujú uši všelijakým potulným minstrelom a ich oči hlcú plytké romány. Majú rozkaz kynožiť mágiu a kacírstvo. Hľa, sami sa priúčajú prekliatym kabalistickým tajnostiam židova kúzlam pohanských Saracénov. Majú predpísanú jednoduchú stravu, korienky, polievku, ovsenú kašu, mäso iba trikrát do týždňa, lebo zvyk jesť mäso zhýčkava, kvári telo. A hľa, ich stoly sa priam prehýbajú pod ťarchou najjemnejších jedál. Majú piť vodu, a dnes každý veselý pijan sa chvasce, že pije ako templár. Ba aj táto záhrada a jej vzácne rastliny a nezvyčajné stromy, poslané sem z východných krajín, by lepšie pristali háremu neveriaceho emira ako skromnému miestu, kde kresťanskí mnísi majú pestovať kuchynskú zeleninu. - Och, Konrád, keby sa mravy neuvoľňovali ešte viac! - Ty dobre vieš, že sme mali zakázané prijímať zbožné ženy, ktoré sa k našej reholi pridružili ako sestry, lebo, ako vraví štyridsiata šiesta kapitola, odveký nepriateľ ženskou spoločnosťou už mnohých odvrátil od cesty do raja. Ba v poslednej kapitole, ktorá je, aby som tak povedal, korunou čistého a neskaleného učenia nášho slávneho zakladateľa, zakazuje nám pobozkať sestru i mať - ut omnium mulierum fugiantur oscula. - Hanbím sa to až povedať - hanbím sa na to čo i len pomyslieť - aká potopa a skazenosť sa na nás privalila. Duše našich čistých zakladateľov Hugha de Payen a Godfreyho de Saint Omer a siedmich svätých, ktorí sa pripojili k nim, aby zasvätili svoje životy službe chrámu, trpia i v rajských radostiach. Videl som ich, Konrád, v nočných videniach! - Z ich svätých očí padali slzy za hriechy a rozkoše bratov a za nehanebný a skazený prepych, v ktorom sa povaľujú. ,Beaumanoir,' volali, ,spíš - prebuď sa! Budovu chrámu špatí hlboká a hnusná rana, akú zanechá malomocenstvo na múroch nakazených domov. Bojovníci kríža, ktorí majú vyhýbať ženinmu zraku ako pohľadu baziliškovmu, žijú verejne v hriechu, a to nielen so ženami vlastného národa, ale aj s dcérami prekliatych pohanov a ešte prekliatejších židov. Beaumanoir, spíš, vstaň a pomsti nás! - Hriešnikov, chlapov i ženy! Chyť sa Fineovho meča!' - Videnie zmizlo, Konrád, ale keď som sa prebúdzal, počul som ešte stále rinčať ich panciere a videl som viať ich plášte. - Budem konať podľa ich slov, vyčistím svätyňu chrámu, vylámem kamene znečistené nákazou a vyhodím ich z našej stavby."

"Nezabúdaj, ctihodný brat," vravel Mont-Fitchet, "že hriechy sa zakorenili časom a zvykom. Treba, aby tvoje dielo nápravy bolo také obozretné, ako je spravodlivé a múdre."

"Ba nie, Mont-Fitchet," odpovedal prísny starec, "musí byť prenikavé a neočakávané - rehoľa je na okraji záhuby. Striedmosť, obetavosť a zbožnosť predchodcov získali nám mocných priateľov, naša pýcha, naše bohatstvo, náš prepych vzbudili proti nám iba hnev vplyvných nepriateľov. - Treba sa vzdať bohatstva, ktoré je pokušením kniežat - treba odhodiť pýchu, ktorá ich uráža - treba vykynožiť roztopašnosť, ktorá pohoršuje celý kresťanský svet. Inak - zachovaj si moje slová - templársku rehoľu vykynožia tak, že neostane po nej ani stopy medzi národmi."

"Boh nás chráň pred takým nešťastím," zľakol sa preceptor.

"Amen," odpovedal veľmajster slávnostne, "ale najprv si musíme zaslúžiť jeho pomoc. Vravím ti, Konrád, že ani nebo ani zem by nemohli naďalej znášať zaťatosť tohto pokolenia. - Vidím jasne - základy, na ktorých stojí naša stavba, sú už podryté a každý pokus zvýšiť ju, približuje hodinu jej pádu. Musíme obrátiť späť svoje kroky, aby sme sa zasa ukázali vernými bojovníkmi kríža, ktorí obetujú nielen svoju krv a svoj život, nielen svoje chúťky a svoje hriechy, ale aj svoje pohodlie, svoje radosti a prirodzené náklonnosti. Musíme žiť ako ľudia, ktorí sú presvedčení, že mnohé pôžitky, ktoré sú dovolené iným, sú zakázané bojovníkom zasľúbeným chrámu."

V tej chvíli vošiel panoš v ošúchanom odeve (lebo noví členovia za svojho noviciátu nosili šaty, ktoré obnosili rytieri) do záhrady, hlboko sa poklonil pred veľmajstrom, zastal bez slova a čakal, kedy mu dovolia predniesť svoje posolstvo.

"Či nie je milší pohľad na Damiana, oblečeného do šiat kresťanskej pokory, stojaceho v úctivom mlčaní pred predstaveným, než akého sme ho videli ešte pred dvoma dňami, keď si vykračoval ako blázon v pestrom kabáte, táral bezočivo a nafukoval sa ako pajác? Čo nám máš oznámiť?"

"Akýsi žid stojí pred bránou, vznešený a ctihodný otče," odpovedal panoš, "a želá si hovoriť s Brianom de Bois-Guilbert."

"Dobre, že mi to oznamuješ," pochválil ho veľmajster. "V našej prítomnosti je aj preceptor iba obyčajným členom rehole, ktorý nesmie konať podľa vlastnej vôle. Veľmi mi záleží na tom, aby som poznal, čo robí Bois-Guilbert," dodal, obracajúc sa k druhovi.

"Povráva sa o ňom, že je udatný a smelý."

"A právom," potvrdil veľmajster, "v smelosti, jedine v smelosti sme sa neodchýlili od vzoru predchodcov kríža. No brat Brian vstúpil do našej rehole ako pochmúrny, sklamaný chlap. Naše sľuby zložil a zriekol sa sveta, ak sa nemýlim, nie z úprimných duševných pohnútok, ale ako človek, ktorého vháňa na cesty pokánia malicherná nespokojnosť. Neskoršie sa stal čulým a horlivým poburovačom, nespokojencom, intrigánom a vodcom tých, ktorí podrývajú našu autoritu, zabúdajúc, že právo vládnuť bolo veľmajstrovi dané i symbolom barly a prúta; barly, aby ňou podopieral chyby slabých, a prúta, aby naprával poklesky previnilcov. - Damian," pokračoval, "priveď žida."

Panoš sa hlboko, úctivo uklonil a vzdialil; o chvíľu sa vrátil s Izákom z Yorku. Ani najúbohejší otrok, predvolaný pred mocné knieža, nepriblížil sa k jeho trónu s hlbšou pokorou a strachom, než sa blížil Izák k veľmajstrovi. Keď bol od neho asi na tri kroky, kývol mu Beaumanoir barlou, aby zastal. Izák si kľakol a na znamenie úcty pobozkal zem. Potom vstal a zastal pred templármi s rukami skríženými na prsiach, s hlavou schýlenou na prsia, s celou poníženosťou orientálnych otrokov.

"Damian," povedal veľmajster, "odstúp a počkaj, až ťa zavoláme. Stráž, aby nik nevošiel do záhrady, kým ju neopustíme." Panoš sa poklonil a odišiel. "Žid," pokračoval starec hrdo, "počúvaj. Nesvedčí sa nášmu stavu púšťať sa s tebou do dlhých rozhovorov a strácať čas i slová s kýmkoľvek. Preto odpovedaj na naše otázky krátko a hovor pravdu, lebo keby tvoj jazyk klamal, dám ti ho vytrhnúť z neveriacich úst."

Izák chystal sa odpovedať, no veľmajster pokračoval.

"Čuš, neveriaci - ani slova v našej prítomnosti, okrem odpovedí na naše otázky. - Čo ťa spája s bratom Brianom de Bois-Guilbert?"

Izák sa triasol od strachu a nerozhodnosti. Ak vyrozpráva svoju prosbu, budú mu môcť vyčítať, že haní rehoľu; ak však bude o nej mlčať, nepodarí sa mu vyslobodiť dcéru. Beaumanoir videl jeho smrteľný strach, a preto ho trošku upokojil.

"O svoju biednu osobu sa ničoho neobávaj," vravel, "ak budeš úprimný. Ešte raz sa ťa pýtam, čo máš s Brianom de Bois-Guilbert?"

"Ak vaša dôstojnosť ráči dovoliť," vyjachtal napokon zo seba žid, "nesiem tomu ušľachtilému rytierovi list od opáta Aymera z Jorvaulx."

"Či ti nevravím, Konrád, že žijeme v zlých časoch?" vravel veľmajster. "Cisterciánsky opát posiela list bojovníkovi chrámu a nemôže nájsť vhodnejšieho posla ako neveriaceho žida. Daj sem list."

Izák trasúcimi sa rukami rozhrnul záhyby svojej arménskej čiapky. Do nich vložil pre väčšiu bezpečnosť opátov list a s natiahnutou rukou a so zhrbeným telom chcel mu podať list.

"Nazad, pes," zvolal veľmajster, "nedotýkam sa neveriacich inak ako mečom! - Konrád, vezmi list od žida a podaj mi ho."

Beaumanoir vzal list a chvíľu si ho pozorne prezeral. Potom začal pozorne rozväzovať motúzik, ktorým bol omotaný. "Dôstojný otče," protestoval Konrád, i keď veľmi úctivo. "Vari len nechcete zlomiť pečať?"

"A prečo by som nemal chcieť?" odpovedal Beaumanoir, zvraštiac obočie. "Či nie je napísané v štyridsiatej druhej kapitole De lectione literarum, že templár i listy od vlastného otca má odovzdať predstavenému a prečítať ich v jeho prítomnosti."

Kýchlo si pozrel list a na tvári sa mu zjavili údiv a hrôza. Potom si ho prečítal po druhý raz pomalšie. Keď dočítal, jednou rukou ho podal Konrádovi a druhou naň poklopkával a zvolal: "Hľa, pekná téma, aby sa o nej písalo v liste medzi kresťanmi, dokonca medzi členmi, a nie bezvýznamnými členmi náboženského bratstva. Kedy, Pane," dodal, slávnostne pozerajúc na nebo, "kedy zostúpiš medzi nás a oddelíš plevy od zrna?"

Mont-Fitchet vzal list z rúk predstaveného. "Čítaj ho nahlas, Konrád," vravel veľmajster. - "A ty," obrátil sa k Izákovi, "daj pozor, čo obsahuje, lebo sa ťa budem na to pýtať."

Konrád prečítal list, ktorý znel takto:

Aymer, z božej milosti opát ci ster dánskeho kláštora svätej Panny Márie z Jorvaulx, želá sirovi Brianovi de Bois-Guilbert, rytierovi svätej rehole templárskej, zdravia aj všetkých darov kráľa Baccha i našej pane j Venuše! Drahý brat, sme v rukách istých bezzákonných a bezbožných ľudí, ktorí sa dokonca nehanbili zadržať našu osobu a uložiť nám výkupné. Od nich sme sa dozvedeli aj o Front-de-Boeufovom nešťastí, ako aj to, že si utiekol s peknou židovskou bosorkou, ktorej čierne oči Ťa tak okúzlili. Srdečne sme sa zaradovali, že si v bezpeke, no jednako Ťa prosíme, aby si si dal pozor na túto druhú endorskú bosorku. Počuli sme, že váš veľmajster, ktorý ani trošku nedbá o ružové líčka a čierne oči, prichádza z Normandie prekaziť vám všetky zábavy a potrestať vaše poklesky. Preto Ťa srdečne prosíme, aby si si dal pozor a bdel, ako vraví Sväté písmo: inveniantur vigilantes. Otec dievčaťa, bohatý žid, ma poprosil, aby som Ti napísal. Dal som mu list a radím Ti veľmi úprimne a naliehavo, aby si prijal za dievča výkupné. Zaplatí Ti zo svojho mešca toľko, že si budeš môcť zadovážiť päťdesiat iných dievčat a s menším nebezpečenstvom, z čoho, úfam sa, dostanem svoj diel aj ja, až sa zasa budeme spolu veseliť, nezabúdajúc, pravda, na pohár dobrého vína. Ako vraví Písmo: Vinurn leatificat cor hominis a inde: Rex delectabitur pulchritudine tua. Zbohom a do veselého videnia. Poslané z lotrovského brloha, v hodine rannej omše.

Aymer, Op. S. M. Jorvolciensis.

Postscriptum: Tvoja zlatá retiazka neostala u mňa dlho; dostala sa na šiju pytliaka a teraz na ňu vešia píšťalku, ktorou zvoláva psov.

"Čo na to povieš, Konrád?" pýtal sa veľmajster. - "Zlodejský brloh! Áno, zlodejský brloh, to je najvhodnejšie miesto pre takého opáta. Nie div, že ruka Pánova na nás dopadla a že v Svätej zemi strácame miesto za miestom, piaď za piaďou pred neveriacimi, keď máme takých služobníkov cirkvi, ako je Aymer. - čo však myslí tou bosorkou endorskou?" pošepol svojmu dôverníkovi.

Konrád sa vyznal lepšie (azda zo skúsenosti) vo vtedajšej reči dvornosti ako jeho predstavený; vysvetlil veľmajstrovi, že záhadný výraz používajú svetáci o tých, ktorí milujú par amours; no toto vysvetlenie neuspokojilo Beaumanoira.

"V tom sa skrýva viac, ako tušíš, Konrád: tvoja prostota nemá silu vidieť až na dno priepasti všetkých hriechov. Rebeka z Yorku bola žiačkou Miriamy, o ktorej si iste počul. Žid sám ti to dosvedčí." Obrátil sa k Izákovi a povedal nahlas: "Tvoja dcéra je teraz zajatkyňou Briana de Bois-Guilbert?"

"Áno, veľadôstojný pane," vyjachtal zo seba úbohý Izák. "A čo môže chudobný človek ponúknuť za jej vyslobodenie -"

"Čuš," zahriakol ho veľmajster, "tvoja dcéra sa zaoberala liečením, či nie?"

"Áno, vznešený pane," odpovedal Izák s trošku väčšou dôverou, "a mnohí rytieri a zemani, panoši a vazali môžu ďakovať za svoje uzdravenie blahodarnému daru, ktorým ju samo nebo obdarilo. Mnohí by mohli sami potvrdiť, že ich svojím umením vyliečila, keď každá iná ľudská pomoc sa ukázala márnou: požehnanie Jakubovho boha bolo s ňou."

Beaumanoir sa obrátil k Mont-Fitchetovi s trpkým úsmevom. "Tu vidíš, brat, aké pasce kladie náš večný nepriateľ. Vidíš siete, ktoré vrhá, aby ulapil dušu, dávajúc jej krátky pozemský život za večnú blaženosť. Dobre sa vraví v našej regule: Semper leo percutiatur vorans. - Hor sa na leva! Zničme nepriateľa!" A zamával svojím mystickým abacusom, ani čo by vyzýval pekelné mocnosti. "Tvoja dcéra lieči iste slovami, znameniami, amuletmi a inými kabalistickými tajomstvami?" opýtal sa Izáka.

"Nie, veľadôstojný a smelý rytier," povedal Izák, "hlavne balzamom obdivuhodnej moci."

"Odkiaľ pozná toto tajomstvo?" pýtal sa Beaumanoir.

"Zverila jej ho," vravel Izák po krátkom váhaní, "Miriam, múdra žena nášho kmeňa."

"Ach, ty falošný žid," rozkríkol sa veľmajster a pokrižoval sa; "či to nie je tá istá čarodejnica Miriam, ktorej ohavné čary poznal celý kresťanský svet? Jej telo spálili na hranici, jej popol rozprášili na štyri strany sveta. A nech sa tak stane i mne i mojej reholi, ak neurobím to isté s jej žiačkou, ba viac! Naučím ju používať čary a kúzla na bojovníkoch svätého chrámu! Damian, vyhoď žida z brány - a keby sa bránil alebo sa vracal, zastreľ ho! A s jeho dcérou urobíme to, čo nám kážu kresťanské zákony a na čo nás oprávňuje naše vysoké postavenie."

Úbohého Izáka odvliekli a vyhnali z preceptória. Nepočuli a nestarali sa o jeho prosby a ponuky. Čo mohol urobiť? Vrátil sa do rabínovho domu a s jeho pomocou sa usiloval vyzvedieť, čo sa stane s jeho dcérou. Doteraz sa obával o jej česť, teraz sa triasol o jej život. Medzitým veľmajster rozkázal, aby k nemu hneď prišiel templestowský preceptor.

Nehovor, že klamem - veď všetci klamom žijú,

Žobrák klamom žije, práve ako šľachta

klamom hrady získava a titul zvučný.

Ani duchovný lžou veru nepohrdne,

vojak Istou si život chráni, všetci klamú,

všetci zdaním získavajú. - Ten, kto pravdu

prizná, málo cti len nadobudne

v cirkvi, vojne, štáte. - Tak je už svet zariadený.

Stará hra

Albert Malvoisin, predstavený čiže v rehoľnej reči preceptor templárského sídla templestowskej kapituly, bol bratom Filipa Malvoisina, o ktorom sme sa už v tomto rozprávaní zmienili, a bol, tak isto ako on, úprimným spojencom Briana de Bois-Guilbert.

Medzi roztopašnými a neporiadnymi členmi, ktorých templárská rehoľa mala až priveľa, Albert zaujímal predné miesto; no od smelého Bois-Guilberta sa líšil aspoň tým, že svoje neresti a svoju ctižiadosť vedel zakryť závojom pokrytectva a navonok prejavoval náboženskú horlivosť. Keby veľmajstrov príchod nebol býval taký neočakávane náhly, nič by v Templestowe nebolo prezradilo uvoľnenú disciplínu. A hoci bol pristihnutý a do určitej miery odhalený, Albert Malvoisin počúval výčitky svojho predstaveného s takou pokorou a zdanlivou kajúcnosťou, tak horlivo sa usiloval napraviť priestupky, ktoré mu vyčítal, slovom,- podarilo sa mu ho natoľko presvedčiť o asketickej pobožnosti združenia, ktoré ešte nedávno sa oddávalo zábave a rozkoši, že Lukáš Beaumanoir dostával lepšiu mienku o preceptorovej morálke, než v ňom vzbudil prvý dojem pri vstupe do preceptória.

No touto priaznivou veľmajstrovou mienkou silne otriasla správa, že Albert prijal do templárského sídla zajatú židovku, dokonca, ako bolo možné sa obávať, milenku rehoľného brata. Keď teda Albert predstúpil pred veľmajstra, pozeral naňho s nebývalou prísnosťou.

"V tomto dome, ktorý je zasvätený účelom svätej rehole chrámovej," vravel prísnym tónom veľmajster, "je židovské dievča, ktoré sem zavliekol rehoľný brat a s vaším súhlasom, pán preceptor."

Do Alberta Malvoisina ani čo by bol hrom udrel. Nešťastnú Rebeku držali totiž v odľahlom a tajnom krídle budovy a použili všetku obozretnosť, aby nič nevyzradilo jej prítomnosť. Čítal v Beaumanoirových očiach Bois-Guilbertovu a svoju záhubu, ak sa mu nepodarí odvrátiť hroziacu búrku.

"Onemel si?" pokračoval veľmajster.

"Mám dovolenie odpovedať?" odpovedal proceptor tónom najhlbšej pokory, hoci touto otázkou chcel iba získať čas, aby si urovnal myšlienky.

"Vrav, dovoľujem ti to," vravel veľmajster, "a povedz, či poznáš kapitolu našej regule - De commilitonibus Templi in sancta civitate, qui cum miserrimis mulieribus versantur, propter oblectationem carnis?"

"Pravdaže, naj ctihodnejší otče," odpovedal preceptor, "veď by som nebol dosiahol v reholi toto postavenie, keby som nepoznal jeden z najdôležitejších predpisov."

"Ako sa teda stalo, pýtam sa ťa zasa, že si strpel, aby si rehoľný brat doviedol milenku, dokonca židovskú bosorku, do tohto svätého domu, aby ho poškvrnil a zneuctil?".

"Židovskú bosorku?" opýtal sa Albert Malvoisin. "Svätí anjeli, stojte pri nás!"

"Povedal som židovskú bosorku!" opakoval veľmajster prísne. "Veru, brat môj! Opovážiš sa zapierať, že Rebeka, dcéra naničhodného úžerníka Izáka z Yorku a žiačka hanebnej čarodejnice Miriamy, je teraz - hanbím sa na to čo len pomyslieť, a nie ešte vysloviť - pod strechou tvojho preceptória?"

"Vaša múdrosť, dôstojný otče," odpovedal preceptor, "rozohnala hmlu a osvietila mi rozum. Veľmi som sa čudoval, že taký dobrý rytier, ako je Brian de Bois-Guilbert, zdal sa byť taký omámený krásou ženy, ktorú som prijal do tohto domu iba preto, aby som položil hranicu ich vzrastajúcej dôvernosti, lebo by sa iste ľahko upevnila a spôsobila pád nášho statočného a zbožného brata."

"Tak teda sa dosiaľ neprihodilo medzi nimi nič, čo by porušilo jeho sľub?" pýtal sa veľmajster.

"Ako to? Pod touto strechou?" zvolal preceptor a pokrižoval sa. "Nech nás chráni svätá Magdaléna a desaťtisíc panien! - Nie! Ak som zhrešil, že som ju k nám prijal, chcel som iba zlomiť kúzlo, ktoré nášho rytiera pripútalo k tomu dievčaťu, puto, ktoré sa mi videlo takým čudným a neprirodzeným, že som ho nemohol ani pripisovať inému než akémusi záchvatu pomätenosti, ktorý sa dá liečiť skôr súcitom ako výčitkami. Keď však vaša ctihodná múdrosť odhalila v tomto židovskom dievčati čarodejnicu, nazdávam sa, že tým je jasne vysvetlená príčina jeho milostného ošiaľu."

"Tak je! Tak je!" zvolal Beaumanoir. "Vidíš, brat Konrád, ako nebezpečné je podľahnúť prvým zvodom a lichoteniam satanovým! Pozrieme na ženu jedine pre radosť svojich očú a pre radosť z toho, čo chlapi volajú krásou, a odveký nepriateľ, dravý lev, nadobudne nad nami moc a dokončí talizmanmi a kúzlami dielo, ktoré začala nedbalosť a pochabosť. Možno, že náš brat Bois-Guilbert zaslúži si v tomto prípade skôr súcit než prísny trest, skôr oporu barlou ako rany prútom a azda ho naše napomenutia a modlitby odvrátia od poblúdenia a navrátia bratom."

"Bola by veľká škoda," pripomenul Konrád Mont-Fitchet, "keby rehoľa stratila jedného z najlepších bojovníkov, keď naše sväté spoločenstvo potrebuje pomoc všetkých svojich synov. Brat Brian de Bois-Guilbert vlastnou rukou zabil tristo Saracénov."

"Krv týchto prekliatych psov," vravel veľmajster, "bude sladkou a príjemnou obeťou svätým aj anjelom, ktorými pohŕdali a ktorým sa rúhali. S ich pomocou zničíme účinok kúzla a čarov, ktoré nášho brata omotali ani do siete. Pretrhne putá tejto Dalily, ako Samson spretrhal dva nové povrazy, ktorými ho Filištíni zviazali, a zabije ešte mnoho a mnoho neveriacich. A hanebná bosorka, ktorá očarovala brata svätého chrámu, zomrie."

"Ale anglické zákony," odporoval preceptor, ktorý sa síce zaradoval, že veľmajstrov hnev sa šťastne odvráti od neho a od Bois-Guilberta, no začal sa teraz obávať, aby nezašiel priďaleko.

"Zákony Anglicka," prerušil ho Beaumanoir, "dovoľujú a rozkazujú každému sudcovi, aby vo svojom okrese vykonával spravodlivosť. Aj najmenší barón môže dať zajať, vypočuť a odsúdiť čarodejnicu, ktorú pristihol na svojom území. A túto moc by nemal mať veľmajster chrámu v preceptóriu svojej vlastnej rehole? - Ba nie! - Budeme súdiť a odsúdime. Čarodejnica zmizne z tváre zeme, aby sa na jej zlé skutky zabudlo. Priprav hradnú sieň pre výsluch čarodejnice."

Albert Malvoisin sa poklonil a odišiel - nie, aby dal pripraviť sieň, lež aby vyhľadal Briana de Bois-Guilbert a vyrozprával mu, ako asi skončí jeho dobrodružstvo. Našiel ho čoskoro, rozzúreného novým odmietnutím krásnej židovky. "Nerozumná," vravel, "nevďačnica! Pohŕda tým, ktorý uprostred krvi a plameňov jej zachránil život i za cenu vlastného života. Prisámbohu, Malvoisin! Jedno mi bolo, že strecha i brvná okolo mňa s praskotom padajú na zem. Bol som terčom sto šípom. Veď cvendžali o môj pancier ani krúpy o obločné mreže a štít som používal len na jej ochranu. Toto všetko som vytrpel len pre ňu! A teraz mi tvrdohlavé dievča vyhadzuje na oči, prečo som ju radšej nenechal zahynúť, a odopiera mi nielen najmenší prejav vďačnosti, no i byľku nádeje, že sa niekedy bude správať inak. Diabol, ktorý posadol neústupnosťou celý jej národ, sústredil všetku silu v tejto bytosti."

"Tuším, že vás diabol posadol obidvoch," namietal preceptor. "Koľkokrát som ti nakazoval obozretnosť, keď už nie zdržanlivosť? Či som ti nevravel, že je v našej krajine dosť povoľných kresťanských dievčat, ktoré by pokladali za hriech odoprieť takému udatnému rytierovi le don d'amoureux merci, a ty si musíš vybrať pre svoju lásku práve zaťatú a hlavatú židovku. Ach, ty blázon, myslím, že Lukáš Beaumanoir dobre uhádol, že ťa očarovala."

"Lukáš Beaumanoir?!" zvolal Bois-Guilbert vyčítavo. "To je teda tá tvoja opatrnosť, Malvoisin? Dovolil si, aby sa ten detinský starec dozvedel o Rebekinom pobyte v preceptóriu?"

"Ako som tomu mohol zabrániť," bránil sa preceptor. "Nezanedbal som nič, aby tajomstvo ostalo utajené, no všetko sa vyzradilo a sám diabol vie, kto to urobil, ak to neurobil sám. Všetko som zariadil čo najlepšie. Ak sa vzdáš Rebeky, si zachránený. Teba ľutujú ako obeť kúzel a čarov. No ona je bosorka a svojmu osudu nevyhne!"

"Prisahám, to sa nesmie stať!" zvolal Bois-Guilbert.

"Prisahám, to sa musí stať a stane sa!" nástojil Malvoisin. "Ani ty, ani nik iný ju nemôže zachrániť. Lukáš Beaumanoir si vzal do hlavy, že židovkina smrť bude prijateľnou obeťou za milostné poklesky templárských rytierov, a ty dobre vieš, že má moc aj vôľu uskutočniť taký rozumný a zbožný úmysel."

"Uveria budúce pokolenia, že niekedy vládla taká nezmyselná povera?" uvažoval Bois-Guilbert nahlas a prechádzal sa po izbe.

"Neviem, či uveria," poznamenal chladne Malvoisin; "no viem, že v našich časoch medzi duchovnými aj medzi svetskými osobami deväťdesiatdeväť zo sta povie amen na veľmajstrov rozsudok."

"Počuj, Albert," zvolal Bois-Guilbert, "veď si mi priateľom. Malvoisin, musíš mi pomôcť k jej úteku - odvediem ju na bezpečnejšie a tajnejšie miesto."

"Keby som aj chcel, nemôžem," odpovedal preceptor. "V dome je plno veľmajstrových sluhov a jemu oddaných ľudí. A aby som bol k tebe úprimný, môj brat, nebudem s tebou ťahať za jeden povraz v tomto spore, hoci by sme sa po ňom dostali až do neba. Pálil som si pre teba dosť prsty. Nemám vôľu vydávať sa do nebezpečenstva a nechcem byť zosadený alebo dokonca stratiť svoje preceptorstvo pre peknú židovskú tváričku. A ty, ak chceš poslúchnuť dobrú radu, vzdaj sa tejto divej husi a pusť sokola za inou korisťou. Nezabudni, Bois-Guilbert, že tvoje terajšie postavenie i tvoja budúca hodnosť závisia od tvojho miesta v reholi. Ak ostaneš verný svojej zvrhlej vášni k Rebeke, tým iba umožníš Beumanoirovi vyhodiť ťa, a vedz, že to urobí. Veď žiarlivo stráži svoju barlu v trasúcich sa prstoch, a vie, že. sa chystáš siahnuť po nej smelou rukou. Iste ťa zničí, ak bude mať na to taký vážny dôvod, akým je obrana židovskej čarodejnice. Povoľ mu teda v tomto prípade, ovplyvniť ho nemôžeš. Až budeš mať jeho barlu pevne v hrsti, budeš môcť láskať alebo upaľovať Júdove dcéry, ako sa ti zachce."

"Malvoisin," prerušil ho Bois-Guilbert, "si chladnokrvný ..."

"... priateľ," vpadol mu do reči preceptor, lebo Bois-Guilbert by bol asi použil horšie slovo. "Som chladnokrvný priateľ, a preto ti môžem rozumnejšie poradiť. Opakujem ti, že Rebeku nemôžeš zachrániť, môžeš iba s ňou zahynúť. Chod a vyhľadaj veľmajstra, padni mu k nohám a povedz mu -"

"Padnúť k nohám! Prisahám, to nie! Poviem tomu starému tárajovi do tváre - "

"Tak mu povedz do tváre," pokračoval Malvoisin chladne, "že šialene miluješ zajatú židovku. A čím viac budeš hovoriť o svojej náruživosti, tým viac sa poponáhľa, aby odpravil krásnu bosorku zo sveta. A ty, pristihnutý pri čine, ktorý je v rozpore s tvojou prísahou, nemôžeš počítať s pomocou svojich bratov a budeš sa musieť vzdať všetkých smelých, ctižiadostivých plánov moci a núkať svoje služby ako žoldnier v drobných sporoch medzi Flámskom a Burgundskom."

"Máš pravdu, Malvoisin," prisvedčil Brian de Bois-Guilbert po krátkom rozmýšľaní. "Nedám šedivému a bradatému starcovi do ruky zbraň proti sebe samému! Rebeka si nezaslúži, aby som pre ňu obetoval svoju hodnosť a česť. Nechám ju - áno, ponechám ju jej osudu, hoc - "

"Neobmedzuj svoje múdre a nevyhnutné rozhodnutie," pokračoval Malvoisin; "ženy sú iba hračkou na spríjemnenie voľných chvíľ - ctižiadosť je hlavným obsahom života. Nech zahynie radšej tisíc takých krehkých bábik, ako je táto židovka, než cúvnuť hoci jediný krok pred skvelou kariérou, ktorá sa otvára pred tebou. Rozíďme sa! Nebolo by dobre, keby videli, že sa spolu zhovárame - napokon musím dať pripraviť sieň pre súd."

"Ako to," zvolal Bois-Guilbert, "už?"

"Áno," odpovedal preceptor, "súd sa skončí veľmi rýchlo, keďže sudca už vyniesol rozsudok."

"Rebeka," vravel si Bois-Guilbert, keď ostal sám, "obeť, ktorú ti prinesiem, nebude malá. - Prečo ťa nemôžem zanechať tvojmu osudu, ako mi radí tento chladný pokrytec? - Pokúsim sa ešte raz ťa zachrániť - no beda ti, ak budeš za to nevďačná. Lebo keď ma ešte raz odmietneš, potom moja pomsta bude taká silná ako moja láska. Bois-Guilbert nenasadí svoj život a svoju česť za toho, kto sa mu odmeňuje iba pohŕdaním a výčitkami."

Len čo preceptor vydal potrebné rozkazy, pristúpil k nemu Konrád Mont-Fitchet, aby mu oznámil, že veľmajster sa rozhodol dievča vyslúchať ako čarodejnicu.

"Zdá sa ti to všetko iste ako sen," pokračoval preceptor. "Veď máme toľko židovských lekárov a nepokladáme ich za čarodejníkov, hoci v lekárstve robia ozajstné zázraky."

"Veľmajster rozmýšľa inak," vravel Mont-Fitchet, "a poviem ti, Albert, úprimne, nech už je bosorka alebo nie, bude lepšie, ak zomrie, než by naša rehoľa stratila Bois-Guilberta, alebo by v reholi vznikli vnútorné spory. Vieš dobre, že ani jeho vysoké postavenie, ani jeho vojnová sláva, ani nadšenie, s ktorým na neho pozerajú mnohí bratia, nič by mu nepomohli u veľmajstra, keby uveril, že Brian je spoluvinníkom, a nie obeťou tejto židovky. Moci by boli do nej vtelené duše dvanástich kmeňov, bude lepšie, ak sama zahynie, ako by mala strhnúť do záhuby Bois-Guilberta."

"Práve som ho prehováral, aby sa jej vzdal," vravel Malvoisin, "lenže možno Rebeku odsúdiť pre čarodejníctvo? Nezmení veľmajster svoj názor, keď uvidí, aké slabé sú dôkazy?"

"Treba ich zosilniť, Albert," odpovedal Mont-Fitchet; "treba ich zosilniť. Rozumieš mi?"

"Rozumiem," vravel preceptor, "a neváhal by som urobiť hocičo pre dobro rehole - no niet času. Kde nájdeme vhodné nástroje?"

"Malvoisin, musíš ich nájsť," naliehal Konrád. "Pomôžeš tým reholi i sebe. Templestowe je chudobné preceptórium. Taký Maison-Dieu má dvojnásobné príjmy. Dobre vieš, ako si ma váži môj starý predstavený, nuž teda, nájdi si ľudí, ktorí nám pomôžu plán uskutočniť, a budeš preceptorom v Maison-Dieu v úrodnom Kente. Tak čo?"

"Z Bois-Guilbertových zbrojnošov poznám dvoch chlapov veľmi dobre," odpovedal Malvoisin. "Kedysi slúžili u môjho brata Filipa de Malvoisin a z jeho služby prešli k Front-de-Boeufovi. Hádam vedia niečo o kúzelníctve tej ženy."

"Choď a vyhľadaj ich - počkaj! Jeden alebo dva byzanty by im pomohli zbystriť pamäť, nebuď lakomý!"

"Za zechín by prisahali, že aj ich mať je čarodejnica," povedal preceptor.

"Tak teda choď," vyzval ho Mont-Fitchet, "súd sa začne v poludňajších hodinách. Nevidel som nášho predstaveného pripravovať sa tak vážne odvtedy, čo odsúdil na upálenie Hameta Alfagiho, konvertitu, ktorý sa po krste zase vrátil k mohamedánskej viere."

Mohutný hradný zvon vyzváňal poludnie, keď Rebeka počula kroky na tajných schodoch, vedúcich k jej väzeniu. Kroky oznamovali príchod niekoľkých ľudí, čo ju potešilo, lebo návštevy prudkého a vášnivého Bois-Guilberta sa bála viac než hocijakého iného zla. Dvere izby sa otvorili a vstúpil Konrád a preceptor, za nimi štyria strážcovia, ozbrojení halapartňami a oblečení do čiernych šiat.

"Dcéra prekliateho národa," oslovil ju preceptor, "vstaň a poď s nami!"

"Kam a prečo?" pýtala sa Rebeka.

"Dievča," odpovedal jej Konrád, "nepatri sa, aby si sa vypytovala, lež poslúchala. Vedz, že ťa predvedieme pred veľmajstrov súd, aby si sa zodpovedala zo svojich skutkov."

"Chvála Abrahámovmu bohu," zvolala Rebeka a zbožne zopla ruky. "Meno sudcu, hoci nepriateľa môjho národa, je pre mňa menom ochrancovým. Pôjdem s vami rada - no dovoľte mi, aby som si tvár zakryla závojom."

Zostúpili po schodoch pomalým a vážnym krokom, prešli dlhou galériou a dvojitými krídlovými dverami vstúpili do veľkej siene, ktorú veľmajster určil pre tento prípad za súdnu sieň.

V dolnej časti siene bolo plno panošov a strelcov. Ťažko uvoľnili Rebeke cestu, ktorú viedol preceptor a Mont-Fitchet a za ktorou kráčali halapartníci, aby sa mohla dostať na určené miesto. Keď so zopnutými rukami a sklopenou hlavou kráčala zhromaždením, vtisol jej ktosi do ruky svitok papiera; prijala ho temer bezmyšlienkovite, držala ho v ruke a ani si nevšimla jeho obsah. No pocit, že i v tomto strašnom zhromaždení má priateľa, dodalo jej odvahu pozrieť okolo seba a kde ju zaviedli. Scénu, ktorú videla, pokúsime sa opísať v budúcej kapitole.

Prísny bol to zákon, ktorý zakazoval,

aby človek k ľudským biedam súcit choval.

Strašný bol to zákon, ktorý srdciam ľudským

zakazoval úsmev, ktorý radosť budí.

Najstrašnejší však je zákon, kde sa volá

mocou božou číra tyranova zvoľa.

Stredovek

Súd, ktorý mal súdiť nevinnú a nešťastnú Rebeku, zasadol na akomsi pódiu v hornom konci dvorany. Bola to vyvýšená plošina, určená v starobylých domoch ako čestné miesto pre vynikajúcich členov alebo hostí.

Na toto miesto - hneď naproti obžalovanej - sadol si veľmajster templárskej rehole v slávnostnom bohatom rúchu z bielej splývavej látky. V ruke držal mystickú barlu, zdobenú odznakom rehole. Pri jeho nohách stál stôl a za ním sedeli dvaja pisári, rehoľní kapláni, ktorí mali zaznamenávať priebeh pojednávania. Čiernym rúchom, holými hlavami a vážnym vzhľadom sa veľmi odlišovali od bojovného zovňajška prítomných rytierov, ktorí patrili čiastočne do preceptória, čiastočne k veľmajstrovej družine. Štyria prítomní preceptori si sadli na nižšie miesta, rozostavené za veľmajstrovým kreslom, a radoví rytieri, bez rehoľnej hodnosti, sedeli na ešte nižších laviciach a v tej istej vzdialenosti za preceptormi, ako títo za veľmajstrom. Za nimi, tiež na vyvýšenom mieste, stáli rehoľní panoši v hrubom bielom rúchu.

Zhromaždenie bolo dôstojné a vážne. Na tvárach rytierov zračila sa vojenská odvaha a slávnostná vážnosť, ktorá vo veľmajstrovej prítomnosti na nijakej tvári nikdy nechýbala.

Ostatnú časť siene zaplnili stráže s halapartňami v rukách a diváci zvedaví na veľmajstra a židovskú čarodejnicu. Väčšinu spájali s rehoľou rôzne záujmy a od ostatných divákov sa odlišovali čiernymi šatami. No ani dedinčanom z okolia neuzavreli prístup, lebo Beaumanoirovi záležalo na tom, aby toto poučné divadlo spravodlivosti sprístupnil každému. Zdalo sa, že veľké belasé oči sa mu ešte väčšmi zväčšujú pri pohľade na veľké zhromaždenie a tvár mal nadšenú vedomím dôležitosti a namýšľanej zásluhy na diele, ktoré chcel uskutočniť. Rokovanie začal žalmom; sám spieval hlbokým príjemným hlasom, ktorému ani staroba neubrala silu. Slávnostné zvuky piesne Venite exultemus Domino, ktorú templári tak často spievali pri útoku na pozemského nepriateľa, videli sa Lukášovi mimoriadne vhodné ako predzvesť blízkeho víťazstva nad pekelnými mocnosťami. Vážne, ťahavé zvuky, spievané stovkami mužských hrdiel, navyknutých na zborový spev, vznášali sa ku sklepeniu siene a odrážali sa od jeho oblúkov ako príjemný a slávnostný šum valiacich sa mohutných vôd.

Skončili spev; keď sa veľmajster opäť obzrel okolo seba, zbadal, že jedno preceptorské miesto je prázdne. Brian de Bois-Guilbert, ktorému patrilo, práve opustil svoje miesto a teraz stál konča jednej z lavíc, na ktorých sedeli templárski rytieri; jednou rukou si pridŕžal dlhý plášť, ani čo by si chcel zakryť tvár, druhou kreslil hrotom pošvy meča, ozdobeného na rukoväti krížom, na dubovú podlahu akési značky.

"Nešťastný človek," vravel veľmajster a pozrel na neho sústrastne. "Pozri, Konrád, ako ho trápi naše sväté dielo. Ach, kam až môže smelého a zaslúžilého rytiera zaviesť zvodný pohľad ženy, podporovanej kniežaťom mocností tohto sveta, kniežaťom zla! Ani sa neodváži pozrieť na nás, nemôže pozrieť ani na ňu, a ktovie, aká moc zlého mučiteľa mu vedie ruku, aby na podlahu kreslila tieto znaky. - Možno chystá úklady na náš život a na našu bezpečnosť, no my opovrhujeme hnusným nepriateľom, my mu vzdorujeme. Semper leo percutiatur!"

Keď toto pošepol svojmu dôverníkovi Konrádovi Mont-Fitchetovi, veľmajster pozdvihol svoj hlas a oslovil zhromaždenie.

"Ctihodní a smelí páni, rytieri, preceptori a členovia svätej rehole, bratia a dietky! - Aj vy, vznešení a zbožní panoši, ktorí túžite odieť sa raz týmto svätým krížom! - Aj vy, bratia v Kristu, nech je už váš stav akýkoľvek! - Vedzte, že nie nedostatok moci nás prinútil zvolať toto zhromaždenie, lebo hoci sme nehodní, táto barla nám dáva moc súdiť a skúmať všetko, čo sa dotýka blaha našej svätej rehole. Svätý Bernard v kapitole päťdesiatej deviatej v predpisoch našej rytierskej a náboženskej rehole vraví, že bratia sa nemajú schádzať na porady, iba ak na veľmajstrov rozkaz, čím nás, ako aj dôstojných otcov, ktorí nás v tomto úrade predchádzali, nechal rozhodnúť, ako o príležitosti, tak aj o čase a mieste, kde sa má zvolať celá rehoľa alebo jej časť. A našou povinnosťou podľa predpisov je vypočuť radu bratov, a potom rozhodovať podľa svojej vôle. No keď sa do nášho stáda votrie dravý vlk a unáša si ovečku, iste je povinnosťou dobrého pastiera zvolať druhov, aby lukmi a prakmi zničili votrelca podľa dobrého známeho predpisu, že leva treba vždy biť. Preto sme predvolali židovku, menom Rebeku, dcéru Izáka z Yorku - ženu smutne známu kúzelníctvom a bosoráctvom - ktorá rozpálila krv a poplietla hlavu nie hocijakého nevoľníka, lež rytiera, a nie svetského rytiera, lež rytiera zasväteného službe svätého chrámu, a nie nášho obyčajného druha, lež čestného a významného preceptora našej rehole. Nášho brata Briana de Bois-Guilbert dobre poznáme aj my, aj vy všetci, ktorí ma počúvate, ako verného a horlivého bojovníka kríža. Jeho mocná ruka vykonala v Svätej zemi mnoho hrdinských skutkov a očistila sväté mestá od krvi neveriacich, ktorá ich poškvrňovala. Nášho brata preslávila medzi ostatnými bratmi nielen jeho múdrosť a obozretnosť, ale aj smelosť a disciplína, a to natoľko, že rytieri v krajinách západných aj východných označili Bois-Guilberta za najsúcejšieho prijať z mojej ruky túto barlu, až sa nebu zapáči zbaviť ma jej ťarchy. A odrazu taký vážený a úctyhodný muž zabudne na povinnosti svojho stavu, svojich sľubov, na povinnosti voči svojim bratom a svojej budúcnosti a svoj osud spojí so židovskou devou, strávi osamote v jej hanebnej spoločnosti mnohé chvíle, chráni jej osobu s nasadením vlastného života a je natoľko zaslepený a omámený svojou vášňou, že si ju privedie do nášho preceptória! Čo iného si môžeme pomyslieť, ako že tento šľachetný rytier je posadnutý zlým duchom alebo je pod vplyvom zlého kúzla?

Keby to neboli kúzla, buďte istí, že ani postavenie, ani smelosť, ani slávny chýr, ani hocijaký iný ľudský zreteľ by ho nezachránil pred naším trestom, aby sme tak vyplienili zlo podľa slov Písma: Auferte malum ex vobis. Lebo poklesky proti zákonom našej svätej rehole v tejto smutnej udalosti sú rozmanité a odporné. Po prvé: konal z vlastnej vôle proti kapitole 33, Quod nullus juxta propriam voluntatem incedat. Po druhé: stýkal sa s osobou danou do kliatby a previnil sa tak proti kapitole 57, Ut fratres non participient cum excommunicatis, a preto je jeho údelom Anathema Maranatha. - Po tretie: viedol rozhovory s cudzou ženou a zhrešil proti kapitole Ut fratres non conversantur cum extraneis mulieribus. - Nevyhol sa tomu, čo bojovníkov kríža láka do osídel, ba treba sa obávať, že usiloval sa o bozk ženy, hoci pred tým nás vystríha posledný predpis našej svätej rehole: Ut fugiantur oscula. Pre tieto odporné a mnohonásobné hriechy by sme mali Briana de Bois-Guilbert odstrániť a vyhnať z našej rehole, hoci by bol jej pravou rukou a jej pravým okom."

Zhromaždením prebehol tichý šum. Niektorí z mladších, ktorí sa museli pousmiať pri predpise De osculis fugiendis, teraz zvážneli a so strachom čakali, čo navrhne veľmajster.

"Taký," povedal, "veru taký veľký trest by postihol templárského rytiera, ktorý by úmyselne porušil rehoľné predpisy v dôležitých bodoch. No keďže satanáš čarami dobyl moc nad rytierom, ktorý hádam príliš ľahkomyseľne uprel zrak na dievčenskú krásu, musíme postihnutého týmito hriechmi skôr ľutovať, ako potrestať. Uložíme mu iba pokánie, ktoré ho očistí od hriechov, a všetok strašný hnev obrátime na prekliaty nástroj, ktorý ho takmer priviedol do úplnej záhuby.

Vstaňte a dosvedčte všetci, ktorí viete niečo o týchto nešťastných príhodách, aby sme mohli zistiť ich počet a ich závažnosť a posúdiť, či našej spravodlivosti postačí potrestať túto ženu, alebo či bude treba, hoci aj s krvácajúcim srdcom, zakročiť prísnejšie aj proti nášmu bratovi."

Predvolali niekoľko svedkov, ktorí potvrdili, akým nebezpečenstvám sa vystavoval Bois-Guilbert, keď sa usiloval zachrániť Rebeku z horiaceho hradu, a ako nedbal o vlastnú bezpečnosť, iba o jej záchranu. Svedkovia rozprávali, jednotlivé podrobnosti zväčšovali, ako to robievajú prostí ľudia, ktorých fantáziu roznietili nezvyčajné udalosti, a ešte väčšmi rozpaľovalo ich sklon zveličovať uspokojenie, aké ich svedectvo vyvolalo u slávnej osobnosti, pred ktorou vypovedali. A tak Bois-Guilbertovo nebezpečenstvo, ktoré prekonal, a bolo naozaj veľké, vyrástlo v ich výpovediach do nesmiernych rozmerov. Oddanosť, s akou sa usiloval zachrániť Rebeku, nezdala sa teraz obetavosťou, no najšialenejšou rytierskou výstrednosťou. A zhovievavosť ku všetkému, čo Rebeka povedala, hoci sa s ním rozprávala neraz drsne a vyčítavo, zveličovali tak veľmi, že u takého tvrdého chlapa sa zdala temer neprirodzenou.

Potom vyzvali templestowského preceptora, aby vypovedal, ako sa dostali Bois-Guilbert a Rebeka do preceptória. Malvoisinova výpoveď bola šikovná a opatrná. Hoci sa očividne usiloval šetriť Bois-Guilbertove city, vedel narážkami naznačiť, že sa mu vidí, ani čo by rytier konal v akejsi pomätenosti. Preceptor s ľútostivými vzdychmi sa priznal, že rytier bol vraj taký zaľúbený do dievčaťa, že Rebeku aj jej milenca vpustil do preceptória. - "Svoju obranu, prečo som tak konal, som už predniesol nášmu najctihodnejšiemu otcovi veľmajstrovi," končil; "vie, že moje pohnútky neboli zlé, aj keď moje správanie sa nebolo správne. S radosťou sa podrobím každému pokániu, ktoré mi spravodlivo uloží."

"Dobre si vravel, brat Albert," povedal Beaumanoir, "tvoje pohnútky boli dobré, lebo si sa nazdával, že tak zadržíš nášho poblúdilého brata na okraji šialenstva. No konal si nerozvážne. Keď niekto chce zadržať splašeného koňa a chytí ho za strmene, a nie za zubadlá, nedosiahne svoj cieľ, ale poraní sa. Náš zbožný zakladateľ požaduje od nás denne trinásť otčenášov pri rannej a deväť pri večernej modlitbe: pomodli sa teda dvakrát toľko. Mäso smieme použiť trikrát do týždňa: ty sa ho zdrž všetkých sedem dní. Tak rob za šesť týždňov, a to bude tvoje pokánie."

Templestowský preceptor sa poklonil s pokryteckým výzorom najhlbšej poníženosti až po zem a potom si opäť sadol na svoje miesto.

"Nebolo by dobré, bratia, keby sme vyšetrili doterajší život a skutky tejto ženy? Predovšetkým zistíme, nakoľko používa čary, lebo hodnoverné správy, ktoré sme práve vypočuli, vnukajú nám podozrenie, že brat Brian bol pod vplyvom pekelného zvodu a mámenia."

Herman z Goodalricke bol štvrtý z prítomných preceptorov; ostatní traja boli Konrád, Malvoisin a Bois-Guilbert sám. Herman bol starý bojovník. Tvár mal zbrázdenú jazvami, ktoré mu zasadili moslimské šable a u svojich bratov sa tešil úcte a vážnosti. Teraz vstal a poklonil sa pred veľmajstrom, ktorý mu okamžite dovolil prehovoriť. "Najctihodnejší otče, rád by som počul od nášho smelého brata Briana de Bois-Guilbert, čo myslí sám o tomto podivuhodnom obvinení a akým okom pozerá na svoj nešťastný styk so židovským dievčaťom."

"Brian de Bois-Guilbert," vravel veľmajster, "počul si otázku, na ktorú náš brat z Goodalricke čaká tvoju odpoveď. Rozkazujem ti, aby si odpovedal."

Brian de Bois-Guilbert obrátil po tejto otázke k veľmajstrovi hlavu, no neprehovoril.

"Je posadnutý nemým diablom," povedal veľmajster. "Zmizni, satanáš! Hovor, Brian de Bois-Guilbert, nariaďujem ti to týmto znakom našej svätej rehole."

Brian de Bois-Guilbert sa zúfalo usiloval potlačiť vzrastajúci hnev a pohŕdanie; veď vedel, že by si málo pomohol, keby vybuchol. "Brian de Bois-Guilbert nemá," odpovedal konečne, "najctihodnejší otče, čo odpovedať na také čudné a hmlisté obvinenie. Ak niekto napadne jeho česť, bude ju brániť vlastným životom a týmto mečom, ktorý už tak často vytasil na obranu kresťanstva."

"Odpúšťame ti, brat Brian," odpovedal veľmajster, "že sa vystatuješ svojimi vojnovými činmi v našej prítomnosti; samochválu ti totiž vnuká pokušiteľ, ktorý čo najviac rozviruje pýchu. Odpúšťame ti, lebo nehovoríš tak zo seba, ale ťa núti ten, koho s božou pomocou vyženieme z nášho zhromaždenia."

V temných, divých Bois-Guilbertových očiach prebehol záblesk opovrhnutia, no neodpovedal. "A teraz," pokračoval veľmajster, "keď na otázku nášho brata z Goodalricke sme počuli iba neúplnú odpoveď, pokračujeme vo výsluchu, bratia, a s pomocou nášho svätého patróna preniknime až na dno tejto záhady neprávosti. - Nech predstúpia tí, čo môžu niečo vypovedať o živote a skutkoch tohto židovského dievčaťa."

V dolnej časti siene vznikol akýsi rozruch, a keď sa veľmajster spýtal na príčinu, odpovedali mu, že v zástupe je chorľavý človek, ktorého obžalovaná vyliečila z ťažkej choroby akýmsi zázračným balzamom a ktorý mu vrátil silu do ochrnutých údov.

Privliekli pred sudcu chudobného dedinčana, rodom Sasa, zgniaveného myšlienkou na strašné následky, ktoré ho postihnú, pretože ho z porážky vyliečilo židovské dievča. Pravda, nebol ešte celkom zdravý; keď išiel svedčiť, opieral sa o barly. Vypovedal veľmi neochotne a pritom neprestajne prelieval slzy. Rozprával, že pred dvoma rokmi náhle ochorel v Yorku, keď pracoval ako stolár pre bohatého žida Izáka. Ani pohnúť sa vraj nemohol z postele, pokiaľ neužil lieky, čo mu predpísala Rebeka, hlavne akýsi rozpaľujúci, korenistý balzam, ktorý mu pomohol postaviť sa na nohy. Rebeka, vravel, dala mu aj nádobku s touto drahocennou masťou a k tomu peniaze na spiatočnú cestu do otcovského domu blízko Templestowu. "Ak veľadôstojný pán ráči dovoliť," povedal chlap, "nechce sa mi veriť, že by mi to dievča bolo chcelo ublížiť, hoci je nešťastná, že je židovka. Keď som použil jej liek, vždy som sa pomodlil otčenáš a verím v boha; a liek mi predsa pomáhal."

"Čuš, otrok," zahriakol ho veľmajster, "a prac sa! Iba hlupáci ako ty môžu sa babrať a zahrávať si s takýmito diabolskými masťami a pomáhať synom zla. Poviem ti toľko: diabol rozsieva choroby len preto, aby ich mohol zasa vyliečiť, a tak sa presláviť diabolským spôsobom liečenia. Máš so sebou tú masť?"

Dedinčan vytiahol trasúcou sa rukou zo záhrenia škatuľku s vekom popísaným hebrejskými písmenami, čo sa väčšine prítomných zdalo dôkazom, že si tu diabol zahral na lekárnika. Beaumanoir sa pokrižoval a vzal škatuľku do rúk; ovládal väčšinu východných jazykov a bez ťažkostí prečítal heslo na viečku: Lev Júdovho kmeňa zvíťazil. "Podivná je Satanova moc," povedal, "ktorý aj Písmo sväté prekrúca na rúhanie a primiešava jed aj do našej každodennej chovy! Niet tu lekára, ktorý by nám povedal, z čoho sa skladá táto tajomná masť?"

Dvaja lekári - tak sa navzájom oslovovali - mních a barbier, pristúpili k nemu a vyhlásili, že masť vonia myrhou a gáfrom; pokladali ich za východné byliny. No s neskrývanou stavovskou závisťou k súperovmu úspechu naznačili, že liek je zaiste vyrobený z nedovolených a čarovných liečivých látok, keďže ho sami nepoznajú; oni vraj nie sú kúzelníci, ale rozumejú sa dokonale do všetkých odborov svojho umenia, pokiaľ ho môže vykonávať dobrý kresťan. Keď skončili toto lekárske dobrozdanie, saský dedinčan veľmi ponížene prosil, aby mu vrátili liek, ktorý mu toľme pomohol. No veľmajster sa pri tejto prosbe prísne zamračil. "Ako sa voláš, človeče?" pýtal sa mrzáka.

"Higg, syn Snellov," odpovedal dedinčan.

"Nuž, Higg, syn Snellov," vravel mu veľmajster, "hovorím ti, že je lepšie byť kalikou na posteli, ako prijať liek od neveriacich, vstať a chodiť. Lepšie je vziať neveriacim násilím ich poklady, ako prijímať od nich milodary, alebo pracovať pre nich za plácu. Choď a rob, ako som ti prikázal."

"Joj," zvolal dedinčan, "nehnevajte sa na mňa, vaša veľadôstojnosť, no toto ponaučenie dostávam prineskoro, veď som úbohá kalika. Poviem však svojim dvom bratom, ktorí slúžia u bohatého rabína Nathana Ben Samuela, že podľa vašej dôstojnosti je správnejšie rabína okrádať, ako mu statočne slúžiť."

"Von s táravým naničhodníkom!" zvolal Beaumanoir, ktorý nevedel pohotové vyvrátiť toto praktické použitie svojej všeobecnej zásady.

Higg, Snellov syn, sa zamiešal do zástupu, no keďže sa zaujímal o osud svojej dobroditeľky, zostal v súdnej sieni, aby vypočul rozsudok, hoci sa tak vystavoval nebezpečenstvu, že sa ešte raz stretne so zachmúreným pohľadom prísneho sudcu, ktorý ho pred chvíľou zamrazil, až mu srdce prestalo biť.

Práve vtedy rozkázal veľmajster Rebeke odložiť závoj. Vtedy prvý raz otvorila ústa a odpovedala mierne, no dôstojne: "Nie je zvykom dcér môjho národa mať odhalenú tvár, keď sú samy v zhromaždení cudzincov." Jemný hlas a prostota v jej odpovedi vyvolali v zhromaždení súcit a sympatie. Beaumanoir pokladal za cnosť potlačiť každý prejav ľudskosti, ktorý by mu bránil konať domnelú spravodlivosť. Preto opakoval svoj rozkaz, aby jej sňali závoj. Keď sa jej ho strážcovia už chystali strhnúť, predstúpila pred veľmajstra a zvolala: "Nie, prosím vás, pre lásku, ktorú cítite k svojim dcéram, ach nie - beda - " zarazila sa, keď si uvedomila, pred kým stojí, "vy dcéry nemáte - teda pre spomienku na svoje matky, pre lásku k svojim sestrám, pre úctu k ženám nedovoľte, aby so mnou takto zaobchádzali vo vašej prítomnosti. Nesvedčí sa dievčaťu, aby ho odhaľovali takíto neogabaní chlapi. - Poslúchnem vás," dodala s trpezlivou ľútosťou v hlase, ktorá dojala temer samotného Beaumanoira, "ste najstarší svojho ľudu, keď teda rozkazujete, ukážem vám črty nešťastnej devy."

Odhrnula závoj a pozrela na nich pohľadom, v ktorom hanblivosť zápasila s dôstojnosťou. Jej nezvyčajná krása vyvolala vzrušený šepot. Mladší rytieri pozreli na seba súhlasným pohľadom, z ktorého si mohol vyčítať, že Briana najviac ospravedlňuje jej neobyčajná krása, a nie jej údajné bosoráctvo. No najmocnejšie zapôsobila odhalená tvár jeho dobroditeľky na Snellovho syna, Higga. "Pusťte ma," povedal strážcom pri dverách siene, "dovoľte mi odísť! - Jej pohľad ma zahubí, veď ja budem mať podiel na jej smrti!"

"Upokoj sa, úbohý človek," tíšila ho Rebeka, keď počula jeho výkrik, "nijako si mi neublížil, keď si povedal pravdu - ani mi nepomôžeš svojím nariekaním a bedákaním. Upokoj sa, prosím ťa - choď domov a zachráň sám seba!"

Strážcovia ľutovali Higga a chceli ho vyviesť. Báli sa, že ho potrestají! za hlasný nárek a že ich pokarhajú. Keď však sľúbil, že bude ticho, dovolili mu zostať. Medzitým predvolali dvoch zbrojnošov, ktorých Albert Malvoisin predtým poučil o závažnosti ich svedectva. Hoci to boli podlí a zaťatí darebáci, pohľad na zajaté dievča a jej nezvyčajnú krásu ich trochu ohúril, no varovný pohľad templestowského preceptora im hneď vrátil chladnú rozvahu; vypovedali s podrobnosťami, ktoré by sa nestrannejším sudcom boli videli podozrivými, o okolnostiach alebo celkom vymyslených, alebo bezpodstatných a prirodzených, ktoré však sa stávali podozrivými tým, že ich prehnáno zveličovali a že fakty sprevádzali zlomyseľnými príkladmi. Dnes by sudcovia rozdelili takéto výpoveď do dvoch skupín: na bezpodstatné a na vecne nemožné. V oných nevedomých a poverčivých časoch však obidva druhy výpovedí pokladali za dôkaz viny. - Do prvej skupiny patrila výpoveď, že počuli Rebeku, ako si dačo mrmle v cudzom jazyku - že piesne, ktoré si pospevovala, boli dakedy také ľúbezné, že okúzľovali sluch a dojímali srdce - že sa často zhovárala sama so sebou a zdvíhala oči k nebu, ani čo by odtiaľ čakala odpoveď. Hovoril, že nosila nezvyčajné a čudné šaty, čo sa neponášali na šaty iných žien - že nosila prstene s kabalistickými heslami a že závoje mala vyšité čudesnými značkami.

Všetky tieto okolnosti, také prirodzené a také bezvýznamné, zhromaždenie vážne vypočulo ako dôkazy, alebo v ňom aspoň vyvolali silné podozrenie, že Rebeka má naozaj nedovolené styky s tajnými mocnosťami.

Odzneli však aj menej nevinné výpovede, ktoré ľahkoverné obecenstvo, alebo aspoň jeho väčšina, dychtivo počúvalo, hoci boli neuveriteľné. Ktorýsi zbrojnoš videl, ako Rebeka ošetruje raneného, ktorého priniesli na hrad Torquilstone. Rozprával, že nad ranou robila akési znamenia a opakovala akési tajomné slová, ktorým vraj, chvalabohu, nerozumel; hneď nato železný úlomok strely z kuše sám od seba vyšiel z rany, krv prestala tiecť, rana sa zatvorila a neminulo ani štvrť hodiny a zomierajúci chlap chodil po hradbách a pomáhal svedkovi obsluhovať prak, ktorým vrhali kamene. Táto rozprávka vznikla asi zo skutočnosti, že Rebeka ošetrovala na hrade Torquilstone raneného Ivanhoea. O svedkovej hodnovernosti nebolo možné pochybovať, lebo na potvrdenie svojej výpovede vytiahol z vrecka ozajstný kus železa, ktorý podľa jeho rozprávania vyšiel tak zázračne z rany. Keďže železo vážilo plnú unciu, bola výpoveď celkom potvrdená, hoc aj znela tak neskutočne.

Jeho druh stál na susednej hradbe a videl scénu medzi Rebekou a Bois-Guilbcrtom, keď chcela skočiť z cimburia veže. Aby nezaostal za kamarátom, tvrdil, že sa Rebeka posadila na cimburie veže, tam sa premenila na labuť bielu ani mlieko a v tejto podobe tri razy obletela torquilstonský hrad. Potom si vraj zasa sadla na vežu a znova sa premenila na ženu.

Bolo by stačilo menej ako polovička takýchto závažných svedectiev, aby usvedčili starú, biednu a škaredú babizňu, i keby to nebola židovka. Touto osudnou skutočnosťou stali sa dôkazy svedkov až príliš závažnými, keď k nim ešte pridáme Rebekinu mladosť a jej nezvyčajnú cudzokrajnú krásu.

Veľmajster spočítal hlasy, a potom sa slávnostným hlasom opýtal Rebeky, čo namieta proti rozsudku, ktorý nad ňou vynesie.

"Dovolávať sa vášho milosrdenstva," odpovedalo krásne židovské dievča hlasom, ktorý sa triasol pohnutím, "bolo by márne a pokorujúce, to viem. Nepomohlo by nič, ani keby som vám dokazovala, že pomáhať chorým a raneným druhého náboženstva sa nemôže protiviť spoločnému zakladateľovi vašej a mojej viery. Neprospelo by mi, ani keby som namietala, že mnohé dôkazy, ktoré títo ľudia (nech im nebo odpustí!) proti mne vypovedali, sú nemožné, lebo vy veríte v ich možnosť. A ešte menej by som získala, keby som vysvetľovala, že zvláštnosti mojich šiat, reči a spôsobov sú zvláštnosťami môjho národa - bola by som skoro vypovedala mojej vlasti, no, žiaľ, nemáme vlasť. Nebudem sa ospravedlňovať ani na úkor toho, ktorý mi ublížil a teraz tu stojí a počúva výmysly a podozrenia, ktoré, zdá sa, robia z tyrana obeť. - Medzi ním a mnou nech rozsúdi boh! Radšej podstúpim desať takých smrtí, na akú sa vám zapáči ma odsúdiť, než pristúpiť na to, o čo ma tento Belialov syn žiadal - mňa, ktorá som tu nemala ani priateľa, ani ochrancu a ktorá som bola jeho zajatkyňou. No on je vašej viery a jeho najmenšie slovo by vyvážilo aj najslávnostnejšie vyhlásenie úbohej židovky. Neobrátim teda proti nemu obvinenie, ktoré ste vzniesli proti mne, no obraciam sa k nemu samému - áno, k vám, Brian de Bois-Guilbert, a pýtam sa vás, či tieto obvinenia nie sú falošné, či nie sú také nezmyselné a utŕhačné, ako sú nebezpečné?"

Všetko stíchlo; všetky oči sa obrátili na Briana de Bois-Guilbert. Mlčal.

"Hovorte," vyzvala ho Rebeka, "ak ste chlap, ak ste kresťan, hovorte! Vyzývam vás pre rúcho, ktoré nosíte, pre meno, ktoré ste zdedili - pre rytierstvo, ktorým sa vystatujete - pre česť matky - pre hrob s ostatkami otca - vyzývam vás, aby ste povedali, či sú tieto výpovede pravdivé!"

"Odpovedz jej, brat," povedal veľmajster, "ak ti to, pravda, dovolí nepriateľ, s ktorým zápasíš."

Naozaj sa zdalo, že v Brianovi de Bois-Guilbert sa rozpútal zápas vášní vzájomne si odporujúcich, ktoré mu kŕčovito sťahovali obličaj. Napokon, pozrel na Rebeku a vyrazil zo zovretého hrdla "Zvitok! - Zvitok!"

"Hľa," zvolal Beauraanoir, "to je nový dôkaz! Obeť jej čarov vládze vysloviť iba meno osudného zvitka - čarovné slová na ňom napísané zaviňujú jeho mlčanie."

No Rebeka si inakšie vysvetlila tie slová, priam vynútené z Bois-Guilberta. Rýchlo pozrela na útržok pergamenu, ktorý stále ešte držala v ruke, a prečítala slová napísané arabskými písmenami. "Pýtaj si boží súd!". Šepot, ktorým prijalo zhromaždenie čudnú odpoveď Briana de Bois-Guilbert, umožnil Rebeke prečítať si lístok a nepozorovane ho zničiť. Keď sa šum utíšil, ozval sa veľmajster:

"Rebeka, svedectvo tohto nešťastného rytiera ti nijako nepomôže. Vidíme, že nepriateľ je ešte primocný. Chceš ešte niečo povedať?"

"Zostáva mi jediná cesta záchrany," odpovedala Rebeka, "aj podľa vašich prísnych zákonov. Môj život bol biedny - biedny aspoň v poslednom čase - nechcem však odhodiť tento boží dar, kým mám možnosť brániť si ho. Obžalobu odmietam - tvrdím, že som nevinná, a vyhlasujem, že vaše obvinenia sú falošné. Pýtam si teda súboj ako boží súd, kde ma bude obhajovať môj rytier."

"Rebeka," spýtal sa veľmajster, "kto pozdvihne kopiju za bosorku? Kto bude židovským bojovníkom?"

"Boh mi pošle bojovníka," odpovedala Rebeka. "Hádam sa v Anglicku - v tejto pohostinnej, láskavej, slobodnej krajine, kde je toľko ľudí ochotných nasadiť život za česť, nájde niekto, kto bude bojovať za spravodlivosť. Teraz však žiadam o boží súd - tu je môj záloh!"

Stiahla z ruky vyšívanú rukavicu a hodila ju pred veľmajstra s prostou, ale vznešenou dôstojnosťou, čo vyvolalo všeobecné prekvapenie a obdiv.

Záloh môj, hla, leží tuná, ktorý dokáže ti, že som odhodlaný do konca sa brániť ...

Shakespeare: Richard II.

Samého Lukáša Beaumanoira dojal Rebekin výzor a správanie. Nebol od prirodzenosti ukrutný, ba ani prísny; mal však chladnú povahu a vysokú, hoc pomýlenú predstavu o povinnosti, a srdce sa mu pomaly zatvrdilo odriekavým životom, ktorým žil, veľkou mocou, ktorú mal, a namýšľanou povinnosťou vykynožiť všetku neveru a zničiť všetko kacírstvo. Pokladal to za svoju osobitnú úlohu. Jeho črty, obyčajne prísne, zmäkli, keď pozeral na krásne dievča, čo stálo pred ním osamotené, bez priateľa a bránilo sa s toľkou hrdosťou a odvahou. Dva razy sa pokrižoval, sťaby sa čudoval, odkiaľ pochádza táto nezvyčajná mäkkosť srdca, ktoré inokedy za takýchto okolností bývalo tvrdé, ani oceľ jeho meča. Napokon prehovoril.

"Dievča," vravel, "veľká je tvoja vina, ak je súcit, ktorý k tebe cítim, dielom tvojho diabolského umenia. No radšej ho chcem prisudzovať prirodzenej ľútosti, keď vidím, že také krásne telo sa stalo nádobou skazy. Kajaj sa, dcéra - priznaj sa k svojmu čarodejníctvu - odriekni sa svojich bludov - prikloň sa k tomuto svätému znaku a všetko sa obráti pre teba na dobré tu aj na druhom svete. V niektorej prísnej ženskej reholi budeš mať dosť času na modlitbu a vhodné pokánie, a nebudeš tohto pokánia ľutovať. Urob to a budeš žiť - veď akože ti pomohol Mojžišov zákon, že preň chceš zomrieť?"

"Je to zákon mojich otcov," odpovedala Rebeka, "bol vyhlásený za hromov a bleskov, v mraku a ohni na hore Sinai. Ak ste kresťania, aj vy tomu veríte. Hovoríte, že bol odvolaný, no to ma moji učitelia neučili."

"Nech predstúpi náš kaplán," vyzval ho Beaumanoir, "a povie tejto zaťatej neveriacej ..."

"Prepáčte, že vás prerušujem," odpovedala skromne Rebeka, "som iba dievča, a nie som vycvičená v dišputách o svojom náboženstve, ale ak je to vôľa božia, viem zaň zomrieť. Dovoľte, aby som si pýtala odpoveď na svoju žiadosť o boží súd."

"Podajte mi jej rukavičku," povedal Beaumanoir. Keď si pozrel jemnú látku a tenké pršteky, pokračoval: "Veru slabý a krehký záloh na taký smrtonosný účel. Vidíš, Rebeka, ako je tenká a ľahká tvoja rukavička proti našim železným rukaviciam, taká slabá si v spore s nami, veď si tým vyzvala celú našu rehoľu."

"Prihoďte na váhu moju nevinnosť," vravela Rebeka, "a hodvábna rukavička vyváži železnú."

"Ty teda stále odmietaš priznať svoju vinu a trváš na svojej odvážnej výzve?"

"Trvám, vznešený pane," odpovedala Rebeka.

"Nech sa teda stane vôľa nebies," povedal veľmajster, "a nech boh rozhodne, kde je pravda."

"Amen," odpovedali preceptori okolo neho a zhromaždenie toto slovo opakovalo ako hrozivá ozvena.

"Bratia," povedal Beaumanoir, "dobre viete, že sme tejto žene mohli odmietnuť výsadu božieho súdu, no hoci je židovka a neveriaca, je cudzinka a bezbranná. Boh nás uchráň, aby sa dovolávala našich miernych zákonov a my aby sme ju zamietli. Okrem toho sme tak rytieri a vojaci ako zbožní ľudia a zahanbovalo by nás, keby sme pod hocijakou zámienkou odmietli výzvu na súboj, Rebeka, dcéra Izáka z Yorku, obžalovaná pre mnohé podozrivé okolnosti, že počarila vznešenému rytierovi našej svätej rehole, pýta si súboj, aby dokázala svoju nevinu. Komu teda, ctihodní bratia, treba podľa vášho náhľadu zveriť záloh boja a vymenovať ho za nášho bojovníka v súboji?"

"Brianovi de Bois-Guilbert, ktorého sa spor najviac týka," odpovedal preceptor z Goodalricke; "aj najlepšie vie, kde je pravda."

"Čo ak náš brat Brian je pod vplyvom čarov, hovorím to iba z opatrnosti, lebo niet ruky v našej svätej reholi, ktorej by sme radšej zverili tento, alebo aj vážnejší spor," namietal veľmajster.

"Ctihodný otče," odpovedal preceptor z Goodalricke, "niet čara, ktoré by ovplyvnilo bojovníka, ktorý bojuje pri božom súde."

"Dobre si hovoril, brat," odvetil veľmajster. "Albert Malvoisin, daj túto výzvu na súboj Brianovi de Bois-Guilbert. - Nariaďujeme ti, brat," pokračoval a obrátil sa na Briana de Bois-Guilbert, "aby si bojoval odvážne, a nepochybujem, že dobro zvíťazí. - A tebe, Rebeka, povoľujeme tri dni odo dneška, aby si si našla bojovníka."

"Je to veru prikrátka lehota," odpovedala Rebeka, "pre cudzinku, ktorá je iného náboženstva, aby si našla niekoho, kto by za ňu bojoval, dávajúc do stávky život aj česť, proti rytierovi, ktorý je uznávaný ako vynikajúci bojovník."

"Nemôžem ti lehotu predĺžiť," povedal veľmajster, "súboj treba vybojovať v mojej prítomnosti a rozličné dôležité povinnosti nás odvolávajú inde."

"Nech sa teda stane vôľa božia!" povedala Rebeka. "V neho vkladám svoju dôveru. Stačí mu práve tak okamžik ako celé roky, aby ma zachránil."

"Správne si povedala, dievča," odvetil veľmajster; "no my pridobre poznáme toho, čo vie na seba vziať aj podobu anjela. Treba už len určiť vhodné miesto na súboj, prípadne aj na popravu. Kde je preceptor tohto domu?"

Albert Malvoisin, ktorý stále ešte držal Rebekinu rukavičku v ruke, zhováral sa veľmi vážne, no celkom potichučky s Brianom de Bois-Guilbert.

"Čože," zvolal veľmajster, "nechce azda prijať záloh?"

"Áno, prijíma, najdôstojnejší otče," odpovedal Malvoisin a skryl rukavičku pod plášť. "Pokiaľ ide o miesto súboja, pokladám za najvhodnejšie zápasište svätého Juraja, ktoré patrí reholi a kde mávame vojenské cvičenia."

"To je správne," súhlasil veľmajster. "Rebeka, na toto zápasište si zavoláš svojho rytiera. Keď sa ti to nepodarí alebo keď tvoj zápasník bude z božej vôle porazený, zomrieš smrťou čarodejníc, ako súd rozhodol. Nech je náš rozsudok zapísaný a prečítajte zápis hlasno, aby sa nik nemohol vyhovárať, že o ňom nevie."

Kaplán, ktorý vykonával úrad kapitulných pisárov, rozsudok hneď zapísal do hrubej knihy, kde boli zápisnice templárských rytierov z podobných slávnostných zhromaždení. Keď dopísal, druhý hlasne prečítal veľmajstrov rozsudok, napísaný v normanskej francúzštine, ktorý v preklade znel takto:

"Židovka Rebeka, dcéra Izáka z Yorku, obžalovaná z čarodejníctva, zvádzania a iných odsúdeniahodných skutkov, ktorých sa dopustila na rytierovi najsvätejšej rehole sionského chrámu, obžalobu odmieta a tvrdí, že svedecké výpovede, ktoré proti nej dnes odzneli, sú falošné, zlomyseľné a nepoctivé. Keďže zákonitým essoine, vyplývajúcim z jej pohlavia, nie je súca sama bojovať, navrhuje namiesto seba bojovníka, ktorý by sa jej zastal a vykonal čestne svoju povinnosť podľa rytierskych pravidiel, zbraňami vo výzve určenými. A to všetko na jej nebezpečenstvo a útraty. Zato sa zaručila svojím zálohom. Tento záloh sme odovzdali urodzenému pánovi a rytierovi Brianovi de Bois-Guilbert, členovi svätej templárskej rehole, aby sa podujal zápasiť za rehoľu a za seba, lebo výčiny obžalovanej oboch poškodzovali a ničili. A preto najdôstojnejší otec a mocný pán Lukáš, markíz z Beaumanoir, prijal výzvu, aj essoine obžalovanej, určil, že zápas bude na tretí deň, a to na ohradenom mieste, nazvanom zápasište svätého Juraja, blízko templestowského preceptória. Veľmajster vyzýva obžalovanú z čarodejníctva, aby tam prišla so svojím bojovníkom a aby ta prišiel aj obhajca rehole, lebo ho vyhlásia za zbabelca. Vznešený pán a najdôstojnejší otec nariadil, aby súboj vybojovali v jeho prítomnosti, a to podľa všetkých predpisov a zvyklostí, vhodných v takomto prípade. Nech boh pomôže spravodlivému sporu!"

"Amen!" doložil veľmajster a všetci zborové opakovali po ňom. Rebeka neprehovorila, no pozdvihla oči k nebu a chvíľu stála nehybne so zopnutými rukami. Potom skromne pripomenula veľmajstrovi, že by jej mali dovoliť nejako sa dohovoriť so svojimi priateľmi, oznámiť im, v akej je situácii, a mohla si tak, ako to bude možné, zadovážiť nejakého bojovníka.

"To je v poriadku a podľa zákona," pripustil veľmajster. "Zvoľ si posla, ktorému dôveruješ. Bude sa môcť s tebou voľne stýkať v tvojom väzení."

"Je tu niekto," opýtala sa Rebeka, "kto by či už z lásky, alebo za bohatú odmenu chcel byt poslom nešťastného človeka?"

Všetci mlčali, nikomu sa nevidelo bezpečným prejaviť vo veľmajstrovej prítomnosti hocijakú účasť s obžalovanou; báli sa, že ho obvinia zo sympatií so židmi. Ani nádej na odmenu, a tým menej súcit nevedeli tieto obavy premôcť.

Rebeka stála chvíľu v neopísateľnej úzkosti, a potom zvolala:

"Či je to ozaj tak? Mám byť v anglickej krajine pozbavená aj poslednej nádeje? Či mi nik nevykoná skutok milosrdenstva, ktorý by neodopreli ani najhoršiemu zločincovi?"

Napokon sa ozval Higg, Snellov syn: "Som iba kalika, no ak sa ešte môžem hýbať, vďačím za to jej láskavej pomoci. Odnesiem tvoj odkaz," povedal Rebeke, "tak ako to len bude môcť urobiť chromý úbožiak. Keby len moje nohy chceli lietať, aby napravili, čo vyparatil môj jazyk. Beda, keď som vychvaľoval tvoje milosrdenstvo, ani na um mi neprišlo, že ťa privediem do takého nebezpečenstva."

"Boh riadi všetko," riekla Rebeka; "môže vyslobodiť Júdu zo zajatia aj najslabším nástrojom. Slimák je takým istým poslom ako sokol, ak sa má stať Jeho vôľa. Vyhľadaj Izáka z Yorku - tu máš na koňa a na ostatné trovy - odovzdaj mu tento list. Neviem, či mi nebo vnuká predtuchu, no pevne verím, že nezomriem touto smrťou a že sa pre mňa nájde ochranca. Zbohom. Môj život alebo moja smrť závisia od toho, ako sa budeš ponáhľať."

Dedinčan vzal zvitok papiera, na ktorom bolo napísané iba niekoľko hebrejských slov. Mnohí z prítomných ho prehovárali, aby sa nedotýkal takého podozrivého listu, no Higg bol pevne odhodlaný pomôcť svojej dobrodinke. "Zachránila mi telo," hovoril, "som presvedčený, že mi nechce zahubiť dušu."

"Vypožičiam si od suseda Buthana kobylu," povedal, "a budem v Yorku tak rýchlo, pokiaľ len ja a kôň budeme vládať."

No šťastná náhoda mu ušetrila dlhú cestu, lebo ani nie na štvrť míle od brány preceptória stretol sa s dvoma jazdcami, v ktorých podľa vysokých žltých čapíc poznal židov. Keď sa k nim ešte viac priblížil, videl, že jeden z nich je jeho starý zamestnávateľ Izák z Yorku. Druhý bol rabín Ben Samuel. Keď počuli, že veľmajster zvolal súd nad čarodejnicou, obidvaja sa priblížili k preceptóriu tak blízko, ako im len odvaha dovolila.

"Brat Ben Samuel," oslovil ho Izák, "dušu mám nepokojnú a neviem, prečo. Súd pre čarodejníctvo neraz používali, aby zakryli dáku neprávosť proti nášmu národu."

"Upokoj sa, brat," odpovedal rabín. "S nazarénmi sa môžeš pokonať a peniazmi si vykúpiť z ich rúk bezpeku. Mamon tak ovláda divú myseľ týchto bezbožníkov, ako vraj Šalamúnova pečať zlých duchov. Hľa, akýsi úbožiak sa k nám blíži? Vlečie sa na barlách, a akoby chcel so mnou hovoriť. Priateľ," oslovil lekár Higga, Snellovho syna, "pomoc svojho umenia ti neodopriem, no kto žobre o almužnu na hradskej, nič odo mňa nedostane. Hanbi sa! Máš chromé nohy? Živ sa teda rukami, lebo ak nemôžeš byť rýchlym poslom alebo starostlivým pastierom, vojakom alebo sluhom netrpezlivého pána, nájdi si iné zamestnanie. Čože je, brat môj?" prerušil náhle svoju reč a pozrel na Izáka, ktorý nahliadol do zvitku, čo mu Higg podal, zastonal, spadol z mulice ako mŕtvy a zastal nehybne ležať na zemi.

Rabín sa naľakal, zoskočil z koňa a napochytro mu podal lieky, o ktorých vedel, že ho privedú k vedomiu. Z vrecka vybral prístroj na púšťanie žilou a hotovil sa ho použiť. No predmet jeho obáv sa odrazu prebudil, strhol si čapicu z hlavy a sypal si prach na šedivé vlasy. Lekár najprv myslel, že tento prudký ak náhly výbuch je záchvat šialenstva; pokračoval teda vo svojom pôvodnom úmysle a hotovil si nástroje. Izák ho však čoskoro vyviedol z omylu.

"Dieťa, pôsobíš mi iba zármutok," nariekal, "mala si sa volať Benoni, a nie Rebeka! Tvoja smrť privedie do hrobu moje šediny a donúti ma horko preklínať boha!"

"Brat," dohováral mu prekvapený rabín "si otec a izraelita, ako sa odvážiš vysloviť takéto slová! Dúfam, že dieťa tvojho domu ešte žije."

"Žije," odpovedal Izák, "ale ako Daniel, ktorého volali Beltešazárom, keď bol v levej jame. Uväznili ju Belialovi synovia a chcú si na nej vyvŕšiť svoju ukrutnosť - nešetria pritom ani jej krásu, ani mladosť. Ach, bola ani zelený palmový veniec na mojich šedivých vlasoch a teraz za jediný deň zvädne ani Jonášov ker. - Dieťa mojej lásky! Dieťa mojej staroby! Ach, Rebeka, dcéra Ráchelina, temné tône smrti ťa zahalili!"

"Nože mi prečítaj list," vyzval ho rabín, "azda sa nám podarí nájsť spôsob, ako ju zachrániť."

"Čítaj sám, brat môj," odpovedal Izák, "moje oči sú iba prameňom sĺz."

Lekár čítal v rodnom jazyku tieto slová:

"Izákovi, synovi Adonikamovmu, ktorého pohania volajú Izákom z Yorku. Mier a pokoj nech sú tvojím mnohonásobným údelom. Otec, som odsúdená za niečo, čo moja duša nepozná - totiž za zločin čarodejníctva. Otec, keby si našiel mocného chlapa, ktorý by chcel za mňa bojovať mečom a oštepom podľa zvyku nazarénov, a to na templestowskom zápasišti na tretí deň odo dneška, azda by mu boh našich otcov dal silu, aby obránil nevinnú, ktorá inej ochrany nemá. Ak by to však nebolo možné, nech ma panny nášho kmeňa oplakávajú ako vyhnankyňu, ako laň zastrelenú poľovníkom, ako kvet podťatý kosou kosca. Rozmysli si teda, čo môžeš urobiť a či je nejaká záchrana. Jeden nazarénsky rytier by mohol pre mňa zdvihnúť kopiju - je to Wilfred, Cedrikov syn, ktorého pohania volajú Ivanhoe. No možno ešte neunesie zbraň. Jednako mu len, otec, pošli túto správu. Teší sa veľkej priazni medzi mocnými svojho ľudu, a keďže bol naším druhom v zajatí, azda nájde niekoho, kto by za mňa bojoval. A povedz mu, práve jemu, Wilfredovi, Cedrikovmu synovi, že Rebeka, či už živá alebo mŕtva, žije alebo zomiera ako nevinná, bez jediného hriechu, z ktorých ju obviňujú. A ak je božou vôľou, aby si stratil svoju dcéru, neostávaj ďalej v tejto krvavej a ukrutnej krajine. Pober sa do Córdoby, kde tvoj brat žije pokojne v tôni trónu Boabdila Saracénskeho. Lebo menej ukrutní sú Mauri k pokoleniu Jakubovmu ako anglickí nazaréni."

Izák počúval dosť pokojne, pokiaľ Ben Samuel čítal list, no potom začal zasa podľa východného zvyku zalamovať rukami a nariekať; trhal si odev, sypal si prach na hlavu a vykrikoval: "Moja dcéra! Moja dcéra, telo môjho tela, krv mojej krvi!"

"Nože, odvahu," posmelil ho rabín. "Nárek ti nepomôže! Choď a vyhľadaj Wilfreda, Cedrikovho syna. Môže ti pomôcť, či už radou alebo silou. Tento mladík je Richardovým obľúbencom, ktorého nazaréni volajú Levím Srdcom, a v krajine stále kolujú správy, že sa vrátil. Možno, že mu vydá list so svojou pečaťou a s rozkazom pre tých krvilačných ľudí, ktorí takto zneuctievajú meno chrámu, aby skončili so zamýšľanou ukrutnosťou."

"Pôjdem ho vyhľadať," súhlasil Izák, "lebo je to dobrý mladík a má súcit s Jakubovými vyhnancami. No ešte neunesie zbraň, a ktorý iný kresťan by bojoval za utláčané deti Siona?"

"Hovoríš, ani čo by si nepoznal pohanov," namietal rabín. "Zlatom si kúpiš ich odvahu práve tak, ako si zlatom vykupuješ svoju vlastnú bezpečnosť. Len odvahu a pober sa čo najrýchlejšie za Wilfredom z Ivanhoe. Aj ja sa poberiem a niečo podniknem. Veď by bol hriech opustiť ťa v nešťastí! Vyberiem sa do Yorku, kde sa zhromaždilo mnoho bojovníkov a silných chlapov, a nepochybujem, že medzi nimi nájdem nejakého, ktorý bude bojovať za tvoju dcéru. Veď zlato je ich bohom a za bohatstvo radi obetujú tak život ako majetok. - Brat môj, a splníš, čo v tvojom mene sľúbim?"

"Pravdaže, brat môj," odpovedal Izák, "a ďakujem nebu, že mi poslalo potešiteľa v biede. Pravda, nesľubuj im hneď všetko, o čo ťa požiadajú. Uvidíš, že títo prekliatci by vydrali z teba libry a potom sa uspokoja aj s unciou. Konečne, rob, ako chceš, veď čože by mi bolo platné všetko moje zlato, keby dieťa mojej lásky zahynulo?"

"Zbohom." povedal lekár, "a nech sa ti všetko vydarí podľa želania tvojho srdca."

Objali sa a rozišli svojimi cestami. Chromý dedinčan sa za nimi chvíľu pozeral.

"Sú to psi židovskí," povedal si, "ani si nevšimnú poctivého remeselníka, akoby som bol otrok alebo Turek alebo obrezaný Hebrej ako oni. Veď už mi len mohli hodiť jeden alebo dva strieborniaky! Nebol som predsa povinný doniesť im tú škrabaninu a vydávať sa do nebezpečenstva, že mi počaria, ako mi to viacerí vraveli. A čože mi pomôže troška zlata, čo mi dalo to dievčisko? Pôjdem na Veľkú noc na spoveď, kňaz ma vyhreší a budem mu musieť dať dva razy toľko, aby som ho uzmieril. A ešte ma budú celý život volať židovským poskokom, na môj veru, môže sa to stať. Tak sa mi vidí, že som bol ozaj očarovaný, keď som stál pri tom dievčati! No tak to bolo vždy so židmi či kresťanmi, ktorí sa dostali do jej blízkosti - nik jej neodolal, keď niečo potrebovala - a jednako, vždy keď si na ňu spomeniem, dal by som všetko, čo mám, aby som jej zachránil život."

Ó, dievča, hoci si neľútostné a chladné,

je moje srdce také pyšné ako tvoje.

Sewardová

Deň súdu nad Rebekou, ak to možno tak nazvať, sa pomaly chýlil ku koncu. Na dvere Rebekinej cely ktosi ticho zaklopal. No jej zbožnú obyvateľku to nevyrušilo z večernej modlitby, do ktorej bola pohrúžená a ktorá sa končila touto hymnou, ktorú uvádzame v preklade.

Keď z krutovlády Egypťanov

sa vyslobodil Izrael,

i cez more i púšťou planou

boh s vyvoleným ľudom šiel.

V dymiacom stĺpe skrytý za dňa,

šiel vpredu Otec nebeský;

a noc keď padla tmavá, chladná,

oheň mu svietil cez piesky.

A vďačný spev, spev vrúcnej chvály

z tamburín, z bubnov, z duší znel,

sionské dcéry zajasali

a jasal celý Izrael.

Dnes sa už hlas tvoj neozýva

a dávno ľud sa nekajá;

preťažký hriech si v hrudi skrýva

a blúdi z kraja do kraja.

Dnes nevidený, predsa stále

nás štvancov vodíš po svete.

A keď i na čas stíšiš žiale,

hneď žiadaš nové obete.

Ak do noci ľud našich plemien

a do púšte bys´ vrhol späť,

v ohnivý stĺp sa znova premeň

a v zasľúbenú zem nás veď.

Harfy nám vzali v Babylone

a neverci sa smejú nám,

že v stálom strachu ľud náš stone

a slávu dávno stratil Chrám.

Boh nechce nás však vydať smrti

a čisté srdce v láske má,

čo nerepce na útlak krutý

a čaká na deň spasenia.

Dozneli posledné zvuky Rebekinho nábožného spevu a tiché zaklopanie na dvere sa zasa ozvalo. "Ak si priateľ, vstúp," vravela Rebeka, "a ak si nepriateľ, nemôžem ti zakázať vstúpiť."

"Som priateľ aj nepriateľ, Rebeka," vravel Brian de-Bois-Guilbert, vstupujúc do izby, "podľa toho, ako sa skončí náš rozhovor."

Rebeka sa zľakla, keď zazrela znova tohto človeka, ktorého bezuzdní! vášeň pokladala za prameň celého svojho nešťastia. Dievča opatrne, ale nie ustrašene cúvlo do najzadnejšieho kúta, akoby sa chcelo od neho čo najviac vzdialiť: nechcela vyvolať útok, ale bola odhodlaná odraziť ho, ak k nemu dôjde, aj poslednými silami.

"Neboj sa ma, Rebeka," upokojoval ju templár, "alebo, aby som sa vyjadril presnejšie, aspoň teraz sa ma nemáš čo báť."

"Nebojím sa ťa, pán rytier," odvetila Rebeka, hoci jej zrýchlený dych usvedčoval z klamstva tieto hrdé slová; "moja viera je pevná, nebojím sa ťa."

"Nemáš príčinu," odpovedal vážne Bois-Guilbert, "báť sa mojich šialených výčinov. V blízkosti sú stráže, nad ktorými nemám moc. Majú síce rozkaz odprevadiť ťa na smrť, no nestrpeli by, aby ti niekto ublížil, ani ja - keby ma šialenstvo, áno, šialenstvo - zaviedlo tak ďaleko."

"Chvalabohu," odpovedala Rebeka, "smrti sa v tomto brlohu zla najmenej bojím."

"Áno," vravel templár, "myšlienka na smrť nezastrašuje smelé duše, keď cesta k nej je náhla a priama. Byť prepichnutý kopijou, rozťatý mečom, to pre mňa nič neznamená. Pre teba skok z vysokej veže, bodnutie ostrou dýkou nie je nič strašné, keď to porovnáme s tým, čo obaja pokladáme za hanbu. Možno moje predstavy o cti nie sú menej fantastické ako tvoje, no obidvaja vieme za ňu umrieť."

"Nešťastník," povedala Rebeka, "si teda odsúdený staviť svoj život za zásady, ktoré tvoj rozum neuznáva za správne? To ako keby si svoje poklady vymieňal za niečo bezcenné. O mne však tak nezmýšľaj. Tvoje rozhodovanie môže kolísať na divých a menlivých vlnách ľudských názorov, moje však kotví na skale vekov."

"Mlč, dievča," odpovedal templár. "Také reči ti teraz málo pomôžu. Ty nie si odsúdená na rýchlu a ľahkú smrť, akú vyhľadáva bieda a po ktorej túži zúfalstvo, ale na pomalé, strašné a predlžované mučenie, ktoré sa diabolskej poverčivosti týchto ľudí vidí vhodným trestom za tvoj zločin."

"A komu - ak môj osud je taký - komu zaň ďakujem?" spýtala sa Rebeka. "Isteže iba tomu, kto ma sem dovliekol z najsebeckejšieho a najpodlejšieho popudu a ktorý teraz z akýchsi neznámych dôvodov snaží sa mi opísať ešte strašnejším hrozný osud, ktorý mi pripravil."

"Och, nemysli si, že je to moja vina. Proti takému nebezpečenstvu by som ťa ochránil vlastným životom s takou istou horlivosťou, s akou som ťa nedávno kryl proti šípom."

"Keby si chcel zo šľachetnosti chrániť moju nevinu," odpovedala Rebeka, "bola by som ti vďačná za starostlivosť - no ty si mi svoje zásluhy tak často vyratúval, že cenu, ktorú za ne pýtaš, robí môj život pre mňa bezcenným."

"Prestaň mi vyčítať, Rebeka," bránil sa templár; "sám sa dosť trápim a nechcem, aby si svojimi výčitkami ešte zväčšovala môj zármutok."

"Tak prečo si prišiel, pán rytier," vravela Rebeka; "hovor krátko. Ak ti nestačí byť svedkom biedy, do ktorej si ma dostal, povedz mi to, no potom ma, prosím ťa, nechaj osamote - krok z tohto sveta na druhý je krátky, no strašný, a zostáva mi málo času, aby som sa naň pripravila."

"Vidím, Rebeka, že ešte stále na mňa zvaľuješ ťarchu nešťastia, ktoré som chcel od teba všetkými silami odvrátiť."

"Pán rytier," povedala Rebeka, "rada by som ťa ušetrila svojich výčitiek, ale možno azda pochybovať, že moju smrť zaviní tvoja neskrotná vášeň?"

"Mýliš sa - mýliš sa," zvolal templár prudko, "ak mojej vôli alebo mojim skutkom pripisuješ niečo, čo som nemohol vopred vedieť, ani tomu zamedziť. Či som mohol vedieť, že tak neočakávane príde ten starec, ktorého iba záblesk šialenej smelosti a obdiv hlupákov nad jeho sebatrýznením vyvýšili na okamih nad ozajstné zásluhy, ba nad zdravý rozum, nado mňa, nad sto iných v našej reholi, ktorí myslia a cítia slobodne, bez ohľadu na šialené a prehnané predsudky, ktoré sú základom jeho názorov a skutkov?"

"A predsa ste sedeli "predo mnou," odpovedala Rebeka, ako jeden z mojich sudcov, predo mnou nevinnou - najnevinnejšou - ako sám dobre viete - zúčastnili ste sa na mojom odsúdení, a ak som dobre rozumela, sám chcete vystúpiť so zbraňou, aby ste dokázali moju vinu a spečatili môj trest."

"Len trpezlivosť, dievča," vravel templár. "Ani jeden národ nevie tak dobre ako tvoj kmeň vyčkať čas a tak viesť svoju loď, aby využila aj nepriaznivý vietor vo svoj prospech."

"Prekliata hodina," odpovedala Rebeka, "ktorá naučila Izrael takému umeniu. No nešťastie ohýba srdce, ako oheň ohýba tvrdú oceľ, a tí, čo už dlho nie sú svojimi pánmi a nesmú byť občanmi slobodného a nezávislého štátu, musia sa krčiť pred cudzincami. To je naša kliatba, pán rytier. Akiste sme si ju zaslúžili svojimi hriechmi a hriechmi svojich predkov. No vy - vy, ktorí sa vystatujete slobodou ako svojím prirodzeným právom, o čo hlbšie ste klesli, keď ste sa podriadili predsudkom bez vlastného presvedčenia."

"Tvoje slová sú trpké," vravel Bois-Guilbert, prechádzajúc sa netrpezlivo po izbe, "no ja som sa sem neprišiel vadiť s tebou. Vedz, že Bois-Guilbert pred nikým na svete neustupuje, hoci by ho aj okolnosti donútili na čas zmeniť plány. Jeho vola je ako horská bystrina. Skala azda odchýli jej smer, no napokon jednako len nájde cestu k oceánu. Od koho, myslíš, že prišiel ten zvitok, ktorý ťa upozornil, aby si si pýtala boží súd, ak nie od Briana de Bois-Guilbert? V kom by si bola prebudila taký záujem?"

"Krátky odklad okamžitej smrti," vravela Rebeka, "ktorý mi málo pomôže. Iba toľko si mohol urobiť pre tú, na hlavu ktorej si nakopil toľko nešťastia a ktorú si priviedol až na okraj hrobu?"

"Nie, dievča," priečil sa Bois-Guilbert, "to nebolo mojím úmyslom. Keby nebol zakročil ten fanatický, detinský starec a blázon Goodalricke, ktorý je templárom a robí sa, ani čo by súdil a konal podľa bežných zásad ľudskosti, úloha bojovníka obhajcu nebola by pripadla preceptorovi, ale prostému členovi rehole. Vtedy sám - a to bolo mojím úmyslom - bol by som sa na hlas trúby objavil na bojišti ako tvoj bojovník, pravda, prestrojený za potulného rytiera, ktorý hľadá dobrodružstvo, aby skúsil svoj štít a svoju kopiju. Potom by si mohol Beaumanoir vyvoliť nie jedného, lež i dvoch, troch zo zhromaždených bratov a nepochybne by som ich bol vyhodil zo sedla jedinou kopijou. Tak by sa, Rebeka, bola dokázala tvoja nevina a tvojej vďačnosti by som bol ponechal odmenu za svoje víťazstvo."

"To všetko je iba plané chvastúnstvo, pán rytier," povedala Rebeka. "Vystatujete sa tým, čo by ste boli urobili, keby vám nebolo vyhovovalo dačo iné. Prijali ste moju rukavicu a môj bojovník, ak takýto opustený tvor nejakého nájde, stretne sa s vami na zápasišti - a vy sa teraz nehanbíte tváriť ako priate! a ochranca!"

"Áno, tvoj priateľ a ochranca," pokračoval vážne templár, "a tým budem i naďalej. Nezabudni však, aké mi hrozí nebezpečenstvo, čo ti obetujem, keď sa vrhám do temer istej skazy, a preto mi nezazlievaj, keď vyslovím svoje podmienky prv, než obetujem všetko, čo mi bolo drahé, na záchranu židovského dievčaťa."

"Hovor," povedala Rebeka, "nerozumiem ti."

"Nuž dobre, budem hovoriť tak otvorene, ako keď sa kajúcnik spovedá svojmu duchovnému otcovi v spovednici. Rebeka, ak sa nezjavím na zápasišti, strácam aj slávu aj významné postavenie - strácam to, čo je tlkotom môjho srdca, strácam úctu, ktorej sa teším u bratov, a nádej, že dosiahnem najvyššie miesto, ktoré teraz zastáva detinský starec Lukáš de Beaumanoir a ktoré by som využil celkom inakšie. Ak sa nezjavím so zbraňou na zápasišti, bude to moja skaza. Preklínam Goodalricka, ktorý mi nastavil túto pascu. Dvakrát preklínam Alberta de Malvoisin, ktorý ma zadržal, aby som nehodil rukavicu do tváre tomu poverčivému, stareckému šialencovi, keď vypočul také nezmyselné obvinenia proti takej veľkodušné j a takej krásnej bytosti, ako si ty!"

"Čože teraz pomôže chvastať sa a líškať?" vzdychla si Rebeka. "Už si sa rozhodol, či preleješ krv nevinnej -ženy, alebo ohrozíš svoje vysoké postavenie a pozemské nádeje. Načo o tom teraz uvažovať? Veď si sa rozhodol."

"Nie, Rebeka," odpovedal jej rytier jemnejším hlasom a priblížil sa k dievčaťu, "dosial som sa nerozhodol - teraz sa ty rozhodni. Ak sa zjavím na zápasišti, musím brániť svoj dobrý chýr ako bojovník, a keď tak urobím, zomrieš pripútaná ku kolu a upálená na hranici ako bosorka, či už budeš mať bojovníka, alebo nie, lebo niet rytiera, ktorý by sa proti mne mohol postaviť okrem Richarda Levie Srdce a jeho obľúbenca Ivanhoea. Ivanhoe, ako sama dobre vieš, nie je ešte schopný obliecť pancier a Richard je vo väzení v cudzine. Keď sa tam teda zjavím, zomrieš, aj keby ti tvoja krása získala nejakého vznetlivého mladíka, aby vstúpil na zápasište na tvoju obranu."

"Načo mi to ustavične opakuješ?" pýtala sa Rebeka.

"Pretože je to dôležité," odpovedal templár, "treba ti dobre poznať osud zo všetkých strán."

"Dobre teda, obráť list a ukáž mi druhú stranu!"

"Ak teda vstúpim na osudné zápasište," pokračoval Bois-Guilbert, "zomrieš pomalou, ukrutnou smrťou, v mukách, aké vraj očakávajú hriešnika na druhom svete. Ak tam však nenastúpim, pozbavia ma miesta, zhanobia ako rytiera obžalovaného z čarodejníctva a zo styku s neveriacimi - slávne meno, ktoré som pozdvihol tak vysoko, bude zneuctené a zosmiešnené. Stratím slávu, stratím česť, stratím nádej na takú hodnosť, akú málokedy dosiahnu panovníci. No obetujem svoju veľkú ctižiadosť, zničím plány, nebotyčné ako hory, z ktorých vraj pohania kedysi temer dobyli nebo, a jednako len, Rebeka," dokončil, vrhajúc sa jej k nohám, "túto veľkosť obetujem, tejto slávy sa zriekam, tejto moci sa vzdávam teraz, keď už ju mám na dosah, ak povieš: ,Bois-Guilbert, prijímam ťa za svojho milenca.´"

"Šialené myšlienky, pán rytier," odpovedala Rebeka, "radšej sa poponáhľaj k vladárke, ku kráľovnej matke, k princovi Jánovi - nebudú môcť, už pre česť anglickej koruny, schváliť rozhodnutie vášho veľmajstra. Ochrániš ma a netreba nič obetovať alebo hľadať zámienku, ako vymáhať odmenu odo mňa."

"S nimi sa jednať nebudem," pokračoval a držal okraj jej rúcha, "iba k tebe sa obraciam. Čo môže ovplyvniť tvoje rozhodnutie? Rozmysli si to, hoc by som bol sám diabol, smrť je horšia a jediným mojím sokom je smrť.."

"Nerozmýšľam o týchto strašných zlách," pokračovala Rebeka, ktorá sa bála, že proti sebe vydráždi divého rytiera, no jednako bola odhodlaná brániť sa jeho vášni, ba ani nepredstierať, že bude mať dakedy nádej. "Buď chlapom, buď kresťanom! Ak ti tvoja viera prikazuje milosrdenstvo, ktoré prejavuješ skôr jazykom ako skutkami, vysloboď ma od tejto strašnej smrti. Nežiadaj však odo mňa odmenu, ktorá by veľkodušnosť zmenila na hanebný obchod."

"Nie, dievča!" zvolal pyšný templár a vyskočil. "Takto ma neoklameš! Ak sa zrieknem terajšej slávy a budúcich nádejí, zrieknem sa ich pre teba a utečieme spolu. Počúvaj ma, Rebeka," povedal zasa jemnejším hlasom, "Anglicko - Európa - to nie je celý svet. Sú ešte kraje, kde sa môžem uplatniť, kde bude dosť miesta aj pre moju ctižiadosť. Pôjdeme do Palestíny, kde Konrád, markíz z Montserratu, je mojím priateľom - priateľom, ktorý nepozná, tak ako ja, škrupule spútavajúce slobodný rozum. Radšej sa spojíme so Saladinom, ako by som znášal posmech pobožnostkárov, ktorými pohŕdam. Prekliesnim si novú cestu k sláve," pokračoval a zasa sa dal premeriavať miestnosť rýchlymi krokmi. "Európa ešte počuje ťažký krok chlapa, ktorého vypudila spomedzi svojich synov. Milióny križiakov, ktoré posiela na jatky, nedokážu ubrániť Palestínu - šable tisícov a desaťtisícov Saracénov sa nepresekajú tak hlboko do vnútra krajiny, o ktorú bojujú národy, ako to dokáže moja sila a šikovnosť, ako aj pomoc mojich bratov, ktorí mi zostanú verní v dobrom aj v zlom. Budeš kráľovnou, Rebeka, na hore Karmel postavím trón, ktorý pre teba vybojujem svojou odvahou, a barlu, po ktorej som túžil, vymením za žezlo."

"Rojčenie," odpovedala Rebeka, "plané nočné vidiny, ktoré by na mňa nezapôsobili, ani keby boli skutočnosťou. Vedz, že netúžim po veľkej moci, ktorú azda získaš. Nezmýšľam tak ľahko o vlasti a náboženstve, aby som si vážila toho, ktorý je ochotný rozviazať tieto zväzky a odhodiť svoje povinnosti k reholi, ku ktorej je viazaný prísahou, aby uspokojil svoju hriešnu vášeň voči dievčaťu iného národa. Neurčuj cenu za moje oslobodenie, pán rytier - nepredávaj šľachetný skutok - ochraňuj utláčanú z čistého milosrdenstva, a nie zo sebeckého záujmu. Obráť sa na anglický trón; Richard vypočuje moje volanie o pomoc proti týmto ukrutníkom."

"Nikdy, Rebeka!" vykríkol divo templár. "Ak opustím svoju rehoľu, opustím ju iba pre teba. - Ak odmietneš moju lásku, zostane mi moja ctižiadosť, z obidvoch strán sa oklamať nedám. Skloniť sa pred Richardom? Prosiť o milosť toto pyšné srdce? - Nikdy, mu nepoložím k nohám templársku rehoľu. Môžem opustiť rehoľu, no nikdy ju neponížim, ani nezradím."

"Boh sa teda nado mnou zmiluje," odpovedala Rebeka, "lebo nemám nádej na ľudskú pomoc."

"Máš pravdu," odpovedal templár, "lebo som taký hrdý, ako si ty. Ak vystúpim na zápasište s kopijou v ruke, nemysli si, že mi nejaké ohľady zabránia použiť celú svoju silu; pomysli na svoj osud - zomrieš strašnou smrťou najhorších zločincov - zhoríš na blčiacej hranici, rozpadneš sa na prvky, z ktorých sa tak tajomne formujú naše tvary - z tvojej krásnej postavy nezostane ani zvyšok, o ktorom by sme mohli povedať, že toto žilo, pohybovalo sa - Rebeka, niet na svete ženy, ktorá by vedela pozerať do tváre takémuto osudu - ty ma vypočuješ!"

"Bois-Guilbert," odpovedala židovka, "nepoznáš srdce ženy, alebo si sa stýkal iba s tými, čo stratili svoje lepšie city. Ja ti však hovorím, pyšný templár, že smelosť, ktorú si v najzúrivejších bojoch prejavil a ktorou sa tak vystatuješ, sa ani zďaleka nevyrovná odvahe, akú vie prejaviť žena, keď jej láska alebo povinnosť káže trpieť. Som dievča nežne vychovávané, bojím sa každého nebezpečenstva a neviem znášať bolesti - a predsa, keď vkročíme na osudné zápasište, ty, aby si bojoval, a ja, aby som trpela, som si pevne istá, že moja odvaha bude väčšia ako tvoja. Zbohom, nebudem s tebou márniť slová; čas, ktorý mi ešte zostáva, musí Jakubova dcéra inakšie stráviť tu na zemi. - Musím sa obrátiť k Utešiteľovi, ktorý možno odvrátil tvár od svojho ľudu, no ktorý vždy láskavo nakloní ucho k bolestiam tých, čo ho skutočne a úprimne hľadajú."

"Takto sa teda rozídeme?" spýtal sa templár po krátkej prestávke. "Kiež by sme sa nikdy neboli stretli! Kiež by si bola zo vznešeného rodu a kresťanka! Keď na teba pozerám a pomyslím si, kde a ako sa zasa stretneme, veru by som si želal, aby som patril k tvojmu poníženému národu. Radšej by som narábal zlatými prútmi a šekelmi namiesto kopije a štítu, hlavu by som skláňal pred každým malým šľachticom. Môjho pohľadu by sa bál iba trasúci sa dlžník, čo nemá peniaze. Takým by som si želal byť, Rebeka, aby som ti bol bližší životom a aby som unikol strašnému pocitu viny, ktorý mám mať na tvojej smrti."

"Vykreslil si teraz obraz žida," vravela Rebeka, "akým ho urobilo prenasledovanie ľudí, ako si ty. Boh ho vo svojom hneve vyhnal z vlasti, no obchod mu otvoril jedinú cestu k moci a vplyvu, ktorú mu neuzavrel útlak. Prečítaj si staré dejiny vyvoleného národa, a potom mi povedz, či tí, pre ktorých Jehova urobil toľko zázrakov, boli národom skupáňov a úžerníkov. A vedz, pyšný rytier, že máme medzi sebou rodiny, proti ktorým je vaša vychvaľovaná severská šľachta ani tekvica proti cédru. Rodiny, ktorých mená siahajú až do tých veľkých čias, keď božia prítomnosť otriasala archou medzi cherubínmi, a ktoré svoju slávu neodvodzujú od pozemského kniežaťa, ale od vznešeného hlasu, ktorý rozkázal ich otcom, aby medzi zástupmi stáli najbližšie pred tvárou božou. - Také boli kniežatá Jakubovho domu."

Rebekina tvár sa zapálila, keď sa chválila starou slávou svojho národa, no zbledla, keď so vzdychom doložila: "Také boli kniežatá Júdovho rodu. Už ich nieto. - Pošliapali ich ako pokosenú trávu, pomiešali ich s blatom ciest. No sú medzi nimi aj takí, čo sa nehanbia za svoj vznešený pôvod, a medzi nich bude patriť aj Rebeka, dcéra Adonikamovho syna! Zbohom! Nezávidím ti slávu získanú krvou - nezávidím ti tvoje náboženstvo, ktoré máš stále na jazyku, no nikdy nie v srdci ani v skutkoch."

"Na môj veru, ozaj si mi počarila!" zvolal Bois-Guilbert. "Temer by som veril, že ten náš starý blázon mal pravdu. Akoby mi niečo nadprirodzeného bránilo, aby som ťa opustil. Krásne dievča," pokračoval a pristúpil k nej bližšie, ale s veľkou úctou, "taká mladá, taká krásna a taká smelá aj pred smrťou! A jednako zomrieš v potupe a mukách. Kto by nad tebou nezaplakal? Slzy, ktoré boli dvadsať rokov cudzie mojim očiam, ich zvlažujú, keď na teba pozerám. Musí to však byť - nič ti nezachráni život. Aj ty aj ja sme iba slepými nástrojmi akéhosi nepremožiteľného osudu, ktorý nás ženie proti sebe ako koráby unášané búrkou do záhuby. Odpusť mi a rozíďme sa ako priatelia. Márne som sa pokúšal zmeniť tvoje rozhodnutie a moje je pevné a tvrdé ako osud."

"Tak zvaľujú ľudia na osud následky svojich divých vášní. No odpúšťam ti, Bois-Guilbert, hoci si príčinou mojej predčasnej smrti. V tvojej mocnej mysli zažiari niekedy aj ušľachtilá myšlienka, ale je ako lenochova záhrada, v ktorej burina zamorila a zadusila utešené zdravé kvety."

"Áno," odpovedal templár. "Taký som, ako si ma teraz, Rebeka, opísala. Nepovoľný, neskrotný - ale pyšný, že som v tejto svorke bláznov a prešibaných pokrytcov získal veľkú prevahu. Už od mladosti som privykal boju, bol som ctižiadostivý vo svojich plánoch a pevný, neoblomný pri ich uskutočňovaní. A taký musím zostať - pyšný, neoblomný, a to ešte svetu dokážem. No ty mi odpúšťaš, Rebeka?"

"Tak vďačne, ako ešte nikdy obeť neodpustila svojmu katovi."

"Nuž zbohom," rozlúčil sa templár a odišiel z izby.

Preceptor Albert netrpezlivo čakal v susednej izbe na príchod Briana de Bois-Guilbert.

"Pridlho si tam bol," povedal, "od netrpezlivosti som ako na rozpálenom železe, čo keby bol prišiel veľmajster alebo jeho špión Konrád? Bol by som draho zaplatil za svoju zhovievavosť. No čože ti je, brat môj? - Tackáš sa a čelo máš temné ani noc. Necítiš sa dobre, brat Brian?"

"Hej, cítim sa ako úbožiak, čo o hodinu zomrie," odpovedal templár, "ba prisahám ti, ani spolovice tak dobre - lebo sú aj takí, čo v takom stave vedia odhodiť život ani obnosené šaty. Bože, Malvoisin, to dievča ma temer prekonalo. Som napoly odhodlaný ísť k veľmajstrovi a povedať mu do očú, že sa zriekam rehole a že odmietam surový skutok, ktorý mi nanútilo jeho tyranstvo."

"Zošalel si?" zhrozil sa Malvoisin. "To by si sa ponížil a nemal by si ani príležitosť zachrániť život židovky, ktorá je ti, ako sa zdá, taká drahá. Veď Beaumanoir by vyvolil niekoho iného z rehole, aby bránil jeho rozsudok namiesto teba, a obžalovaná by zahynula tak isto, ako keby si sám prijal povinnosť, ktorú ti uložili."

"Veru nie, nezahynie - sám chytím za ňu zbraň do ruky," odpovedal pyšne templár, "a keď tak urobím, myslím, veď vieš, Malvoisin, nik z rehole nezostane v sedle pred hrotom mojej kopije."

"No zabúdaš," dohováral mu ľstivý radca, "že nebudeš mať ani čas ani príležitosť vykonať tento šialený plán. Choď pekne k Beamanoirovi a povedz, že sa zriekaš sľubu poslušnosti. Uvidíš, ako dlho ti tento despotický starec ponechá osobnú slobodu. Len čo vyslovíš tieto slová, už budeš sto stôp pod zemou vo väzení preceptória čakať na súd ako rytier odpadlík, alebo, ak si ešte stále bude myslieť, že si posadnutý, budeš dakde v odľahlej vlhkej kláštornej cele ležať na slame, v temnote a v reťaziach, ohlušený zaklínaním, polievaný svätenou vodou, aby z teba vyhnali zlého ducha. Brian, musíš ísť na zápasište, inakšie si stratený a zneuctený."

"Tak teda utečiem," povedal Bois-Guilbert, "zutekám do vzdialenej krajiny, kde dosiaľ neprenikli hlúposť a fanatizmus. Ani kvapka krvi tohto skvelého dievčaťa nesmie sa preliať mojím pričinením."

"Nemôžeš utiecť," namietal preceptor; "tvoje šialenstvo vzbudilo pozornosť a nedovolia ti odísť z preceptória. Choď to skúsiť hlás sa pri bráne a žiadaj, aby ti spustili most, a uvidíš, čo ti odpovedia. Prekvapuje ťa to a uráža, no nie je to tak pre teba lepšie? Keby si zutekal, čo dosiahneš iné, než že ti obrátia erb, Zo zneuctíš svojich predkov a že ťa zbavia hodnosti. Len si to rozmysli. Kde skryjú od hanby hlavy tvoji starí vojnoví druhovia, keď Briana de Bois-Guilbert, najlepšieho templárského bojovníka, vyhlásia za odpadlíka za výsmechu zhromaždeného ľudu? Aký zármutok spôsobíš na francúzskom kráľovskom dvore! S akou radosťou vypočuje pyšný Richard novinu, že rytier, s ktorým mal toľko roboty v Palestíne a ktorý temer zatienil jeho slávu, stratil česť, a slávu pre židovské dievča, ktoré ani touto obeťou nezachránil."

"Malvoisin, ďakujem ti," odvetil rytier. "Dotkol si sa struny, pri ktorej sa moje srdce najviac zachvieva. Nech sa stane hocičo, odpadlíctvo neslobodno nikdy spájať s menom Briana de Bois-Guilbert. Keby len Richard alebo niektorý z jeho namyslených obľúbencov chcel prísť na zápasište! No nie, nik nepríde - nik sa neodváži zlomiť kopiju za nevinné, opustené dievča."

"Tým lepšie pre teba, ak sa tak stane," povedal preceptor. "Keď nepríde nijaký bojovník, nezomrie toto nešťastné dievča tvojím pričinením, ale iba veľmajstrovým rozsudkom, a na ňom zostane všetka hanba. Pravda, on v tejto hanbe bude vidieť svoju slávu a česť."

"Máš pravdu," uznal Bois-Guilbert, "ak nepríde nijaký bojovník, budem iba trpným účastníkom na tejto komédii. Budem síce sedieť na koni na zápasišti, ale nezúčastním sa priamo na tom."

"Vôbec nijakú vinu nebudeš mať," tvrdil Malvoisin, "menšiu ako socha svätého Juraja v zbroji, keď ju nesú v procesii."

"Dobre teda, rozhodol som sa," vravel pyšný templár. "Pohrdla mnou - odmietla ma - potupila ma - prečo by som jej mal obetovať všetku úctu, ktorú som si vydobyl v očiach ľudí? Malvoisin, pôjdem na zápasište."

Po týchto slovách rýchlo odišiel z izby; preceptor sa ponáhľal za ním, aby ho utvrdil v tomto rozhodnutí a strážil ho. Veď mal sám veľký záujem na dobrom chýre Briana de Bois-Guilbert; očakával totiž veľké výhody, až sa raz stane hlavou rehole, nehľadiac na povýšenie, ktoré mu Mont-Fitchet sľúbil, ak mu pomôže a posúri súd nad nešťastnou Rebekou. V tomto boji proti lepším citom svojho priateľa mal síce na svojej strane všetky výhody, ktoré má ľstivý, chladnokrvný a sebecký človek nad tým, ktorým zmietajú silné a protichodné vášne, no jednako musel vynaložiť všetko svoje umenie, aby udržal Briana de Bois-Guilbert pevne rozhodnutého. Videl, že ho nesmie pustiť z očú, aby mu zabránil zutekať, aby mu znemožnil styk s veľmajstrom, aby nedošlo k otvorenej roztržke s predstaveným a aby mu zavše pripomenul dôvody, že prísť na zápasište je jediný spôsob, akým sa môže vyhnúť vlastnej záhube, pričom neurýchli Rebekin osudný koniec.

Coky, tône! - Je tu zasa Richard sám.

Shakespeare: Richard III.

Porozprávajme si teraz niečo o ďalších príbehoch Čierneho rytiera. Keď opustil strom schôdzok ušľachtilého zbojníka, dal sa priamo k najbližšiemu kláštoru, malému a chudobnému, ktorý volali opátstvom svätého Botolfa. Tam totiž odniesli po dobytí hradu raneného Ivanhoea, ktorého odprevádzali verný Gurth a veľkodušný Wamba. Zatiaľ netreba spomínať, čo sa odohralo medzi Wilfredom a jeho osloboditeľom; stačí povedať toľko, že po dlhom a vážnom rozhovore rozoslal opát poslov na všetky strany a že na druhý deň ráno sa Čierny rytier zasa vydal na cestu; sprevádzal a viedol ho šašo Wamba.

"Stretneme sa," vravel Ivanhoeovi, "v Coningsburghu, na hrade zosnulého Athelstana, kde tvoj otec pripravuje smútočnú slávnosť pre svoju vznešenú rodinu. Rád by som sa tam stretol so všetkými tvojimi saskými priateľmi, Wilfred, a spoznal sa s nimi lepšie ako dosiaľ. Tam sa teda stretneš so mnou a mojou úlohou bude pomeriť ťa s otcom."

Po tých slovách sa srdečne rozlúčil s Ivanhoeom, ktorý veľmi túžil sprevádzať svojho osloboditeľa. No Čierny rytier nechcel o tom ani počuť.

Odpočiň si dnes. Ani zajtra nebudeš mať ešte dosť síl, aby si sa vydal na cestu. Nepotrebujem iného vodcu ako statočného Wambu, ktorý mi môže poslúžiť ako blázon, aj ako kňaz, podľa potreby."

"Zo srdca rád vás odprevadím," povedal Wamba. "Rád by som videl pohrebné slávnosti za Athelstana, lebo ak tam nebude všetkého hojnosť a jedlá nepôjdu za sebou rýchlo, Athelstane vstane z mŕtvych, aby vyhrešil kuchára, správcu aj pohárnika. Na to sa treba pozrieť. Rozhodne sa spolieham na vašu statočnosť, pán rytier, že ma ospravedlníte u môjho pána, ak by mi nepomohol vlastný dôvtip."

"Ako by mi mala stačiť odvaha, pán šašo, kde nestačí tvoj ľahký vtip? Na to mi odpovedz!"

"Vtip, pán rytier," odpovedal šašo, "vykoná veľa. Je šikovný, bystrý sluha, ktorý hneď pozná susedove slabiny a vie sa uchýliť do závetria, keď sa vášne príliš rozpútajú. No smelosť je neohrozená chlapina, ktorá bojuje hlava-nehlava. Borí sa proti vetru a prúdu a všade si prekliesni cestu. Preto, pán rytier, dobrú náladu nášho vznešeného pána využijem sám a očakávam, že sa vy ozvete, keď nastanú zlé časy."

"Pán rytier so zámkou, keď už si želáte, aby sme vás takto volali," pokračoval Ivanhoe, "obávam sa, že ste si za sprievodcu zvolili táravého a dotieravého blázna. Pozná však práve tak dobre každú cestičku a chodník ako poľovník, ktorý po nich denne chodí. A okrem toho je Wamba pevný ako skala, ako ste sa sami presvedčili."

"Ak mi správne ukáže cestu, nebudem sa vôbec hnevať, keď mi ju spríjemní. Zbohom, milý Wilfred! A ešte raz ti vravím, pred zajtrajškom sa nevyberaj na cestu."

Po týchto slovách podal rytier Ivanhoeovi ruku, ktorý ju pritisol k perám, rozlúčil sa s opátom, vyskočil na koňa a odjachal s Wambom. Ivanhoe pozeral za ním, kým ich nepohltili tône okolitých lesov, potom sa vrátil do kláštora.

Krátko pred rannou pobožnosťou prosil opáta o rozhovor. Starec prišiel ihneď a znepokojene sa ho pýtal na zdravie.

"Cítim sa lepšie," vravel Ivanhoe, "než som sa sám opovážil dúfať. Alebo rana bola ľahšia, než sa podľa krvácania zdalo, alebo liek účinkoval priam zázračne. Cítim sa dosť mocný, aby som si mohol obliecť pancier. Veľmi rád by som to urobil, lebo v hlave mi víria myšlienky, ktoré strpčujú nečinný život..."

"Božechráň, aby nás syn Cedrika Saského opustil, kým sa mu umy celkom nezahoja. Keby sme vám dovolili odísť, poškvrnilo by to naše povolanie."

"Ani ja by som, ctihodný otče, nechcel opustiť váš pohostinný dom," vravel Ivanhoe, "keby som sa necítil dosť mocný a nemusel sa na ňu vydať."

"A čo vás núti odísť tak odrazu?" vypytoval sa znepokojene opát.

"Otče, nepocítili ste nikdy predtuchu akéhosi blízkeho nešťastia, hoci ste si nevedeli vysvetliť jeho príčinu? Nepocítili ste nikdy, že by ste sa zrazu zachmúrili ako slnečná krajina, ktorú odrazu zatienia mraky oznamujúce blížiacu sa búrku? A nemyslíte si, že takéto predtuchy si zaslúžia pozornosť, akoby to boli pokyny anjela strážneho, keď hrozí dajaké nebezpečenstvo?"

"Nepopieram," vravel opát a pokrižoval sa, "že sa takéto javy stávajú a že prichádzajú z neba. Potom však majú takéto vnuknutia nejaký účel a jasný cieľ. Ale vy ste ranený. Čo by vám osožilo, keby ste šli za niekým, komu nemôžete aj tak pomôcť, keby ho prepadli?"

"Pán opát," vravel Ivanhoe, "mýlite sa, som dosť mocný obrániť sa i vrátiť niekoľko úderov komukoľvek, kto by ma so zlým úmyslom napadol. A keby to aj nebolo tak, či mu nemôžem v nebezpečenstve pomôcť inak ako zbraňou? Vieme pridobre, že Sasi nemajú radi Normanov, a kto vie, čo sa môže -stať, ak sa odrazu zjaví medzi nimi, keď majú srdce rozhorčené Athelstanovou smrťou a hlavy rozpálené pijatikou? V takej chvíli vstúpiť medzi nich je ozaj nebezpečné, a preto som sa rozhodol, že alebo sa s ním budem deliť o nebezpečenstvo, alebo ho pred ním ochránim. Preto nemôžem urobiť nič lepšieho, ako poprosiť vás, aby ste mi požičali koňa, čo má ľahší krok ako moja vojnová paripa."

"Veľmi rád," odvetil ctihodný duchovný otec, "vezmite si môjho koňa. Želal by som si, aby s vami bežal tak ľahko ako kôň opáta zo Saint Albany. Toľko môžem povedať na chválu svojho Malkína (tak ho volám). Veru sa nenájde taký krotký a pokojný tvor, iba ak by ste si vypožičali žonglérovo žriebä, ktoré vie tancovať medzi vajcami. Zložil som na jeho chrbte nejednu homíliu na poučenie svojich kláštorných bratov a mnohých úbohých kresťanských duší."

"Prosím vás, ctihodný otče," vravel Ivanhoe, "dajte Malkína hneď osedlať a odkážte Gurthovi, aby mi priniesol zbroj."

"Áno, prosím vás však, pán rytier," vravel opát, "aby ste pamätali, že Malkín má práve tak málo zmyslu pre zbroj ako jeho pán a že neručím, či pokojne znesie pohľad na vašu úplnú výzbroj alebo na jej ťarchu. Raz som si vypožičal Fructus Temporum od kňaza zo Saint Bees a viete, že Malkín nedajbože vyjsť z brány, kým som ten hrubý zväzok nevymenil za tenký breviár!"

"Dôverujte mi, svätý otče," chlácholil ho Ivanhoe, "nezaťažím ho zbytočne. Ale keď sa bude chcieť dostať so mnou do sporu, bude to preňho nerovný zápas."

Medzitým Gurth už pripevňoval na rytierove päty veľké zlaté ostrohy, ktoré by presvedčili každého zanovitého koňa, že jeho jedinou záchranou je poddať sa jazdcovi.

Keď dôstojný opát zbadal dlhé a ostré hroty, ktorými práve vyzbrojovali Ivanhoeove päty, začal ľutovať svoju prílišnú ochotu. "Práve mi prichádza na um, pán rytier," vyjachtal zo seba, "že môj Malkín neznesie ostrohy. Keby ste boli ochotný počkať krátku hodinku, poslal by som po koňa nášho dodávateľa. Je veľmi poslušný, veď nám navozil na zimu zásobu dreva, a nedostáva žrať ani zrnka ovsa!"

"Ďakujem vám, dôstojný otče, ostanem pri vašej prvej ponuke. Vidím, že už vedú osedlaného Malkína k bráne. Gurth prinesie moju zbroj. Buďte spokojný, nepreťažím Malkínov chrbát, ak on neprepne moju trpezlivosť. A teraz zbohom."

Ivanhoe zostúpil zo schodov rýchlejšie a pružnejšie, než by sa dalo čakať podľa jeho zranenia, a vyskočil na koňa, aby ušiel pred opátovou neodbytnosťou, ktorý sa ponáhľal za ním, pokiaľ mu to dovoľovala staroba a tučnosť, a striedavo spieval chválospevy na Malkína a odporúčal rytierovi, aby ho šetril.

"Má skoro pätnásť rokov, čo je pre dievčatá a kone najnebezpečnejší vek," volal starec a smial sa vlastnému vtipu. Ivanhoe, ktorý mal iné starosti, ako zhovárať sa o Malkínovom veku s jeho pánom, iba jedným uchom počúval opátove vážne rady a veselé žarty; sedel už na koni a rozkázal svojmu panošovi (lebo tak sa Gurth teraz volal), aby sa mu držal po boku. Potom sa pobral lesom po stopách Čierneho rytiera, kým opát ešte vždy stál pri bráne kláštora, pozeral za ním a kričal: "Svätá panna, akí sú prudkí a ohniví títo bojovníci! Prečo som mu len požičal svojho Malkína, ja, starec ochromený reumatizmom? Beda mi, ak sa mu stane niečo zlého! Ale čo," doložil, ani čo by sa bol spamätal, "veď ani ja by som nešetril svoje staré chromé telo pre dobro drahého Anglicka. Nech aj Malkín skúsi niečo, potom, možno, obdarujú tí páni náš chudobný kláštor dajakým bohatým darom - alebo pošlú starému opátovi krotkého koníka. A hoc by na to aj nemysleli lebo veď veľkí páni radi zabúdajú na služby malých - bude mi dostatočnou odmenou vedomie, že som konal správne. No je čas zvolať bratov do jedálne na raňajky. Isteže moje zavolanie poslúchnu radšej než volanie zvona na ranné modlitby."

A opát z kláštora svätého Botolfa odkrivkal do jedálne, aby sedel za vrchstolom pri raňajkách. Mnísi mali raňajkovať tresku a pivo, čo práve prinášali na stôl. Celý zadychčaný a s dôležitou tvárou sadol si opát za stôl a medzi jedlom povedal sem tam záhadné slovo o výhodách, ktoré kláštor môže očakávať, a o veľkých službách, ktoré mu práve preukázal. Za iných okolností by to zaiste bolo vzbudilo všeobecnú pozornosť, no keďže treska bola poriadne slaná a pivo veľmi tuhé, bratia boli príliš zamestnaní jedlom, aby zamestnali aj uši, takže sa nik nedostal do pokušenia rozmýšľať o záhadných opátových narážkach, vari okrem pátra Diggoryho, ktorého veľmi boleli zuby, takže mohol hrýzť len jednou stranou.

Zatiaľ Čierny rytier a jeho sprievodca pohodlným krokom vchádzali hlbšie do lesov; Čierny rytier alebo si pospevoval pesničku daktorého zaľúbeného trubadúra, alebo svojimi otázkami povzbudzoval táravosť svojho sprievodcu, takže v ich rozhovore sa striedali v čudnej zmiešanine pesničky a žarty, s ktorými by sme radi oboznámili čitateľa. Predstavte si rytiera, ako sme ho už raz opísali: mohutnej postavy, vysokého, plecnatého a kostnatého, ako sedí na svojom bujnom, mocnom čiernom koni, ktorý si tak ľahko kráčal, akoby bol stvorený nosiť toľkú ťarchu. Aby sa mu voľnejšie dýchalo, rytier si zdvihol mriežky prilbice, spodnú časť si však ponechal zakrytú, takže sa jeho črty nedali jasne rozoznať. Bolo vidieť iba červené, ohorené líca a veľké, jasné belasé oči, ktoré svietili z temnej tône zdvihnutých mreží; z celého bojovníkovho správania a držania vyžarovala bezstarostná veselosť, odvážna istota, smelosť ducha, ktorý nie je schopný zľaknúť sa nebezpečenstva a je hotový postaviť sa na odpor každej nepríjemnosti a akémukoľvek nebezpečenstvu; navykol na nebezpečenstvá, ako ten, ktorému sa stali vojna a dobrodružstvá každodennou potravou.

Šašo aj teraz mal na sebe svoje zvyčajné fantastické šaty; no udalosti, ktoré sa práve odohrali, prinútili ho, aby sa namiesto dreveného meča ozbrojil krivou šabľou a okrúhlym štítom. Istá pochabosť Wambovho mozgu pochádzala skôr z akejsi neposednosti, ktorá mu nedovoľovala obsedieť dlho na jednom mieste alebo pridŕžať sa určitého myšlienkového pochodu; bol schopný najviac niekoľko minút sústrediť sa na nejaký problém, ktorý bolo treba rýchlo riešiť, alebo pochopiť dajakú úlohu. Na koni sa napríklad ustavične hniezdil, kýval sa dopredu, dozadu, hneď sedel koňovi za ušami, hneď zasa na chrbte - potom zasa prehodil obe nohy na jeden bok, potom si sadol čelom k chvostu zvieraťa, vyškieral sa a poskakoval, robil tisíc opičích posunkov, až sa napokon kôň, vyvedený z miery toľkými vrtochmi, splašil a zhodil ho na zelenú pažiť. Čierny rytier sa na tom dobre zabával, ale pád predsa pomohol, lebo odvtedy šiel šašo trošku pokojnejšie.

Keď sa s nimi takto stretávame, veselá dvojica si práve spievala virelai (ako ten popevok volali), pričom šašo dobre dopĺňal vyškolený hlas čierneho rytiera.

Pieseň znela asi takto:

Anička, milučká, slnko už vyšlo,

Anička, milučká, ráno už prišlo,

hmly sa už rozišli, vtáčky už pejú,

do rána nového hlásky ich znejú.

Anička, milučká, ráno už tu je,

poľovník na roh, čuj, po lese duje,

ozvenu odráža skala aj sosna,

Anička, milučká, prebuď sa zo sna.

Wamba:

Janíčko, milučký, perinka hebká,

prijemné sníčky mi do ucha šepká.

Janíčko, lepšie je pospať si hodne,

ako sa s robotou unúvať vo dne.

Nech si len poľovník po lese chodí,

mne sa tu v postieľke pridobre vodí,

Janíčko, milučký, rada ja snívam,

nemysli, vo sne však s tebou že bývam.

"Pekná pieseň," pochválil Wamba, keď dospievali, "a ešte krajšia je v nej, prisahám na svoju čapicu, morálka! Spievali sme ju s Gurthom, kým bol ešte mojím druhom v hrách - teraz už je, z milosti božej a svojho pána, ničím menším ako slobodným človekom. Raz sme pre ňu dostali poriadnu bitku. Jej melódia sa nám tak veľmi páčila, že sme si ju zaspievali dve hodiny po východe slnka; chvíľami sme si ju spievali a zasa sme zaspali - odvtedy ma bolia kosti, keď si pomyslím na tento nápev. Nuž a tak som zaspieval Aničkinu úlohu, vznešený pane, len aby som vás potešil."

Šašo zaspieval potom inú pieseň, akúsi žartovnú, a rytier sa hneď naučil melódiu a usilovne mu prízvukoval.

Rytier a Wamba:

Traja chlapi pobrali sa k mesta bráne,

kde ich cieľom bolo krásnej vdovy získanie.

Cestou spievali si bujne, neviazané,

veď či by im azda mohla odpovedať: "Nie!?"

Prvý gróf bol zo slávneho rodu,

ktorý v dejinách si získal veľké uznanie;

kopu slávnych predkov mal on na výhodu -

mohla jemu vdova azda odpovedať: "Nie!"

"Otec môj bol lord a ujo barón zasa,"

tak on pyšne začal v piesni svoje dvorenie.

Vdova jeho rodu iba vysmiala sa,

celkom spokojne povedala svoje: "Nie!"

Wamba:

Prisahal jej na svoju ver'bradu druhý,

ktorý začal rúče siahodlhé rečnenie -

titulov že kopu má on za zásluhy,

nech mu teda krásna vdova neodpovie: "Nie!"

"Som Sir Morgan Griffith Tudor teraz už - a

titul Hugh a Rhice ma neskôr iste neminie ..."

Vdova vraví: "Jedného len chcem ja muža,

piatim sirom musím veru odpovedať: "Nie!"

Potom prehovoril driečny zeman z K entú:

"Nemám titulov a predkov, mám však imanie -

polia tuná mám a hospodárstvo hentú ..."

Mohla jemu azda vdova odpovedať: "Nie!"

Obaja:

Pobrali sa sir aj rytier domov nato,

obom veru vyschlo v hrdle bujné spievanie;

avšak driečny zeman, čo mal v mešci zlato,

slávil sobáš s vdovou, ktorá neriekla mu: "Nie!"

"Škoda, Wamba," vravel rytier, "že tu nie je náš hostiteľ spod košatého zbojníckeho duba, alebo veselý brat, jeho kaplán, aby si vypočuli túto oslavnú pieseň na smelého zemana."

"Ja by som si to tak veľmi neželal," odpovedal Wamba, "už pre roh, čo vám visí na závesníku."

"Ach, to je záloh Locksleyho dobrej vôle," vravel rytier, "hoci nerád by som ho použil. Tri slová zatrúbim na tomto rohu a som si istý, že by nám pribehol na pomoc pekný zástup statočných zbojníkov."

"A ja by som povedal: ,Chráň nás pred nimi sám pánboh,´" odpovedal Wamba; "len keby nám tento dar zaručil, že nás nechajú cestovať v pokoji."

"Ako to, čo tým chceš povedať," čudoval sa rytier; "vari sa nazdávaš, že bez tohto zálohu priateľstva by nás mohli napadnúť?"

"Nevravím nič," vravel Wamba, "lebo aj stromy majú uši, nielen múry. Ale mohli by ste mi povedať, pán rytier, kedy je lepšie mať krčah na víno a mešec prázdny ako plný?"

"Myslím, že nikdy," odpovedal rytier.

"Zaslúžili by ste si, aby ste nemali nikdy obidvoje plné za takú pochabú odpoveď! Vyprázdnite najprv krčah, a potom ho podajte Sasovi, a nechajte doma peniaze, keď idete do lesa."

"Pokladáš teda našich priateľov za zlodejov?" pýtal sa rytier so zámkou v znaku.

"To som nepovedal, vznešený pane," vravel-Wamba. "Úbožiakovmu koňovi uľahčíš, keď mu vezmeš náklad pred dlhou cestou, a tak isto jazdcovej duši: vezmeš mu to, čo je koreňom všetkého zla. Bol by som rád, keby som bol nechal doma svoju batožinu a svoj mešec, ak by som mal stretnúť takých ochotných chlapcov. Veru, načo ich zbytočne pokúšať?"

"My sme povinní modliť sa za nich, milý priateľu, bez ohľadu na pekné vlastnosti, ktoré im pripisuješ."

"Budem sa za nich modliť z úprimného srdca," vravel Wamba, "no v meste, a nie v lese, ako opát zo Saint Bees, ktorého donútili slúžiť omšu posediačky v bútľavom starom dube."

"Vrav si, čo chceš, títo ľudia preukázali tvojmu pánovi v Torquilstone veľké služby," odpovedal rytier.

"Máte pravdu," vravel Wamba, "ale oni takto obchodujú s nebom."

"Obchodujú, Wamba, ako to myslíš?" pýtal sa ho spoločník.

"Nuž takto," povedal Wamba; "otvoria si účet s nebom - takto nazýval náš starý správca pivníc svoje účtovanie - asi tak účtuje žid Izák dlhy svojich dlžníkov. Sami dávajú veľmi málo, vyberajú však veľa, rátajúc akiste, že sa im ich dobrodenie sedemnásobné vráti, ako sa vraví v Písme svätom o skutkoch milosrdenstva."

"Vysvetli mi to, Wamba, nevyznám sa ani v účtovníctve ani v úrokovaní," vravel rytier.

"Nuž, statočný pane, ak ste taký nechápavý," vravel Wamba, "že vás treba poučiť, ako tí poctivci vyrovnávajú svoj dobrý skutok iným, nie celkom chvályhodným, tak teda dobre počúvajte: žobravému mníchovi dajú korunu, ak oberú tlstého opáta o sto byzantov. Bozkávajú sa v lese s dievčaťom, a za to pomôžu chudobnej vdove."

"Kde je tu dobrý a kde zlý skutok?" prerušil ho rytier.

"Dobrý žart! Dobrý žart!" zvolal Wamba. "Vtipná spoločnosť bystrí chápavosť. Prisahal by som, pán rytier, že ste nehovorili tak múdro, keď ste odbavovali pijanské večerné pobožnosti s tým podareným mníchom. - Ale vráťme sa! Tak teda veselí zbojníci postavia chalúpku, ale spália hrad, opravia kazateľnicu, a pritom vykradnú kostol, oslobodia úbohého väzňa a zabijú pyšného sudcu, alebo, aby sme to ukázali na košeli, a nie na kabáte: vyslobodia zo zajatia saského franklina a za živa upália normanského baróna. Slovom, sú to slušní zbojníci a zdvorilí lupiči, ale najlepšie je predsa len stretnúť sa s nimi, keď sa im darí najhoršie."

"Ako to, Wamba?" pýtal sa rytier.

"Lebo vtedy ich hryzie svedomie a usilujú sa vyrovnať si účty s nebom. Keď však majú účet vyrovnaný, nech je boh milostivý pocestnému, s ktorým otvoria nový účet. Prví pocestní, s ktorými sa stretnú po dobrých skutkoch v Torquilstone, budú mať smutný osud. A predsa," dodal Wamba a priblížil sa tesne k rytierovi, "sú v týchto lesoch aj chlapi, čo sú pre pocestných oveľa nebezpečnejší ako zbojníci."

"Kto by to mohol byť, veď v týchto lesoch nieto ani medveďov ani vlkov?" čudoval sa rytier.

"To nie! A čo Malvoisinovi ozbrojenci?" vravel Wamba. "Uverte mi, že za občianskej vojny pol tucta takýchto naničhodníkov spôsobí oveľa väčšie zlo ako svorka vlkov. Blíži sa žatva. Vojaci, čo zutekali z Torquilstona, posilnili ich rady. Draho by sme zaplatili za hrdinské činy, keby sme im padli do rúk. Povedzte, pán rytier, čo by ste urobili, keby na nás dvaja zaútočili?"

"Prepichol by som tých naničhodníkov kopijou na zem, keby nám bránili v ceste."

"A keby boli štyria?"

"Pochodili by tak isto," odpovedal rytier.

"A čo keby ich bolo šesť - a my sme iba dvaja," pokračoval Wamba, "či by ste si nespomenuli na Locksleyho roh?"

"Ako to?" zvolal rytier; "volať o pomoc proti hŕstke naničhodníkov, ktorých jediný statočný rytier poženie pred sebou ani vietor zvädnuté lístie?"

"Nuž tak mi teda dovoľte prezrieť si zblízka roh, ktorý má taký mocný zvuk," povedal Wamba.

Rytier rozopäl sponku závesníka a podal ho šašovi, ktorý si roh ihneď zavesil na krk.

"Tra-lira-la," zatrúbil, "už aj ja mám svoju znelku."

"Čo to znamená, ty oplan?" vravel rytier. "Ihneď mi vráť roh!"

"Upokojte sa, pán rytier, je v dobrých rukách. Keď spolu cestuje Hrdina s Bláznom, roh má niesť blázon, lebo vie lepšie trúbiť."

"Ach, ty naničhodník, to už presahuje všetko," vravel Čierny rytier, "neprepínaj moju trpezlivosť!"

"Nevyhrážajte sa mi násilím, pán rytier," upokojoval ho šašo, držiac sa dosť ďaleko od nahnevaného bojovníka, "lebo Blázon vám ukáže päty a nechá Hrdinu, aby si sám hľadal cestu lesom."

"Dostal si ma," priznal sa rytier, "a aby som povedal pravdu, teraz ozaj nemám kedy hrať sa s tebou. Nechaj si teda roh a pokračujme v ceste."

"Tak mi teda neublížite," vravel Wamba.

"Vravím ti, že nie, ty naničhodník."

"Dajte mi svoje rytierske slovo," vravel Wamba, približujúc sa k nemu s najväčšou opatrnosťou.

"Moje rytierske slovo, len už poď, pochábeľ."

"Tak teda Hrdina a Blázon zasa uzavrú priateľstvo," vravel šašo, vracajúc sa pokojne k rytierovi; "aby som povedal pravdu, nemám rád zauchá, akými ste obdarovali tlstého mnícha, až sa jeho svätosť vyvrátila do trávy ani kolkársky kráľ. No teraz, keď Blázon má roh, nech sa Hrdina troška preberie a zatrasie hrivou; lebo, ak sa nemýlim, tam v húšťave je akási spoločnosť, ktorá striehne na nás."

"Z čoho tak súdiš?" pýtal sa rytier.

"Pretože som dvakrát alebo trikrát videl zablyšťať sa v zelenom lístí prilbicu. Keby to boli poctiví ľudia, ostali by na ceste. Húšťava sa mi vidí ozaj vhodným miestom pre sluhov svätého Mikuláša."

"Na môj veru," vravel rytier, "máš pravdu." A spustil si mreže prilbice.

Urobil tak práve včas, lebo v tej chvíli prileteli z podozrivého miesta tri šípy na jeho hlavu a hruď; jeden z nich by mu bol iste preletel mozgom, keby ho neboli zadržali oceľové mreže. Druhé dva sa odrazili od železného náhrdelníka a štítu, visiaceho okolo krku.

"Vďaka ti, spoľahlivý zbrojár," zvolal rytier, "Wamba, hor sa na nich!" a vyrazil priam k húšťave. Vtom sa vynorilo šesť alebo sedem ozbrojencov a hnali sa proti nemu s nasadenou kopijou. Tri z nich ho zasiahli, no roztrieštili sa, ani čo by boli narazili na železnú vežu. Rytierove oči hádzali blesky cez otvory mreží. Vztýčil sa v strmeňoch s výrazom neopísateľnej dôstojnosti a zvolal: "Čo to znamená, páni?" Chlapi však neodpovedali, vytasili moče a útočili naň zo všetkých strán, pričom kričali: "Zahyň, tyran!"

"Hej, svätý Eduard! Hej, svätý Juraj!" zvolal Čierny rytier a pri každom výkriku zrazil jedného chlapa: "Tak teda ste zradcovia!"

Pri všetkej svojej zúfalej zbesilosti ustúpili útočníci pred chlapom, ktorého každý úder rozsieval smrť, a už-už sa zdalo, že hrôza, ktorú šírila sila jediného človeka, zaženie presilu, keď odrazu rytier v belasom pancieri, ktorý sa bol dosial ukrýval za ostatnými útočníkmi, sa vyrútil s nasadenou kopijou, ale nenamieril na jazdca, lež na jeho paripu a smrteľne poranil ušľachtilé zviera.

"To bol podlý skutok!" zvolal Čierny rytier, keď paripa klesala, strhujúc so sebou aj jazdca.

Vtedy zatrúbil Wamba na roh; všetko sa odohrávalo tak rýchle, že to dosiaľ nestihol urobiť.

Neočakávaný zvuk prinútil zákerníkov ustúpiť a Wamba chytro pomohol rytierovi vstať.

"Hanbite sa, zbabelí zradcovia!" zvolal rytier v belasom pancieri, ktorý bol zrejme vodcom útočníkov, "utekáte pred čírym zvukom rohu, na ktorý trúbi blázon?"

Ozbrojenci posmelení slovami zasa dorážali na Čierneho rytiera, ktorý sa musel oprieť o dub a brániť sa mečom. Podlý rytier, ozbrojený novou kopijou, vyčkal chvíľu, keď jeho nebezpečný protivník bol v najväčšej tiesni, a cválal proti nemu s nádejou, že ho svojou kopijou pribije na strom. No Wamba mu prekazil plán. Šašo nahradil silu zručnosťou, a keďže útočníci si ho málo všímali, lebo boli zamestnaní dôležitejším protivníkom, vopchal sa za bojujúcich a zadržal osudný útok Belasého rytiera tým, že presekol mečom koňovi podkolenné šľachy. Kôň i jazdec padli na zem. No postavenie Čierneho rytiera ostávalo jednako len nebezpečné. Útočilo naňho niekoľko dokonale vyzbrojených ľudí a jeho statočnosť, s akou sa bránil proti toľkým odrazu, začala už slabnúť. No vtom operený šíp zrazil na zem jedného z najhroznejších útočníkov a skupina lukostrelcov, vedená Locksleym a veselým mníchom, vystúpila z húšťavy. Bez odkladu sa dali do roboty, hodili sa na zákerníkov, takže čoskoro všetci ležali na zemi mŕtvi alebo smrteľne zranení. Čierny rytier sa poďakoval svojim osloboditeľom s dôstojnosťou, akú dosial u neho nespozorovali, lebo dosial sa správal skôr ako drsný a smelý vojak než vznešený pán.

"Prv než vyslovím uznanie svojim ochotným priateľom," vravel, "chcem sa dozvedieť, kto boli moji nepriatelia, ktorí ma bez príčiny napadli. Wamba, odkry mreže prilbice Belasého rytiera, ktorý bol vodcom tých podliakov."

Šašo priskočil k vodcovi útočníkov, ktorý sa pri páde udrel a ležal pod koňom, neschopný utiecť alebo sa brániť.

"Vidíte, udatný pane," vravel Wamba, "musím vám poslúžiť ešte ako zbrojár, keď som predtým zahral úlohu vášho sluhu - pomohol som vám z koňa a teraz vás musím pozbaviť prilbice."

Po týchto slovách nie príliš jemne odopäl Belasému rytierovi prilbicu; odgúľala sa do trávy a Čierny rytier poznal prešedivené vlasy a tvár, o ktorej sa nenazdal, že ju uvidí za takýchto okolností.

"Waldemar Fitzurse," zvolal prekvapene, "čo mohlo prinútiť človeka tvojho stavu a tvojich zásluh k takému hanebnému činu?"

"Richard," odpovedal zajatý rytier, pozerajúc mu do tváre, "zle poznáš ľudské srdcia, ak nevieš, k čomu môže viesť Adamových synov ctižiadosť a pomsta."

"Pomsta," odpovedal Čierny rytier, "nikdy som ti neublížil - akú príčinu máš teda k pomste?"

"A čo moja dcéra, ktorej rukou si pohrdol - to nebola urážka pre Normana, ktorého krv je práve taká ušľachtilá ako tvoja?"

"Tvoja dcéra?" opakoval Čierny rytier; "veru pekný dôvod k nepriateľstvu a k pokusu o vraždu! - Odstúpte, páni, pozhováram sa s ním osamote. A teraz, Waldemar Fitzurse, povedz pravdu - prezraď mi, kto ťa nahovoril na tento hanebný čin?"

"Syn tvojho otca," odpovedal Waldemar, "ktorý chcel iba pomstiť otca za tvoju neposlušnosť."

Richardove oči zaiskrili hnevom, no zvíťazila jeho lepšia stránka. Pritisol si ruku na čelo a chvíľu nemo pozeral do tváre pokoreného baróna, v črtách ktorého zápasila hrdosť s hanbou.

"Neprosíš o svoj život, Waldemar?" vravel kráľ.

"Kto je v pazúroch leva," odpovedal Fitzurse, "vie, že je to márne."

"Tak si ho maj, hoci oň neprosíš," vravel Richard, "lev sa neživí bezcennou zdochlinou. Darujem ti život s podmienkou, že do troch dní opustíš Anglicko, aby si skryl túto hanbu na svojom normanskom hrade, a že nikdy nikomu nevyzradíš, že meno Jána z Anjou bolo spojené s tvojou zradou. Ak ťa po termíne, ktorý ti dávam, chytia na anglickom území, zomrieš - a keby ti uniklo čo i len slovo, ktoré by poškvrnilo česť môjho rodu, ako je nado mnou svätý Juraj, ani oltár ti nebude bezpečným útočišťom. Obesím ťa na múry tvojho vlastného hradu napospas krkavcom. Locksley, daj tomuto rytierovi koňa a nechaj ho pokojne odísť."

"Keby som nebol presvedčený, že počujem hlas, ktorý treba bez výhrady poslúchnuť," odpovedal lukostrelec, "vyslal by som za zbesilým podliakom šíp, aby som ho uchránil pred namáhavou dlhou cestou."

"V tvojej hrudi bije dobré anglické srdce, Locksley," vravel Čierny rytier, "máš právo vedieť, že si povinný poslúchať ma. - Som Richard Anglický!"

Po týchto slovách, vyslovených s ušľachtilou vznešenosťou, ktorá sa zhodovala s dôstojnosťou a znamenitou povahou Richarda Levie Srdce, lukostrelci padli na kolená, uisťujúc kráľa o svojej oddanosti a prosiac, aby im odpustil ich poklesky.

"Vstaňte, priatelia," vyzval ich Richard láskavo a pozrel na nich pohľadom, v ktorom jeho zvyčajná dobrá nálada rozohnala už mraky predchádzajúceho hnevu; na tvári okrem ľahkej červene už nič nepoukazovalo na nedávny zúfalý boj. "Vstaňte, priatelia," vravel, "poklesky lesného alebo poľného pytliactva ste už dávno odčinili vernou službou, ktorú ste preukázali v tiesni mojim poddaným pod torquilstonskými hradbami, a pomocou, ktorú ste práve preukázali svojmu panovníkovi. Vstaňte, moji verní, a buďte v budúcnosti vernými poddanými. A ty, udatný Locksley -"

"Nevolajte ma Locksley, pán môj! Poznajte moje meno, ktoré, ako sa obávam, zašlo s mojím chýrom tak ďaleko, že sa iste dostalo až k vášmu kráľovskému sluchu - som Robin Hood zo sherwoodskych lesov.

"Kráľ hôrnych chlapcov a knieža dobrých spoločníkov!" vravel kráľ. "Ktože by nepoznal toto meno, ktorého zvuk zaletel až do Palestíny? Buď si istý, statočný zbojník, čo si urobil za našej neprítomnosti, nebudeme spomínať v tvoj neprospech."

"Pravdu má príslovie," vravel Wamba, hoci trošku krotkejšie ako predtým: "Keď kocúr nie je doma, myši majú hody."

"Ako to, Wamba, ty si tu?" zvolal Richard. "Už dlho sme nepočuli tvoj hlas. Nazdával som sa, že si ušiel."

"Že som ušiel?" urazil sa Wamba. "Či už kedy kto videl, aby sa Blázon odlúčil od Hrdinu? Tu leží trofej môjho meča, tento dobrý sivý kôň, ktorého by som naozaj rád zasa postavil na nohy a na jeho mieste radšej videl ležať jeho pána s prerezanými šľachami. Spočiatku, pravda, trošku som bral nohy na plecia, lebo strakatá kazajka neodráža tak dobre hroty kopijí ako oceľový pancier; no hoci som nebojoval mečom, jednako len musíte uznať, že som do bitky zatrúbil výborne!"

"Dobre si urobil, statočný Wamba," odpovedal rytier, "preto na tvoje dobré služby nikdy nezabudneme."

"Confiteor, confiteor," zvolal vtom akýsi pokorný hlas vedľa kráľa, "moja latinčina nestačí ďalej - no nič to, vyznávam svoj hriech čiernej zrady a prosím za rozhrešenie prv, než ma odvedú na smrť."

Richard sa obzrel a zbadal veselého mnícha, ktorý kľačal na zemi a modlil sa ruženec; kyj, ktorý nezaháľal v poslednej bitke, ležal vedľa neho v tráve. Tváril sa skrúšene, ako len vedel, oči obrátil k nebu a kútiky úst stiahol tak, že sa ponášali na kystky z mešca, tak sa o tom vyslovil Wamba. No potmehúdstvo ukryté v šibalskej širokej tvári usvedčovalo z klamstva vážne predstieranú kajúcnosť a dokazovalo, že aj strach aj skrúšenosť sú iba pokrytectvom.

"Prečo sa tváriš tak skrúšene, pochabý mních?" spýtal sa Richard; "či máš strach, že sa tvoj biskup dozvie, ako verne slúžiš Panne Márii a svätému Dunstanovi? - Choď, neboj sa, Richard Anglický nevyzradí tajnosti, ktoré sa dozvedel pri pohári."

"Nie, najmilostivejší kráľ," odpovedal pustovník (v národných povestiach o Robinovi Hoodovi je dobre známy pod menom fráter Tuck, "nebojím sa biskupovej barly, ale žezla. - Beda, že sa moja bezbožná ruka dotkla ucha pomazaného kráľa."

"Ha, ha," zasmial sa kráľ, "odtiaľ teda vietor fúka? Aby som povedal pravdu, už som celkom pozabudol na ten úder, hoci mi po ňom celý deň hučalo v uchu. No hoci to bol poriadny úder, všetci títo dobrí ľudia okolo nás dosvedčia, že som ho poriadne odplatil. Ak by si si však myslel, že som ti ešte niečo dlžný, môžem ti poslúžiť ešte raz -"

"Božechráň," odpovedal fráter Tuck, "dostal som ho nazad aj s úrokmi - keby len vaša kráľovská milosť chcela splatiť všetky svoje dlžoby tak výdatne."

"Keby sa to mohlo robiť údermi," odpovedal kráľ, "moji veritelia by sa nikdy neponosovali na prázdne pokladnice."

"A jednako," vravel zase mních s predstieranou pokorou, "neviem, aké si mám uložiť pokánie za tento naj bezbožnejší úder." "Nehovorme už o tom, brat môj," vravel kráľ, "dostal som už toľko úderov od pohanov a neveriacich, že by som bol nerozumný, keby som sa pohneval pre úder od človeka takého svätého, ako je pustovník copmanhurstský. Počestný mních, nazdávam sa, že by bolo lepšie aj pre cirkev aj pre teba, keby som ti zadovážil povolenie, aby si smel zobliecť rúcho, a keby si sa ako telesná stráž staral o moju osobu, ako si sa dosiaľ staral o oltár svätého Dunstana."

"Šľachetný môj panovník," odpovedal mních, "prosím pokorne o odpustenie: akiste mi ochotne odpustíte, keď sa dozviete, ako veľmi ma posadol hriech lenivosti. Svätý Dunstan - buď mi milostivý! - stojí pokojne vo svojom výklenku, i keď niekedy na poľovačke za tučnou laňou strávim noc mimo svojej cely - zabávam sa, ako chcem - a svätý Dunstan sa nikdy neponosuje - je to pokojný a mierny patrón, akého kedy vyrezali z dreva. Ale je veľkým vyznamenaním byt lukostrelcom v službách svojho pána a kráľa - o tom nepochybujem!

Ale keby som si tak dakedy odskočil potešiť dajakú vdovu, alebo by som si zapoľoval, ihneď by sa našiel niekto, kto by povedal: ,Kdeže je zase ten pes pustovník?' Iný by zvolal: ,Kto videl toho prekliateho Tučka?' a lesník by riekol: ,Ten naničhodný mních sám vyhubí viac zveri ako pol grófstva. A iní by kričali: ,A pritom nedá pokoj ani jednej plachej laňke v celom okolí.' - Slovom, dobrý kráľ, prosím vás, nechajte ma tam, kde ste ma našli; alebo ak mi chcete preukázať dobrodenie, pozerajte na mňa ako na chudobného služobníka kaplnky svätého Dunstana v Copmanhurste, ktorý s veľkou vďačnosťou prijme aj najmenší dar."

"Rozumiem," ohlásil sa kráľ. "Svätý pustovník copmanhurstský dostáva právo voľne poľovať v mojich lesoch warncliffských. Daj pozor, povoľujem ti tri srnce v čase poľovačiek, no nech nie som ani kresťanský rytier ani kráľ, ak ťa toto povolenie neospravedlní, keď ich zabiješ tridsať."

"Vaša kráľovská výsosť nech si je istá, že s pomocou svätého Dunstana nájdem už spôsob, ako zveľadiť váš veľkodušný dar."

"O tom vôbec nepochybujem," odpovedal kráľ, "a keďže zverina je iba suchá chova, správca našich pivníc dostane rozkaz, aby ti každý rok vydal za vedro vína, za sud medoviny a za tri sudy najlepšieho piva. Ak ani tým neuhasíš svoj smäd, musíš prísť na môj dvor a zoznámiť sa s mojím pohárnikom."

"A čo pre svätého Dunstana?" pýtal sa mních.

"Tak teda dostaneš aj rúcho aj štólu aj oltárnu prikrývku," sľúbil kráľ a pokrižoval sa. "No nezachádzajme v žartoch priďaleko, aby nás boh nepotrestal, že myslíme viac na pochabosti ako na úctu, ktorou sme mu povinní."

"Za svojho patróna ručím ja," zvolal mních veselo.

"Ty ruč sám za seba," vravel Richard dosť prísne; no hneď potom podal ruku pustovníkovi, ktorý trošku zahanbený si kľakol a pobozkal ju.

"Podanej ruke veru preukazuješ menšiu úctu, než si preukázal. zaťatej pästi," vravel panovník. "Pred rukou si iba kľakáš, a pred päsťou si padol na zem."

No mních azda zo strachu, aby sa zasa nedotkol kráľa nepríjemne, keby pokračoval v rozhovore svojím priveselým spôsobom - zradné úskalie, ktorému musia vyhýbať tí, čo sa zhovárajú s kráľmi - hlboko sa uklonil a ustúpil nabok.

Vtedy sa zjavili na ceste dve nové osoby.

Nech žijú veľkí páni, lordi vznešení,

čo väčší sú než my, no menej blažení.

Na našej pohode

v zelenej prírode,

keď tešíme sa spolu, vždy sú vítaní.

MacDonald

To prichádzali práve Wilfred z Ivanhoe na koni botolfského opáta a Gurth, ktorý šiel za ním na rytierovej vojnovej paripe. Ivanhoe sa veľmi zadivil, keď zbadal svojho pána postriekaného krvou a okolo neho šesť alebo sedem mŕtvol na malej čistinke, kde sa odohrala bitka. Ešte viac bol prekvapený, keď videl, že Richard je obklopený toľkými hôrnymi chlapcami. Nazdával sa, že sú to zbojníci, a teda nebezpečná družina pre kráľa. Zarazil sa, lebo nevedel, či sa má k nemu hlásiť ako ku kráľovi, či ako k Čiernemu rytierovi, či vôbec, ako sa k nemu správať. Richard zbadal, že je v pomykove.

"Neboj sa, Wilfred," vravel, "osloviť Richarda Plantageneta jeho vlastným menom. Dostal si sa medzi verné srdcia anglické, hoc ich horúca krv anglická zviedla trošku z pravej cesty."

"Pán Wilfred z Ivanhoe," vravel statočný zbojník, pristupujúc k nemu, "moje ubezpečenie by nemohlo už nič doložiť k panovníkovým slovám, no dovoľte, aby som vám povedal aspoň to, a nie bez pýchy, že medzi tými, čo mnoho trpeli, nemá vernejších poddaných, ako sú tí, čo práve stoja okolo neho."

"Nepochybujem o tom, statočný človek," vravel Wilfred, "už len preto, že patríte medzi nich. - No čo znamenajú tieto stopy smrti a nebezpečenstva? Títo zabití ľudia a zakrvavený pancier môjho panovníka?"

"Zrada na našom živote, Ivanhoe," vravel kráľ; "no vďaka týmto statočným ľuďom, zrada dostala spravodlivú odplatu. Práve mi to pripomína, že aj ty si zradca," vravel Richard s úsmevom, "najneposlušnejším zradcom: či som ti nerozkázal, aby si si odpočinul u svätého Botolfa, kým sa ti rana celkom nezahojí?"

"Už je zahojená," vravel Ivanhoe; "vyzerá už len ako škrabnutie ihlou. Avšak vy, ach, prečo, prečo len trápite takto srdcia verných poddaných? Vydávate sa do nebezpečenstva na opustených chodníkoch a v nerozmyslených dobrodružstvách? Ani čo by váš život nemal väčšiu cenu ako život ktoréhokoľvek potulného rytiera, ktorý sa nestará o nič iné na svete ako o to, čo si zadováži kopijou a mečom?"

"A Richard Plantagenet," odpovedal kráľ, "netúži po inej sláve okrem tej, ktorú mu vydobyje kopija a meč. Richard Plantagenet je pyšnejší na dobrodružný čin, ktorý dosiahol iba svojím dobrým mečom a mocnými rukami, než keby viedol do boja stotisíc ozbrojených chlapov."

"No vaše kráľovstvo, vznešený panovník," pripomenul mu Ivanhoe, "vaše kráľovstvo je ohrozené rozkladom a občianskou vojnou vašim poddaným hrozí tisíc útrap, keď stratia svojho panovníka v nebezpečenstvách, do ktorých sa denne vrhá pre svoju potechu a z akého sa práve len tak-tak dostal."

"Ho! Ho! Moje kráľovstvo a moji poddaní," zasmial sa kráľ podráždene, "vravím ti, že i najlepší sa správajú tak pochabo ako ja. Napríklad môj verný služobník, Wilfred z Ivanhoe, ktorý neposlúchol moje rozkazy a teraz vyčíta svojmu kráľovi, že nedbal doslova na jeho rady. Kto z nás má väčšie právo vyčítať druhému? Lež odpusť mi, milý Wilfred. Čas, ktorý som strávil ako nepoznaný, nevyhnutne potrebujem, ako som ti už vysvetlil u svätého Botolfa, aby si moji priatelia a verná šľachta mohli zhromaždiť posily, takže Richard, až sa jeho návrat rozhlási, bude na čele dosť početného vojska; vtedy sa už budú pred ním triasť jeho nepriatelia, a nebude mu treba tasiť meč, aby prekazil zamýšľanú zradu. Estoteville a Bohun potrebujú aspoň štyriadvadsať hodín, aby boli dosť mocní na útok proti Yorku. Musím mať správu aj od Salisburyho z juhu, od Beauchampa z Warwického grófstva, od Multona a Percyho zo severu. Treba tiež, aby si kancelár získal Londýn. Zjaviť sa predčasne znamenalo by vystaviť sa nebezpečenstvám, z ktorých by ma sotva vytrhla moja kopija a môj meč, hoci by ma podporoval lukom odvážny Robin, kyjom fráter Tuck a rohom múdry Wamba."

Wilfred sa pokorne uklonil, lebo dobre vedel, že by bolo márne škriepiť sa s neskrotným rytierskym duchom, ktorý jeho pána tak často vohnal do nebezpečenstiev, hoci sa im ľahko mohol vyhnúť, ale do ktorých sa sám nerozmyslene púšťal. Mladý rytier si teda vzdychol a zmĺkol; Richard, potešený, že umlčal svojho poradcu, hoci v duši uznal, že jeho výčitky sú oprávnené, dal sa zase do reči s Robinom Hoodom. "Kráľ hôrnych chlapcov," vravel, "nemáš nič na občerstvenie svojho kráľovského brata? Títo mŕtvi darebáci mi poskytli dosť rezkého pohybu, takže som veľmi vyhladol."

"Aby som povedal pravdu," odpovedal zbojník, "lebo nechcem cigániť vašej milosti, naša komora je zásobená hlavne - " zarazil sa a bolo vidieť, že je v pomykove.

"Zverinou, nazdávam sa?" odpovedal Richard veselo; "nepoznám lepšie jedlo - a napokon, ak kráľ nechce žiť doma a sám si strieľať svoju zver, nesmie sa hádam veľmi hnevať, ak mu ju postrieľa niekto iný."

"Ak teda vaše veličenstvo ráči poctiť svojou prítomnosťou ešte jedno zhromaždište Robina Hooda, bude tam nadostač zveriny, nájde sa krčah piva, ba hádam aj pohár dobrého vína."

Zbojník sa pobral dopredu ukázať cestu dobrosrdečnému panovníkovi, ktorý sa azda väčšmi tešil z tohto neočakávaného stretnutia s Robinom Hoodom a jeho hôrnymi chlapcami, než keby v celej kráľovskej nádhere predsedal vznešenej spoločnosti šľachticov a lordov. Stretávať sa s novými druhmi a dobrodružstvami bolo pre Richarda Levie Srdce korením života a jeho najväčšou radosťou bolo vyhľadávať a premáhať nebezpečenstvá. V tomto kráľovi, so srdcom naozaj levím, uskutočnil sa a vo veľkej miere ožil skvelý, no neužitočný charakter romantického rytiera. Osobná sláva, ktorú si vydobyl hrdinskými skutkami, bola jeho rojčivej predstavivosti cennejšia ako sláva, ktorá by ožiarila jeho panovanie múdrou a rozvážnou politikou. A tak sa jeho panovanie podobalo letu jasného, ale pominuteľného meteoru, ktorý prerazí nebeskú pláň, rozlievajúc okolo seba zbytočné a zlovestné svetlo, pohltené hneď hlbokou tmou. Jeho rytierske skutky poskytovali veľa látky bardom a minstrelom, no nepriniesli jeho krajine také trvalé dobrodenie, pri ktorých dejepisec rád zastane a ktoré sa vždy kladú za vzor potomstvu. V terajšej spoločnosti sa však ukázal Richard vo veľmi príjemnom svetle. Bol veselý, dobrej nálady, lebo mal rád mužnosť, nech sa s ňou stretol v akejkoľvek spoločnosti.

Anglickému kráľovi rýchlo pripravili lesnú hostinu pod veľkým dubom, medzi zbojníkmi, ktorých jeho vláda vyhnala a ktorí teraz tvorili jeho dvor a stráž. Keď kolovala fľaša> prostí lesní ľudia sa striasli tiesne, ktorú pociťovali v panovníkovej prítomnosti. Spev a žarty sa striedali - jeden cez druhého si rozprávali svoje kúsky, a nakoniec, keď sa chvastali, ako ktorý oklamal zákony, ani na um im neprišlo, že to robia v prítomnosti ochrancu týchto predpisov. No aj sám rozveselený kráľ, nedbajúc na svoju dôstojnosť o nič viac ako jeho družina, smial sa, popíjal a žartoval so samopašnými druhmi. Prirodzenou a prostou bystrosťou nadaný Robin Hood vedel, že by bolo dobré ukončiť tieto udalosti, prv než by niečo porušilo túto dobrú zhodu, najmä keď videl, ako sa zachmúrilo Ivanhoeovi čelo. "Veľmi nás teší," vravel stranou Ivanhoeovi, "prítomnosť nášho vznešeného panovníka, jednako by som si želal, aby nestrácal čas, ktorý vzhľadom na súčasný stav kráľovstva, je mu taký vzácny."

"To je správne a múdre rozhodnutie, statočný Robin Hood," odpovedal šeptom Wilfred, "okrem toho nezabudnime na to, že žartovať s kráľom, hoci má najlepšiu vôľu, je ako pohrávať sa s levíčaťom, ktoré pri najmenšom podráždení môže ukázať zuby a pazúry."

"Dotkli ste sa príčiny môjho strachu. Príroda a život v nej urobili mojich ľudí drsnými, a kráľ je práve taký prchký ako dobrosrdečný. Ľahko by sa ho mohlo niečo dotknúť - veru je čas, aby sa hostina skončila."

"Vybav si to sám, statočný lukostrelec," odporúčal mu Ivanhoe, "lebo každou svojou narážkou by som len pridal dôvod predĺžiť ešte viac posedenie."

"Tak rýchlo sa mám vystaviť nebezpečenstvu, že stratím priazeň svojho panovníka?" vravel si Robin Hood po chvíli rozmýšľania. "Je to však nevyhnutné! Nezaslúžil by som si jeho milosť, keby som sa bál nebezpečenstva, ak ide o jeho blaho. Podze sem, Shatlock! Choď za hento krovie a zatrúb na rohu normanský signál. Ale urob tak hneď, ak ti je život drahý."

Shatlock poslúchol svojho vodcu a neuplynulo ani päť minút, keď hlahol rohu vybúril spoločnosť sediacu pri hostine.

"To je Malvoisinov roh," vravel Mlynár, vyskočil a chytil do ruky luk. Mních pustil fľašu a chopil sa kyja. Wamba sa zarazil uprostred žartu a chytro sa ozbrojil mečom a štítom. O chvíľu všetci stáli v zbrani.

Ľudia žijúci životom plným nebezpečenstva ľahko menia hostinu na bitku. A pre Richarda taká zmena znamenala iba novú zábavu. Pýtal si svoj šišak a najťažšie časti svojho brnenia, ktoré bol odložil. Medzitým, čo mu do nich Gurth pomáhal, prísne nakazoval Wilfredovi, aby pod trestom úplnej nemilosti sa nedával do boja.

"Bojoval si za mňa stokrát, Wilfred - a ja som sa prizeral. Dnes budeš divákom ty a uvidíš, ako sa Richard vie biť za svojho priateľa a poddaného."

Zatiaľ Robin Hood rozposlal niekoľko svojich ľudí rozličnými smermi, aby sa vraj poobzerali po nepriateľovi; a keď videl, že sa už celá jeho družina rozbehla, pristúpil k ozbrojenému Richardovi, kľakol si na koleno a prosil panovníka za odpustenie.

"Za čo, dobrý lukostrelec?" vravel Richard trošku netrpezlivo. "Či som ti neodpustil všetky poklesky? Či sa vari nazdávaš, že moje slovo je iba perie, ktoré vietor poháňa hore-dolu? Veď si sa ani nemal kedy dopustiť nového priestupku."

"Ach, mal som dosť času," vravel zbojník, "ak, pravda, je hriechom oklamať svojho panovníka v jeho vlastnom záujme. Roh, ktorý ste počuli, nebol Malvoisinov roh. Sám som kázal zatrúbiť, aby sa skončila hostina, ktorá vás okráda o chvíle príliš cenné na to, aby ste ich takto zneužívali." Vstal, skrížil ruky na prsia a v postoji, skôr úctivom ako pokornom, očakával kráľovu odpoveď ako ten, kto si je istý, že sa azda dopustil poklesku, no verí v oprávnenosť svojho dobrého úmyslu. Richardova tvár vzplanula hnevom; no bolo to iba prvé, pomíjajúce hnutie, nad ktorým ihneď zvíťazil cit pre spravodlivosť.

"Kráľ sherwoodsky nedožičí kráľovi anglickému trošku vína u zveriny?" vravel. "Nuž dobre, smelý Robin! Až ma ty navštíviš v Londýne, sľubujem ti, že nebudem takým skúpym hostiteľom. Máš však pravdu, priateľ. Teda sadajme na kone, Wilfred už horí netrpezlivosťou. Povedz mi, smelý Robin, či máš vo svojich radoch priateľa, ktorý ti nielen radí, ale chce viesť každý tvoj krok a tvári sa nešťastne, keď zamýšľaš robiť podľa svojho?"

"Mám," odpovedal Robin, "je to môj pobočník Janko, ktorý je teraz na výprave až na škótskych hraniciach. Poviem otvorene vašej milosti, že ma jeho úprimné rady neraz hnevajú, no musím mu odpustiť, lebo len snaha poslúžiť svojmu veliteľovi ho robí takým úzkostlivým."

"Máš pravdu, milý lukostrelec," odpovedal Richard; "a keby mi na jednej strane vážne radil zachmúrený Ivanhoe a na druhej strane by si ma úskočné klamal ty, lebo by si v tom videl moje dobro, bol by som práve tak málo slobodný ako ktorýkoľvek kresťanský alebo pohanský kráľ. No poďme už, páni, poberme sa veselo do Coningsburghu."

Robin Hood ich ubezpečil, že už poslal niekoľko ľudí smerom, ktorým sa budú uberať, aby objavili a oznámili im každú skrytú pascu, takže cesta bude celkom bezpečná. A keby sa jednako vyskytlo nejaké nebezpečenstvo, hneď o ňom dostanú správu, aby sa mohli stiahnuť k mocnému oddielu lukostrelcov, s ktorými ich Robin zamýšľa sledovať z určitej vzdialenosti.

Richarda veľmi dojala táto múdra a pozorná obozretnosť, ako aj záujem o jeho bezpečnosť, takže zmizli aj posledné stopy zlej vôle, ktoré v ňom ostali, keď ho Robin Hood oklamal. Zasa stisol zbojníkovi ruku a uistil ho o úplnom odpustení a o svojej priazni i v budúcnosti, ako aj o svojom pevnom rozhodnutí obmedziť kruté uplatňovanie lesných práv a iné príliš prísne zákony, ktoré vháňajú mnohých anglických zemanov do odboja. No Richardove dobré úmysly v prospech hôrnych chlapcov zmarila jeho predčasná smrť. Zmiernený lesný zákon vynútili si až z neochotných rúk kráľa Jána, ktorý nastúpil na trón po svojom hrdinskom bratovi. A pokiaľ ide o ďalšie životné príbehy Robina Hooda, ako aj o jeho smrť zradou, nájdeme o tom správy v zošitkoch, ktoré sa predávali kedysi za polpenny a teraz sú lacné aj za hrudu zlata.

Locksley mal pravdu. Slnko ešte stálo nad obzorom, keď sa kráľ sprevádzaný Ivanhoeom, Gurthom a Wambom dostal bez prekážky na Coningsburgh.

V Anglicku je málo krajších a pôvabnejších miest ako okolie tejto starej saskej pevnosti. Mierny a tichý prúd Donu vinie sa údolím, kde sa obrábaná pôda strieda s lesmi; a na výšine, ktorá vystupuje priamo z rieky, dobre chránená hradbami a priekopami, vypína sa stará budova, sídlo anglických kráľov ešte dávno pred normanským dobytím, ako to dokazuje jej saské meno. Kým vonkajšie hradby pravdepodobne pristavali až za normanských čias, na vnútornej stavbe vidieť ešte stopy dávnych vekov. Veža stojí na kopci v rohu vnútorného dvora a tvorí dokonalý kruh o priemere asi dvadsaťpäť stôp. Jej múry sú veľmi hrubé. Chráni ju šesť ohromných pilierov, ktoré vystupujú z kruhu a priliehajú ku stenám veže, aby ju podopierali a spevňovali. Od základov do istej výšky sú plné, hore duté a končia sa vežičkami, ktoré súvisia s vnútrom stavby. Pohľad z diaľky na túto obrovskú budovu s jej podivnými prístavkami je pre milovníka malebností práve taký zaujímavý ako vnútro hradu pre dychtivého starožitníka, ktorého obraznosť unáša do čias siedmich kráľovstiev. Blízko hradu je pahorok, ktorý pokladajú za hrobku slávneho Hengista, a na neďalekom cintoríne je veľa prastarých a veľmi vzácnych pomníkov.

Keď sa Levie Srdce a jeho družina približovali k tejto jednoduchej, no úctyhodnej budove, nebola ešte ako dnes obkolesená vonkajším opevnením. Saský staviteľ vynaložil všetko svoje umenie na to, aby urobil hlavnú vežu čo najpevnejšie, a nebolo tam inej ochrany okrem hrubej kolovej ohrady.

Veľká čierna zástava, vejúca na vrchole veže, oznamovala, že ešte trvajú pohrebné slávnosti za mŕtveho člena rodu. Nebol na nej nijaký odznak rodu alebo hodnosti zosnulého, lebo erbové znaky boli vtedy novinkou aj medzi normanskými rytiermi, a Sasi ich vôbec nepoznali.

Nad bránou však viala iná zástava s jednoduchou kresbou bieleho koňa - bol to dobre známy znak Hengista a jeho bojovníkov - a označoval národnosť i príslušnosť zosnulého.

Okolo hradu vládol čulý ruch. Pohrebné hostiny boli vtedy príležitosťou k štedrej a všeobecnej pohostinnosti. Pozývali nielen všetkých aj najvzdialenejších príbuzných zosnulého, ale aj náhodných pocestných. Athelstanovo bohatstvo a vznešenosť ospravedlňovali tento zvyk v plnom rozsahu.

Po návrší, kde stál hrad, bolo vidieť nesčíselné zástupy: podajedni stúpali hore svahom, iní schádzali už dolu. A keď kráľ so svojím sprievodom vchádzal do otvorenej a nestráženej brány vonkajšej ohrady, uvideli obraz, ktorý sa dosť ťažko zhodoval s príčinou zhromaždenia. Tu sa namáhali kuchári s pečením obrovských volov a tučných oviec; tam otvárali ozrutné sudy piva, aby si každý hneď mohol uhasiť smäd. Videl si tam najrozmanitejšie skupiny ľudí, ako pojedajú jedlá a popíjajú nápoje, každý koľko chce. Polonahý saský nevoľník utápal polročný pocit hladu v jednodennej pažravosti a opilosti, vykŕmenejší mešťan a člen cechu s chuťou si zajedali z dobrého jedla alebo kritizovali akosť piva a umenie pivovarníkov. Bolo tu aj niekoľko chudobnejších normanských šľachticov, ktorí sa odlišovali od ostatných oholenou tvárou a krátkymi plášťami, ako aj tým, že postávali v hlúčkoch a pohŕdavo pozorovali celú slávnosť, hoci ani oni nepohrdli nasýtiť sa dobrými jedlami, ktoré podávali s takou márnotratnou štedrosťou.

Pravda, zišlo sa tu aj veľa žobrákov, potulných vojakov, vracajúcich sa práve (aspoň tak vraveli) z Palestíny, obchodníkov, ktorí tam rozkladali svoj tovar, potulných remeselníkov, ktorí hľadali zamestnanie, pútnikov, čo sa potulovali svetom, žobravých mníchov, saských minstrelov a waleských bardov, ktorí mrmlali modlitby alebo vykúzľovali falošne znejúce žalospevy zo svojich hárf, huslí a gitár. Jeden velebil Athelstana smutným chválospevom, druhý v saskej rodovej piesni vymenúval drsné a podivné mená jeho šľachetných predkov. Bolo tam aj veľa šašov a žonglérov; a nik nepokladal ich vystúpenia za nevhodné alebo neslušné. Veď city Sasov pri týchto príležitostiach boli tak prirodzené ako drsné. Keď si v zármutku zasmädol, napi sa, keď si hladný, zajedz si, keď na teba doľahol žiaľ a zarmútil ti srdce, tu máš možnosť veseliť sa alebo sa aspoň rozptýliť. A prítomní veru touto útechou nepohrdli, hoci chvíľkami, sťaby si odrazu uvedomili, prečo sa tu zhromaždili, chlapi sa rozľútostili, kým ženy, ktorých tam bolo veľa, zakvílili a rozkričali sa o dušu.

Takýto obraz sa naskytol Richardovi a jeho družine, keď vchádzali na nádvorie do Coningsburghu. Senešal či hradný správca nevenoval pozornosť skupinám menej významných hostí, ktorí neprestajne prichádzali a odchádzali; staral sa iba o poriadok. Teraz sa zarazil, keď uvidel vznešenú panovníkovu postavu a Ivanhoea, lebo sa mu zdalo, že pozná črty tohto posledného. Okrem toho príchod dvoch rytierov - lebo podľa šiat bolo jasné, že sú to rytieri - bol na saskej slávnosti zriedkavou udalosťou; preto v tom videl prejav zvláštnej úcty k mŕtvemu a jeho rodine. Táto dôležitá osoba, oblečená do čiernych šiat s bielou barlou v ruke, odznakom svojho úradu, si chytro kliesnila cestu rôznorodým zástupom a odviedla Richarda a Ivanhoea k vchodu do veže. Gurth a Wamba našli na dvore dosť známych a nijako sa neponáhľali vojsť do budovy, kým ich tam nebudú potrebovať.

Uvidel som ich nad Marcellom mŕtvym.

Spev chmúrny znel, spev pochvalný a vážny

so slzami a nárekom sa miešal,

jak kedysi, keď ženy plačúce

nad mŕtvym celú prospievali noc.

Stará hra

Vchod do hlavnej tvŕdze coningsburského hradu je veľmi čudný: svedčí o drsnej prostote dávnych čias. Schody sú strmé a úzke, priam nebezpečné. Vedú k nízkej bráne na južnej strane veže. Touto bránou môže sa odvážny obdivovateľ starých pamiatok dostať ešte aj dnes - alebo sa mohol ešte pred niekoľkými rokmi - k úzkemu schodišťu v širokom múre veže. Nižšie poschodia, kde sú žaláre a pivnice, dostávajú vzduch a svetlo iba štvorhranným otvorom z tretieho poschodia, odkiaľ sa sem zostupovalo asi rebríkom. Do horných izieb veže, ktorá mala vcelku štyri poschodia, sa vystupovalo schodmi vybudovanými vo vonkajších pilieroch.

Týmto zložitým a nepohodlným vchodom uviedli dobrého kráľa Richarda s verným Ivanhoeom do okrúhlej siene, ktorá zaberala celé tretie poschodie. Výstup bol namáhavý a dosť pomalý, takže si Ivanhoe stihol zakryť tvár plášťom, lebo sa mu-zdalo vhodnejším nedať sa poznať otcovi, kým mu kráľ nedá znamenie.

V sieni okolo veľkého dubového stola bolo zhromaždených asi tucet najvýznamnejších zástupcov saských rodín z okolia. Všetci boli starí, alebo aspoň starší chlapi, lebo mladé pokolenie tak ako Ivanhoe - na veľkú nespokojnosť starých - prelomilo ohrady, ktoré po celé polstoročie oddeľovali normanských víťazov od premožených Sasov. Smutné a pochmúrne pohľady týchto úctyhodných ľudí, ich mlčanie a zármutok boli v jasnom protiklade s hlučnou veselosťou na dvore. Ich šedivé kadere a dlhé husté brady, ich starodávne tuniky a široké čierne plášte sa úplne zhodovali s prostou krásou siene. Vyzerali ani starí Wotanovi vyznávači, ktorí vstali z hrobu a prišli smútiť nad úpadkom slávy svojho národa.

Cedrik sedel medzi svojimi krajanmi na mieste, ktoré sa nijako neodlišovalo od ostatných, a predsa sa zdalo, že za všeobecného súhlasu predsedá zhromaždeniu. Keď vstúpil Richard, ktorého poznal ako rytiera so zámkou, vážne vstal a privítal ho zvyčajným pozdravom ,Waes haeľ a zdvihol pohár k hlave. Kráľ, ktorý dobre poznal zvyky svojich anglických poddaných, odpovedal na pozdrav vhodnými slovami: ,Drink haeľ a chytil pohár, ktorý mu podával pohárnik. Práve tak zdvorilé pozdravili aj Ivanhoea, ktorý však zo strachu, aby ho nepoznali podľa hlasu, odpovedal na pozdrav iba úklonom a mlčky pripil otcovi.

Po tomto úvodnom obrade Cedrik vstal, podal Richardovi ruku a viedol ho do malej kaplnky, akoby hrubo vytesanej do vonkajšieho piliera. Nemala iného otvoru len uzučké okienko a bolo by v nej úplne tma, keby dve fakle nevrhali červené a čmudiace svetlo na klenutú povalu, holé múry, hrubý kamenný oltár a na kríž z toho istého materiálu.

Pred oltárom stála rakva a po každej strane kľačali dvaja mnísi; modlili sa ruženec a mrmlali modlitby s hlbokou zbožnosťou. Za túto službu vyplatila matka zosnulého kláštoru svätého Edmunda bohatý soul-scat; a preto, aby si ho poriadne zaslúžili, všetci mnísi kláštora - okrem chromého kostolníka - sa nasťahovali na ten čas na Coningsburgh. Kým šiesti neustále konali smútočné obrady pri Athelstanovej rakve, ostatní sa horlivo zúčastňovali na hostine a zábavách na nádvorí. Pri tejto zbožnej stráži dobrí mnísi starostlivo dbali, aby sa žalmy ani na chvíľu neprerušili, lebo Cernobog, starosaský Apollyon, by vztiahol svoje pazúry na mŕtveho Athelstana. Starostlivo dbali aj na to, aby nik z prítomných sa nedotkol prikrývky na rakve, lebo ju už použili pri pohrebe svätého Edmunda a dotyk svetskej ruky by ju poškvrnil.

Ak táto pozornosť bratov svätého Edmunda mohla naozaj dajako pomôcť mŕtvemu, mal na ňu akiste plné právo, lebo okrem sto zlatiek, ktoré Athelstanova matka zaplatila za modlenie, sľúbila ešte mníchom väčšiu časť pozemkov mŕtveho, aby sa stále modlili za dušu jej syna a zosnulého manžela.

Richard a Wilfred kráčali za Cedrikom Saským do kaplnky, kde ležal mŕtvy, a keď ich sprievodca slávnostným pohybom ukázal na rakvu predčasne zosnulého Athelstana, obaja sa podľa jeho príkladu zbožne prežehnali, potichučky a krátko pomodlili za blaho duše mŕtveho.

Keď túto pobožnosť vykonali, Cedrik im zasa kývol, aby ho nasledovali. Kráčal potichučky po kamennej podlahe, vystúpil po niekoľkých schodoch a veľmi opatrne otvoril dvere do malej modlitebne vedľa kaplnky. Mala asi osem štvorcových stôp a bola, tak ako aj kaplnka, vytesaná priamo do hrubého múra; oblôčik, ktorý vpúšťal svetlo, bol na západnej strane a rozširoval sa dnu. Lúče zapadajúceho slnka, čo ním prenikali do tohto temného zákutia, dopadali na dôstojnú ženskú postavu, ktorej tvár si ešte uchovala stopy vznešenej krásy. Jej dlhé smútočné šaty a splývajúci závoj z čierneho krepu iba zvyšoval belosť pleti a lesk plavých, vlniacich sa kaderí, ktorým čas nepridal striebra a neubral bohatosti. Celý jej vzhľad prezrádzal najhlbší zármutok a odovzdanosť. Na kamennom stole stál pred ňou slonovinový kríž a vedľa neho omšová kniha, ktorej strany boli bohato ozdobené iniciálkami, vložené do dosiek zopnutých zlatými sponkami a s kovaním z toho istého drahého kovu.

"Vznešená Edita," povedal Cedrik po chvíľke ticha, ani čo by chcel Richardovi a Wilfredovi dožičiť pohľad na domácu paniu, "vzácni cudzinci ťa prišli potešiť v tvojom smútku. Predovšetkým tento smelý rytier, ktorý udatné bojoval za Athelstanovo vyslobodenie. Teraz ho už oplakávame."

"Ďakujem mu za udatnosť," odpovedala pani, "i keď z vôle nebies bola márna. Ďakujem mu i jeho druhovi, že prišli potešiť vdovu Adelingovu, Athelstanovu matku, v hodine hlbokého bôľu a zármutku. Zverujem ich tvojej starostlivosti, drahý môj príbuzný, a som presvedčená, že im nebude chýbať nič z pohostinstva, ktoré tieto smutné múry môžu poskytnúť."

Hostia sa hlboko uklonili smútiacej panej.

Po iných točitých schodoch vošli do rovnako veľkej siene, ako bola tá. do ktorej vstúpili najsamprv, lenže bola o poschodie vyššie. Ešte prv, ako otvorili dvere, počuli tichý smutný spev, vychádzajúci z tejto siene.

Keď vošli, zbadali asi dvadsať matrón a diev zo vznešených saských rodín. Štyri devy pod Roweniným vedením spievali pieseň za dušu zosnulého.

Na prach, ním bol,

a na popol

stlie žobrák ako kráľ.

Telo i šat

červ začne žrať,

keď duša ujde v dial.

Odlieta hneď

v neznámy svet,

vpred k mukám boľavým,

kde mocný boh

ju v plameňoch

očistí zo všetkých vín.

Až príde súd,

láskavý buď

a muky jeho škrát.

Ó, vyslyš nás

a daj, nech raz

sa dotkne rajských vráti

Kým ženský zbor jemnými, melancholickými hlasmi spieval túto pieseň, ostatné ženy, rozdelené do dvoch skupín, veľmi vkusne vyšívali širokú hodvábnu prikrývku, ktorou mali prikryť Athelstanovu rakvu, zatiaľ čo druhé vyberali z košov kvety a plietli z nich vence na ten istý smutný účel. Dievčatá sa vážne správali, aj keď vždy neprejavovali hlboký žiaľ. Keď sa však občas ozval šepot alebo smiech, zahriakla ich alebo pokarhala niektorá prísnejšia matróna; a veru na nejednej deve bolo vidieť, že sa viac zaujíma, ako jej pristanú smútočné šaty, než o smútočné obrady, na ktoré sa teraz pripravovali. Príchod dvoch cudzích rytierov (ak máme povedať pravdu) vyvolal iba niekoľko zvedavých pohľadov, trochu šuškania a pokukovania, no inak sa nezmenilo správanie pracovníc. Iba Rowena, ktorá bola prihrdá na to, aby bola márnivá, odpovedala pôvabnou poklonou na pozdrav svojho osloboditeľa. Jej správanie bolo vážne, no vôbec nie zúfalé; a možno pochybovať, či myšlienky na Ivanhoea a na jeho neistý osud nepôsobili viac na jej myseľ ako smrť Athelstanova.

Cedrik, ktorý, ako sme už videli, nebol príliš bystrozraký pri takýchto príležitostiach. Pokladal smútok svojej chovanice za oveľa väčší ako zármutok ostatných diev a uznal za vhodné pošepkať hosťom: "Bola nevestou vznešeného Athelstana."

Môžeme právom pochybovať, že táto správa nezvýšila Wilfredovu účasť so smútiacimi na Conigsburghu.

Keď Cedrik takto zdvorilé povodil svojich hostí viacerými sienami, kde sa konali rozličné pohrebné obrady za Athelstana, zaviedol ich do izbičky, určenej síce pre vzácnych hostí, ale ktorí nemali také blízke vzťahy k mŕtvemu ako tí, ktorých sa nešťastná udalosť priamo dotýkala. Ubezpečil ich, že im poskytne všetko pohodlie, a už sa chystal odísť, keď ho Čierny rytier chytil za ruku.

"Prosil by som vás, vznešený thane," vravel, "aby ste si spomenuli na sľub, ktorý ste mi dali, keď sme sa rozchádzali, že za preukázanú službu splníte moju prosbu."

"Je splnená skôr ako vyslovená, vznešený rytier," odpovedal Cedrik, "ale v tejto smutnej chvíli -"

"Myslel som na to, ale môj čas sa míňa - a chvíľa sa mi nevidí nevhodnou. Keď zatvárame rakvu vznešeného Athelstana, nemali by sme s ňou pochovať aj isté predsudky a prenáhlené názory?"

"Pán rytier so zámkou," Cedrik očervenel, prerušujúc kráľa, "nazdával som sa, že vaša prosba sa týka len vás a nikoho iného; lebo nesvedčilo by sa, aby sa cudzinec miešal do záležitostí, ktoré sa týkajú cti môjho domu."

"Nie je mojím úmyslom miešať sa viac, ako sám pripustíte," vravel rytier mierne. "Dosiaľ ste ma poznali iba ako rytiera so zámkou - vedzte, že som Richard Plantagenet."

"Richard z Anjou!" zvolal Cedrik a prekvapene ustúpil.

"Nie, vznešený Cedrik, Richard Anglický, ktorého najväčším záujmom - najúprimnejším želaním je vidieť svojich synov zmierených a zjednotených. Nuž, ctihodný thane, neohneš koleno pred svojím kráľom?"

"Nikdy som si ešte nekľakol pred normanskou krvou," rozohnil sa Cedrik.

"Nechaj si teda svoju poctu dovtedy," vravel panovník, "kým si na ňu nezískam právo spravodlivou ochranou tak Normanov ako Angličanov."

"Princ," odpovedal Cedrik, "tvoje zásluhy a smelosť som vždy spravodlivo oceňoval - viem aj to, že svoje nároky na korunu uplatňuješ ako potomok Matildy, netere Edgara Athelinga a dcéry Malcolma Škótskeho. Lenže Matilda, hoci pochádzala zo saskej krvi, nebola dedičkou trónu."

"Vznešený thane, nebudem sa s tebou škriepiť o svojom práve," vravel Richard pokojne, "no poobzeraj sa okolo seba, či nájdeš niekoho, koho by si mohol so mnou porovnať?"

"A preto si prišiel sem, princ, aby si mi to povedal?" vravel Cedrik. "Aby si mi pripomenul záhubu môjho rodu prv, ako sa zatvorí hrob posledného potomka saských kráľov?" - A pri týchto slovách sa mu zachmúrila tvár. - "To bolo smelé - to bolo nerozmyslené."

"Nie tak, prisahám na svätý kríž," odpovedal kráľ. "Robil som všetko s úprimnou dôverou, ktorú statočný človek cíti k druhému, bez najmenšieho podozrenia."

"Pravdu máš, pán kráľ, lebo si kráľom a budeš, nehľadiac na môj slabý protest. Neodvažujem sa použiť jediný prostriedok, aby som tomu zabránil, hoci ma veľmi pokúšaš"

"Tak sa vraciam k svojej prosbe," vravel kráľ; "hoci si odmietol uznať môj zákonný nárok na trón, trvám na nej s rovnakou dôverou. Žiadam ťa, čestného človeka, pod trestom, že ťa budem pokladať za zradného krivoprísažníka, nideringa, aby si odpustil statočnému rytierovi Wilfredovi z Ivanhoe. Prijmi ho zasa do otcovskej lásky. Mám záujem na tomto zmierení, to musíš uznať. Ide o šťastie môjho priateľa a o uzmierenie sporov medzi mojím verným ľudom."

"To je teda Wilfred," vravel Cedrik a ukázal na syna.

"Otče, otče," vravel Ivanhoe, vrhajúc sa k Cedrikovým nohám, "odpusť mi!"

"Odpúšťam ti, synu," vravel Cedrik a zdvihol ho. "Herewardov syn splní svoje slovo, hoci ho dal Normanovi. No vráť sa k šatám svojich anglických predkov - nijaké krátke kabáty, pestré čiapky, fantastické chocholy v mojom slušnom dome! Kto chce byť Cedrikovým synom, musí sa priznávať k svojim anglickým predkom. - Chcel si niečo povedať," doložil prísne, "tuším, čo. Smútok lady Roweny potrvá celé dva roky, lebo je to smútok za ženíchom. Veď by sa nás zriekli všetci naši saskí predkovia, keby sme rokovali o jej novom manželstve prv, ako sa zatvorí hrob jej snúbenca, ktorý bol rodom aj predkami najväčšmi hoden jej ruky. Athelstanov duch by strhol zo seba zakrvavený rubáš a povstal by pred naším zrakom, aby protestoval proti takému zneucteniu svojej pamiatky."

Zdalo sa, že Cedrikove slová vyvolali prízrak. Len čo ich vyslovil, otvorili sa prudko dvere a Athelstane, oblečený do pohrebného rubáša, stál pred nimi bledý, chudý, akoby vstal z mŕtvych.

Tento neočakávaný zjav priviedol do úžasu všetkých prítomných. Cedrik ustúpil až k múru, ani sa nevládal udržať na nohách, iba sa opieral o stenu, a tak pozeral na svojho priateľa vyjavenými očami a otvorenými ústami - nevládal ich ani zatvoriť. Ivanhoe sa iba križoval a modlil po sasky, latinsky, aj po normansko-francúzsky, ako mu práve prišlo na um, kým Richard striedavo hovoril: ,Benedicite!' a hrešil: ,Mort de ma vie.´

Medzitým zdola bolo počuť strašný hukot. Ozývali sa hlasy: "Chyťte zradných mníchov! - Dole s nimi, do žalára! - Zhoďte ich z najvyšších hradieb!"

"Pre živého boha!" zvolal napokon Cedrik a obrátil sa k domnelému duchovi svojho priateľa; "ak si smrteľný človek, hovor! - Ak si duch, povedz, prečo prichádzaš medzi nás a čo môžem urobiť pre pokoj tvojej duše? - Či si živý, či mŕtvy, vznešený Athelstane, ozvi sa Cedrikovi!"

"S radosťou," odpovedal prízrak veľmi pokojne. "Len sa napred nadýcham, ak mi dovolíte. - Pýtaš sa, či som živý! Veru, aspoň natoľko, nakoľko môže byť živý ten, kto žil o chlebe a vode, otec Cedrik! Boh mi je svedkom a s ním všetci svätí! Nič lepšieho neprešlo mojím hrdlom za tri nekonečné dni a len božej prozreteľnosti môžem ďakovať, že som teraz tu a že vám to môžem vyrozprávať."

"Ako to, vznešený Athelstane," vravel Čierny rytier, "veď ja sám som videl, ako vás divý templár zrazil na zem po útoku v Torquilstone, a preto som veril Wambovým slovám, že vám rozťal lebku až po zuby."

"Mýlite sa, pán rytier, a Wamba cigánil," odvetil Athelstane. "Moje zuby sú v poriadku, ako uvidíte pri večeri. Ale zásluha patrí môjmu dobrému kyju, ktorým som odrážal templárov úder. Meč sa mu skrútol v ruke tak, že ma udrel len plochou čepele. Keby som bol mal na hlave železnú prilbicu, nebol by som pocítil úder a bol by som mu ho vrátil, že by mu bola prešla chuť na útek. Takto som padol na zem omráčený, ale nie poranený. A keď som prišiel k sebe, videl som, že ležím v rakve - na šťastie otvorenej - ktorá stála pred oltárom v kaplnke svätého Edmunda. Niekoľkokrát som kýchol - zastonal som - potom som sa úplne zobudil a chcel som vstať. Vtom však kostolník a opát, celí prestrašení týmito zvukmi, pribehli a asi ich poriadne prekvapilo a neveľmi potešilo, že ma našli živého, lebo chceli po mne dediť. Pýtal som si vína - dali mi, ale zaiste doň čosi primiešali, lebo som zaspal hlbšie ako predtým a zobudil som sa až po mnohých hodinách. Pocítil som, že mám ruky zviazané - nohy som mal sputnané tak pevne, že ma pri samej spomienke zabolia členky - miesto bolo úplne tmavé - asi to bol žalár ich prekliateho kláštora, ktorý, súdiac podľa dusného, vlhkého, ťažkého zápachu, používali ako umrlčiu komoru. Čudné myšlienky mi vírili v hlave o tom, čo sa so mnou stalo, keď dvere žalára zavŕzgali a vstúpili dvaja naničhodní mnísi. Boli by ma chceli presvedčiť, že som v očistci! Podľa dýchavičného hlasu som ihneď poznal opáta. Pre svätého Jeremiáša! Akým iným tónom pýtaval odo mňa druhý rezeň šunky! Pes, hostil sa u mňa vždy od Vianoc do Troch kráľov!"

"Len pokojne, vznešený Athelstane," tíšil ho kráľ, "oddýchnite si - vyrozprávajte nám pokojne svoj príbeh. Veru sa počúva lepšie ako hocijaký iný."

"No pre kríž bromeholmský! Pre mňa to nebolo vonkoncom romantické!" vravel Athelstane. "Jačmenný chlieb a krčah vody mi dali tí naničhodní zradcovia, ktorých aj môj otec aj ja sme zahŕňali bohatstvom, kým ešte ich najlepším príjmom bol kus slaniny alebo merica žita, ktoré vydreli od chudobných poddaných alebo nevoľníkov za svoje modlitby. Je to hniezdo hnusných vreteníc! Takému dobrodincovi, ako som ja, dali jačmenný chlieb a trošku kalnej vody! No veď ja ich už vykúrim z hniezda, hoci by ma za to mali dať do kliatby!"

"Ale môj ty pane, vznešený Athelstane," vravel Cedrik, tisnúc priateľovu ruku, "ako si sa teda zachránil z takého hrozného nebezpečenstva? Obmäkčili sa ich srdcia!"

"Ich srdcia že by sa boli obmäkčili?!" zvolal Athelstane. "Či niekedy slnko rozpustilo skaly? Bol by som tam až dosiaľ, keby akýsi ruch v kláštore, ktorý, ako som usúdil, bola ich výprava na moju pohrebnú hostinu, nebol vyhnal roj z úľa. Počul som ich mrmlať pohrebné žalmy, a neprišlo mi ani na um, že ich spievajú za dušu toho, koho sami moria hladom. Napokon odišli. Dlho som musel čakať na jedlo. Reumatického kostolníka príliš zamestnal jeho žalúdok a o môj sa nestaral. Napokon zišiel dolu ku mne tackavým krokom, páchlo z neho vínom a korením. Dobré jedlo mu srdce trochu obmäkčilo! Nechal mi tam kúsok paštéty a fľašu vína namiesto mojej zvyčajnej chovy. Pojedol som, napil som sa, posilnil, a aby sa moje šťastie dovŕšilo, kostolník, ktorý sa poriadne tackal na neistých nohách, nezatvoril pootvorené dvere na kľúč. Denné svetlo, jedlo, víno uviedli môj mozog opäť do činnosti. Hák, o ktorý pripevnili moje putá, bol zhrdzavenejší, než to predpokladal naničhodný opát! Ani železo nemohlo odolať vlhku tohto diabolského väzenia."

"Oddýchnite si, vznešený Athelstane," tešil ho Richard, "a zajedzte si niečo, potom budete pokračovať v tomto strašnom rozprávaní."

"Zajesť si niečo," zvolal Athelstane, "to som už dnes urobil päťkrát. Ale nezaškodí mi ani tento kúsok šťavnatej šunky! Prosím vás, vznešený pane, vypite si so mnou."

Hostia, hoci sa ťažko preberali z úžasu, pripili na zdravie svojho pána, ktorý vstal z mŕtvych a ktorý pokračoval v rozprávaní. Mal už, pravda, viac poslucháčov ako na začiatku, lebo Edita, keď vydala potrebné rozkazy, aby na hrade zasa nastal pokoj, poponáhľala sa za oživeným mŕtvym do hosťovskej izby i s hosťami, s chlapmi a ženami, koľko sa ich len vopchalo do malej izby; ostatní sa tiesnili na schodišti a dychtivo prijímali správy už poriadne popletené, a ešte zmätenejšie ich odovzdávali ďalším, stojacim za nimi, a tí ich zasa rozšírili medzi ľudom na dvore, takže nakoniec v nich už nebolo ani zrnka pravdy.

Athelstane pokračoval medzitým o svojom úteku takto:

"Keď som sa zbavil háka, vliekol som sa po schodoch, ako sa len môže vliecť človek zaťažený okovami a zoslabnutý pôstom. Napokon ma po dlhom blúdení zaviedol hlas veselej pesničky do izby, kde môj statočný kostolník slúžil práve čertovskú omšu s mohutným kapucínom, ktorý vyzeral skôr ako lupič než člen svätej cirkvi. Vpadol som medzi nich. Pohrebný rubáš a cvendžanie reťazí mi dodalo skôr podobu obyvateľov druhého sveta ako tohto. Pozerali na mňa zdesene, no keď som kostolníka poriadne udrel päsťou, druhý chlap, jeho spoločník v pití, sa rozbehol proti mne s ohromným kyjakom."

"Stavil by som sa o celé grófstvo, že to bol brat Tuck," vravel Richard Ivanhoeovi.

"Pre mňa mohol to byť sám diabol," vravel Athelstane. "Na šťastie udrel pomimo, a keď som k nemu priskočil, vzal nohy na plecia a ušiel. Chytro som si oslobodil nohy kľúčom, ktorý visel s ostatnými za kostolníkovým pásom. Mal som tisíc chutí rozbiť tomu podliakovi lebku zväzkom kľúčov, no prišiel mi na um kus paštéty a fľaša vína, ktoré mi ten darebák doniesol do žalára, tak som ho z vďačnosti len dvakrát kopol a nechal na podlahe. Schytil som ešte zo stola kus pečienky a koženú fľašku vína, ktorým sa ctihodní bratia práve chceli občerstviť, utekal som do stajne a v osobitnom oddelení som našiel svoju najlepšiu paripu, ktorú tu chovali osobitne, asi pre samotného opáta. Pricválal som sem, ako rýchle kôň vládal. Každý utekal predo mnou, lebo ma pokladali za strašidlo, tým skôr, že som si rubášom zakryl tvár, aby ma nepoznali. Azda by ma neboli vpustili ani do môjho vlastného hradu, keby sa neboli domnievali, že som pomocník žonglérov, ktorí obveseľujú na dvore zhromaždený ľud. - Ešte aj správca sa nazdával, že som sa poobliekal za šaškovskú maškaru, a preto ma vpustil. A len čo som sa dal poznať matke a zjedol napochytro niekoľko kúskov, išiel som vyhľadať teba, vznešený môj priateľ."

"A nachádzaš ma," odpovedal Cedrik, "neotraseného v plánoch pokračovať zase v boji za našu česť a nezávislosť. A ver, nesvitne ráno priaznivejšie pre oslobodenie ušľachtilého saského kmeňa, ako je zajtrajšie."

"Nevrav mi o oslobodení nikoho," vravel Athelstane, "som rád, že som sa sám vyslobodil. Teraz mi záleží skôr na tom, ako potrestať naničhodného opáta. Dám ho obesiť v jeho rúchu na najvyššom mieste coningsburského hradu, a ak by boli schody priúzke pre jeho tučné telo, dám ho vytiahnuť zdola."

"Ale, synu, spomeň si na jeho posvätný úrad," ozvala sa Edita.

"Spomeň si na tri dni môjho pôstu," vravel Athelstane. "Túžim po krvi všetkých. Front-de-Boeuf zhorel za živa a neprevinil sa natoľko. Veď svojím zajatým dával dobré jedlo, hoci v poslednej mise polievky bolo priveľa cesnaku. No títo nevďačníci, pokryteckí otroci, ktorí sa tak často pätolízačsky pozvali k môjmu stolu, nedali mi ani polievky, ani cesnaku, ani nič ... Prisahám na Hengistovu dušu, že zomrú."

"A čo pápež, vznešený priateľ," vravel Cedrik.

"A čo sám diabol, šľachetný priateľ?" odpovedal Athelstane. "Zomrú, a tým je povedané všetko. Hoci by to boli aj najlepší mnísi na svete, svet sa bez nich obíde."

"Hanbi sa, vznešený Athelstane," vravel Cedrik "hovoriť o takých úbožiakoch, keď sa pred tebou otvára taká slávna cesta. Povedz normanskému princovi Richardovi z Anjou, že nech má srdce akokoľvek levie, nezasadne bez prekážok na Alfrédov trón, keď žije mužský potomok svätého Vyznavača."

"Ako to," zvolal Athelstane, "toto je teda šľachetný kráľ Richard?"

"Richard Plantagenet sám," vravel Cedrik, "nemusím ti hádam pripomínať, že sem prišiel dobrovoľne ako hosť, a preto ho nesmieme ani urážať, ani zajať - veď vieš, aké máš k nemu povinnosti ako k hosťovi."

"Na môj veru," zvolal Athelstane, "a k tomu svoje povinnosti poddaného. - Som hotový zložiť mu svoju prísahu vernosti rukou i srdcom."

"Syn môj," pripomínala mu Edita, "spomeň si na svoje kráľovské práva!"

"Spomeň si na slobodu Anglicka, odrodilý princ!" dohováral mu Cedrik.

"Matka, priateľu, nechajte výčitky," vravel Athelstane. "Chlieb, voda a väzenie sú zázračné lieky proti ctižiadosti a ja som vstal z hrobu múdrejší, ako som do neho zostúpil. Polovicu tých naničhodných pochabostí mi nahovoril zradný opát Wolfram a vy sami môžete najlepšie posúdiť, aký to bol spoľahlivý poradca! Kým som sa hnal za týmito plánmi, nemal som z nich nič iba rýchle cesty, zlé zažívanie, rany a sinky, väzenie a hladovanie. A ako sa to môže skončiť? Iba tak, že povraždia niekoľko tisíc pokojných ľudí. Nie, chcem byť kráľom iba na svojom vlastnom majetku, nikde inde. Prvým skutkom mojej vlády bude, že dám obesiť opáta."

"A moja chovanica Rowena?" pýtal sa Cedrik. "Azda ju neopustíš?"

"Otec Cedrik, buď múdry. Lady Rowene na mne vôbec nezáleží. Veď malíček Wilfredovej rukavice je jej milší ako celá moja osoba. Tu stojí a môže vám to povedať sama. Nečervenajte sa, sesternica, veď nie je hanba ľúbiť rytiera z kráľovej družiny viac ako dedinského franklina - ani sa mi nesmejte, Rowena. Boh vie, že môj rubáš a vychudnutá tvár nie sú na smiech. No ak sa chcete naozaj zasmiať, vymyslím lepší žart. Dajte mi svoju ruku, vlastne, lepšie povedané, požičajte mi ju, lebo ju pýtam iba v mene priateľstva. Bratanec Wilfred z Ivanhoe, v tvoj prospech sa vzdávam. Pre svätého Dunstana, bratanec Wilfred zmizol! - Ale ak moje oči nie sú zoslabnuté pôstom, pred chvíľočkou som ho tu videl."

Všetci sa obzerali okolo seba a hľadali Ivanhoea, no ten zmizol. Napokon zistili, že sa na neho vypytoval akýsi žid a že po krátkom rozhovore s ním Ivanhoe si zavolal Gurtha, pýtal si pancier a odišiel z hradu.

"Krásna sesternica," vravel Athelstane Rowene, "keby som si nebol istý, že Ivanhoe zmizol tak neočakávane iba z najvážnejšej príčiny, vzal by som nazad -"

No len čo zbadal, že Ivanhoe odišiel, pustil jej ruku. Rowene sa videla situácia trápnou a použila prvú príležitosť, aby ušla z izby.

"Veru, zo všetkých tvorov ženy sú najmenej hodné dôvery, pravda, okrem mníchov a opátov," zvolal Athelstane. "Nech som pohan, ak som od nej nečakal vďaku a azda aj bozk. Tieto prekliate šaty sú akiste očarované, že každý uteká predo mnou. Obraciam sa k vám, šľachetný Richard, aby som vám zložil prísahu vernosti ako poddaný."

Ak nebol tam už ani kráľ Richard a nik nevedel, kde je. Napokon zistili, že sa poponáhľal na dvor, dal si predvolať žida, ktorý sa predtým zhováral s Ivanhoeom, a po niekoľkých slovách si chytro pýtal koňa, vyskočil naň a donútil žida sadnúť si na druhého, a odcválali tak rýchlo, že - ako sa vyslovil Wamba - by nedal ani halier za krk starého žida.

"Svätý Ján," zvolal Athelstane, "Teraz už naozaj niet pochýb, že sa za mojej neprítomnosti zmocnil môjho hradu Černobog. Vraciam sa v umrlčom rubáši, odznaku svojho víťazstva nad hrobom, a koho oslovím, zmizne, len čo počuje môj hlas. No načo si ďalej lámať hlavu?! Poďme, priatelia - ktorí ste tu ešte ostali, poďme do jedálne, aby aj vám neprišlo na um zmiznúť. Úfam sa, že stôl bude obstojne vystrojený, ako sa svedčí pri pohrebných slávnostiach za saského šľachtica zo starého rodu. Neotáľajme! Kto vie, či naostatok nezmizne čert aj s večerou."

Mowbrayov hriech nech taký ťažký je,

že zlomí väzy jeho koňa v boji,

a kôň ho strhne na zem zápasiska,

jak zaslúži si podliak

Shakespeare: Richard II.

V našom rozprávaní sa vraciame na priestranstvo pred hradom alebo do templestowského preceptória asi v tej chvíli, keď sa mali hodiť osudné kocky o Rebekin život a smrť. Bola to živá a rušná scéna, ani čo by celé okolie bolo vystrojilo svojich obyvateľov na dedinskú slávnosť alebo hody. No mocná túžba pozerať na krv a smrť nie je výhradou tých temných čias, hoci vtedy v turnajových súbojoch jednotlivcov i pri hromadných bojoch boli ľudia navyknutí na krvavé hry, v ktorých udatní rytieri zabíjali druh druha. Veď aj za našich čias, keď už lepšie chápeme zásady morálky, zhromažďujú sa ľudia na popravách, pästných zápasoch, výtržnostiach alebo na schôdzkach bojových reformátorov, a zaujíma ich iba to, ako sa boje vyvinú, nech už sú hrdinovia dňa z kremeňa alebo blata.

Zraky celého zhromaždenia sa upierali na bránu templestowského preceptória, aby videli sprievod. No ešte väčšie zástupy sa tiesnili okolo zápasišťa, ktoré patrilo k preceptóriu. Bola to ohrada postavená na neďalekej rovine, starostlivo vyrovnaná pre vojenské cvičenia a rytierske hry. Bola bezpečne ohradená plotom a zaberala celý svah mierneho, nízkeho pahorku. A keďže si templári často radi pozvali divákov, aby boli svedkami ich rytierskej obratnosti, bolo tam aj dosť lavíc a galérií.

Na východnom konci postavili teraz trón pre veľmajstra a okolo neho čestné sedadlá pre preceptorov a rehoľných rytierov. Nad nimi vial Le Beau-séant, posvätná zástava rehole, ktorej meno bolo aj vojnovým heslom templárov.

Na protiľahlom konci ohrady postavili hranicu zo siahovíc nakladených okolo kola hlboko zarazeného do zeme tak, aby ostalo miesto, kade obeť vstúpi do osudného kruhu, kde ju pripútajú reťazami, ktoré už viseli pripravené. Vedľa tohto popravišťa stáli štyria čierni otroci. Ich farba a africké črty, nevídané v Anglicku, desili dav, ktorý na nich pozeral ani na diablov, čo mali vykonať svoju pekelnú úlohu. Títo chlapi stáli nehybne a iba občas sa pohli, aby na veliteľov pokyn urovnali alebo priložili prichystané drevo. Na okolostojaci ľud ani nepozreli. Zdalo sa, že si ani neuvedomujú prítomnosť ľudí, ani nič iné, čo nesúviselo s ich strašnou úlohou. A keď v rozhovore jeden s druhým otvárali hrubé gamby a ukazovali veľké biele zuby, ani čo by sa uškierali pri myšlienke na blízku tragédiu, všetci prostí ľudia v nich videli akýchsi pekelných duchov, s ktorými čarodejnica obcovala a ktorí sa chystali zavŕšiť jej hrozný trest. Šepkali a pripomínali si všelijaké skutky, ktoré satan páchal v tomto zmätenom a nešťastnom čase; pravda, pričítali diablovi oveľa väčší podiel, ako mu v skutočnosti patril.

"Nepočuli ste, otec Dennet," vravel akýsi sedliak staršiemu susedovi, "že čert odniesol veľkého saského thana Athelstana z Coningsburghu?"

"Áno, lenže zasa ho vrátil nazad, chvalabohu."

"Čože to vravíte," živo sa opýtal mladý človek, oblečený do zelenej kazajky, vyšívanej zlatom, sprevádzaný mocným mladíkom s harfou na chrbte, ktorá hneď prezradila jeho povolanie. Tento minstrel podľa všetkého nebol obyčajným potulným spevákom, lebo okrem krásne vyšívaného bohatého kabáta mal na krku striebornú retiazku, na ktorej visel kľúč na ladenie harfy. Na pravom rukáve mal striebornú platničku, na ktorej namiesto zvyčajného erbu alebo rodinného znaku baróna bolo vyryté iba slovo ,SHERWOOD'. "Čože vravíte?" vmiešal sa veselý minstrel do rozhovoru dedinčanov.

"Prišiel som, aby som tu našiel námet na pieseň, a na môj veru, vôbec by som sa nenahneval, keby som namiesto jednej našiel tému hneď na dve."

"Povráva sa," hovoril starší dedinčan, "že štyri týždne po svojej smrti Athelstane z Coningsburghu -"

"To nie je možné," vravel minstrel, "veď som ho videl živého pri zápase v Ashby-de-la-Zouche."

"A jednako bol mŕtvy alebo aspoň pochovaný," vravel mladší dedinčan. "Veď som počul mníchov od svätého Edmunda spievať za neho pohrebné hymny. Okrem toho boli na hrade Conigsburghu slávnostné smútočné hostiny a rozdávali tam almužny, ako sa patrí. Bol by som si tam aj zašiel, ale Mabel Parkinsová -"

"Áno, Athelstane bol mŕtvy," vravel starký a potriasal pritom hlavou," a bolo ho škoda tým väčšmi, že stará saská krv -"

"Nuž, páni, tak ako to vlastne bolo - vyrozprávajte mi tú udalosť," zvolal minstrel netrpezlivo.

"Áno, áno, rozprávajte, ako to bolo," ozval sa mocný mních, ktorý stál vedľa nich, opretý o palicu, napoly pútnickú berlu, napoly kyj, ktorý akiste - podľa príležitosti - používal na obidva účely. "Rozprávajte," vravel mohutný mních, "no iba nakrátko, nemáme veľa zbytočného času."

"Ako sa teda páči vašej dôstojnosti," pokračoval Dennet, "kostolníka u svätého Edmunda navštívil akýsi opitý mních -"

"Mojej kňazskej dôstojnosti sa prieči," odpovedal mních, "aby bol na svete taký tvor, ako je opitý kňaz, a ak sa predsa len taký nájde, tak sa mi nepáči, aby sa o ňom takto vyjadrovala svetská osoba. Teda len slušne, priateľu, a povedz skôr, že ten svätý človek bol tak hlboko ponorený do meditácií, že sa mu z toho hlava krútila a nohy plietli, a nie že mal žalúdok naliaty mladým vínom - sám som to na sebe skúsil kedysi."

"Tak dobre, pokračoval otec Dennet, "teda akýsi mních navštívil kostolníka u svätého Edmunda - bol to veselý mních, čo má na svedomí polovicu zveriny v lese, ktorý radšej počúva štrngot pohárov ako hlas zvona a ktorému je kúsok slaniny desaťkrát milší ako breviár, slovom, dobrý, veselý človek, ktorý sa vie výborne rozháňať kyjom, napínať luk a tancovať lepšie ako ktokoľvek v Yorskom grófstve."

"Posledná časť tvojej reči, Dennet, ti zachránila niekoľko rebier," povedal minstrel.

"Eh, čo, nebojím sa," vravel Dennet, "som už síce starý a trošku ťarbavý, no keď som bojoval pri Doncasteri -"

"K veci, priateľ, k veci," prerušil ho minstrel.

"Nuž tak teda, Athelstana z Coningsburghu pochovali u svätého Edmunda."

"To je cigánstvo a pletka, veď sám som videl, ako ho niesli na coningsburský hrad," vravel mních.

"Tak si to teda porozprávajte sami, páni," nahneval sa Dennet, ktorého ustavičné námietky vyviedli z miery, a len ťažko ho kamarát a minstrel nahovorili, aby pokračoval. "Tí dvaja striedmi mnísi," povedal napokon, "keď ich dôstojný pán chce mať nasilu takých, popíjali si skoro celý horúci letný deň dobré pivo a víno, a kto vie, čo ešte, keď ich odrazu vyrušilo stonanie, rinčanie reťazí a zjavila sa im postava mŕtveho Athelstana, ktorá na nich zakričala: ,Vy naničhodní pastieri.´"

"To je lož ako voz," prerušil ho zasa mních, "neprehovoril ani jediné slovo."

"Ticho, ticho, brat Tuck," riekol minstrel, odvádzajúc mnícha nabok; "myslím, že sme vyplašili pekného zajaca."

"Vravím ti, Allan-a-Dale," vravel mních, "videl som Athelstana z Coningsburghu, ako len smrteľné oči môžu vidieť živého človeka. Bol oblečený do rubáša a zapáchal mŕtvolným pachom - ani vedro vína by mi také niečo nevytrelo z pamäti."

"Nuž čo," povedal minstrel, "aj ty si chceš zo mňa robiť žarty?"

"Či mi veríš, či nie," vravel mních, "prilepil som mu svojím kyjom takých zopár, že by zabili vola, no kyj mu prešiel telom ani stĺpom dymu."

"Pre svätého Huberta," zvolal minstrel, "to je naozaj čudná história, načim ju zrýmovať na nápev: ,Prišla bieda na starého mnícha.´"

"Len sa smej, ak sa ti páči," odsekol brat Tuck. "No ja tú pieseň nezaspievam, lebo by ma hneď odnieslo nejaké strašidlo alebo sám diabol. Nie - nie - hneď na hrade som urobil sľub, že sa zúčastním na nejakom dobrom skutku, ako je upálenie čarodejnice, boží súd alebo iný bohumilý skutok, a preto som tu."

Kým sa takto zhovárali, veľký zvon kostola svätého Michala, mohutnej budovy v neďalekej dedine, prerušil ich rozhovor. Jeho pochmúrny hlas dopadal na poslucháčov, úder za úderom, v dostatočných prestávkach, aby sa rozplynul vo vzdialenej ozvene, kým sa ucho znova nenaplní jeho kovovým zvukom. Zvon oznamoval blížiaci sa súd a srdcia zhromaždených zástupov zmeraveli hrôzou. Ich zraky sa odrazu obrátili k preceptóriu, aby videli vychádzať veľmajstra, bojovníka a obžalovanú.

Napokon spustili padací most, otvorili bránu a rytier s veľkou rehoľnou zástavou vyšiel z hradu. Pred ním kráčalo šesť trubačov, za ním preceptori po dvoch a nakoniec prichádzal veľmajster na krásnom tátošovi, ktorého postroj bol veľmi jednoduchý. Za ním vystúpil Brian de Bois-Guilbert, oblečený od hlavy až po päty do lesklého panciera, no bez kopije, štítu a meča, ktoré mu niesli dvaja panoši. Na tvári, čiastočne zatienenej dlhým chocholom, vejúcim z baretovej čapice, striedali sa odporujúce si vášne; zdalo sa, že pýcha tu zápasí s nerozhodnosťou. Bol veľmi bledý, ani čo by nespal už niekoľko nocí, no svoju bujnú vojnovú paripu viedol s nezvyčajnou ľahkosťou a zručnosťou, ako sa dalo očakávať od najlepšieho rytiera templárskej rehole. Vcelku pôsobil mohutným a veliteľským dojmom; no kto sa mu pozornejšie prizrel do tváre, zbadal v temných črtách niečo, čo každého prinútilo odvrátiť zrak.

Po jeho boku jachali Konrád de Mont-Fitchet a Albert de Malvoisin, bojovníkovi svedkovia. Boli oblečení do mierového rúcha, do bielych rehoľných šiat. Až za nimi šli ostatní rytieri a dlhý sprievod panošov a pážat, oblečených do čiernych šiat, ktorí túžili po cti stať sa raz rehoľnými rytiermi. Za týmito novicmi kráčala skupina strážcov v takom istom chmúrnom rúchu a medzi ich halapartňami bolo vidieť bledú tvár obžalovanej. Dievčina pomalým, no pevným krokom kráčala na miesto svojho osudu. Zbavili ju všetkých ozdôb, aby medzi nimi neboli amulety, ktorými vraj satan obdarúva svoje obete, aby sa nemohli priznať, ani keď ich mučia. Biele, čo najjednoduchšie rúcho z hrubej látky nahradilo pôvodné orientálne šaty. V jej očiach zračila sa toľká odvaha a odovzdanosť, že zaplakal každý, kto na ňu pozrel aj v tomto odeve bez akýchkoľvek ozdôb okrem dlhých čiernych vrkočov, ba aj najzarytejšiemu odporcovi bolo ľúto, že osud zmenil také krásne stvorenie na nádobu hriechu a na naničhodnú diablovu otrokyňu.

Skupina členov nižšieho stavu, podriadených preceptóriu, kráčala za obeťou v dokonalom poriadku so skríženými rukami a s očami sklopenými na zem.

Sprievod pomaly kráčal k návršiu, na ktorom bola ohrada, potom vošiel na zápasište, obišiel ho od pravej strany k ľavej, a keď dokončil kruh, zastal. Na chvíľu nastal šum a hukot. Veľmajster a všetci rytieri, okrem bojovníka a jeho svedkov, pozoskakovali z koní, ktoré hneď odvádzali z ohrady ich panoši pripravení na túto službu.

Nešťastnú Rebeku odviedli k čiernemu sedadlu vedľa hranice. Keď jej zrak padol na toto hrozné miesto, kde jej chystali smrť, hroznú pre dušu a plnú útrap pre telo, bolo vidieť, ako sa zatriasla a zatvorila oči. Bezpochyby sa tíško modlila, lebo pery sa jej pohybovali; potom uprela oči na hranicu, ani čo by si chcela zvyknúť na tento pohľad, a potom pomaly a pokojne odvrátila hlavu.

Zatiaľ veľmajster zasadol na svoje miesto, a keď sa rytieri rehole porozsádzali okolo neho a za ním, každý podľa svojej hodnosti, dlhé a hlasné fanfáry oznámili, že súd zasadol. Malvoisin ako bojovníkov svedok predstúpil a položil Rebekinu rukavičku, záloh boja, pred veľmajstrove nohy.

"Vznešený a ctihodný otče," vravel, "tu stojí statočný rytier Brian cle Bois-Guilbert, preceptor templárskej rehole, ktorý prijal záloh boja. Tu ho kladiem vašej dôstojnosti k nohám. Zaviazal sa dnes, že vykoná svoju povinnosť a dokáže bojom, že toto židovské dievča, menom Rebeka, naozaj si zaslúži rozsudok, ktorý nad ňou vyniesla kapitula najsvätejšieho sionského chrámu a ktorý ju odsúdil na smrť ako čarodejnicu; vravím, tu stojí a je hotový podstúpiť boj rytiersky čestne, ako si to želá vaša šľachetná svätá vôľa."

"A zložil prísahu," opýtal sa veľmajster, "že tento spor je spravodlivý a čestný? Nech prinesú kríž a Te igitur."

"Pane a najdôstojnejší otče," odpovedal pohotovo Malvoisin, "náš brat, tu prítomný, odprisahal už pravdivosť svojho obvinenia statočnému rytierovi Konrádovi de Mont-Fitchet; inak nie je povinný prisahať, keďže jeho protivníčka je neveriaca a nemôže na svätý kríž prisahať."

Tento výklad na veľkú Malvoisinovu radosť postačil veľmajstrovi. Ľstivý rytier dobre vedel, že by bolo ťažké, ba nemožné donútiť Bois-Guilberta, aby takto prisahal pred celým zhromaždením; preto si vymyslel výhovorku, aby ho zbavil tejto povinnosti.

Keď veľmajster uznal toto ospravedlnenie, Albert de Malvoisin rozkázal hlásateľovi, aby predstúpil a konal svoju povinnosť. Trúby znova zazneli, predstúpil hlásateľ a hlasne zvolal: "Oyez, oyez, oyez! - Tu stojí statočný rytier, pán Brian de Bois-Guilbert, ochotný bojovať s ktorýmkoľvek vznešeným rytierom, ktorý by chcel postúpiť dovolený a uznaný boj pre židovské dievča Rebeku, lebo pre essoine, vyplývajúce z jej pohlavia, bolo jej dovolené, aby za ňu nastúpil jej bojovník, a tomuto bojovníkovi veľadôstojný a udatný veľmajster, tu prítomný, zaručuje dobré pole a tie isté výhody slnka a vetra, ako aj všetko, čo treba, aby boj bol spravodlivý."

Zasa sa ozvali trúby a na chvíľu všetko utíchlo.

"Bojovník za obvinenú sa nezjavuje," vravel veľmajster. "Hlásateľ, choď k nej a opýtaj sa jej, či čaká na niekoho, kto bude za ňu bojovať." Hlásateľ sa pobral k miestu, kde sedela Rebeka. Vtom však aj Bois-Guilbert obrátil svojho koňa, a hoci mu Malvoisin a Mont-Fitchet dávali znamenie, odcválal na opačný koniec zápasišťa, takže sa dostal k Rebekinmu sedadlu temer súčasne s hlásateľom.

"Môže to byť a zrovnáva sa to so zákonmi súboja?" pýtal sa Malvoisin, obracajúc sa k veľmajstrovi.

"Môže, Albert de Malvoisin," odpovedal Beaumanoir, "pri božom súde nezabraňujeme stranám, aby sa dohovorili jedna s druhou, aby sa tak čo najlepšie ukázalo, kde je pravda v tomto spore."

Hlásateľ oslovil Rebeku týmito slovami: "Dievča, veľadôstojný a ctihodný veľmajster sa ťa pýta, či si sa postarala o bojovníka, ktorý by dnes bojoval za teba, alebo či uznávaš spravodlivosť rozsudku, ktorý nad tebou vyhlásili?"

"Povedz veľmajstrovi," odpovedala Rebeka, "že neuznávam spravodlivosť rozsudku a trvám na svojej nevinnosti, veď inak by som si sama bola vinná svojou smrťou. Povedz mu aj to, že žiadam všetky odklady, ktoré pripúšťa zákon, aby sme videli, či boh, ktorého pomoc býva najbližšia, keď je núdza najväčšia, mi pošle obrancu. Ak pominie bez výsledku aj posledná lehota, nech sa stane jeho svätá vôľa." Hlásateľ odišiel oznámiť odpoveď veľmajstrovi.

"Božechráň," vravel Lukáš Beaumanoir. "aby nás žid alebo pohan mohli obviniť z nespravodlivosti. - Počkáme, kým sa nerozprestrie tieň od západu k východu, aby sme videli, či príde bojovník za toto nešťastné dievča. Potom nech sa pripraví na smrť."

Hlásateľ oznámil veľmajstrove slová Rebeke. Sklonila pokorne hlavu, zopla ruky a pozrela na nebo, ani čo by stade očakávala pomoc, ktorú od ľudí už ani neočakávala. Za tejto strašnej prestávky doľahol jej k ušiam Bois-Guilbertov hlas - bol to iba šepot, a jednako ju naplnil väčšou hrôzou ako hlásateľova výzva.

"Rebeka," povedal templár, "počuješ ma?"

"Nechcem mať s tebou nič, krutý, bezcitný človeče," vravelo nešťastné dievča.

"Dobre, ako chceš," povedal templár, "rozumieš aspoň, čo ti hovorím? Lebo môj hlas znie strašne aj vlastným ušiam. Sotva viem, kde stojíme a prečo nás sem priviedli. - Toto ohradené miesto - toto sedadlo - hranica - viem, čo znamenajú, a jednako sa mi vidí, ani čo by to nebola skutočnosť, lež strašná vidina, ktorá mi hroznými obrazmi straší zmysly, ale nepresvedčuje rozum."

"Mňa môj rozum a moje zmysly neklamú," odpovedala Rebeka, "vravia mi, že táto hranica má stráviť moju telesnú schránku a otvorí mi bolestný, no krátky prechod do lepšieho sveta."

"Sny, Rebeka, sny," vravel templár, "márne vidiny, ktoré zavrhla i múdrosť vašich múdrejších saducejov. Počuj ma, Rebeka," pokračoval ohnivejšie; "aby si mohla žiť a byť voľná, máš ešte vždy viac nádeje, ako si myslia tamtí hlupáci za nami aj s tým detinským starcom. Vyskoč za mňa na môjho koňa, na Zamora. Je to múdre zviera, ešte nikdy nesklamalo svojho pána. Získal som si ho v súboji s trebizondským sultánom. Vravím ti, vyskoč za mňa - a ani nie za hodinu budú ďaleko za nami prenasledovatelia a sudcovia. - Tebe sa otvorí nový šťastný svet a mne nová cesta k sláve. Potom nech vyhlásia nado mnou svoj rozsudok, pohŕdam ním. Nech vyčiarknu Bois-Guilbertovo meno zo zoznamu svojich otrokov; krvou zmyjem každú škvrnu, ktorú by sa odvážili vrhnúť na môj štít."

"Odíď, pokušiteľ," zvolala Rebeka. "Ani v tejto chvíli najväčšej tiesne sa ti nepodarí, aby som sa pohla hoc o piaď z tohto miesta. Hoci ma zo všetkých strán obklopujú nepriatelia, teba pokladám za svojho najhoršieho a najhlavnejšieho - odstúp v mene Pána!"

Albert Malvoisin, znepokojený a netrpezlivý, že rozhovor trvá tak dlho, pribehol, aby ho skončil.

"Priznalo sa dievča k svojej vine," pýtal sa Bois-Guilberta, "alebo je rozhodnuté poprieť ju?"

"Veru je rozhodnuté," vravel Bois-Guilbert.

"Tak, vznešený brat, musíš zasa zaujať svoje miesto a tam čakať," vravel Malvoisin. "Tieň na slnečných hodinách sa predlžuje - poď, statočný Bois-Guilbert - poď, nádej rehole, ktorú čoskoro povedieš."

A kým hovoril takto upokojujúco, položil ruku na uzdu rytierovho koňa, aby ho odviedol na určené miesto.

"Hanebný podliak! Prečo mi kladieš ruku na uzdu!" zvolal nahnevane sir Brian. Odstrčil druhovi ruku a odcválal na horný koniec zápasišťa.

"Ešte vždy je to silný duch," vravel Malvoisin bokom k Mont-Fitchetovi. "Keby ho niekto správne viedol - ale takto spáli všetko, čo sa k nemu priblíži, ani grécky oheň."

Sudcovia boli na zápasišti už dve hodiny, no márne očakávali bojovníka.

"Je to prirodzené," vravel fráter Tuck, "veď je to židovka - a jednako, na môj veru! Otupilo je hľadieť na také mladé a krásne stvorenie, ktoré má zomrieť, a ani jediný úder pre ňu nepadne. Keby bola hoc aj desaťkrát čarodejnicou, no bolo by v nej iba zrnko kresťanské, veru by môj kyjak odzvonil poludnie na oceľovom šišaku pyšného templára, než by sa mu podarilo ujsť."

Všetci však boli tej mienky, že nik nemôže alebo sa nechce zjaviť na zápasišti, aby bojoval za židovku odsúdenú ako čarodejnicu. Rytieri huckaní Malvoisinom si pošepkávali, že už by bolo na čase vyhlásiť, že Rebekin záloh prepadol. No v tej chvíli zjavil sa na rovine akýsi rytier; pobádal svojho koňa k väčšej rýchlosti a blížil sa k zápasišťu. Stovky hrdiel volali: "Bojovník, bojovník!" A hoci predtým boli predpojatí a poverčiví, zástupy jednohlasne pozdravovali rytiera, keď vchádzal do ohrady. Ale stačilo naň pozrieť zblízka, aby sa rozplynuli nádeje, ktoré vzbudil jeho príchod. Kôň hnaný veľa míľ najväčšou rýchlosťou temer klesal únavou a videlo sa, že jazdec, hoci sa statočne hnal dopredu, sa ťažko drží v sedle a skoro padá od slabosti a únavy.

Na hlásateľovu výzvu, ktorý sa ho pýtal na rod, meno a úmysel, neznámy rytier ochotne a odvážne odpovedal: "Som rytier a šľachtic, prichádzam kopijou a mečom brániť spravodlivý a zákonitý spor tohto dievčaťa, Rebeky, dcéry Izáka z Yorku, prichádzam, aby som dokázal, že rozsudok, vynesený nad ňou, je falošný a nespravodlivý, a aby som vyzval do boja Briana de Bois-Guilbert ako zradcu, luhára a vraha. Dokážem to na tomto bojišti bojom muža proti mužovi s pomocou božou, Panny Márie a svätého Juraja, statočného rytiera."

"Cudzinec musí najsamprv dokázať," vravel Malvoisin, "že je dobrý rytier a pochádza zo vznešenej rodiny. Rehoľa nevysiela bojovníkov proti bezmenným ľudom."

"Moje meno," vravel rytier, dvíhajúc mreže prilbice, "je známejšie, môj rod čistejší ako tvoj, Malvoisin. Som Wilfred z Ivanhoe."

"Nechcem s tebou teraz bojovať," vravel templár zmeneným, dutým hlasom. "Choď a vyhoj si najsamprv rany, zadováž si lepšieho koňa, azda potom sa mi zachce potrestať ťa za tvoju mladícku chvastavosť."

"Ach, pyšný templár," zvolal Ivanhoe. "Zabudol si už, že si dvakrát padol touto kopijou? Spomeň si na zápasište v Acre - spomeň si na zápasište v Ashby - spomeň si, ako si sa pyšne chvastal v rotherwoodskej sieni, ako si dal do zálohu zlatú reťaz proti môjmu relikviáru, že budeš bojovať s Wilfredom z Ivanhoe, aby si si zasa vydobyl svoju stratenú česť! Prisahám ti na relikviár a na sväté ostatky, ktoré sú v ňom uložené, že ťa, templár, vyhlásim za zbabelca na všetkých európskych dvoroch - vo všetkých preceptóriách tvojej rehole - ak so mnou ihneď, bez odkladu nebudeš zápasiť."

Bois-Guilbert sa nerozhodne obrátil k Rebeke, potom zúrivo pozrel na Ivanhoea a zvolal: "Pes saský, chyť sa kopije a priprav sa na smrť, ktorú si sám privolávaš."

"Súhlasí veľmajster, aby som bojoval?" pýtal sa Ivanhoe.

"Nemôžem odmietnuť tvoje vyzvanie," odpovedal veľmajster, "ak ťa dievča prijme za svojho bojovníka. Milšie by mi bolo, keby si bol súcejší do boja. Hoci si bol vždy nepriateľom našej rehole, želal by som si čestný boj."

"Tak ako som, budem bojovať, a nie inak," vravel Ivanhoe. "Toto je boží súd - do božej ochrany sa odovzdávam. Rebeka," prihovoril sa, keď sa priblížil k osudnému sedadlu, "prijímaš ma za svojho bojovníka?"

"Áno," odpovedala, "áno," a hlas sa jej triasol pohnutím, ktoré nevedel vyvolať ani strach pred smrťou, "prijímam ťa za bojovníka, ktorého mi posiela samo nebo. Ale nie - nie - tvoje rany nie sú ešte zahojené - nedávaj sa do boja s týmto pyšným človekom - prečo máš umrieť aj ty?"

No Ivanhoe bol už na svojom mieste, spustil mreže šišaka a chytil kopiju. Bois-Guilbert urobil to isté; a jeho panoš, ktorý mu zapínal mreže, zbadal, že sa mu odrazu krvou zaliala tvár, ktorá bola po celý deň bledá ani popol, hoci ním celý deň zmietali najrozličnejšie vášne.

Keď hlásateľ videl, že bojovníci sú už na svojich miestach, zvýšil hlas a trikrát zvolal: "Faites vos devoirs, preux chevaliers!" Po treťom zvolaní ustúpil nabok, a potom vyhlásil, že pod trestom okamžitej smrti nie je nikomu dovolené slovom, výkrikom alebo nejakým činom zamiešať sa do boja alebo porušiť priebeh spravodlivého zápasu. Veľmajster, ktorý až dosiaľ držal v ruke záloh boja, Rebekinu rukavičku, hodil ju teraz na zápasište a vyslovil osudné slová. "Laissez aller!"

Zatrúbili trúby a rytieri sa hnali proti sebe plnou rýchlosťou. Ivanhoeov ustatý kôň a jeho nie menej ustatý jazdec neodolali, ako to všetci predvídali, útoku dobre namierenej kopije a mohutného templárovho koňa; no hoci Ivanhoeov oštep sa iba zľahka dotkol Bois-Guilbertovho štítu, bojovník na úžas celého obecenstva zakolísal sa v sedle, vypadol zo strmeňov a padol na zem.

Ivanhoe sa vytiahol spod koňa, ihneď sa postavil na nohy a vytasil meč, aby napravil svoj neúspech; lež jeho protivník nevstával. Wilfred mu položil nohu na hruď a hrot meča priložil na krk; rozkázal mu, aby sa vzdal, lebo zomrie na mieste.

Bois-Guilbert neodpovedal.

"Nezabíjaj ho, pán rytier," zvolal veľmajster, "bez spovede a bez rozhrešenia - nenič mu s telom aj dušu. Vyhlasujeme ho za premoženého!"

Zostúpil do ohrady a rozkázal, aby sňali prilbicu premoženého bojovníka. Oči mal zatvorené, temná červeň mu zaliala tvár. A kým naňho s úžasom pozerali, oči sa otvorili - no boli vyvrátené a sklené. Červeň mu zmizla z tváre a ustúpila smrteľnej bledosti, Nezranený oštepom svojho protivníka spadol ako obeť vlastných nespútaných vášní.

"Hla, pravý boží súd," vravel veľmajster, pozerajúc na neho.

"Fiat voluntas tua."

44. kapitola

Nuž, to je koniec - ako v rozprávočke.

Webster

Keď pominulo prvé prekvapenie, Wilfred z Ivanhoe sa opýtal veľmajstra ako rozhodcu, či chlapsky a správne vykonal svoju povinnosť.

"Chlapsky a správne si ju vykonal," odpovedal veľmajster. "Týmto vyhlasujem, že dievča je nevinné a voľné. Zbroj a telo mŕtveho rytiera odovzdávam víťazovi."

"Nechcem ho obrať o zbroj," vravel rytier z Ivanhoe, "a ani vydať hanbe jeho mŕtvolu - bojoval na božom súde - dnes ho nezasiahla ľudská ruka, lež ruka božia. Žiadam však, aby bol pochovaný v tichosti, ako sa svedčí na tých, čo dali svoj život za nespravodlivý spor. A čo sa týka dievčaťa -"

No v polovičke reči prerušil ho dupot konských kopýt, ktoré sa blížili tak rýchlo a v takom množstve, že sa až zem otriasala; do ohrady sa prihnal Čierny rytier a za ním veľký zástup ozbrojencov a aj niekoľko rytierov v plnej výzbroji.

"Prichádzam neskoro," vravel Čierny rytier, poobzerajúc sa okolo seba; "Bois-Guilbert patril mne, ja mám právo potrestať ho. Ivanhoe, konal si správne, že si sa vydal do takého nebezpečenstva, hoci sa sotva vládzeš udržať v sedle?"

"Nebo, pán môj," vravel Ivanhoe, "poznamenalo tohto pyšného človeka ako svoju korisť. Nebol hodný tej cti, aby padol vašou rukou."

"Pokoj mu, ak je to možné," vravel Richard, pozerajúc meravo na mŕtvolu. "Bol to smelý rytier a umrel, ako sa svedčí na rytiera, v svojom oceľovom pancieri. Nemáme však veľa času - Bohun, vykonaj svoju povinnosť!"

Z kráľovho sprievodu vystúpil rytier a kladúc ruku na plece Alberta de Malvoisin, vravel:

"Zatýkam ťa pre zločin velezrady."

Veľmajster stál až doteraz onemený pri pohľade na toľkých bojovníkov. Teraz prehovoril:

"Kto sa to opovažuje zatknúť rytiera templárskej rehole v jeho vlastnom preceptóriu a vo veľmajstrovej prítomnosti? A kto dal rozkaz k takej smelej urážke?"

"Zatýkam ho ja," povedal rytier, "Henrich Bohun, gróf z Essexu, Lord High Constable."

"A zatýka tu prítomného Malvoisina," doložil kráľ a zdvihol mreže šišaka, "z rozkazu Richarda Plantageneta. - Konrád Mont-Fitchet, buď rád, že si sa nenarodil ako môj poddaný. - A ty, Malvoisin, zomrieš aj so svojím bratom Filipom, prv než svet zostarne o týždeň."

"Postavím sa proti tvojmu rozsudku," vravel veľmajster.

"Pyšný templár," odpovedal kráľ, "čo mi môžeš urobiť - pozri, anglická zástava veje nad tvojimi vežami namiesto tvojej templárskej! - Buď múdry, Beaumanoir, a zbytočne neodporuj - tvoja ruka je v levovej papuli."

"Pošlem odvolanie do Ríma," odporoval veľmajster; "siahaš svojvoľne na práva a privilégia našej rehole."

"Rob si, ako chceš," odpovedal kráľ "no vo vlastnom záujme nehovor o svojvoľnosti. Rozpusť kapitulu a odíď so svojimi najvernejšími do najbližšieho preceptória, pravda, ak nájdeš dajaké, ktoré sa nestalo miestom spiknutia proti anglickému kráľovi - alebo ak by si chcel ostať tu, budeš naším hosťom a svedkom našej spravodlivosti."

"Byť hosťom v dome, kde mám právo rozkazovať?" ohlásil sa templár. "Nikdy! Kapláni, zaspievajte žalm: Quare fremuerunt gentes? - Rytieri, vojaci, panoši svätého chrámu, pripravte sa nasledovať zástavu Beau-séant."

Veľmajster vyslovil tieto slová s dôstojnosťou, ktorá v ničom nezaostávala za kráľovou vznešenosťou a dodala prekvapeným a zarazeným templárom odvahu. Zoskupili sa okolo veľmajstra ani ovce okolo strážneho psa, keď počujú zavýjať vlka. No neprejavovali strach poplašeného stáda - vyzývavo vraštili obočie a ich pohľady hrozili nepriateľstvom, ktoré sa neopovážili vyjadriť slovami. Zoradili sa v čierny les kopijí, v ktorom biele plášte rytierov sa odrážali od čierneho rúcha zbrojnošov ani jasný okraj na čiernom mraku. Dav, ktorý na nich predtým urážlivo pokrikoval, stíchol a bez slova pozeral na strašný a usporiadaný šík, ktorý pred chvíľou tak neopatrne dráždil, a ustupoval pred ich radami.

Keď gróf z Essexu videl, že templári sa stavajú do šíku, pohnal svojho koňa a cválal po priestranstve, aby postavil do radu svojich prívržencov proti strašnému šíku templárov. Richard však, akoby ho lákalo nebezpečenstvo, ktoré vyvolala jeho prítomnosť, pomaly jachal popri rade templárov a kričal na nich hlasne: "Ako to, páni, medzi toľkými statočnými rytiermi sa nenájde nik, kto by sa opovážil bojovať s Richardom? - Páni templári! Vaše panie sú asi príliš čierne od slnka, že nie sú hodné ani triesky zlomenej kopije."

"Chrámoví bratia," odpovedal veľmajster a postavil sa na čelo svojho vojska, "nebojujú pre takú malichernú príčinu - a nik z nich, Richard Anglický, s tebou v mojej prítomnosti bojovať nebude. Pápež a európske kniežatá rozhodnú o našom spore a o tom, či sa patrí, aby kresťanské kniežatá konali tak, ako si sa dnes ty odvážil. Ak nás nik nenapadne, odídeme sami pokojne. Zbroj a templárské majetky, ktoré tu nechávame, zverujeme tvojej cti; a pohoršenie a potupu, ktorú si dnes zapríčinil celému kresťanstvu, ponecháme tvojmu svedomiu."

Po týchto slovách, ani nečakajúc na odpoveď, veľmajster dal znamenie na odchod. Trúby začali hrať akýsi divoký orientálny pochod, pri ktorom templári zvyčajne napredovali. Z bojového šíku sa rozostúpili do prúdu a išli pomaly, ako len ich kone mohli kráčať, ani čo by chceli ukázať, že odísť ich núti len veľmajstrova vôľa, a nie strach pred mocnejším protivníkom.

"Pre jasnú tvár Panny Márie," vravel Richard, "škoda, že títo templári nie sú takí spoľahliví, ako sú disciplinovaní a udatní."

Obecenstvo slabo zajasalo, keď posledné rady templárov odišli z ohrady, ani bojazlivý pes, ktorý breše až vtedy, keď sa vzďaľuje predmet jeho strachu.

Z rozruchu, ktorý vyvolal templárov odchod, Rebeka nevidela a nepočula nič - spočívala v náručí svojho starého otca bezvládne, ba temer zmyslov zbavená rýchlou zmenou okolností. Napokon jedno slovo Izákovo jej vrátilo vedomie.

"Poďme," vravel. "Moja drahá dcéra, môj vrátený poklad - poďme - hoďme sa k nohám toho dobrého junáka."

"Ach nie," odpovedala Rebeka, "nie - nie - nie, nemám odvahu hovoriť s ním v tejto chvíli - ach, povedala by som viac ako - nie otec, odíďme hneď z tohto prekliateho miesta."

"Ale, dcéra," vravel Izák, "či môžeme takto opustiť rytiera, ktorý sa prihnal ako bohatier s kopijou a štítom, aby ťa, hoci vlastným životom, vyslobodil zo zajatia. Ty si dcéra národa, ktorý je cudzí jemu i jeho krajanom - za takú službu si zasluhuje najvrúcnejšiu vďaku."

"Áno - áno - najvrúcnejšiu - najoddanejšiu vďaku," povedala Rebeka, "no neskoršie - teraz nie - pre pokoj tvojej milovanej Ráchel, otče, nenaliehaj, teraz nie."

"Ale veď nás budú pokladať za najnevďačnejších psov!"

"Drahý otec, vidíš, že stojí pri ňom kráľ Richard a že -"

"Pravdu vravíš, najlepšia, najmúdrejšia Rebeka! - Poďme preč odtiaľto! - Poďme! - Práve sa vrátil z Palestíny, ba ako sa povráva - z väzenia - iste bude teda potrebovať peniaze, a aby ich vymohol, ľahko by našiel zámienku v mojom obchodnom spojení s bratom Jánom. Preč! Poďme preč!"

A teraz už sám duril dcéru, aby sa poponáhľala, vyviedol ju z ohrady a v pripravených nosidlách sa šťastne dostali do domu rabína Nathana.

Rebeka, ktorej osud bol stredom záujmu po celý deň, nepozorovane sa vzdialila, a všetka pozornosť ľudu sa obrátila k Čiernemu rytierovi. Vzduch sa až triasol volaním: "Nech žije Richard Levie Srdce, nech zahynú spupní templári."

"Hoci tu ústa vykrikujú prejavy zdanlivej vernosti," vravel Ivanhoe grófovi z Essexu, "kráľ jednako bol veľmi múdry, že sem prišiel pod tvojou ochranou, vznešený gróf, a pod ochranou mnohých verných prívržencov."

Gróf sa usmial a pokrútil hlavou.

"Statočný Ivanhoe," odpovedal Essex, "tak dobre poznáš nášho pána, a jednako mylne mu pripisuješ takú múdru opatrnosť! Išiel som do Yorku, lebo som sa dozvedel, že princ Ján zamýšľa sa tam postaviť na odpor, a tu som sa stretol s kráľom Richardom, ktorý ako ozajstný potulný rytier jachal si do týchto končín, aby sám osobne urobil koniec dobrodružstvu templárovmu a židovkinmu. A temer proti jeho vôli som ho odprevadil so-svojou družinou."

"A čo sa robí v Yorku, udatný gróf?" pýtal sa Ivanhoe. "Počkajú tam na nás vzbúrenci?"

"O nič viac, ako decembrový sneh vyčká júlové slnko," odpovedal gróf; "už sa aj rozpŕchli. A čo myslíš, kto nám o tom doniesol správy? Sám Ján."

"Zradca, nevďačný a nehanebný zradca," zvolal Ivanhoe; "a Richard ho neodsúdil do väzenia?"

"Ach, veď ho prijal," odpovedal gróf, "ani čo by sa stretli po poľovačke. Ukázal na mňa a na našich ozbrojencov a povedal mu: "Vidíš, brat môj, niekoľko mojich sprievodcov sa hnevá na teba najlepšie urobíš, ak sa odoberieš k našej matke; odovzdáš jej môj synovský pozdrav a ostaneš u nej, kým sa mysle ľudí neupokoja.´"

"A to bolo všetko?" pýtal sa Ivanhoe. "Človek by povedal, že kráľ svojou zhovievavosťou sám vyzýva ku zrade!"

"Tak isto by sa mohlo povedať," odpovedal gróf, "že vyzýva smrť ten, kto s nezahojenou, nebezpečnou ranou sa dáva do boja."

"Odpúšťam ti žart, pán gróf," odpovedal Ivanhoe, "no nezabudni, že ja som dal do stávky iba svoj život - kým Richard blaho celého kráľovstva."

"Kto sa nestará o svoje vlastné blaho, málokedy sa stará o blaho druhých," odpovedal Essex. "Poponáhľajme sa na hrad, lebo Richard zamýšľa potrestať niektorých členov sprisahania, hoci odpustil ich vodcovi."

Zo súdneho vyšetrovania pri tejto príležitosti, ktoré je podrobne zapísané vo Wardourovom rukopise, poznáme, že Maurice de Bracy utiekol za more a vstúpil do služieb Filipa Francúzskeho; Filip de Malvoisin a jeho brat Albert, templestowský preceptor, boli popravení, hoci Waldemar Fitzurse, ktorý bol dušou sprisahania, vyviazol vyhnanstvom; a princovi Jánovi, pre ktorého to všetko robili, dobromyseľný brat ani nič nevyčítal. Napokon osud dvoch Malvoisinovcov nik neľutoval; smrť, ktorú podstúpili, zaslúžili si obidvaja už dávno mnohými falošnými, ukrutnými a utláčateľskými skutkami.

Onedlho po božom súde povolali Cedrika na dvor kráľa Richarda, ktorý sa usadil v Yorku, aby zaviedol v grófstve poriadok, narušený ctižiadosťou princa Jána. Cedrik dlho šomral, vzpieral sa tomuto pozvaniu - napokon však neodmietol. V skutočnosti Richardov návrat zmaril všetky jeho nádeje, ktoré v sebe živil: aby anglický trón mohla obsadiť saská dynastia; lebo, ak Sasi čerpali pre seba nádej z občianskych rozbrojov, bolo jasné, že za legálnej Richardovej vlády nič nedosiahnu, lebo bol obľúbený aj pre dobré osobné vlastnosti aj pre vojenskú slávu, hoci jeho panovanie bolo svojvoľne bezstarostné, niekedy prizhovievavé, inokedy temer despotické.

Inak aj nie príliš bystrozraký Cedrik videl, že jeho plán úplne zjednotiť Sasov sobášom Roweny s Athelstanom stroskotal na vzájomnom odpore obidvoch zúčastnených strán. Pravda, takéto niečo v slepej horlivosti pre saské záujmy nemohol ani predvídať; ba ešte aj teraz, keď sa už tak verejne a jasne prejavila vzájomná nechuť obidvoch, nemohol nijako pochopiť, že dvaja potomci saského kráľovského rodu mohli sa zo súkromných dôvodov priečiť spojeniu, ktoré je také nevyhnutné pre blaho celého národa. Ale Rowena už ani predtým netajila svoj odpor proti Athelstanovi a teraz aj Athelstane sám práve tak jasne a rozhodne vyhlásil, že sa vzdáva akýchkoľvek nárokov na ruku lady Roweny. Aj prirodzená Cedrikova zaťatosť ustúpila pred týmito prekážkami, veď keby bol trval na ich spojení, bol by musel za ruku pritiahnuť k sebe zdráhajúcu sa dvojicu. No odhodlal sa ešte k poslednému mocnému útoku na Athelstana a našiel túto vzkriesenú ratolesť saského kráľovského rodu zaujatú, ako azda nejedného vtedajšieho zemana, zúrivým sporom s duchovenstvom.

Všetky Athelstanove pomstivé hrozby, že obesí mníchov i opáta od svätého Edmunda, skončili sa iba opátovou trojdňovou hladovkou v coningsburskom väzení. Saský princ bol od prirodzenosti mierny a napokon sa za vinníkov prihovárala i vznešená Edita, Athelstanova matka, ktorá veľmi podporovala rehoľu, ako to vtedy robila väčšina dám. Za túto ukrutnosť sa mu opát vyhrážal kliatbou a spísal veľmi dlhú listinu útrap vnútorných a žalúdočných, ktoré museli znášať on a jeho mnísi za nespravodlivého a tyranského väzenia. Cedrik našiel svojho priateľa Athelstana natoľko zaujatého týmto sporom a snahou potlačiť mníšsky vzdor, že nevedel v ňom prebudiť iný záujem. Keď Cedrik spomenul Rowenu, vznešený Athelstane poprosil o dovolenie vypiť plný pohár na jej zdravie a na skorý sobáš s Ivanhoeom, svojím príbuzným. Teda všetko bolo márne. Bolo jasné, že od Athelstana nemôže očakávať nič; veru, bol to, ako sa vyjadril Wamba, kohút, ktorý nechcel zápasiť.

Ostávali ešte dve prekážky, ktoré milenci museli premôcť, aby dosiahli svoj cieľ - Cedrikova tvrdohlavosť a jeho odpor proti normanskej dynastii. Prvá prekážka pomaličky ustupovala zásluhou Roweny, ktorá vedela vždy udrieť na jeho najcitlivejšiu strunu, a synova sláva, na ktorú bol pyšný. Okrem toho lichotila mu česť, že spojí svoj rod s Alfrédovým, keď priamy potomok Eduarda Vyznavača sa raz navždy zriekol nároku na trón. Aj Cedrikov odpor proti normanskému kráľovskému rodu sa hodne zmenšil - predovšetkým uznal, že je nemožné zbaviť Anglicko novej dynastie; a táto úvaha ho najviac donútila, aby bol kráľovi verný de facto; mocne zapôsobila na neho aj pozornosť kráľa Richarda, ktorý si obľúbil Cedrikove prosté spôsoby, a vedel, ako je to napísané vo Wardourovom rukopise, spracovať Cedrika natoľko, že po týždennom pobyte na dvore dal napokon súhlas k sobášu svojej chovanice Roweny so synom Wilfredom z Ivanhoe.

Sobášne obrady nášho hrdinu, formálne schválené otcom, konali sa v najveľkolepejšom chráme, v yorskej katedrále. Sám kráľ sa na nich zúčastnil a z toho, ako sa správal za tejto aj za iných okolností k utláčaným a až dosiaľ pokoreným Sasom, mohli čerpať väčšie nádeje na spravodlivejšie práva, než aké očakávali od neistých výsledkov občianskej vojny. Cirkev vystrojila najskvelejšiu slávnosť, akú len cirkev rímska vie usporiadať.

Sviatočne oblečený Gurth sprevádzal ako panoš svojho mladého pána, ktorému až dosial tak verne slúžil, a veľkodušný Wamba dostal nové ozdoby: novú čiapku a najutešenejšiu súpravu strieborných zvončekov. Títo účastníci Wilfredových nebezpečenstiev a útrap ostali naďalej jeho vernými druhmi aj na jeho úspešnej životnej ceste.

Okrem domácich ľudí oslávili tento pamätný sobáš svojou prítomnosťou aj mnohí vznešení Normani a Sasi. Aj nižšie vrstvy ľudu ho pozdravili všeobecným jasotom, veď v tomto spojení videli záruku budúceho pokoja a súladu dvoch kmeňov, ktoré od toho času splynuli tak úplne, že ich už nemožno rozoznať. Cedrik žil ešte dosť dlho a videl to zjednotenie; lebo tou mierou, ako sa oba národy miešali, jednak v spoločenskom živote, jednak vzájomnými sobášmi, Normani upúšťali od svojho pohŕdania a Sasi zasa strácali svoju neogabanosť. No až za vlády Eduarda III. začalo sa na londýnskom dvore hovoriť zmiešaným jazykom, ktorý teraz voláme anglickým, a zdá sa, že až vtedy sa prestalo rozlišovať medzi normanským a saským.

Na druhý deň ráno po tomto šťastnom sobáši sa lady Rowena dozvedela od svojej komornej Elgity, že akési dievča prosí, aby smelo vojsť a hovoriť s paňou bez svedkov. Rowena sa začudovala. Najsamprv zaváhala, potom však zvíťazila zvedavosť. Rozkázala služobným, aby dievča vpustili, a samy sa vzdialili.

Vošla - vznešená, dôstojná postava, zahalená v dlhom bielom závoji, ktorý iba nedokonale zahaľoval krásu a vznešenosť jej postavy. Jej správanie prezradzovalo úctu, no bez akéhokoľvek strachu alebo túžby vlichotiť sa do priazne. Rowena bola vždy naklonená prijať prosby a ponosy druhých. Vstala a chcela zaviesť krásneho hosťa k stoličke, no cudzinka pozrela na Elgitu a vyslovila želanie hovoriť s lady Rowenou osamote. Len čo Elgita - dosť neochotne - odišla, na veľké prekvapenie panej z Ivanhoe krásna cudzinka si kľakla na koleno, pritisla ruky na čelo, sklonila hlavu až na zem a pobozkala vyšívaný okraj Roweninho rúcha. Rowena sa márne bránila.

"Čo to znamená, lady?" zvolala nevesta prekvapená "a prečo mi vlastne preukazujete takú nezvyčajnú úctu?"

"Pretože iba vám, lady z Ivanhoe," vravela Rebeka, keď vstala a správala sa zasa svojím prirodzeným vznešeným spôsobom, "môžem právom a bez poníženia splatiť dlh vďačnosti, ktorým som zaviazaná Wilfredovi z Ivanhoe. Som - prepáčte mi moju smelosť, že som vám preukázala poctu podľa zvyku svojho rodného kraja - som nešťastná židovka, za ktorú váš muž vystavil na templestowskom zápasišti do nebezpečenstva svoj život proti takej veľkej presile."

"Dievča," odpovedala Rowena, "Wilfred z Ivanhoe splatil vám iba veľmi malou mierou nevyčerpateľné milosrdenstvo, ktoré ste mu preukázali pri jeho zranení a nehodách. Povedzte, či by sme sa vám mohli, či už on alebo ja, dajako odvďačiť."

"Nie", odpovedala Rebeka pokojne, "len mu povedzte, že mu posielam vďačné zbohom!"

"Opúšťate teda Anglicko?" pýtala sa Rowena a iba ťažko sa spamätávala z prekvapenia nad touto nezvyčajnou návštevou.

"Opustím ho, pani, prv ako sa mesiac premení. Môj otec má brata, ktorý sa teší veľkej priazni u Mohameda Boabdila, granadského kráľa - pôjdeme ta, aby sme žili v mieri a pod ochranou. Zaplatíme len daň, ktorú mohamedáni vymáhajú od našich krajanov."

"Či nie ste v Anglicku pod takou istou bezpečnou ochranou?" pýtala sa Rowena. "Môj muž je obľúbený u kráľa - a kráľ sám je spravodlivý a šľachetný."

"O tom vôbec nepochybujem, pani," vravela Rebeka, - "no anglický ľud je prudký národ, ustavične sa vadí so susedmi a aj medzi sebou, hotový prebodnúť mečom jeden druhého. To nie je bezpečný stánok pre deti nášho národa. Efraim je nesmelá holubica - Issachar upracovaný otrok, ktorý klesá pod ťarchou dvoch bremien.

Nie! V tejto krajine vojny a krviprelievania, obkolesenej nepriateľskými susedmi a rozrušenej vnútorným rozbrojom, Izrael nemôže očakávať odpočinok na svojej púti."

"No vy, dievča," vravela Rowena, "vy sa zaiste nemáte čoho báť. Tá, ktorá bdela pri lôžku chorého Ivanhoea," pokračovala, vstávajúc s nadšením, "nemusí sa v Anglicku ničoho báť, veď aj Sasi aj Normani budú sa pretekať, ako jej najväčšmi preukázať česť."

"Vaše slová, pani, sú krásne," odpovedala Rebeka, "a váš úmysel ešte krajší; no nie je to možné - je medzi nami priepasť. Naša výchova a naša viera nám bráni, aby sme ju preklenuli. Ostaňte zbohom - ale prv než odídem, preukážte mi jednu láskavosť.

Svadobný závoj zakrýva vašu tvár; prosím, zdvihnite ho, dovoľte mi, aby som pozrela na tvár, o ktorej chýr toľko krásneho hovorí."

"Myslím, že nie je hodna toľkého obdivu," vravela Rowena; "ale odhrniem závoj len vtedy, keď môj hosť urobí to isté."

Odhalila tvár a čiastočne z vedomia svojej krásy, čiastočne z hanblivosti sa tak silne zapýrila, že líca, čelo, krk aj prsia sa jej pokryli tmavým rumencom. Aj Rebeka očervenela, no jej pohnutie trvalo iba chvíľku; rumeň zmizla z jej tváre, tak ako zora mení svoju farbu, keď slnko zapadá za obzor.

"Pani," vravela Rebeka, "črty, ktoré ste mi ráčili ukázať, hlboko sa mi vryjú do pamäti. Je v nich láskavosť a dobrota; a hoci by sa aj nádych svetskej pýchy alebo márnivosti primiešal do takej krásnej tváre, kto by mal právo vyčítať kráse, ktorá je pozemská, takú márnivosť? Dlho, dlho budem spomínať na vašu tvár a ďakovať bohu, že dovolil, aby sa oženil môj osloboditeľ s -"

Zmĺkla. - Oči sa jej zaplnili slzami. Chytro si ich poutierala a na Rowenine úzkostlivé otázky odpovedala: "Nič mi nie je, pani. Srdce mi prekypuje, keď si pomyslím na Torquilstone a na templestowské zápasište. - Zbohom. Ešte mi treba vykonať najbezvýznamnejšiu časť mojej povinnosti. Prijmite túto skrinku - a nepohrdnite jej obsahom."

Rowena otvorila malú, striebrom okovanú kazetu a našla v nej diamantový náhrdelník a náušnice nesmiernej ceny.

"To nie je možné," vravela, vracajúc kazetu, "nemôžem prijať taký cenný dar."

"Nechajte si ho, pani," odpovedala Rebeka. - "Vy máte moc, vysoké postavenie, vznešenosť, vplyv. Cena týchto maličkostí, hoci zdesaťnásobená, nedosiahne ani polovičku toho, čo zmôže vaše najnepatrnejšie želanie. Preto má tento dar pre vás iba malú cenu - a pre mňa, keď sa od neho odlučujem, ešte menšiu. Nerada by som si myslela, že aj vy pociťujete k môjmu národu odpor, aký morí jednoduchý ľud. Či sa nazdávate, že si viac vážim tieto ligotavé čriepky ako svoju slobodu? Alebo že v očiach môjho otca vyvážia česť jeho jediného dieťaťa? Prijmite ich, pani, pre mňa nemajú nijakú cenu. Už nikdy šperky nosiť nebudem."

"Či ste vari nešťastná?" zvolala Rowena, dojatá tým, ako Rebeka vyslovila posledné slová. "Ach, veď ostaňte u nás - rady svätých mužov vás vyvedú z bludov a ja vám budem sestrou."

"Ba nie, pani," odpovedala Rebeka a pokojná zádumčivosť sa jej odzrkadľovala v nežnom hlase a krásnych črtách, "nie je to možné. Nemohla by som opustiť vieru svojich otcov ako šaty, ktoré nevyhovujú podnebiu, v ktorom žijem. A-nešťastná, verte, nebudem. Ten, komu zasvätím svoj život, ma poteší, ak budem plniť jeho vôľu."

"Či máte kláštory, kde by ste sa uchýlili?" pýtala sa Rowena.

"Nie, pani," odpovedala židovka; "no v našom národe už od čias Abrahámových boli ženy, ktoré zasvätili svoje myšlienky nebu a svoje skutky milosrdenstvu: ošetrujú chorých, nasycujú hladných a potešuj ú zarmútených. Medzi tých bude teraz patriť aj Rebeka. Povedzte to svojmu mužovi, keby sa azda opýtal na osud ženy, ktorej zachránil život."

Rebekin hlas sa mimovoľne zachvel a akási vrúcnosť v posledných slovách azda prezradila viac, ako Rebeka chcela vyjadriť. Chytro sa teda rozlúčila s Rowenou.

"Zbohom," vravela, "nech boh, ktorý stvoril kresťanov aj židov, zahrnie vás svojím požehnaním! Obávam sa, že loď, ktorá nás má odviezť, napne plachty prv, než sa dostanem do prístavu."

Vykĺzla z izby a zanechala Rowenu zmeravenú prekvapením, ako keby sa jej pred očami bolo mihlo videnie. Pekná Saska vyrozprávala tento rozhovor svojmu mužovi, na ktorého tiež mocne zapôsobil. Žil dlho a šťastlivo s Rowenou, lebo ich k sebe pútali zväzky dávnej oddanosti. Spomienky na prekážky, ktoré im bránili zobrať sa, iba zosilňovali ich vzájomnú lásku. No boli by sme azda veľmi zvedaví, keby sme sa pýtali, či spomienka na Rebekinu krásu a veľkodušnosť sa Ivanhoeovi nevracala do mysle častejšie, ako by to bolo bývalo po vôli peknej Alfrédovej vnučke.

Ivanhoe vyznamenal sa v Richardovej službe a krá! ho zahrňoval mnohými dôkazmi svojej priazne. Bol by sa azda dostal ešte vyššie, nebyť predčasnej smrti hrdinského Richarda Levie Srdce pred Chalúzskym hradom blízko Limoges. So smrťou ušľachtilého, hoci prenáhleného a príliš romantického kniežaťa zanikli aj všetky jeho ctižiadostivé aj ušľachtilé plány. O ňom môžeme s malou zmenou povedať Johnsonove verše o Karolovi Švédskom:

Na cudzej pevnine ho osud zaskočil,

keď s vojskom na malú bol pevnosť útočil.

A meno, z ktorého sa šíril svetom strach,

možno sa dozvedieť už iba v rozprávkach.